Mali by sme aj my vyhostiť ruských rozviedčikov?

Mali by sme aj my vyhostiť ruských rozviedčikov?

Rezidencia veľvyslanectva Ruskej federácie v Bratislave. Ilustračné foto: TASR – Andrej Galica.

Čo chýba našej debate o špiónoch, suverenite a solidarite so spojencami.

Hoci sa americký prognostik píšuci o geopolitike George Friedman narodil v roku 1949 v Budapešti, ani Bratislavu nikdy nestratil úplne zo zreteľa.

Neďaleko nášho dnešného hlavného mesta prišla ešte za Rakúsko-Uhorska na svet jeho matka. Cez Bratislavu utekala Friedmanova rodina na Západ z komunistického Maďarska, keď on sám mal len pár mesiacov. A vracal sa sem aj v posledných rokoch ako účastník bezpečnostnej konferencie GLOBSEC.

Friedmanove knihy Nasledujúcich 100 rokov Nasledujúce desaťročie, ktoré vyšli aj v slovenčine, sa síce kvôli svojmu ambicióznemu záberu dajú vnímať ako politické sci-fi, no obsahujú veľa zaujímavých postrehov i neošúchaných odhadov vývoja kľúčových regiónov sveta. Vrátane strednej Európy.

Splnenie niektorých prognóz, napríklad čoraz asertívnejšie vystupovanie Turecka na medzinárodnej scéne, sa s odstupom pár rokov od publikácie tých kníh už dokonca črtá na horizonte. Friedman okrem iného veští sľubnú budúcnosť bloku stredoeurópskych krajín pod vedením Poľska okolo polovice tohto storočia.

No pokiaľ ide o udalosti bližšie k našej prítomnosti, varuje tiež pred možnou snahou Ruska vyvíjať tlak na pozíciu Spojených štátov v Európe cez destabilizáciu takých členských krajín Severoatlantickej aliancie, akými sú Slovensko alebo Bulharsko.

Rozkývaná tehla v múre NATO?

Keď som sa na túto mimovoľnú zmienku o Slovensku v knihe Nasledujúcich 100 rokov spýtal Friedmana osobne pred štyrmi rokmi na GLOBSEC-u, v tomto rozhovore vysvetlil, že Poliaci alebo Rumuni sú voči ruským mocenským snahám pomerne dobre zaočkovaní. Okrem iného historickou skúsenosťou. Slovensko, nachádzajúce sa v priestore medzi týmito dvomi krajinami, by však Rusi mohli považovať za ovplyvniteľnejšie.

„Ste malá, ideovo rozdelená a krehká krajina uprostred, ktorá má navyše veľa vzťahov s Ruskom, napríklad cez plyn,“ povedal mi vtedy Friedman.

Dá sa to priblížiť aj cez metaforu. Pohľad ruského vedenia na politickú mapu Európy s ôsmimi postkomunistickými krajinami na východnej hranici NATO, od Estónska na severe po Bulharsko na juhu, by sa dal prirovnať k perspektíve uličníka, pred ktorým je vysoký tehlový múr.

Niektoré tehly, napríklad Poľsko, sú do múru Aliancie zasadené veľmi pevne. Nepohnete nimi.

No niektoré tehly sú rozkývané. V múre držia len tak-tak. A práve touto svojou slabosťou môžu uličníka pozývať, aby sa ich pokúsil vypáčiť a tým narušiť integritu celej steny.

Môže byť Slovensko na niečo také náchylné? Pred dvomi rokmi bol publikovaný prieskum, podľa ktorého spomedzi krajín Vyšehradu Slováci najviac vyslovovali dôveru Rusku (31 percent v porovnaní s poľskými 9 percentami a českými 16 percentami). A zároveň najmenej Spojeným štátom (27 percent oproti 41 percentám Čechov a 50 percentám Poliakov).

Slovensko pritom nie je väčšinovo proruské. Skôr nevyhranené. Ukazuje to ďalší prieskum, kde sa anketári pýtali respondentov, či by naša krajina mala byť súčasťou Západu, Východu alebo „niekde uprostred“.

Len 12,3 percenta opýtaných si myslí, že Slovensko by malo byť súčasťou Východu. Na Západe vidí našu krajinu 23,1 percenta ľudí, no skoro 52 percent si myslí, že by sme sa mali usilovať o pozíciu „niekde uprostred“.

Podobne tiež stotožnenie s členstvom v NATO je u nás slabšie ako medzi občanmi ostatných troch krajín Vyšehradskej štvorky. Asi 30 percent Slovákov si myslí, že je to dobrá vec, 20 percent, že zlá, kým 50 percent na to nemá vyhranený názor.

V núdzi poznáš priateľa

Veľa by sa dalo diskutovať o príčinách týchto čísiel. Akiste je pravda, že s výnimkou augusta 1968 a nadväzujúcej 23-ročnej vojenskej okupácie nebola historická skúsenosť Slovákov s Rusmi natoľko devastačná pre vzájomné vzťahy ako tá poľská.

Pri otázke o západnej civilizačnej orientácii Slovenska by sa tiež dalo diskutovať o tom, čo sa pod „Západom“ myslí. Najmä konzervatívnejšie orientovaní ľudia môžu mať blízko ku klasickému poňatiu Západu, no cítia sa byť vzdialení niektorým agresívne sa presadzujúcim postmoderným trendom. Ako to charakterizoval vo Viedni žijúci švajčiarsky historik Oliver Jens Schmitt, časť Stredoeurópanov nechce „ani Putina, ani Conchitu Wurst“.

K nevyhranenému dojmu zahraničných orientácií slovenskej verejnosti zrejme prispieva aj to, že doterajšia 25-ročná existencia SR v relatívne bezoblačných medzinárodných podmienkach zatiaľ nevytvorila dostatočnú zásobu skúseností so správaním ostatných krajín voči nám v dobách politickej či bezpečnostnej krízy. Určitú sumu naakumulovaných skúseností máme len sprostredkovanú z 20. storočia, keď sme však boli súčasťou Československa, čo bol iný štát veľkosťou, vnútornou súdržnosťou i typom reakcií, ktoré vzbudzoval u svojich spojencov a protivníkov.

Inak povedané, Slovensko nie je príliš protiruské, lebo na nás nebola spáchaná nejaká obdoba katynského masakru. Na strane druhej, Slovensko nie je ani príliš proamerické, lebo chýba silnejšia skúsenosť s americkou pomocou v čase núdze, akú napríklad Nemci zažili v podobe leteckého mosta do Západného Berlína počas sovietskej blokády v rokoch 1948 – 49.

Preto by slovenskí atlantisti ani nad číslami z prieskumov nemali zúfať. Ak by Slovenská republika v čase nejakej budúcej medzinárodnej krízy dostala potvrdenie papierových spojenectiev nejakým zásadným činom, ktorým by sa napríklad Spojené štáty priklonili k nejakému nášmu existenčnému záujmu, mnoho ľudí by sa rýchlo posunulo od nevyhranených k prozápadným pozíciám.

Slabosť môže byť pozvánkou pre dravca    

V každom prípade, vajatanie Slovenska v geopolitike môže byť vykladané ako slabosť, ktorá k nám priláka neželanú spravodajskú pozornosť či podvratné aktivity voči našej krajine.

Ako pred štyrmi rokmi povedal George Friedman: „Nesmiete zabúdať na to, že Rusi sa pokúsia zamerať na Slovensko aj pre tieto jeho vnútorné rozpory – či už intelektuálne, alebo ideologické.“

A tu sa dostávame k našej debate o tom, či vyhostiť alebo nevyhostiť ruských diplomatov, ktorí by sa u nás mohli venovať spravodajským aktivitám.

Pre začiatok je dôležité zdôrazniť, že diskusia sa nevedie o možnom vyhostení skutočných ruských kariérnych diplomatov, ale len tých, ktorých SIS vytypuje ako podozrivých, že svoje diplomatické krytie využívajú na spravodajskú činnosť proti Slovenskej republike. Aj to asi len jedného-dvoch.

V medzinárodných vzťahoch nejde o neobvyklý krok. Napríklad Slovensko takto vyhostilo ruského diplomata v roku 2004 a o týždeň neskôr Rusko vyhostilo recipročne slovenského diplomata. No celá vec má ešte iný rozmer, než sú bežné diplomatické zvyklosti.

Solidarita verzus suverenita

Prezident Kiska i časť médií potrebu reakcie na prípad Skripaľ zdôvodňujú najmä solidaritou so Spojeným kráľovstvom a ďalšími spojencami, ktorí sa rozhodli k vyhosteniu niektorých pracovníkov ruských ambasád pristúpiť. Na druhej strane, Andrej Danko a Robert Fico to odmietajú, argumentujúc, že Slovensko je suverénna krajina.

No práve preto, že sme suverénna krajina, mali by sme vyhostenie rozviedčikov zvážiť. Nie kvôli tomu, že nás o to prosia Briti, ale preto, že je v našom vlastnom záujme nevyžarovať civilizačnú rozpoltenosť alebo vzbudzovať dojem, že naša geopolitická identita je rozdelená.

Lebo práve takýto dojem by mohol prilákať Rusov k rozohrávaniu väčších spravodajských hier na našom území s cieľom destabilizovať Slovensko alebo ho dokonca vylúpnuť z NATO. Práve dojem slabosti totiž pozýva druhých, aby ho využili vo svoj prospech.

Mimochodom, Andrej Danko a Robert Fico dokážu v jednej vete bojovne rečniť o suverenite Slovenska voči západným spojencom a hneď v druhej fatalisticky zalamovať rukami nad našou závislosťou od Ruska.

No skutočná suverenita krajiny sa vyjadruje aj tým spôsobom, že cielene posilňujete svoju pozíciu, aby ste neboli jednostranne závislý od krajiny, ktorá nepatrí k vašim spojencom. Ak si to teda dnes vraj nemôžeme s Rusmi príliš rozhádzať, lebo sme na nich naviazaní napríklad v oblasti dovozu plynu alebo náhradných dielcov pre naše vojenské systémy, tak politika suverenity by si žiadala túto jednostrannosť zmenšovať.

Opäť pripomeňme, že podľa prieskumov verejnej mienky Slovensko nie je proruské, je len nevyhranené. Pričom medzi tými, ktorí silný názor na zahraničnú orientáciu majú, prevažujú tí s tou západnou. Práve v takýchto situáciách sa vyžaduje silné líderstvo politickej elity.

Nasledujúce dni ukážu, či sa po povolaní nášho veľvyslanca na konzultácie vláda rozhodne pristúpiť tiež k vyhosteniu ruských rozviedčikov. No ak sa tak stane, len sekundárne by sme to mali spraviť kvôli argumentu solidarity. Primárne by sme to mali urobiť, lebo sme suverénna krajina.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo