Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
09. január 2007

Finančná odluka by zlepšila imidž Cirkvi

Zaoberá sa Cirkev ekonómiou? Je trhové hospodárstvo morálne a spravodlivé? Čo hovorí slovenská Cirkev na finančnú odluku od štátu? Ktorý model odluky je ten správny? Tieto otázky sa usiluje zodpovedať František Múčka, reportér týždenníka pre ekonomiku a podnikanie TREND. Vždy je lepšie žiť z peňa...

Zaoberá sa Cirkev ekonómiou? Je trhové hospodárstvo morálne a spravodlivé? Čo hovorí slovenská Cirkev na finančnú odluku od štátu? Ktorý model odluky je ten správny? Tieto otázky sa usiluje zodpovedať František Múčka, reportér týždenníka pre ekonomiku a podnikanie TREND.

Vždy je lepšie žiť z peňazí od tých ľudí, ktorí ich chcú dať ako od tých, ktorým to robí problémy a štve ich to.

Aký je vzťah Cirkvi k ekonómii a sociálnym otázkam?
Ak chápeme ekonómiu ako vedu o ekonomike a hospodárstve, tak k samotnej vede nie je v podstatne žiaden vzťah. Ak to chápeme širšie – ako sa Cirkev pozerá na hospodárstvo – tak tam nejaký vzťah je. V čase, keď sa Cirkev začala na najvyššej úrovni v Ríme zaoberať vzťahom k hospodárstvu, tak ekonómia žila z odkazu Adama Smitha a liberálnych ekonómov. Priemyselná revolúcia prehĺbeniu rozdielov medzi bohatými a chudobnými len dopomohla. Asi to bol ten základný prelom, kedy sa začala Cirkev zaoberať sociálnymi otázkami.

V sociálnych encyklikách?
Sociálne encykliky sa snažia nejakým spôsobom klásť si otázky, čo je dobré a čo je zlé v hospodárskom systéme a aké by mali byť jeho priority. Za 115 rokov sa ekonomický systém, ekonomická veda i reálne fakty dosť výrazne zmenili, preto sa treba na sociálne encykliky pozerať ako na vývoj, netreba sa na to pozerať ako na Písmo sväté. Často sa stáva, že ľudia, ktorí sa oháňajú sociálnymi encyklikami, si vyberú nejaký dokument napr. spred päťdesiatich rokov, vytrhnú si odtiaľ nejakú časť a to vydávajú za sociálne učenie Cirkvi.

Konkrétne?
Prvá sociálna encyklika vznikla na obhajobu chudobných. Cirkev vždy vnímala ako svoju prioritu obhajobu chudobných. Bola nastavená tak, aby jednak bránila chudobných a jednak aby poskytla veriacim inú oporu, akou bol komunizmus, pretože v tej dobe sa šíril a hlásal sa za obrancu chudobných pred bohatými. Cirkev vycítila toto nebezpečenstvo a súčasne videla reálne zlú situáciu ľudí, tak sa tejto témy chytila. Pomerne dlho jej trvalo, kým sa začala zaoberať otázkami, akými sú morálne pozitíva trhového prostredia, úloha podnikateľov v systéme atď.

Kedy sa začala spomínanými otázkami Cirkev zaoberať?
V čase Druhého vatikánskeho koncilu. Neskôr to celé najlepšie poňal Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus, kde hovoril o pozitívach slobodného podnikania, slobodného trhu a nevyhnutnej potreby solidarity. Solidarita je nosná téma všetkých cirkevných dokumentov, ktoré sa zaoberajú sociálnym učením a Ján Pavol II. k nej pridal ďalšie dva aspekty.

