KÁZEŇ ĽUBOMÍRA MAJTÁNA: Uzdravenie na diaľku

Čo robiť, keď je človek chorý? Po prvé, musí sa uistiť, že jeho choroba je reálna, nenamýšľa si. Po druhé, musí vyhľadať lekára, alebo požiadať niekoho, aby mu zavolal záchranku. Po tretie, lekár ho musí osobne vyšetriť, určiť diagnózu a naordinovať liečbu. 

Čítajúc dnešné evanjelium, musím povedať, že v našom príbehu opakovane nebol dodržaný štandarný lekársky postup a bolo ohrozené zdravie a život pacienta (konkrétne stotníkovho sluhu).

Stotníkovo "dieťa"

Všimli ste si, že v celom úryvku sa ani raz nepomenie, čím sluha trpí? Akou chorobou? Na mnohých miestach v evanjeliu je choroba presne špecifikovaná: človek s vyschnutou rukou, malomocný, chromý, posadnutý zlým duchom. Tu nevieme presne, o akú chorobu ide. Vieme však, že sluha je v terminálnom štádiu – je na smrť chorý. Nielen to. Bol to sluha, ktorého si stotník veľmi cenil (porov. Lc 7, 2). V skutočnosti, nie pán potrebuje sluhu, ale sluha pána. Tu sa však situácia mení v momente, ked sa dozvedáme, že to nie je „len“ sluha. Je to jeho dieťa: „Povedz slovo a moje dieťa ozdravie“ (Lc 7, 7, citované podľa originálneho gréckeho textu).

Hneď v úvode môžeme naznačiť dva elementy v Evanjeliu podľa Lukáša, z ktorého je aj dnešný úryvok. Prvým elementom je, že Lukáš o niektorých veciach mlčí, iné zase rozoberá detailne: nedefinuje chorobu sluhu, no na druhej strane podrobne popisuje, čo všetko stotník vykonal pre národ v Kafarnaume. Druhým elementom je, že Lukáš prezrádza fakty postupne (najprv hovoril o sluhovi, neskôr konkretizuje, že ide o dieťa stotníka). Toto vysvetľuje aj prílišnú aktivitu stotníka v úvode úryvku.

Riman, ktorý miluje židovský národ

Stotník nejde sám za Ježišom, ale posiela židovských starších. Nepochopiteľné. Jeho dieťa je na smrť choré a on žiada o pomoc židov (porov. Lc 7, 3). Stotník – rímsky veliteľ má predsa k dispozícii svojich sluhov a vojakov. Prečo žiada o pomoc židovských starších, ktorí nevychádzali s Ježišom práve najlepšie? Práve naopak, starší sú častokrát nepriateľmi Ježiša. Teraz sú poslaní k nemu, aby s ním komunikovali a aby ho pozvali do stotníkovho domu. O pár veršov neskôr stotník posiela za Ježišom ešte raz – opäť však nie vojakov, ani sluhov. Posiela priateľov (porov. Lc 7, 6). Podľa všetkého bol teda stotník obľúbeným členom v meste Kafarnaum. Počuli sme, ako ho starší vychválili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil“ (Lc 7, 4-5). Na tú dobu politicky neakceptovateľný stav: Riman, ktorý miluje židovský národ.

Čo žiada stotník od Ježiša? Dve veci: aby Ježiš prišiel a aby uzdravil jeho sluhu. Typický príklad, keď voláme záchranku k chorému človeku – potrebujeme, aby lekár prišiel a aby pomohol, uzdravil. Z pohľadu stotníka logická vec. Ježiš však mení jeho logiku. Prvé nerobí, druhé áno. Ježiš neprišiel, fyzicky nepristúpil k sluhovi, no uzdravil ho (na diaľku).

"Ježiš nechválil stotníka za jeho vojenské umenie, alebo za dobré vzťahy s obyvateľmi Kafarnauma. Pán vyzdvihol vieru."

Zdieľať

Určitá logika však chýba aj v stotníkovom prípade. Najskôr Ježiša pozýva do domu, a potom bráni vstupu, keď hovorí: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ (Lc 7,6). Židovskí starší najskôr hovoria o stotníkovi: „zaslúži si/je hoden“ (porov. Lc 7, 4), potom on sám hovorí „nie som hoden“ (Lc 7, 6). Nie je tu problém ani zdravotnícky (choroba, malomocenstvo sluhu), ani rituálno-náboženský (platil totiž zákaz pre žida vôjsť do domu pohana). Stotník je hoden sám so sebou, no v blízkosti Ježiša si uvedomuje svoju nehodnosť. Nehovorí, že Ježiš nie je hoden, aby prišiel, ale že on sám – stotník, človek – nie je hoden, aby Pán vošiel pod jeho strechu. Tieto slová prebrala aj liturgia, keď pred sv. prijímaním veriaci opakujú slová stotníka – my nie sme hodní toho, aby Pán vošiel k nám; je to len on sám, ktorý môže prísť k nám, do nášho srdca.

Sila slova

Stotník najskôr pozýva: „príď“, potom nalieha: „povedz“. Od osobného kontaktu (príď) prechádza k slovu – rozkazu (povedz). Niet divu, veď bol rímsky veliteľ, ktorý bol jednak podriadený vyšším, jednak mal pod sebou vojakov, ktorým rozkazoval. Preto používa príklad z typického, vojenského prostredia: „Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: «Choď!» – ide; inému: «Poď sem!» – tak príde; a svojmu sluhovi: «Urob toto!» – on to urobí“ (Lk 7, 8). Vojenský slovník, ktorý používa stotník, podčiarkuje potrebu slova – stačí povedať a slová sa plnia. Netreba všetko vybaviť osobne, stačí len povedať: „Povedz slovo a moje dieťa ozdravie!“ (Lk 7, 7).

Ježiš uzdravil sluhu/dieťa stotníka nie osobne, ale na diaľku – bez dotyku. Nielen, že osobný kontakt nebol taký dôležitý, ale nebolo treba povedať ani veľa slov. De facto, Ježiš mlčal v celom úryvku. Povedal len jednu vetu na konci: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ (Lc 7, 9). Nechválil stotníka za jeho vojenské umenie, alebo za jeho dobré vzťahy s obyvateľmi Kafarnauma. Pán vyzdvihol vieru. Nie hociakú vieru, ale takú, akú nenašiel v celom izraelskom národe (možno väčšiu, akú mali samotní židovskí starší). Nie je to len viera, ktorá ľudí udivuje. Je to aj viera, ktorá uzdravuje na diaľku.

Ľubomír Majtán
Autor je kňazom Žilinskej diecézy

Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo