RECENZIA: Bergoglio – kňaz, ktorý nás pozná

O niekoľko dní budú mať slovenskí čitatelia možnosť spoznať pápeža Františka takmer osobne. Výrazne im k tomu pomôže kniha rozhovorov Sergia Rubina a Francescy Ambrogettiovej s bývalou hlavou arcidiecézy Buenos Aires, kardinálom Bergogliom.

Napriek tomu, že ide o interview, pripraviť sa treba na hlboké a poučné, miestami však aj veľmi vtipné čítanie. Publikácia Pápež František: Rozhovory s Jorgem Bergogliom totiž nie je len sentimentálnym spomínaním postaršieho kardinála, pre ktorého je už smrť vzhľadom na vek „každodennou spoločníčkou“ (s. 39). Slová niekdajšieho kardinála Bergoglia, ktorý sa v marci tohto roku stal hlavou katolíckej cirkvi, dávajú tušiť, že tento muž pozná mentalitu ľudí dnešných čias veľmi dobre. Lepšie povedané: pozná nás samých lepšie, než by sme si to azda želali. S istou dávkou zjednodušenia možno konštatovať, že po pápežovi – svätcovi a pápežovi – teológovi prichádza pápež – psychológ. A veľmi dobrý psychológ!

"Napriek tomu, že ide o interview, pripraviť sa treba na hlboké a poučné, miestami však aj veľmi vtipné čítanie."

Zdieľať

Samotná kniha je bohato rozčlenená na 15 kapitol, spolu s predslovom, úvodom, prílohou a záverom. Opisovať všetky jej detaily nie je možné, a preto osoží pozrieť sa na profil nového pápeža, ktorý sa nám vďaka jeho odpovediam odkrýva, ako na celok.

Pápež nie je komunista

Je veľmi príjemné sledovať životné cesty Jorgeho Maria, zvlášť jeho „boj“ o kňazské povolanie, z ktorého jeho matka spočiatku nebola príliš nadšená. Rovnako dojemné sú aj zmienky o starej mame, ku ktorej prechovával mimoriadne vrúcne city, a ktorá ho vždy dokázala pochopiť a správne usmerniť na životnej ceste. Niektorí čitatelia možno ostanú prinajmenšom prekvapení, keď zistia, že súčasný pápež kedysi s obľubou čítal argentínske komunistické publikácie, hoci jedným dychom dodáva: „Ale nikdy som nebol komunista“ (s. 43). O čosi komplikovanejšie na pochopenie môžu pre slovenských „konzumentov“ textu vyznievať opisy premenlivej politickej situácie v Argentíne. Predsa len, tamojšie spoločenské prostredie je nám príliš vzdialené na to, aby sme dokázali plne pochopiť komplexnosť juhoamerickej politiky.

Zdieľať

Podstatnou na knihe rozhovorov, ktorej slovenskú verziu ponúka vydavateľstvo Don Bosco, nie sú vyššie spomínané zaujímavosti z Bergogliovho života, ani jeho až detsky úprimné vsuvky, začínajúce vetou „Môžem vám povedať príbeh?“ či „Poviem vám príbeh“ (s. 30, 36, 81). Esenciou knihy, ktorú vnímavý čitateľ nemôže nepostrehnúť, je niekoľko charakteristických čŕt, ktoré sme už mali možnosť postrehnúť od začiatku jeho nástupu na Petrov stolec. Osobnostné črty, ktoré sa v rozhovore zrkadlia dokazujú, že pápež František nepotrebuje nič predstierať. Nie je to človek, ktorý by „hral formu“, používal atraktívnu masku veľkých gest a populárnych hesiel. Jeho bezprostrednosť, priamosť, pokora a nefalšovaná radosť z viery nie sú ničím, čo by si nový pápež vpísal na zástavu svojho pontifikátu. Sú to vlastnosti, ktoré ho naozaj charakterizujú.

Istota viery a pokora

Z odpovedí kardinála Bergoglia sú jasné prinajmenšom dve veci. Prvá, že vie, komu uveril. Nie je to kňaz tápajúci v učení viery, ktorý si sám nie je istý, čo je vlastne jej obsahom. Nie je ani experimentátorom, ktorý púšťa lakmusový papierik, aby zistil spoločenské nálady a tomu prispôsobil svoje názory. Aj v takej náročnej náuke, akou je napríklad celibát, si dokáže udržať jasný pohľad, no zároveň ju vie aj odľahčiť vtipnými bonmotmi: „...raz som počul výrok jedného kňaza, že zrušenie celibátu by mu umožnilo nebyť sám a mať ženu, ale musel by za to zaplatiť tým, že by mal svokru. /Smiech./“ (s. 86).

"Pri čítaní kardinálových reakcií udrie do očí jeho skromnosť a pokora. Nehanbí sa priznať, aké chyby urobil a robí, čo všetko ho mrzí. Vyrovnanosť jeho osobnosti a pevnosť charakteru je priam fascinujúca."

Zdieľať

Druhou vecou, ktorá „udiera do očí“ pri čítaní kardinálových reakcií je jeho skromnosť a pokora. Sám na viacerých miestach odhaľuje „podchody“ svojej mysle, svoje konanie v špecifických situáciách a citlivosť vlastného svedomia. Nie je to škrupulózne, ale ani ľahkovážne svedomie. Uvedomuje si ukotvenosť jedinca v spoločenských štruktúrach a tým aj to, že každý hriech, aj ten najosobnejší, má nevyhnutné sociálne dimenzie a dosahy. Nehanbí sa priznať, aké chyby urobil a robí, čo všetko ho mrzí, čo všetko mohol urobiť inak alebo lepšie. Vyrovnanosť jeho osobnosti a pevnosť charakteru je priam fascinujúca.

Teologický optimizmus

Náš pápež je optimista. Je si vedomý problémov ľudí dnešných čias. Prichádzal a prichádza s nimi do bezprostredného kontaktu príliš často na to, aby sme ho mohli považovať za muža odtrhnutého od reality bežného, obyčajného života. Viditeľné je to zvlášť v jeho citlivosti k otázke materiálnej chudoby. Jeho optimizmus však nie je lacným optimizmom, ani nezainteresovaným flegmatizmom a už vôbec nie pasívnym fatalizmom. Jeho optimizmus pramení z Božej istoty. Koherentným a jasným spôsobom podáva výklad tohto životného postoja v závere svojho rozprávania, keď po úsmevnej anekdote o „kňazoch a ich deťoch“ prichádza k hlbokej podstate: „Optimizmus je psychologický postoj k životu. Nádej je za jeho hranicami. Je to kotva, ktorú hodíme do budúcnosti a môžeme ju vytiahnuť na lane, aby sme dosiahli to, po čom túžime. Znamená zamerať naše úsilie správnym smerom. Navyše, nádej je teologická: uprostred je Boh.“ (s. 150).

Marián Sekerák

Ilustračné foto: donbosco.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo