Na obranu excelovských novinárov

Na obranu excelovských novinárov

Ilustračná foto – Matrix/Time Warner

Politickému biznisu veľmi vyhovuje, ako málo ľudí v médiách si kliká na účtovné závierky a firemné registre.

Reportér Andrej Bán, ktorý nedávno priniesol z východu Slovenska pútavú reportáž o tamojšom pôsobení Talianov, sa takto posťažoval:

„Veľmi ma udivuje, že zo slovenských (bratislavských) novinárov, ktorí sa dušujú, ako chcú nadviazať na prácu kolegu, som tam (na východnom Slovensku) bol ako jeden z možno dvoch-troch... Čo to je, ak nie ignorovanie potrebnej práce v teréne?“

Šéfredaktor Aktualít.sk Peter Bárdy upresnil, že novinárov tam bol celý zástup, ale o to teraz nejde. Bán sformuloval pohľad, s ktorým sa stotožnia všetci trochu náročnejší konzumenti médií – že obdobie počítania lajkov, návštevnosti a počtu článkov na autora prinieslo veľa povrchnej žurnalistiky. Že máme priveľa článkov, ktoré boli skompilované z predtým skompilovaných internetových kompilácií a v ktorých autori často nevedia, o čom píšu, lebo to nikdy nezažili. Nikdy si to neohmatali, nikam nechodia, len sedia za počítačom. S tým sa dá súhlasiť.

No nie je to celý obraz. Problémy, ktorým čelíme, totiž ukazujú aj na zásadné limity starej dobrej poctivej terénnej žurnalistiky.

Nie je sedenie ako sedenie

Skúsenosti Slovákov hovoria, že mafia je niečo ako piťovci či černákovci. Niečo veľké, agresívne, excentrické, zďaleka viditeľné. Ale to nie je definícia toho organizovaného zločinu, ako ho predstavujú napríklad klany ´ndranghety. Kde sa remeslo dedí generačne, kde podstatou kriminality je dôveryhodná legenda o legálnom biznise a podstatou prežitia je pôsobiť „normálne“ – na rozdiel do černákovcov a piťovcov.

Preto Vadalovci a ostatné rodiny pôsobia v reportážnych opisoch z regiónu ako potrimiskári, ktorým stačí pohroziť kvalitnou krčmovou bitkou a hneď sa zosypú.

No postupne sa dozvedáme, že to je veľmi klamlivý obraz. Zisťujeme, že ich štruktúra bola schopná ťahať zo systému desiatky miliónov eur, že tu mali vytvorený netriviálny systém na pranie špinavých peňazí pochádzajúcich z narkobiznisu a že sami boli súčasťou medzikontinentálneho transportu drog.

Zásadné poznatky o tom, ako Taliani na východe Slovenska fungovali, s kým robili biznis, aké objemy agrodotácií točili, kto všetko bol zapletený v ich bankových prevodoch preto nepriniesli odvážne reportáže z miesta činu. Tieto nitky dokázali na diaľku rozpletať tie médiá, ktoré majú nadpriemernú ekonomickú žurnalistiku – ostatné pôsobili skôr bezradne.

Tri príklady

Dovolím si tézu, že to, čo politickému biznisu dnes najviac vyhovuje, sú podhodnotené stavy „excelovskej“ žurnalistiky. Pretože tá dokáže odhaľovať politický biznis tam, kde terénna žurnalistika už nestačí. A to vďaka hľadaniu v obchodných registroch, účtovných výkazoch, registroch záložných práv či v katastrálnych mapách, centrálnom registri zmlúv a v mnohých ďalších zdrojoch, z ktorých sa dá čerpať priamo či s odvolaním sa na infozákon. Priveľa novinárov chodí na tlačovky a primálo sa ich hrabe vo firemných registroch.

Pre ilustráciu spomeniem tri príklady, ktoré mi zišli na um ako prvé, keď som si spomínal na to, čo na Slovensku dokázala suchárska kancelárska excelovská (registrová či dátová) žurnalistika. Ospravedlňujem sa, že spomeniem len také, ktoré som mohol osobne sledovať pri ich vzniku ako zástupca šéfredaktora v Trende a v .týždni, ale ich príbehy poznám od ich zrodu.

Prvým príkladom je predražené PPP na diaľnice za čias Ľubomíra Vážneho pred desiatimi rokmi. Koncept financovania cez PPP bol vtedy novinkou, nik nevedel, čo si o ňom myslieť a ako zhodnotiť jeho zmysluplnosť. A ako odhadnúť vatu, ktorá sa v ňom nachádza.

Novinár, ktorý to dokázal, bol Ján Kovalčík. Stálo to desiatky hodín „kancelárskej“ práce. Naštudovať zložitú finančnú metodiku, pozháňať údaje na vyčíslenie nákladov a to všetko kvôli jednému textu.

Dodnes si pamätám nervózny výraz v tvári Ľubomíra Vážneho, keď na jednej tlačovke zistil, že jeden z prítomných novinárov tomu rozumie.

Dovolím si tézu, že to, čo politickému biznisu dnes najviac vyhovuje, sú podhodnotené stavy „excelovskej“ žurnalistiky. Pretože tá dokáže odhaľovať politický biznis tam, kde terénna žurnalistika už nestačí. Zdieľať

Iný prípad, na ktorý si spomínam, je z obdobia emisnej kauzy spred desiatich rokov. Robili na ňom novinári Trendu Kristián Slovák, Peter Marčan a Rado Baťo. Opäť to boli desiatky hodín presedené nad tým, ako fungujú schémy predaja emisných kvót, listovanie v rozličných firemných registroch v USA či vo Švajčiarsku, sledovanie burzových obchodov s emisnými povolenkami, vypisovanie listov a žiadostí do Japonska a všelikade inde po svete a mnoho ďalšej kancelárskej roboty. Vďaka tomu sa podarilo zistiť, že super sofistikovaný obchod s emisiami bola len zlodejina tunajších kšeftárov.

Tretí prípad, ktorý mi prišiel na um, je z obdobia spred troch rokov. Vybral som ho, pretože ukazuje, že niektoré odhalenia sú vzdialené len na pár klikov. Magazín .týždeň vtedy v nenápadnom texte o zdravotníctve upozornil na nadštandardné zazmluvňovanie jedného z poskytovateľov v Košickom kraji (zistené cez povinné zverejňovanie zmlúv).

Úspešná podnikateľka však mala „podľa obchodného registra bydlisko v malej dedinke Družstevná pri Hornáde, desať kilometrov od Košíc, podobne ako šéf VšZP Marcel Forai. Podľa listov vlastníctva je nehnuteľnosť, na ktorú si píše trvalý pobyt úspešná podnikateľka a spolumajiteľka niekoľkých zdravotných zariadení, vlastnená dámou s dievčenským menom Foraiová“. Z tohto celého napokon vznikla lavína známa ako kauza „tety Anky“, ktorá napokon stála kreslo šéfa VšZP.

Terén treba, terén nestačí

Nepohŕdam potrebou osobných skúseností z „terénu“. Len skúsenosť pomôže uvedomiť si, že keď niekto používa veľa odborných termínov a presvedčivých sloganov, ešte to neznamená, že nie je podvodník. Alebo že keď niekto dáva peniaze na charitu, ešte to neznamená, že nekradne aj priamo v zdravotníctve. Alebo keď, podobne ako Taliani na východe, niekto osobne kydá hnoj, ešte to neznamená, že nemôže pašovať drogy z Latinskej Ameriky.

V dnešnej vývinovej fáze potrebuje slovenská žurnalistika posilniť viac na fronte excelovskej novinárčiny ako reportážnej. Zdieľať

Rovnako platí, že prepojenia v registroch začnú často dávať zmysel až po tom, ako k nim niekto „z terénu“ dodá krčmový príbeh, ktorý vysvetlí, kto je s kým bratranec, kto s kým chodil do školy či hrával futbal.

No zopakujem svoje presvedčenie, že v dnešnej vývinovej fáze potrebuje slovenská žurnalistika posilniť viac na fronte excelovskej novinárčiny ako reportážnej.

Bude to o to ťažšie, že okolnosti hrajú skôr proti. Tlak na počet článkov či šotov núti vydavateľstvá rozmýšľať opačne. A pre ľudí, ktorých by hrabanie sa v dátach bavilo, je žurnalistika príliš povrchná brandža. Preto pomerne rýchlo odchádzajú preč, nehovoriac o tom, že ich schopnosti sú na trhu cenené oveľa viac.

Ideu posilňovania excelovskej (registrovej či dátovej) žurnalistiky však treba držať pri živote. Časom sa musí nájsť spôsob, ako ju posilniť. Pre efektívnu kontrolu moci je už dnes dôležitejšia, ako sa zdá, a na dôležitosti bude len priberať.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo