Spoločnosť 29. marec 2018

Počty ľudí v kostoloch ma nezaujímajú

Zuzana Hanusová
Zuzana Hanusová
Sicílsky spisovateľ, fokolarín Tanino Minuta žije v Bratislave. Hovorili sme o talianskej mafii, o voľbe celibátu i o tajomstve Veľkej noci.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Zuzana Hanusová

Počty ľudí v kostoloch ma nezaujímajú
Sicílsky spisovateľ, fokolarín Tanino Minuta žije v Bratislave. Hovorili sme o talianskej mafii, o voľbe celibátu i o tajomstve Veľkej noci.

Nemá habit, kláštor a nie je ani kňazom. Napriek tomu žije zasväteným životom v celibáte a s vášňou rozpráva o svojom vzťahu k Bohu. 

Pochádza zo sicílskeho mesta Agrigento, v ktorom pápež vyhlásil exkomunikáciu mafiánom, dnes žije v Bratislave uprostred komunity hnutia Fokoláre. Od osemdesiatych rokov žije striedavo v krajinách východnej a strednej Európy. Študoval modernú literatúru v Ríme, doktorát si robil v Budapešti a roky pôsobil v Poľsku i na Slovensku. Tanino Minuta je publicistom a spisovateľom, niektoré jeho knihy boli preložené aj do slovenčiny. 

Ako ste sa vy, Sicílčan, ocitli v Bratislave?

Na zdôvodnenie mojich presunov mi dobre poslúži jeden citát z encykliky pápeža Benedikta XVI.: „Na začiatku bytia kresťana nie je etická voľba alebo veľká myšlienka, ale stretnutie s udalosťou, s osobou, ktorá dáva životu nový horizont, rozhodujúci smer.“ Stretnutie s Bohom pre mňa znamenalo sériu udalostí v mojom živote, ktorých súčasťou je aj to, že som sa ocitol na Slovensku.

Hovoríte o svojom duchovnom povolaní?

Áno. Žil som na Sicílii, končil som klasické lýceum v Agrigente, vo svojom rodnom meste, keď tam prišli dvaja fokolaríni rozprávať o svojom živote. Ja som sa s nimi skamarátil a keď som sa s jedným z nich prechádzal, zrazu mi povedal: „A ty vieš, že Boh má s tebou veľké plány?“ Bola to zvláštna otázka, vôbec nesúvisela s tým, o čom sme sa predtým rozprávali. Napriek tomu mnou otriasla. Až tak, že som sa aj zabudol báť na skúšky v škole, ktoré ma čakali. Musel som myslieť len na túto vetu. A pýtal som: „Je to pravda? Je to naozaj tak?“

Moja predstava Boha dovtedy bola predstavou etického Boha, ktorý ťa odmení, keď niečo vykonáš. V mojej mysli to bol Boh ako z románu, ktorý keď mu obetuješ sto volov, tak ti pomôže vyhrať vojnu. A vo mne sa zrazu zmenila vízia Boha, ktorý na mňa myslí, hoci som neurobil vo svojom živote nič.

Moja pôvodná predstava Boha bola predstavou etického Boha, ktorý ťa odmení, keď niečo vykonáš.Zdieľať

Bolo to zvláštne, stále som na to myslel. Vyrastal som v tradičnom katolíckom prostredí, táto otázka ma nútila premýšľať, až som si povedal, že musím objaviť, či je to pravdivé. A toto považujem za začiatok svojho povolania. Potom som už len nasledoval osoby, ktoré mi pomohli objaviť tohto nového Boha. A v rámci svojho spoločenstva som sa dostal aj na Slovensko.

Taliansko a mafia je u nás teraz veľkou témou, zrejme aj vás zasiahla smrť novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Paradoxne som sa o tom dozvedel od kamaráta z Talianska, ktorý mi volal a povedal, čo sa udialo. Vedel to z talianskych médií, ktoré o udalosti podrobne informovali. Bol som šokovaný.

Pochádzate ako Sicílčan z prostredia, kde pôsobila mafia?

Na Sicílii sa tomu nedá vyhnúť. Mafia spolunažíva s okolím a každý vie, že je potrebné byť opatrný. Moja stará mama mi rozprávala, že paradoxne počas fašizmu za Mussoliniho mohli spávať s otvorenými dverami. Fašizmus sa totiž s mafiou radikálne vyrovnal, keďže dve mafie vedľa seba nemohli koexistovať.

Už ako mladík som videl, že u nás žijú osoby s nadmerným bohatstvom, ale nemôžem povedať, že to bola evidentná vec v každodennom živote. Pamätám si slová otca, ktorý mi hovoril, aby som sa nekamarátil s jedným chlapcom v škole, lebo zjavne patril do rodiny mafie.

Miestna cirkev bola v konflikte s mafiou alebo ju trpela?

Boli aj kňazi, ktorí mafiu chránili, lebo ako sa u nás hovorí, je piatou veľmocou v štáte. Mafia sa na Sicíliu vrátila s Američanmi, keď ju prišli oslobodiť od fašizmu.

Prečo?

Pretože talianska mafia sa za éry fašizmu presunula do Ameriky. A tí ľudia sa vrátili potom nenápadne ako tlmočníci osloboditeľov, zasadli do správy miest a infiltrovali sa do systému štátu.

Mali ste osobnú skúsenosť s pôsobením mafie?

Ja priamo nie, ale môj bratranec, ktorý pracoval v Palerme. Mal tam poradenskú firmu, staval malú vilu, nanosil si celý stavebný materiál, cement, železné konštrukcie do kancelárie a všetko mu zmizlo.

Jeden jeho zamestnanec mu však povedal, nech ostane pokojný a naozaj na druhý deň mu to vrátili. Mafia totiž spravuje jednotlivé sektory mesta. A môjho bratranca to vystrašilo dosť na to, aby sa presťahoval do inej časti mesta. Nerátal s tým, že mafia pôsobí tak blízko.

V jednej zo svojich kníh opisujete život jedného fokolarína, ktorý mal s mafiou osobnú skúsenosť.

Kvôli tej knihe som si robil výskum v sicílskom meste Trapani. Muž, o ktorom som napísal knihu, pochádzal z dobre situovanej rodiny a mafia mu zavraždila brata. A nikdy sa nik nedozvedel pravdu, kto ho vlastne zabil.

Dokonca sa pokúsili mu zavraždiť aj sestru, išlo o formu vydierania. Mafia má taký zákon, že platí rodinám tých členov, ktorí sedia vo väzení. Preto potrebujú peniaze, majú veľa záväzkov.

Bolo pre vás prekvapením, že talianska mafia pôsobí už aj na Slovensku a je zakorenená v našich štruktúrach?

Neprekvapilo ma to, ale odborník na mafiu, s ktorým som knihu konzultoval, mi vysvetlil, že mafia dávnejšie prenikla do medzinárodnej politiky. Ale je ťažké to dokázať, pretože to vyjde na povrch len náhodou, v improvizovaných prípadoch, ako sa to stalo teraz na Slovensku.

Žijete v Bratislave, môžete po posledných udalostiach slobodne povedať, som Talian zo Sicílie? Stretávate sa so zlými reakciami?

Samozrejme, sú tu predsudky, keď dnes poviem, odkiaľ pochádzam, ľudia ma tu automaticky zaradia k mafii. Ale chápem, je to veľmi bolestivá rana, lebo je až príliš reálna.

Pápež dokonca exkomunikoval osoby, ktoré sú členmi mafie.

Pápež Ján Pavol II. to urobil dokonca priamo v mojom rodnom meste, v Agrigente. Členom mafie vtedy adresoval slová: „Obráťte sa! Jedného dňa príde Boží súd!“ Tento výrok je dodnes pamätný.

Keď raz prišiel pápež Ján Pavol II. do centra fokolarínov, povedal jednu vetu. „Vy máte program dobra a nasledujte ho. Lenže rovnako aj zlo má svoj program.” Pre mňa bolo toto zistenie prekvapením.

Predpokladal som, že zlo je len slabosť človeka. Ale neklamme si, program zla existuje. Na Sicílii je reálne prepojenie mafie a slobodomurárov. Mafia znamená konkrétne rodiny v Taliansku. Tie, ktoré pôsobia na Slovensku, nie sú ale napojené na Sicíliu, ale na Kalábriu.

Ako sa vlastne mafia dostala na Sicíliu?

Vznikla tu okolo roku 1500, keď bola pod nadvládou Španielska. Rybári, ktorí vtedy žili v rybárskych osadách, mali veľké problémy s pirátmi, ktorí im kradli úlovky. A preto sa rodiny spájali, aby sa bránili pred týmito útokmi. To bol prvotný začiatok spôsobu obrany.

Predpokladal som, že zlo je len slabosť človeka. Ale neklamme si, program zla existuje. Zdieľať

Po zjednotení Talianska mali veľké problémy hlavne mestá na juhu krajiny. Pri verbovaní do armády brali najmä silných chlapov, ktorí boli schopní boja. To rozbíjalo rodiny, tie mali potrebu sa brániť a postaviť sa proti štátu. Tak sa z mafie stala protištátna organizácia.

Mafia mala tiež obdobie rozvoja v oblasti poľnohospodárstva, najmä medzi závislými roľníkmi, potom zažila obdobie rozvoja v stavebníctve, ďalej v drogovom priemysle a dnes zažíva rozvoj v ekonomickej trestnej činnosti. Vraždy ľudí, zastrašovanie alebo výpalné, to sú len prostriedky mafie, ktoré ju udržujú pri živote.

Je to tak, že v prostredí pod útlakom nejakého režimu či mafie sa formuje aj akási duchovná revolúcia?

Vonkajšia neistota určite pomáha vnímať veci hlbšie. Pre mňa osobne to však nebol dôvod, prečo som sa vybral cestou duchovného povolania. Svoju mladosť som prežíval v období revolúcií mladých, 68. rok bol čas veľkých snov a ideálov. Bola to celkom iná doba než dnes.

Ako duchovné povolanie ste si však nevybrali kňazstvo, ale cestu laického zasvätenia fokolarína, teda akejsi rehole, zároveň celibátu vo svetskom prostredí. Nebol to pre vašu rodinu problém?

Pre rodinu to nebolo jednoduché, nerozumeli, čo som si vlastne vybral. Viac ako nejaký ideál, ktorý som nasledoval, išlo o to, že som našiel nový spôsob formovania svojej existencie. Mal som prirodzené otázky mladého človeka – aký je zmysel života, prečo existuje zlo, prečo smrť, prečo čas plynie. Moja mama sa napríklad stále vracala k časom minulosti ako k obdobiu, ktoré bolo krásne.

Ja, naopak, som bol zameraný na budúcnosť. Riešil som, kedy budem mať auto, dom, kedy skončím univerzitu, kedy sa ožením. Pýtal som sa však, kedy reálne žijem? Stretnutie s hnutím Fokoláre bolo pre mňa univerzálnou odpoveďou na to, ako si inak zariadiť život. Vyjsť zo svojho individualistického ja, teda ja ako pán, a prejsť k agapickému ja, k ja, ktoré sa dáva druhým. Na začiatku bola myšlienka tejto zmeny, samotná zmena prišla až časom.

Ako k tej zmene došlo?

Objaviť, že sa dá prežiť svoj život inak, je šťastím. Zrazu to otriaslo všetkými istotami v mojom živote a ono to fungovalo. Naučil som sa, že je potrebné milovať. A začal som vo svojej rodine. Pochopil som, že popretie svojho ja nie je otroctvom, ako som si myslel predtým. Ale je to forma slobody, sebapotvrdenia.

Jeden človek sa ma nedávno pýtal, ako by som opísal svoj život jedným slovom. Ja som mu odpovedal, že som prežil desaťročia údivu. Predtým som mal nejakú predstavu o nábožnom živote. Ale táto predstava zmizla. Dar hnutia Fokoláre, ktorý som dostal, spočíva v tom, že som spoznal Ježiša nie ako niekoho, kto vytvára náboženstvo, ale ako niekoho, kto vytvára život. Ale nielen život katolíkov, ale život vo všeobecnosti. Chcelo to odvahu stratiť vlastné predstavy o Bohu, ale dostal som milosť, aby som urobil tento krok.

Žijete ako rehoľníci, nemáte kláštor, žijete v spoločenstve. Viete bližšie zadefinovať vaše povolanie?

Naše povolanie sa dá lepšie pochopiť v kontexte celého hnutia Fokoláre, ktoré má svoju štruktúru a v nej sú rôzne úlohy. Niektorí v tomto hnutí majú za úlohu udržovať živú myšlienku charizmy jednoty. A na túto úlohu potrebujú mať povolanie, povedané inak vášeň. A túto vášeň objavíte zo živého vzťahu s Ježišom, keď si uvedomíte, čo od vás chce. Nie je to vaša voľba, je to odpoveď. Nie je to ako ísť do obchodu a vyberať si, či si kúpite malinovú alebo jahodovú marmeládu. Len prijmete niekoho, kto vám dá svoje návrhy a vstúpite do pravého dialógu. Mojím povolaním je, že som začal rozhovor s Bohom už tu na zemi.

Aké návrhy vám dal Boh?

Dal mi návrh, aby som s ním vstúpil do rozhovoru a zabudol na svoje záujmy. Pre mňa to znamenalo zapojiť sa do života laického hnutia Fokoláre. A keď človek vstúpi do existenciálneho vzťahu s Bohom, zmení spôsob, ako číta udalosti a fakty vo svojom živote. Zrazu dostane zmysel aj to, keď vás nejaká osoba pozdraví, potom stretnete ďalšieho človeka a aj to dáva nový zmysel.

Keď človek vstúpi do existenciálneho vzťahu s Bohom, zmení spôsob, ako číta udalosti a fakty vo svojom živote.Zdieľať

Všetko v živote má svoj zmysel. Ale ten zmysel pochopíte, len keď zmeníte svoj život. Už sa nerozhodujete podľa preferencií, komu sa budete venovať. Predtým by som sa rozhodoval podľa toho, kto mi je sympatický a kto nie. Ale keď mi do života vstúpila idea žitej lásky, žitého evanjelia, tak veci sa zmenili. Aj bolestné udalosti svojho života som zrazu videl v inom svetle.

Ale nie preto, že nejaké náboženské pojmy vám to hovoria. Ale pretože cítite, že všetko má iný význam. Aj vec, ktorá sa nepodarila alebo pokazila, zrazu hodnotíte tak, že ktovie, čo je za tým, objavujete jej zmysel.

Ale dnes, keď je pre ľudí hľadanie samých seba, vlastná realizácia najvyššou hodnotou, znie popretie svojho ja ako bláznovstvo. Akú to má logiku?

Je to bláznovstvo. Ale je za tým aj povolanie, ktoré so sebou prináša odvahu k takýmto rozhodnutiam. A túto odvahu dáva láska. Keď je človek zaľúbený, tak nič mu nie je ťažké. Len láska pomôže prekonať strachy, ktoré sú prirodzene zakorenené v pude sebazáchovy. Obrana vlastnej identity je tiež zakorenená v pude sebazáchovy. Ale keď nájdete inú slobodu, už vás viac nezaujíma.

Ako to konkrétne myslíte?

Bol som v Maďarsku, čakal som niekoho na stanici. Kútikom oka zbadám, že sa ku mne približuje bezdomovec a ja som sa inštinktívne chcel uhnúť, aby som nebol v ceste, kadiaľ prechádza on, lebo som už z diaľky cítil smrad. A ani neviem, ako mi napadlo, že čo keby to bol môj otec. Tak som si povedal, že keby to bol naozaj môj otec, tak by som sa prinajmenšom neuhol. Ostal som teda stáť a tento pán popri mne prešiel. Bol pripitý, mal rozopnutú bundu, hoci bola zima, pozrel sa na mňa, usmial sa a išiel ďalej.

Ja som však necítil už žiaden smrad. Cítil som v sebe veľkú radosť. Opýtal som sa, čo sa to vo mne stalo, že som zmenil svoj zámer. A mal som pocit, že vo mne žijú dva prúdy. A ja môžem ovplyvniť, podľa ktorého konám. Teda nie podľa prúdu predsudkov, ale podľa inej logiky.

Skúsenosť je pre mňa signálom, že za udalosťami sa skrýva vždy nejaké posolstvo. Ale nemyslím tým fatalizmus. Som to stále ja, ktorý ich žijem, a sú tu aj okolnosti. A v tých okolnostiach sa mi vie prihovoriť Boh. A to je pre mňa krása života. Život by bol nudný, keby sme nemali čo pochopiť. Mňa to neprestáva udivovať.

Čo je špecifikom vášho poslania? Nikdy ste nechceli rodinu, deti?

Samozrejme, v určitom veku som sa porovnával s rovesníkmi, ktorí už mali deti. Ale je darom, že som nikdy neľutoval svoje rozhodnutie zasvätiť sa Bohu. Bez toho prvotného povolania to nemá svoju logiku, prečo nemám rodinu.

Ono to nie je prirodzené darovať svoj život takýmto spôsobom, ale keď vidím ovocie tohto života, keď každodenne odhaľujem zmysel života, tak ma to napĺňa takým entuziazmom, že nemám pochybnosti.

Rozumiem významu celibátu, v prípade kňaza, ale vy žijete vo svete, ste spisovateľom, publicistom.

Moje povolanie je sociálne. Keď som zmenil svoj život, zmenil sa aj život mojej rodiny. A to pritom nebola zlá rodina, sme traja súrodenci, pekná rodina. Ale aj tak sa im život zmenil, akoby našli nové hodnoty, ktoré predtým nevideli.

Povolanie má sociálny rozmer. Nevolíme si Boha, lebo budeme mať z toho výhody alebo vysokú penziu. Realizujeme príbeh. Keď sa moji blízki pýtali, čo je podstatou môjho povolania, nevedel som im to vysvetliť. Napriek tomu som si bol istý tým, čo som si zvolil.

Mnohí moji spolužiaci sa snažili vyhovoriť mi túto cestu, hovorili mi, že mi vymyli mozog. Jeden bohatý spolužiak mi dokonca ponúkal peniaze, aby ma zachránil, aby som odišiel a zanechal toto hnutie. (Smiech)

Dnes už viete vysvetliť podstatu svojho povolania?

Dnes už viem vyjadriť, v čom je moje povolanie špecifické, je to v neustálom vzťahu s Bohom a ľuďmi. Ale nie je to Boh v ideologickom zmysle slova, lebo myšlienka Boha ako ideológie môže urobiť veľa zla. Myšlienka pravého Boha je tá, že Boha vlastne nepoznáš.

Carlo Caretto v jednej knihe opisuje zaujímavú skúsenosť, ktorá vysvetľuje aj mnohé z môjho života. Caretto bol členom rehole Malých bratov Ježišových, preto sa išiel modliť do púšte, kde zomrel sám zakladateľ Charles de Foucald. V noci sa modlil, okolo len piesok a hviezdy. V Alžírsku, v púšti, kde sú hviezdy také blízke. Modlil sa a cítil spojenie s Bohom.

Ďalší večer, ten istý piesok, tie isté hviezdy, tá istá teplota a on necíti nič. A ďalšie dni rovnako necíti nič, akoby vzťah s Bohom zmizol a veľmi tým trpel. Neskôr pochopil, že Boh sa mu ukázal, ale on ho nespoznal, lebo už mal predstavu o Bohu. A tak pochopil, že nemôže mať žiadnu predstavu o Bohu, lebo Boh je nekončiaca novosť. A nakoniec to je dôvod, prečo Ježiš prišiel na zem, aby zničil idoly. Aj idol náboženstva. Zvoliť si Boha preto znamená žiť v tejto novosti. Ale to chce odvahu a pevné nervy

Mojím povolaním je odkrývať Boha prostredníctvom bratov a udalostí. Brat je dôležitý, pretože overuje, či konám správne.

Ako to myslíte?

Raz som sa ponáhľal na stanicu a vidím dievča, ovešané batožinou. Pristúpil som k nej, opýtal som sa, či potrebuje pomoc. Ona mi povedala, že asi áno. Tak som jej zobral kufor a niesol som ho až k nástupišťu. Nemala lístok, bola to cudzinka, tak som jej vysvetlil celý systém, ako sa kupuje lístok. Nemusel som si ju všimnúť, lebo tiež som sa ponáhľal na svoj vlak.

Ale keď sa otvoríte smerom k druhým ľuďom, neviete, kam to až zájde. Keď sme spolu čakali na vlak, zbadali sme paniu, ktorá nastupovala s dieťaťom. Dievčina, ktorej som pomohol, doslova utekala, aby jej pomohla s tým malým. Keď začnete od seba, spúšťate kruh dobra, o ktorom neviete, kde sa až skončí. Táto láska je nepredvídateľná. Raz od teba Boh pýta toto, inokedy tamto. Ale musíte ostať v hre. Je to živá, mystická hra. Pretože počítate s osobou, ktorú nevidíte, s neviditeľným režisérom. Nevidíte ho, ale on vie, čo máte urobiť.

Vo Fokoláre máte tiež centrálny motív bolesti, akýsi návod, ako ju chápať a prekonávať, v obraze opusteného Ježiša na kríži. Aj táto myšlienka určovala váš život s Bohom?

Spomínam si na jednu udalosť, keď som bol ešte na lýceu a nepoznal som ešte túto spiritualitu. Zúčastnil som sa na jednej súťaži v našej diecéze. Témou, ktorú sme mali poňať, bolo „ako môže človek dnes prísť k Bohu“.

Mal som asi pätnásť rokov a ja som napísal, že cesta, akou sa človek môže dostať k Bohu, je vždy bolesť. Napísal som to preto, lebo som cítil, že vždy, keď som prežil nejaké trápenie, tak sa mi zmenila perspektíva, lebo sa zrútila rovnováha a ja som musel nájsť novú. Tú súťaž som vyhral, ale to nebolo podstatné. Dôležité je, že som pochopil, že je to naozaj tak.

V hnutí Fokoláre mi vedomie bolesti bolo predstavené novým spôsobom. Povedali mi, že Boh si neželá bolesť. To, že trpím, nespôsobí, že Boh bude ku mne lepší. To je pohanská myšlienka.

No pochopil som, že bolesť je spôsob, ako rásť, aby som mohol lepšie milovať. Boh nám dáva možnosť ako otec, ktorý nechá, aby sme dozreli sami. A nechá nás aj samých, aby sme mohli vyrásť. Ale opäť to nie je náboženský koncept akejsi zmluvy s Bohom, v zmysle, že trpím, tak mi niečo daj. Toto nemá nič spoločné s Bohom, je to, naopak, bosoráctvo.

To, že trpím, nespôsobí, že Boh bude ku mne lepší. To je pohanská myšlienka. No pochopil som, že bolesť je spôsob, ako rásť, aby som mohol lepšie milovať.Zdieľať

Boh ťa miluje, on trpí s tebou, ty v bolesti odkrývaš jeho prítomnosť. Mám za sebou mnohé skúsenosti hlbokej bolesti a zároveň hlbokej lásky.

Mala by sa urobiť škola, v ktorej by sa učilo, ako pochopiť zmysel bolesti. V tomto bode sa totiž mnohí mýlia vo svojej religiozite tým, že sa stanú nábožnými, keď zažívajú nejaké utrpenie. S tým Boh nemá nič spoločné. Keď dostanem chorobu, tak zrazu som nábožný, mám strach, tak zrazu som nábožný, lenže to nie je Boh.

Kto je Ježiš na kríži pre vás?

Ježiš dal na kríži meno všetkému tomu bolestnému a negatívnemu, čo sa okolo nás deje. Ježiš je živý, je živý. Všetko to bolestné, čo Ježiš porazil, má odvtedy svoje meno. Lebo on porazil zlo. Preto v každej bolesti môžeme vidieť Ježiša na kríži, ktorý však zvíťazil. Postavme sa na stranu toho, ktorý zvíťazil.

A Veľká noc, zmŕtvychvstanie?

Po zmŕtvychvstaní Krista sa okolnosti zmenili. Z evanjelií sa vie, že nikto nebol priamym svedkom tejto udalosti. Historicky sa vie len to, že bol kríž a potom prázdny hrob. Čo sa teda vlastne stalo?

Keď som bol v Poľsku, pozvali ma na jedno stretnutie mladých, aby som im porozprával o kresťanstve a aby som im prerozprával Ježišov príbeh. Tak som im povedal, že evanjeliá boli napísané ďaleko po Ježišovej smrti, takže sú v nich zaznačené len tie najdôležitejšie slová. Vie sa, že Ježiš bol zabitý a že sa našiel prázdny hrob. Zmŕtvychvstanie neznamená oživenie mŕtvoly, lebo Ježiš už nebol tým ako predtým.

Lenže čo všetci apoštoli, ktorí od neho jeden po druhom zutekali, plní strachu, ako vlastne našli odvahu? Našli odvahu, pretože si spomenuli, čo im Ježiš ešte počas života povedal, a nanovo to pochopili. Za jeho života očakávali mesiáša, víťaza, mocnára. Ale on sa im predstavil ako skrachovanec. Ale rozpomenuli sa a uvideli udalosti v inom svetle.

My už môžeme prežívať zmŕtvychvstanie ako zmŕtvychvstalí tým, že on nám dal možnosť milovať. Teda neriešiť samých seba, či sme dobrí alebo zlí, to robia všetci, aj neveriaci. Ale ty miluj, vyjdi zo seba. Lebo milosť lásky je on, nie si to ty. Ježiš nás naučil, aby sme už žili ako zmŕtvychvstalí. Nie odpustkami, ale láskou. Lebo skúsenosť lásky nás drží pri živote.

My už môžeme prežívať zmŕtvychvstanie ako zmŕtvychvstalí tým, že on nám dal možnosť milovať. Teda neriešiť samých seba, či sme dobrí alebo zlí, to robia všetci, aj neveriaci. Zdieľať

Myslím si, že práve žijeme krásne obdobie pápeža Františka, ktorý nám ukazuje práve tento rozmer milosrdenstva. Samozrejme, jeho slová zatriasli všetkými inštitúciami v Cirkvi, lebo sa trasie všetko, čo bolo isté. Ale tento pápež robí evanjelium uveriteľným, ukazuje, že evanjelium nie je mŕtve.

Osobne si myslím, že pápež František je odvážny, lebo nasleduje Ducha a naráža na osoby, ktoré nasledujú ideológiu, aj keď je náboženská. Môžeme si vybrať, či chceme žiť ako zmŕtvychvstalí alebo budeme žiť len nábožne.

My dnes môžeme svedčiť o zmŕtvychvstaní len svojím životom, nie ideológiami alebo súbojmi, zbraňami. Ježiš prišiel, aby sme objavili život.

Prežili ste svoj život už od osemdesiatych rokov v krajinách východnej a strednej Európy, ako vnímate spoločenskú zmenu v týchto krajinách očami človeka zo Západu?

V osemdesiatych rokoch som žil v Maďarsku, kde som pôsobil na univerzite. A tam som zažil aj pád železnej opony. Musím povedať, že som prežíval aj strach, ako to všetko dopadne.

Ako to myslíte?

Je to divné, ale mal som strach, ako prijmete slobodu, alebo čo sa stane, keď sa otvoria hranice, čo všetko k vám prenikne. Keď dáte dieťaťu hračku, ktorá je pre dospelých, tak mu ublížite.

Mal som dojem, že sloboda, ktorú dostali krajiny, ktoré toľké roky trpeli bez slobody, môže mať negatívne dosahy. Vzdelanie k slobode nie je vec naviazaná na spoločnosť, je to stav vnútra, chce to veľkú vnútornú revolúciu. A mali sme na tom pracovať, kresťania sú ešte stále pasívni, mali by sa nasadiť pre iné hodnoty. Je to chyba kresťanov, mali veľké možnosti, aj v politike, ale nevyužili ich dobre.

Keď však kresťanstvo porovnáme napríklad u nás a v západnej Európe, aj v samotnom Taliansku, tak vidíte rozdiely. Na Západe veľmi slabne, kostoly sú prázdne, u nás ešte sekularizácia nedosiahla stav na Západe.

Plné kostoly sú hodnotou, ale je potrebné byť opatrní, lebo táto hodnota môže veľmi rýchlo padnúť. Videl som to aj v Poľsku, kde som roky žil.

Prišlo mi na rozum akési proroctvo Josepha Ratzingera, neskoršieho pápeža Benedikta XVI., keď tesne po koncile pripravoval programy v bavorskom rozhlase. Už vtedy v jednej katechéze o budúcnosti Cirkvi spomenul, že raz stratí všetky svoje paláce, chrámy, politický vplyv, ktoré získala v časoch moci.

Plné kostoly sú hodnotou, ale je potrebné byť opatrní, lebo táto hodnota môže veľmi rýchlo padnúť. Videl som to aj v Poľsku, kde som roky žil.Zdieľať

Povedal, že ostanú len malé skupiny, hnutia, teda menšina, ktorá bude žiť pravý život, pravé svedectvo. A tým ostatným, ktorí začnú vnímať, že sa ocitli vo svete neopísateľnej samoty, budú tieto skupinky veriacich pripadať ako niečo totálne nové, ako nádej pre nich samotných, ktorú tajne hľadali.

Preto ma počty ľudí v kostoloch nezaujímajú. Priznám sa, že keď idem do kostola a vidím štyri starenky, pre mňa je to oveľa dojemnejšie ako kostol plný mladých ľudí. Lebo niekto, kto prežil celý svoj život a má ešte vieru, je zárukou. Pre mladých to môže byť len chvíľková záležitosť.

Ak sú v kostole len starenky, môže to znamenať aj to, že neodovzdali svoju vieru svojim synom a dcéram.

Ale je tam múdrosť života. Ja sa už na veci pozerám z iného uhla. Raz sa mi stalo pri Martinskom cintoríne v Bratislave, keď som čakal na zastávke na autobus a videl som starenku, ktorá sa snažila prejsť od cintorína na druhú stranu cesty na zástavku autobusu. Ale bola veľká premávka a žiadne auto jej nezastalo, aby mohla prejsť. Až jedno auto ju pustilo a ona pomalinky vstúpila na cestu.

Išiel som jej naproti, aby som je pomohol vstúpiť na chodník. A ona pozerajúc sa na auto, ktoré jej zastavilo, mi s úsmevom hovorí. „Pozrite, koľko je dobra na svete, synáčku!“ Ja som, naopak, videl len tie autá, ktoré jej nezastali. Ona videla to jediné auto, ktoré jej zastavilo.

Pre mňa to bola lekcia. Pozerajme sa na veci inými očami. Žiť ako zmŕtvychvstalí znamená mať inú optiku reality, lebo inak ju nezmeníte. Etty Hillesumová, Holanďanka, ktorá zomrela v koncentračnom tábore a dnes ju mnohí považujú za mystičku, povedala, že je nepodstatné myslieť si, že veci idú zlým smerom, a nezmeniť pritom svoj život. Hovorila o nacizme a myslela tým, že je zbytočné hovoriť o druhých, že sú zlí, keď pritom nemením samého seba.

Nemyslime na počty, aj Kristus povedal, že keď zachránil jednu dušu, tak zachránil svet. Myslím aj na Chiaru Lubichovú, zakladateľku hnutia Fokoláre, ktorá zomrela pred desiatimi rokmi a pritiahla k Bohu davy ľudí. Ona vravievala, že prečo, keď som to dokázala ja, by to nemohol urobiť každý z vás. Závisí od každého, ako nastaví svoj život.

Foto František Múčka

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0