Je trhové hospodárstvo morálne?
Ukazuje sa, že trhové hospodárstvo je najefektívnejší reálne uskutočniteľný systém. O otázke, či je morálne vlastniť kapitál, slobodne podnikať a tvoriť ceny tovarov a služieb na trhu sa už nediskutuje, berie sa to ako fakt. Pokiaľ nie je solídny protiargument, tak za morálne sa považuje to, čo je efektívne. Napríklad perlička: V Centesimus Annus píše Ján Pavol II., že štát by nemal byť ani prehnane byrokratický. Opakovom efektívnosti je plytvanie a plytvanie nie je morálne. Trhové hospodárstvo umožňuje človeku realizovať sa, ceny sú nastavené mechanizmom, ktorý možno považovať v dlhodobej miere za spravodlivý (hoci extrémy môžu vždy nastať) a v tom, že je tam vysoká miera slobodného rozhodovania ľudí – pracujúcich i podnikajúcich.

Existujú riziká (negatíva) trhového hospodárstva?
Otázka je, čo vlastne považujeme za trhový systém. Na Slovensku možno nájsť ľudí, ktorí tvrdia, že hospodárstvo Slovenska je v súčasnosti veľmi dirigizované; potom možno nájsť ďalších, podľa ktorých tu vládne divoký kapitalizmus, čiže intenzita trhového hospodárstva sa líši z krajiny na krajinu. Krajiny západnej Európy sú do veľkej miery trhovými hospodárstvami. Nevýhody systému? Našli by sa skupiny ľudí, ktorí na trhové hospodárstvo doplácajú. Nato slúžia mechanizmy, ktoré by sa dali zhrnúť pod slovo „solidarita“. Diskusia o tom, ako týmto ľuďom pomáhať, kedy je pomoc motivačná a kedy ich už demotivuje, by mala prebiehať na vedeckej, faktografickej, nie ideologickej úrovni. Určite sa nájdu ľudia, ktorý na trhový systém doplácajú, ale neexistuje systém spravodlivejší, v ktorom by doplácalo menej ľudí.

V daných sociálnych encyklikách si Cirkev dáva nejaké úlohy alebo načrtáva konkrétne kroky? Ako vyzerá porovnanie teórie s praxou?
Úlohou Cirkvi nie je načrtávať hospodárske modely. Cirkev nie je think-tank, ktorý by mal vládam hovoriť, aký ekonomický model si majú zriadiť. Cirkev hovorí, ktoré prvky sú spravodlivé a teda ktorých princípov sa treba držať. Kompetenciou Cirkvi nie je posudzovať, či má byť rovná daň alebo progresívne zdaňovanie. Cirkev upozorňuje, že štát by mal pamätať na slobodu ľudí, na chudobných, na spravodlivosť, subsidiaritu, teda že štát by nemal byť prehnane centralizovaný.

Tieto princípy majú blízko k pravicovému náhľadu na ekonomiku. Súhlasí to?
Z významu, ktorý Cirkev kladie na solidaritu, na skupiny, ktoré sa nevedia dobre uplatniť v trhovom prostredí, to vyzerá skôr opačne. Ten, kto si číta encykliky, má dojem, že by mal byť ľavičiar, pokiaľ ide o ekonomické otázky. Moderná ľavica tiež hovorí, že trh je dobrý, ale treba ho regulovať, jedným niečo zobrať, druhým niečo dať. Pamätám si, že ešte v roku 2000, keď bola ministerkou financií Brigita Schmögnerová, bola celá naša vláda vo Vatikáne u Jána Pavla II. Pri predstavovaní Brigity Schmögnerovej ako ministerky financií povedal Ján Pavol II. niečo v tom zmysle, že je to veľmi dôležitý post. Nato mu Schmögnerová odpovedala čosi v zmysle, že „Pri zostavovaní rozpočtu prihliadame na sociálnu náuku Cirkvi.“ Bolo to zvláštne od ľavicovej ministerky. A sociálnym učením Cirkvi predsa ešte prednedávnom argumentoval aj Robert Fico.

Takže nie je jasné, či encykliky sú „pravicové“ alebo „ľavicové“?
Encykliky nie sú písané pre západnú či strednú Európu, ale pre celý svet. Majú význam pre všetkých. Nemôže prísť encyklika, v ktorej by sa tvrdilo, že v Európe sú štáty príliš dirigistické a rovnostárske. Cirkev musí napísať takú encykliku, ktorá sa dá použiť aj pre Latinskú Ameriku, kde sú teraz úplne iné problémy: ľudoví populisti vyhrávajú na plnej čiare, znárodňuje sa tam a pod. Z ich pohľadu to môže vyzerať, že sociálne učenie cirkvi je prudko kapitalistické.

Čím je zaujímavá Latinská Amerika?
V 80-tych rokoch tam bola veľmi silná tzv. teológia oslobodenia. Bolo to niečo ako prívrženectvo Cirkvi ku krajne ľavicovým myšlienkam. Toto silné hnutie tam zostalo. Rozhodne nemožno tvrdiť, že Cirkev je v Južnej Amerike priekopníkom pravicového trhového hospodárstva. Členovia Cirkvi pochádzajú z obyčajného prostredia, plného chudoby a veľkých nerovností. Brazília má obrovské problémy s bezzemkami. V podstate celé územie vlastní niekoľko tisíc osôb a je nemožné dostať sa k nejakej nehnuteľnosti, napr. k pozemku, kde by si mohli postaviť príbytok.

Ako by mal vyzerať vzťah veriaceho k majetku? Podľa Biblie sa ľahšie dostane ťava cez ucho ihly ako boháč do neba.
Toto je veľmi rozšírený citát, častý v mentalite veriacich, že „tí“ to budú mať dosť ťažké dostať sa do neba. Zaujímavé je, že v Starom Zákone sa často o chudobných hovorí ako o tých, ktorých Boh nepožehnáva, alebo ako o lenivcoch, alebo ako o tých, ktorí sú neschopní. Chudobní z veľkej časti boli „bezbožní lenivci“. Usilovnosť je súčasťou židovskej tradície. Cirkev netvrdí, že byť bohatým je zlé alebo hriešne. To, čo prízvukuje, je to, že žiť pre nejaké kšefty nie je veľká životná výhra, že to nie je niečo, čo by malo byť zmyslom života. Chudobní, stredná vrstva i bohatí by sa mali zamýšľať nad tým, čo môžu urobiť pre svoje okolie, pre svet. Toto je podľa mňa odkaz sociálneho učenia cirkvi. Realizujte svoje schopnosti a zlepšujte svet, vo všetkých smeroch. Byť bohatým čestným a legálnym spôsobom nemôže byť zlé. No mať samoúčelné bohatstvo nie je nič záslužné ani chvályhodné. Ak teda na Slovensku považujeme za bohatých najmä podnikateľov, tak sú to tí, ktorí prispievajú k funkčnosti celého systému. Vrstva bohatých pomáha k blahobytu temer všetkých.

Čo robiť s nadobudnutým bohatstvom?
Na to neexistuje univerzálna odpoveď. Keď ho niekto daruje na charitu, ťažko mu niečo vyčítať. Keď niekto investuje a vytvorí nové pracovné miesta, tiež mu ťažko niečo vyčítať. Keď si niekto kúpi štyri Ferrari, tak bude mať štyri Ferrari. Hoci to nebudeme to vyhodnocovať ako nejaký úžasný príspevok pre spoločnosť. Nechcem sa stavať do role morálneho teológa, ktorý povie, že je to hriech, ja to neviem posúdiť. Každý je zodpovedný za to, ako funguje jeho bližšie i širšie okolie.

Ako sa dá v dnešnej dobe odstraňovať chudoba? Aké máme možnosti?
Podľa Cirkvi by sa o tých najchudobnejších mal postarať aj štát. To znamená cez dávky a sociálny systém. Toto na Slovensku funguje. Na Slovensku nemáme nikoho, kto by zomieral od hladu, aspoň myslím. Osobne som za taký systém podpory chudobných, ktorý je motivačný, ktorý nejakým spôsobom motivuje chudobných k tomu, aby sa dostali zo svojej situácie a aby im poskytol možnosti, aby to mali o čosi ľahšie. Niekomu zobrať peniaze a dať ich druhému je ľahké. Ťažšie je zmeniť mentalitu a motivovať niekoho, aby si pomohol sám.
Na Slovensku máme v tomto rezervy.

Inzercia

A chudoba vo svete?
Pokiaľ hovoríme o globálnej chudobe (severná časť zemskej pologule vs. južná časť), je to strašne komplikovaná téma. Mnoho ľudí hovorí o tom, že Sever je zodpovedný za to, ako sa má Juh. Čiastočne je to pravda. Tento argument sa zvykne používať na to, aby sa Sever zapojil do prvoplánovej charity, aby dal niekoľko percent HDP chudobným krajinám. Hovorím, že je to veľmi pohodlný prístup, pretože je veľmi málo chudobných krajín, ktoré by nemali čo ponúknuť. Mnoho chudobných krajín vie niečo vyprodukovať. Problém je to predať a zapojiť sa do medzinárodného obchodu. Napr. dostať z chudobných oblastí na Slovensko ryžu a predať ho tu je veľmi ťažké, pretože keď ho chcú predať tu, musia do ceny zarátať nielen náklady a maržu, ale aj peniaze, ktoré potom musia odviesť Európskej únii (dovozné tarify, dovozné clá). Volá sa to ochrana domáceho prostredia. Polovica rozpočtu EU ide na dotácie európskym poľnohospodárom. Platíme za to, aby sa na európske trhy nedostali potraviny z chudobných krajín. Podľa mňa je toto oveľa horší problém ako to, že málo prispievame na tú prvoplánovú charitu. Čo sa stane, ak tieto dotácie zrušíme? Veľa poľnohospodárov príde o prácu a na našich pultoch budú tovary z chudobných krajín. Vyžiadalo by si to od nás veľkú obeť, ale toto sú kroky (liberalizácia trhu), ku ktorým nemáme odvahu sa pustiť. Je to pokrytecké: na jednej strane charita, na druhej strane si chránime svoj blahobyt pred chudobnými krajinami.

Je cesta v zrušení dotácií?
Potom nemeckí a slovenskí poľnohospodári skrachujú. A na to v Európe či USA ťažko niekto pristúpi. Sú príliš drahí, dávajú tovary za cenu, aby si udržali životný štandard. Museli by sme reálne obetovať kúsok našej životnej úrovne, aby sme pomohli ostatným. Na toto nemá nikto ani chuť, ani odvahu. Na druhej strane, ľudia v chudobných krajinách sú často navyknutí na materiálnu pomoc, nevykazujú žiadnu iniciatívu a ťažko ich je k niečomu motivovať.

Na Slovensku bola pred viac ako rokom aktuálna otázka finančnej odluky cirkví od štátu. Čo to v prvom rade znamená „finančná odluka“?
Poznáme viacero modelov finančnej odluky, od tých, čo maskujú a tvária sa ako odluka po tie, ktoré sú reálne. O finančnej odluke hovoríme vtedy, ak štát priamo z rozpočtu neprispieva na bežnú prevádzku náboženských organizácií.

Kedy nastáva situácia, že sa vôbec začne hovoriť o finančnej odluke? Kto býva jej iniciátorom?
Väčšinou keď dôjde k finančnej odluke, tak iniciátorom je štát. Cirkev pristúpi na odluku vtedy, keď je v defenzíve, keď jej hrozí, že nebude mať vôbec nič od štátu a vtedy sa hľadá spôsob, aby od štátu aspoň niečo mala.

Je pre Cirkev dobré alebo zlé finančne sa odlúčiť od štátu?
Je to komplikovaná otázka. Vzhľadom na to, že poznáme viacero modelov, od francúzskeho, (kde Cirkev nemá absolútne žiadny nárok na peniaze od štátu a ani tam nie je cirkevná daň) až po systém, kde ľudia na Cirkev prispievajú zo svojich daní, no nijako ich to nezaťažuje, lebo tie peniaze by aj tak museli odviesť nie cirkvám, ale štátu. Finančná odluka nie je v západnej Európe vec, ktorá by zabíjala apoštolskú, pastoračnú činnosť Cirkvi. Ich najväčšie problémy nie sú materiálne.

Keď vo Francúzsku nedostane Cirkev od štátu ani korunu, z čoho potom žije?
Z milodarov. Sčasti z podnikateľských aktivít, zriaďujú si nadácie a pod.

Ako funguje finančná odluka v ďalších krajinách?
Najmierumilovnejším modelom odluky je taliansky model, kde sa asignuje, teda odovzdáva časť z daní buď na Cirkev alebo na kultúru. V Nemecku, resp. v niektorých oblastiach Nemecka odovzdávajú veriaci špeciálnu daň, čiže keď sa niekto hlási k viere, aj ho to viacej stojí. V britskom systéme je anglikánska cirkev podľa ústavy štátnym náboženstvom, takže prepletenosť medzi štátom a cirkvou je veľmi vysoká.

Aká by mohla byť cesta pre Slovensko čo sa týka finančnej odluky?
Existujú dva zásadné prúdy so svojimi argumentmi: podľa prvého názoru by štát mal na Cirkev prispievať aj naďalej, lebo Cirkev robí veľa užitočných vecí aj pre neveriacich a preto, že za komunizmu režim veľmi uškodil Cirkvi – majetkovoprávne, prenasledovaním a pod. Druhý typ argumentov hovorí, že ako nikto nemôže žiadať od veriacich, aby konali proti svojmu svedomiu, tak by ani veriaci nemali žiadať od inovercov alebo ateistov, aby proti svojmu svedomiu podporovali ich náboženstvo. Osobne si myslím, že tento druhý prúd je argumentačne silnejší. To, či vôbec, kedy a ako prebehne odluka, si netrúfam odhadovať. Rozsiahla diskusia o slovenskom modeli sa nespustila.

A aký by ten model mohol byť?
Katolícka Cirkev na Slovensku má tú výhodu, že finančná odluka prebehne až vtedy, keď ona bude súhlasiť. Na Slovensku medzi politickými stranami neexistuje taká sila, ktorá by presadila odluku proti vôli Cirkvi. Inými slovami, odluka bude taká, ako o nej rozhodne Cirkev, ak sa na ňu odhodlá. To je veľmi dobrá východisková pozícia. Cirkev si môže vybrať taký model, ktorý ju finančne nepoškodí a ktorý bude morálne spravodlivejší. Viem si predstaviť, že by tu mohla prebehnúť odluka na taliansky spôsob, ktorá by jednak netrestala vyššími daňami veriacich za to, že sú veriacimi, jednak by nenútila tých, ktorí majú problém prispievať na iné náboženstvo, aby ho dotovali.

Je vôľa v Cirkvi odlúčiť sa?
Zatiaľ viem len o tom, že sa diskutuje. No diskutuje sa pomaly a bez hlbšieho emocionálneho zaangažovania sa. Viem si predstaviť konkrétne kroky, ako navrhnúť systém financovania cirkví. Najväčšie riziko pri talianskom modeli je to, že nevieme, koľko ľudí by časť daní odvádzalo na Cirkev a aké by z toho plynuli príjmy. Najmenej, čo treba spraviť, je klasický marketingový prieskum: zistiť, koľko ľudí by bolo ochotných platiť, aký je ich sociálny status, teda zistiť, koľko peňazí by cirkvi pri asignačnom modeli získali.

Prospieva odluka Cirkvi ináč ako finančne?
Vždy je lepšie žiť z peňazí od tých ľudí, ktorí ich chcú dať ako od tých, ktorým to robí problémy a štve ich to. Okrem toho, že by to Cirkvi nemuselo finančne uškodiť, by sa oslobodila od útokov typu „prečo žiadate peniaze od nás nevercov a od nás inovercov“. Minimálne z imidžového hľadiska by to bol prínos pre Cirkev.

Matúš Demko
Rozhovor bol uverejnený v týždenníku Zrno č.47/2006.

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na<br />
vybrali.sme.sk

Odporúčame

Zbežne a zľahka o prirodzenom zákone

Zbežne a zľahka o prirodzenom zákone

Prirodzený zákon – jestvuje niečo také? Niečo, čo môže poznať každý človek, lebo to nosí v sebe od chvíle, čo je človekom? Presvedčenie tohto autora je, že prirodzený zákon 1. existuje, 2. že ho každý môže spoznať, 3. že predkladá určité princípy, ako sa zachovať a správať. Isté všeob...