Pochodila všetkých možných lekárov. Skúsila všetko, čo sa dalo, aby sa dostala zo svojej nezávideniahodnej situácie, ktorá ju oberala o pokoj. Doktori jej nevedeli pomôcť. Snažili sa urobiť možné i nemožné. Odkiaľ tá bolesť pramení? Kde má svoj pôvod, svoju príčinu? Bola pre nich záhadou.
Bolesti v hlave mala od veku siedmych rokov. Ako ďaleko jej pamäť siahala, dokázala sa rozpamätať, vždy ju bolela hlava. Žila s bolesťou, žila v bolesti. Žila bolesť. S ňou sa zobúdzala a s ňou si líhala na svoje lôžko.
– Toto si pre mňa, Pane, pripravil? – pýtala sa v duchu. Verila Ježišovi a zároveň bola zmätená. Vieru dostala od svojich drahých rodičov – kresťanov. V tomto moslimskom mori to vôbec nebolo samozrejmé. Bol to najväčší poklad, ktorý od nich prijala. – Nerozumiem tomu. Moji kamaráti sa môžu bezstarostne hrať a študovať... Mojou priateľkou je bolesť.
Ako sa s ňou dá sústrediť v škole? Ako koncentrovať na učenie? Ako hrať s rovesníkmi? Ako zvládať svoje bežné denné povinnosti? – Nikdy to neprestane? Bude s tým žiť do smrti? – boli otázky, ktoré si kládla.
Vo februári 2016, keď som na svojej druhej misijnej ceste zavítal do jej krajiny, už z toho sedemročného dievčaťa bola zrelá 35-ročná žena. Dá sa povedať, i keď sa mi to ťažko hovorí, že bola vyformovaná bolesťou. Dlhých dvadsaťosem rokov bola jej neželanou sprievodkyňou, kamkoľvek sa pohla. Skončí sa to niekedy?
Nebúrila sa však a dúfala.
Čakala. Verila, že ju Ježiš neopustil.
Jedného dňa sa dozvedela, že do ich kresťanskej štvrti prišiel evanjelizátor a misionár z Európy, ktorý zavítal medzi nich veriacich povzbudiť ich vo viere a modliť sa za nich. Nie je to časté, skôr výnimočné, že sem niekto taký zavíta, že nájde odvahu vstúpiť na horúcu pôdu jej domoviny, ktorá je svetoznáma útokmi moslimov na kresťanov.
– Keby sa tak ten za mňa prihovoril u Pána, – vzrastala jej viera v uzdravenie, – jeho Pán určite vyslyší!
Nádej v nej rástla. Skončí sa moje 28-ročné obdobie tmy a útlaku! Teraz, Pane! Toľkí sa za mňa modlili a nič sa nestalo, ale on má určite pomazanie od Pána.
Nepoznal som ju a nikdy predtým som o nej nepočul. A ona minulý rok určite nepoznala ani moje meno, len príbuzní jej povedali, že som blízko. Ale mala vieru a dúfala, že keď sa ten evanjelizátor za ňu prihovorí, bude uzdravená. Neviem z čoho tak dedukovala, že to budem práve ja, ale Pán má svoje cesty.
Jedného dňa, keď sme nešli medzi kresťanov na vidiek a bol voľnejší čas, rozhodli sme sa s mojimi sprievodcami navštíviť biedne príbytky kresťanov v gete, ktoré sa tu volá kolónia. Lahore má mnohé takéto kolónie chudobných ľudí.
OBR. Zázraky s Bohom, v kníhách: Život v Božom požehnaní, Život kresťana u moslimov a Život s Bohom.
Stála pri stoke. Kresťania majú svoje tehlové neomietnuté domčeky pri mestskom kanáli, ktorý do svojho koryta prijíma všetok odpad a fekálie z domácností. Bezprostredné okolie potoka značkovali plastové tašky a vrecúška, rôzne nádoby a všakovaké iné nepotrebné predmety a odpadky, breh pokrývala v styku s „vodou“ čierna špina z odvádzaných ľudských výkalov. Zo stoky sa šíril typický zápach, na ktorý reagovali len tí, čo naň ešte neboli zvyknutí. Ona tam však stála vo viere. Čakala, kedy prejdem okolo. Mala vieru.
– Dnes ma Ježiš môže uzdraviť, keď bude chcieť! A ja cítim, že chce! Je to jeho vôľa.
Zastavila ma na chodníku, ako som prechádzal okolo. Streli sme sa prvý krát v živote. Na jej živé oči plné očakávania veľkých vecí nikdy nezabudnem.
Stručne mi vysvetlila svoje ťažkosti.
Keď som videl jej vieru a to nadšenie v naširoko otvorených očiach, modlil som sa hneď tam na ulici. Pri stoke, ktorej zápach sme však už nevnímali. Skôr vôňu Pána. On bol v tej modlitbe a on teraz chcel konať. Nie je on ten, čo dokáže všetko zmeniť?
Bola to „obyčajná“ príhovorná modlitba za uzdravenie. Nijaké špeciálne magické slová. Modlil som sa ju toľko krát predtým. Teraz sa však stretla s vierou. Natrafila na vrúcne očakávanie nového života, konca bolesti a začiatku novej etapy v jej bytí. „Na príhovor tohto misionára z Európy...! Áno, budem uzdravená!“ Jej nadšenie sa počas modlitby stupňovalo.
Po príhovore sa nič viditeľné nestalo. Ona si však už tú nádej, to svetlo, ktoré v nej zažal Duch Svätý, nedala zobrať. Vedela, že toto je tá príležitosť. Toto je jej deň.
Čas je Pánov. On vie, kedy dáva milosť.
V Pakistane som zostal ešte zopár dní. Mal som toho na programe stále dosť – kázania, modlitby, rozhovory, cestovanie... Táto príhoda mi aj vyšumela z pamäti, lebo som sa musel sústrediť na svoju službu. Tesne pred odchodom do Európy však zrazu vidím niekoho, kto beží ku mne. Bola to žena. Bola celá bez seba a žiarila radosťou. Bola to tá veriaca, s ktorou som sa stretol pri mestskom kanáli. Spoznal som ju, keď sa priblížila.
„Bolesti odišli!“ kričala svoju novinu z diaľky. „Sú preč! Ja som uzdravená! Boh odpovedal! Nič v hlave necítim! Všetko je v poriadku! Už žiadne nočné budenie, žiadne trýznenie, bolesti z hlavy sú skutočne preč! Ja som slobodná! Som Pánovi taká vďačná. Ďakujem! Ďakujem!“
Skoro sa zadúšala, ako to hovorila, chcela mi rýchlo všetko povedať – až tak, že sa zabúdala nadýchnuť.
„Pán je mocný, sestra. Poďakujme Ježišovi,“ reagoval som. „Chvála Pánovi, on je Ten, ktorý je dobrý!
Keby sme sa mohli objať, tak sa objímeme. V tejto časti sveta to však nebolo možné. Takto som sa na ňu aspoň usmial a vložil jej ruku na hlavu. Tak sa zdraví otec s dcérou alebo starší muž so ženou.
Neviem ani jej meno, akosi sme sa v tej radosti zabudli predstaviť, dôležité bolo, že ja som bol ten misionár, čo sa modlil, a ona tá, ktorú uzdravil Boh. To stačilo. Keby sme sa aj mená dozvedeli, možno by sme si ich nezapamätali. Alebo by sa upla na človeka a neuvedomila si, že všetko urobil Ježiš svojou mocou. My sme len jeho nástroje a služobníci. Dôležité bolo, že Pán jej dal milosť, po ktorej tak vo viere túžila. A mne v pamäti zostali jej rozžiarené oči plné radosti, že sa jej Ježiš dotkol.
Aký dobrý je náš Boh, ktorému slúžime!
Čas je Pánov, ale ja viem, že Ježiš chce uzdravovať aj dnes. Preto prišiel, aby zaplatil za naše hriechy a aby sme mohli žiť. Aby sme mali život. Opustil Nebo, aby sme my mohli žiť plnohodnotný život. Kresťania sú povolaní žiť život v plnosti. Udržujme si v srdci nádej a vieru ako táto žena trpiaca dvadsaťosem rokov na bolesti v hlave. (Dokonca aj po modlitbe, keď sa nič viditeľné nestalo, si nádej nedala zobrať. Práveže v nej vzrástla. A prišla sa potom Bohu poďakovať.) Uzdravenie je viditeľný prejav Kristovej moci nad zlom. Ľudia po ňom túžia, nedovoľme, aby naša viera bola príliš spirituálna – človek nie je len duša, ale aj telo. Spomeňme si, čo povedal Pán a nikdy na to nezabudnime. Keď k nemu prišli Krstiteľovi učeníci, on im odkázal: Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. (Mt 11:4-5)
Štefan Patrik Kováč, B.D., ThLic.
Viac svedectiev sa dočítate v knihe Život v Božom požehnaní a INÝCH. Zdieľajte, prosím >>>