K VECI: Filozofi, ktorí umožnili Hitlera

Adolf Hitler býva občas považovaný za obyčajného hrdloreza. On však tvrdil, že čítanie Fichteho, Nietzscheho, Kanta, Hegla, Schopenhauera, Darwina a Heideggera „mi poskytlo stavebný materiál a projekt pre budúcnosť... a filozofiu, ktorá sa stala žulovým základom pre celý môj ďalší postup.“

Yvonne Sherrattová v novej dôležitej knihe Hitler’s Philosophers (Hitlerovi filozofi) skúma Hitlerovu vulgarizáciu rozličných moderných filozofov a významných akademikov, ktorí podporovali Führera a Národný socializmus.

Aby si Hitler svoj deformovaný Weltanschauung („svetonázor“) zracionalizoval, povyberal si myšlienky zo spisov svojich filozofických hrdinov. Jeho bývalý priateľ Ernst Hanfstaengl povedal, že „bol geniálny ani nie tak destilátor ako skôr barman. Vzal všetky ingrediencie, ktoré mu nemecká [tradícia] ponúkla, a svojou vlastnou alchýmiou z nich namiešal kokteil, ktorý Nemci chceli piť.“

Nietzsche, Hegel aj Kant v Hitlerových službách 

"Vzal všetky ingrediencie, ktoré mu nemecká tradícia ponúkla, a svojou vlastnou alchýmiou z nich namiešal kokteil, ktorý Nemci chceli piť.“

Zdieľať

Od Nietzscheho sa Hitler naučil nenávidieť demokraciu, lebo „podporuje priemernosť.“ Obdivoval Nietzscheho bojovného ducha a jeho volanie po násilí za účelom dosiahnutia politických cieľov: „Brutalita si vyžaduje obdiv... Pri každom zakladaní novej mocnosti je terorizmus absolútne nevyhnutný.“

Prevzal Nietzscheho myšlienku, že „kultúra [musí] podporovať nie rovnosť, ale veľkosť“ a „vytvárať podmienky, ktoré si vyžadujú silnejších ľudí.“ Hitler sa snažil vychovávať árijských nadľudí, ktorí budú vládnuť svetu.

Od Hegla si Hitler vzal myšlienky, že štát má najvyššiu moc nad jednotlivcom a že dejinný vývoj si vyžaduje konflikt. Hitler veril, že Heglovou „hybnou silou dejín“ je nemecký ľud a „inváziu do Európy ospravedlňoval používaním Heglových dejinných ideí ‚vznikania’.”

Hitler prijal aj Kanta, lebo prišiel k záveru, že „najväčšia služba, ktorú nám Kant preukázal... [je] úplné vyvrátenie učení, ktoré sú dedičstvom stredoveku a dogmatickej filozofie [katolíckej] cirkvi.”

Tiež ho priťahoval Kantov názor, že judaizmus je poverčivý a iracionálny: „Židovské náboženstvo vlastne vôbec nie je náboženstvo, je to len spoločenstvo či masa ľudí z jedného kmeňa.“ Sherrattová upozorňuje, že Kant „v skutočnosti povedal, že čistá morálka sa snaží o ‚eutanáziu judaizmu‘.“

"Hitler prišiel k záveru, že najväčšiou službou Kanta je úplné vyvrátenie učení, ktoré sú dedičstvom stredoveku a dogmatickej filozofie katolíckej cirkvi."

Zdieľať

Len sila vládne. Sila je prvým zákonom

Od Fichteho sa Hitler naučil nemeckej výnimočnosti a nacionalizmu, pričom súhlasil s Fichteho vyhlásením „nevidím žiaden spôsob, ako by sa Židom mali dať občianske práva.“

Pokiaľ ide o Schopenhauera, Hitler sa chválil, že „Schopenhauerove diela som nosil so sebou celú prvú svetovú vojnu. Veľa som sa od neho naučil,“ zjavne to, ako „väčšmi oslavoval vôľu než rozum.“

Všetky tieto filozofické zlomky a fragmenty Hitler natlačil do služieb sociálneho darwinizmu. Trval na tom, že právo prežiť majú len schopní: „Veľké masy sú len súčasťou prírody... To, čo chcú, je víťazstvo silnejších a zničenie alebo bezpodmienečná kapitulácia slabších.“ Takzvané pravidlá ľudskosti pre človeka neplatia: „Žije, resp. je schopný sa uchovať nad živočíšnym svetom, no žiaľ len za cenu najbrutálnejšieho zápasu.“ „Len sila vládne. Sila je prvým zákonom.“ Len „silnejší má pravdu.“

Akademici mu dodali pláštik váženosti

Keď sa Hitler stal nemeckým kancelárom, mnohí uznávaní odborníci v oblasti filozofie, práva a prírodných vied ho privítali. „Usilovne spolupracovali, aby dali nacistickému režimu pláštik váženosti.“

"Heidegger nikdy ani len neodsúdil holokaust a stratu židovských životov jednoducho prirovnal k Nemcom zabitým vo vojne.“

Zdieľať

Najvýznamnejší bol Martin Heidegger, autor diela Bytie a čas a jedna z ústredných postáv existencializmu. Po odchode z jezuitského seminára Heidegger študoval u veľkého fenomenológa Edmunda Husserla, ktorý zariadil, aby po ňom v roku 1928 prevzal katedru filozofie na Freiburskej univerzite.

V máji 1933, pár týždňov po svojom vstupe do nacistickej strany, bol Heidegger menovaný za rektora Freiburskej univerzity a vo svojej inauguračnej prednáške chválil národný socializmus a pozdravoval nacistov.

Koncom roka 1933 napísal do univerzitných novín:

Nech neprestajne rastie vaša odvaha obetovať sa pre záchranu podstaty národa a pre rast jeho najvnútornejšej sily v jeho štáte... Len samotný Führer – a len on – je realitou, súčasnosťou a zákonom Nemecka... Heil Hitler.

Vydal bádenské uznesenie, ktorým boli neárijskí profesori na univerzite suspendovaní. Obeťou tohto uznesenia bol aj jeho učiteľ Edmund Husserl.

Heidegger tiež loboval za vytvorenie katedry rasových štúdií a genetiky a „obhajoval myšlienku, že ‚v záujme zachovania zdravia štátu‘ by sa malo vážne uvažovať nad otázkami eutanázie.“ 

Heidegger sa nikdy neospravedlnil

Sherrattová správne poznamenáva: „Heidegger prispel svojím dielom k oslave Führera. Bol šľahačkou na torte Hitlerovho sna: bol totiž nacistickým intelektuálnym nadčlovekom, ktorého mohol každý vidieť.“

Keď potom v roku 1945 Führer-filozof spáchal samovraždu, filozofi-kolaboranti sa poschovávali. S pomocou kolegov na univerzite ukryli svoje aktivity a ignorovali minulosť: „Na prednáškové miestnosti sa spustil závoj mlčania.”

Heidegger nikdy ani len neodsúdil holokaust a „stratu židovských životov jednoducho prirovnal k Nemcom zabitým vo vojne.“ Keď ho tlačili k ľútosti, sťažoval sa, „že Hitler ho sklamal. ‚Ospravedlní sa Hitler mne?‘“

Hannah Arendtová, Heideggerova bývalá študentka, a Jean Paul Sartre však jeho reputáciu bránili. V roku 1951 bol znovu vymenovaný za profesora na Freiburskej univerzite a stále je považovaný za jedného z najväčších filozofov dvadsiateho storočia. Intelektuálny obdiv, vysvetľuje Sherrattová, „preváži[l] akékoľvek potenciálne morálne zhnusenie.“

Hitlerove myšlienky neskončili

"Kultúra smrti úspešne obhajuje eutanáziu ako skutok milosrdenstva. Je to irónia, keďže na Norimberských procesoch boli takéto činy odsúdené ako zločiny proti ľudskosti."

Zdieľať

Jej pekná kniha však končí znepokojujúcou, i keď predvídavou myšlienkou. Kým nemecké politické a vládne systémy boli denacifikované, na odhalenie, vykorenenie či odsúdenie myšlienok v pozadí nacistického štátu sa dosť nespravilo. „Ak nebudeme bdelí,“ pýta sa, „môže sa stať, že tajomné slová nezakryjú predsudky dostatočne a semienka Hitlerovej filozofie sa prenesú do nových generácií?”

Má pravdu. Nedostatok bdelosti dal autoritu do rúk podporovateľom kultúry smrti, ktorá úspešne obhajovala politiky typu eutanázia ako skutky milosrdenstva. Je to irónia, keďže na Norimberských procesoch boli takéto činy odsúdené ako zločiny proti ľudskosti.

Intelektuálov stále priťahujú mnohé iné smrtiace myšlienky pochádzajúce z „pokrokového“ zmýšľania, ktoré sú dedičstvom posledného približne storočia: v neposlednom rade hrubý materializmus, ktorý si vyžaduje starostlivé skúmanie viac ako kedykoľvek predtým.

George J. Marlin
Autor je redaktorom knihy The Quotable Fulton Sheen (Pamätné výroky Fultona Sheena) a autor knihy The American Catholic Voter (Katolícky volič v Amerike). Najnovšie napísal knihu Narcissist Nation: Reflections of a Blue-State Conservative (Narcistický národ: Úvahy konzervatívca v štáte s väčšinou Demokratickej strany).

Pôvodný text: Hitler’s Philosophical Enablers, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo