TÉMA: Prečo je na tom katolicizmus lepšie, ako sa zdá

Pápežská ročenka 2012 odhaduje počet katolíkov vo svete na 1,2 miliardy, čo zodpovedá demografickej váhe Číny, t.j. o niečo menej ako pätina svetovej populácie.

Katolicizmus pokračuje v expanzii, ale nie rovnomerne. Hoci rastie v Ázii, Afrike a Severnej Amerike, stále pokračuje v poklese v Európe a Latinskej Amerike, teda v priestore, ktorý mu v minulosti dlhodobo patril. Prozreteľnosť však nikdy nenecháva veci na náhodu. Je pozoruhodné, že nový pápež František, tak ako Benedikt XVI., pochádza z oblasti, kde katolicizmus stráca pôdu pod nohami.

V strete s národnými kultúrami

Prvá geopolitická výzva, ktorú sa diplomacia Jána Pavla II. a Benedikta XVI. snažila zvládnúť, bol odpor národných kultúr voči vplyvu Katolíckej cirkvi.

V pravoslávnom a ázijskom svete je katolicizmus často spájaný so západným imperializmom. Tento odpor vysvetľujú dva silné historické zlomy. V pravoslávnom svete to bola v 11. storočí náboženská schizma Rím - Byzancia ako aj prvá križiacka výprava. V Ázii to boli európske kolonizačné snahy od 16. storočia a otvorenie hlavných lodných trás.

Protireformácia naštartovala stratégiu zjednotenia východných cirkví s Rímom v snahe zastaviť proces rozpadu kresťanstva a obnoviť vplyv Katolíckej cirkvi vo východnej Európe a na Blízkom východe. Podarilo sa jej prebrať časť pravoslávnych veriacich; tu je pôvod gréckokatolíckych cirkví. Ešte dnes ukrajinskí, ruskí a rumunskí pravoslávni považujú tieto cirkvi za nástroj katolíckych národov; Poliakov, Rakúšanov a Maďarov. Zatiaľ čo gréckokatolíci (zjednotení s Rímom, ale východného obradu) obviňujú pravoslávnych patriarchov, že využili éru komunizmu na zabavenie ich majetkov a kostolov.

"Benediktovi XVI. sa podarilo dosiahnuť zlepšenie vzťahov a bol schopný získať dôveru a uznanie ortodoxných patriarchov."

Zdieľať

Ján Pavol II. začal nápravu katolícko-ortodoxných vzťahov podaním ruky pravoslávnemu patriarchátu v Bukurešti v nádeji, že rumunskí grékokatolíci (2,5 milióna na začiatku komunistickej éry, 200.000 dnes) budú môcť znovu získať tisícky kostolov zhabaných komunistami v prospech pravoslávnych duchovných. Tak, ako sa to podarilo ukrajinským grékokatolíkom (5,5 milióna z 48 miliónov obyvateľov Ukrajiny). Lenže márne, pretože podobne ako v Rusku (1,5 milióna katolíkov) narazil na nepriateľstvo pravoslávneho patriarchátu. Balkánske vojny a úloha Vatikánu v prospech slovinskej a chorvátskej emancipácie tiež nepomohli urovnaniu vzťahov.

Benediktovi XVI., ktorý bol presvedčený o strategickom význame katolícko-pravoslávneho zmierenia, sa podarilo dosiahnuť zlepšenie vzťahov a bol schopný získať dôveru a uznanie ortodoxných patriarchov.

Najskôr prežiť, potom evanjelizovať

Ázia je na jednej strane jedným z centier s najväčším potenciálom pre katolícku cirkev (12% veriacich a silný nárast vysvätených kňazov), na strane druhej je to pre katolíkov často ťažký a nebezpečný priestor. Vo všetkých ázijských krajinách, kde je Katolícka cirkev rešpektovaná, vzbudzuje katolicizmus podozrenie, či dokonca nepriateľstvo, pretože je mimo dominantných národných kultúr, budhistickej, hinduistickej alebo moslimskej. Výnimkou sú Filipíny, kde sa javí v plnom zdraví (viac ako 80% z 95 miliónov obyvateľov sú katolíci) a Južná Kórea (10% sú katolíci), kde je rešpektovaný.

Zdieľať

India má iba 0,3% katolíkov oproti 80% hinduistov, zvyšok sú moslimovia. Prístup katolíkov do štátnej administratívy je silne brzdený a radikálne hinduistické hnutia blízke strane Bharatiya Janata Party (nacionalistická strana) pravidelne napádajú kresťanov a obviňujú ich, že chcú zničiť tradičný kastový systém. Ak opomenieme komunistické špecifikum, problém čínskeho katolicizmu je porovnateľný tomu indickému: silný národný sentiment znásobený podozrením voči "západnému" náboženstvu. Z 1,25 miliardy ľudí má Čína asi 5 miliónov katolíkov kontrolovaných oficiálnou vlasteneckou Organizáciou, ku ktorým je nutné pridať 10 miliónov "tajných" katolíkov, členov "podzemnej" Cirkvi napojenej na Rím. Skutočnosť, že Vatikán uznal Taiwan, situácii nepomohlo.

V roku 2012 pápež exkomunikoval čínskeho biskupa, ktorý bol členom oficiálnej cirkvi (ovládanej čínskou vládou) a vysvätený bez pápežského schválenia. Pápež tak konal v súlade s listom čínskym katolíkom z roku 2007, v ktorom sám vyjadril pochopenie ak "sú čínske úrady opatrné pri výbere biskupov", ale zároveň pripomenul, že "ich vymenovanie pápežom je zárukou jednoty Cirkvi."

Na rozdiel od pravoslávia, vzťahy Vatikánu a Číny sa počas pontifikátu Benedikta XVI. vyhrotili, keďže od roku 2006 bolo bez súhlasu Ríma vysvätených najmenej šesť čínskych biskupov.

"Rímsko-katolícka cirkev vo východnej Európe a v Ázii bude musieť nájsť odpoveď na výzvu: Ako ďalej evajelizovať tak, aby táto snaha bola prijatá štátmi ako kompatibilná s národnou suverenitou a identitou?"

Zdieľať

Ako rozvíjať katolicizmus v Pakistane, kde islam je srdcom budovania národa a bol dokonca dôvodom rozdelenia britskej indickej ríše v čase dekolonizácie? Zoči voči 95% moslimov, 2 milióny kresťanov katolíkov a protestantov (a asi toľko hinduistov) veľa nezavážia. Ich prvá priorita, ešte pred samotnou evanjelizáciou, je prežiť dvojnásobný útok zo strany moslimského fanatizmu ako aj islamského štátu, ktorý praktizuje postupné utláčanie (zoštátnenie škôl, prekážky pri opravách kostolov a ešte viac pri ich budovaní...). Rovnaké odmietnutie kresťanskej evanjelizácie je vidno v Malajzii, kde sa prelína islam a národná identita.

Najskôr prežiť, potom evanjelizovať, je tiež hlavnou starosťou asi milióna kresťanov na Srí Lanke, ktorí sa uchytili u Sinhalov a Tamilov, a ktorých budhizmus centrálnej vlády netoleruje.

Takže katolicizmus v Ázii veľmi často naráža na odpor národnej kultúry. Ale problém je ešte viac vyhrotený v krajinách, kde sa evanjelizácia od samého začiatku mohla konať len u etnických menšín držiacich sa bokom od centrálnej vlády. To je prípad Indonézie (Timor, Sulawesi, Moluky, Papua Nová Guinea), kde problém kresťanstva je v dôsledku islamského nacionalizmu zosilnený skutočnosťou menšiny.

Niekedy vnímaná ako votrelec z cudziny, inokedy ako faktor separatizmu (niekedy oboje), Rímsko-katolícka cirkev vo východnej Európe a v Ázii bude musieť počas nasledujúceho pontifikátu nájsť odpoveď na túto prvú geopolitickú výzvu. Ako ďalej evajelizovať tak, aby táto snaha bola prijatá štátmi ako kompatibilná s národnou suverenitou a identitou?

Náboženská tvár globalizácie amerického liberalizmu

Druhou geopolitickou výzvou nie je nič iné ako náboženská tvár globalizácie amerického liberalizmu, čo je jav, ktorý začal akcelerovať na konci studenej vojny. Jedná sa o mimoriadny prienik individualizmu do kresťanstva. Ten sa prejavuje dvoma spôsobmi: buď „protestantizáciou“ katolicizmu alebo prudkým rozšírením nových foriem protestantskej evanjelizácie, najmä Letničné hnutie (Turičníci). Toto sa netýka východnej Európy a Ázie (lebo tak pravoslávie, ako aj ázijské národné kultúry sú pomerne odolné voči anglosaskému individualizmu), ale západnej Európy, USA, Latinskej Ameriky a tiež Afriky.

Omnoho viac ako samotný protestantizmus je najextrémnejším rozmerom tejto výzvy to, čo Benedikt XVI. nazýva "diktatúrou relativizmu", ktorá, bezpochyby dominantná v Európe, neuznáva nič za definitívne a ponúka ako najvyššie kritérium ego a túžby. Voči tomuto základnému pohybu, ktorý zasahuje západnú spoločnosť a útočí na tradičné hodnoty (manželstvo a adopcia pre homosexuálov), európsky katolicizmus sa javí ako jediná reálna sila opozície a mobilizácie. Je preto možné, že v nadchádzajúcich rokoch rozšíri svoje rady o rodiny s deťmi, ktoré síce zabudli na náboženstvo, ale sú stále naviazané na základy civilizácie.

"Nemožno vylúčiť, že západná Európa bude o štyri generácie pozostávať hlavne z dvoch veľmi pobožných populácií, katolíckej a moslimskej."

Zdieľať

Je treba však byť opatrný, keď počujeme reči o "odkresťančovaní Európy", najmä ak sa berie do úvahy demografia. Existujú zhruba dva typy rodín, v ktorých sa dnes v západnej Európe rodí veľa detí. Sú to tradičné katolícke rodiny (niekedy až desať detí a päť ako priemer je minimum!) a mimo-európske rodiny (vo väčšine prípadov moslimské). Trochu matematiky nám hovorí, že dve rozdielne skupiny, jedna s počiatočnou váhou 90% a dvoma deťmi v každej ďalšej generácii a druhá majúc na začiatku 10% (povedzme tradičných katolíkov a moslimov) s piatimi deti v každej nasledujúcej generácii, sa od 4. generácie vyskytnú v obrátenom pomere 17% a 83%! Takže nemožno vylúčiť, že západná Európa bude o štyri generácie pozostávať hlavne z dvoch veľmi pobožných populácií, katolíckej a moslimskej. Podobný je vývoj v Izraeli, kde v roku 2050 budú spolunažívať ultra-ortodoxní Židia a izraelskí Arabi. Každý dnešný dominantný fenomén môže byť zajtra zničený, ak je demografia proti nemu. To je jeden z neúprosných zákonov dejín.

Prípad Spojených štátov je dobrým príkladom zákona demografickej logiky. Americký katolicizmus (s 25% populácie je prvým náboženstvom v USA) bude hrať kľúčovú úlohu v budúcnosti tejto svetovej veľmoci. Najskôr pokiaľ ide o identitu: USA sú národom na ceste „hispanizácie“ teda katolizácie; hispánska väčšina sa nachádza už v desiatich amerických štátoch USA a z nejakých 62 miliónov katolíkov až 24 miliónov je hispáncov. A tiež z pohľadu súdržnosti: americká Katolícka cirkev je jediná, ktorá odoláva náboženskej etnicizácii. Tento aspekt je málo zdôrazňovaný; keď však bude Amerika čeliť kríze multikultúrnej spoločnosti, Katolícka cirkev sa objaví ako nositeľ národnej jednoty.

Existujú dva spôsoby, ako interpretovať katolicizáciu USA. Alebo sa katolicizmus, ovplyvnený anglo-protestantskými hodnotami, na ktorých je založený americký sen, bude protestantizovať integrujúc teóriu Zjavného Predurčenia (Manifest destiny) a poslania Ameriky na zemi. Alebo sa vrátime k plnej sile katolicizmu, ako to bolo v 16. a 17. storočí, kedy sa ten mohol oprieť o mocnosti Španielska a Portugalska, najmä pokiaľ ide o rozšírenie po svete. Spojenectvo USA ako vojenskej, ekonomickej a geopolitickej mocnosti a Katolíckej cirkvi, by potom obnovilo dávno stratenú pápežovu svetskú moc. To by mohlo mať pozitívny vplyv na kultúry citlivé na "rovnováhu síl", ako je islam alebo ázijské filozofie.

"Práve v skutočnosti, keď sa každý stáva samoriadenou cirkvou v sebe samom, musíme vidieť triumf individualizmu a liberálnej ideológie."

Zdieľať

V každom prípade však výzva, ktorú predstavujú nové formy protestantizmu, v súčasnosti ostáva. Ak polovica svetových kresťanov sú dnes katolíci, tak až štvrtina už patrí k letničnému hnutiu alebo k nezávislým evanjelikálnym cirkvám. Letničné hnutie rastie závratnou rýchlosťou, takmer z nuly na približne 300 miliónov praktizujúcich za menej ako jedno storočie, čo je takmer polovica celého protestantizmu. Dosiahlo dvojnásobný počet členov ako má pravoslávie a ak sa nič nezmení, tak v roku 2025 budú katolíci predstavovať menej ako tretinu kresťanov. Tak, ako všetky hnutia vzídené z európskeho protestantského disentu, ktorý prekvital od založenia Spojených štátov (baptisti, metodisti, pietisti, evanjelici), je letničné hnutie charakterizované priamym vzťahom jedinca s Bohom, nadradenosťou Biblie ako jediného zdroja Božieho slova, obnovujúcou skúsenosť "druhého zrodenia", osobnou zodpovednosťou za obracanie na vieru a vydávanie svedectva, ktoré odmieta akúkoľvek predstavu o konkrétnom duchovenstve. Práve v tejto skutočnosti, keď sa každý stáva samoriadenou cirkvou v sebe samom, musíme vidieť triumf individualizmu a liberálnej ideológie.

Latinská Amerika (42% svetových katolíkov), tradičná bašta katolíckej horlivosti, teraz čelí výzve evanjelikálnych cirkví prichodzích zo Spojených štátov. Teológia prosperity obhajovaná letničným hnutím nahradila Teológiu oslobodenia, ktorá zúrila v čase studenej vojny: stavia chrámy, investuje do univerzít a televíznych staníc a využíva núdzu vyvolanú prírodnými katastrofami. Najväčší nárast je zaznamenaný v Guatemale (30% kresťanov sú teraz evanjelikáli v porovnaní s 18% pred 25 rokmi), Salvádore a Brazílii (údajne najväčšia letničná komunita na svete s 15 miliónmi nasledovníkov), t.j. v krajinách, ktoré na začiatku 20. storočia boli stopercentne katolícke. Odhaduje sa, že osemsto ľudí denne opustí Katolícku cirkev v Latinskej Amerike a pripojí sa k letničným. V roku 2012, 72% zo 600 miliónov obyvateľov Latinskej Ameriky boli katolíci, v porovnaní s 95% pred štyridsiatimi rokmi.

Kto iný ako pápež František, ktorý zahatal cestu marxistickej infiltrácie Argentíny (Teológia oslobodenia) a zároveň stelesňuje chudobu a pokoru, môže zastaviť rast evanjelikálnych protestantov? V júli 2013 na Svetových Dňoch Mládeže v Rio de Janeiro sa dá očakávať bezkonkurenčná horlivosť, ktorá môže byť štartovacím bodom katolíckeho znovuzískania Latinskej Ameriky.

Aký bude osud arabských kresťanov?

Tejto globalizácii amerického liberalizmu a jeho náboženskému prívesku, individualistickému náboženstvu, sa islam snaží brániť používajúc niekedy radikálne spôsoby, sunnitské či šiitske. Sila islamu je tiež výzvou pre katolicizmus, treťou veľkou výzvou pre katolícku cirkev v 21. storočí. Na Blízkom východe, vo väčšine islamizovanom, ako aj v subsaharskej Afrike až po ázijské končiny, kde pokresťančovanie začali európske národy v 16. storočí, je menšinový katolicizmus na ústupe pod dvojnásobným tlakom moslimských štátov a islamistických hnutí.

Kresťania hlavne v arabskom svete (12 miliónov na viac ako 300 miliónov Arabov) pozorujú trvalý úbytok od začiatku 20. storočia. Hlavnou úlohou Katolíckej cirkvi je najmä zachovať to, čo latinské misie boli schopné "získať" v minulých storočiach, teda niekoľko úlomkov kresťanstva. Ide skutočne o záchranu zvyškov nestoriánskeho kresťanstva pričleneného k Rímu v 16. storočí vďaka misijnej práci dominikánov a františkánov, ktorý teraz reprezentujú asýrsko-chaldejci v Iraku. Ďalšou úlohou je osud pravoslávnych potomkov, ktorí boli privedení k pápežovi v 17. storočí; to sú melkitskí arabi v Libanone, Sýrii, Palestíne, Iraku, ktorí v 19. storočí tak veľmi prispeli k hnutiu Nahda (arabská renesancia) a k arabskému povedomiu odlišnému od islamu. Človek si môže klásť otázky nad budúcnosťou Jakobitov, Koptov a Arménov, ktorí sa oddelili od Konštantinopolu v 5. storočí (po chalcedónskom koncile) a ktorých latinské misie priviedli do Cirkvi v 17. storočí. A ako ešte zachrániť tých 700 tisíc libanonských Maronitov odjakživa spojených s Rímom, ktorí čelia výzve rastúcej šiitskej populácie a radikalizácii niektorých sunnitov.

"V Turecku kresťanom zatvárajú dvere do administratívy, bránia udržať si svoje školy alebo obnoviť kostoly a už vôbec nie stavať; ide o pomalé vymieranie za všeobecnej ľahostajnosti Európskej únie."

Zdieľať

Rozpad strany Baas v Iraku v roku 2003 a jej oslabenie v Sýrii v roku 2012 sú dve za sebou nasledujúce katastrofy pre kresťanov na Strednom východe. Irak, ktorý v roku 1990 mal okolo 1,2 milióna kresťanov, bol od roku 1991 svedkom odchodu viac ako 500 tisíc z nich; polovica odišla na Západ, ďalšia polovica do Sýrie. Otrasy sýrskeho režimu, konfrontovaného s rebelmi prevažne islamskými (podporovanými sunnitskými monarchiami v regióne ako aj západnými krajinami), spôsobili hromadný exodus kresťanov z Aleppe a Damasku do Libanonu, Kanady a USA. Bez vlastného územia (na rozdiel od Alawitov a iných menšín), často obviňovaní z podpory sýrskeho režimu a čeliaci sunnitskému islamistickému prílivu, kresťania Sýrie sa zdajú byť mimo záujmu západných vlád, ktoré vyzbrojujú sýrskych rebelov.

Bude osud arabských kresťanov rovnaký ako sýrskych asýrsko-chaldejcov v Turecku, ktorí takmer vymizli? Zostáva ich ešte 25 tisíc, zatiaľ čo na začiatku 20. storočia ich bolo niekoľko sto tisíc. V Turecku tváriacom sa sekulárne im zatvárajú dvere do administratívy, bránia udržať si svoje školy alebo obnoviť kostoly a už vôbec nie stavať; ide o pomalé vymieranie za všeobecnej ľahostajnosti Európskej únie. Veď nie je nakoniec prípad Jeruzalema, Palestíny a Izraela, v podstate tou najreprezentatívnejšiou drámou, ktorú prežívajú katolíci a gréckokatolíci na Blízkom východe ako rukojemníci v konflikte medzi moslimsko-arabským nacionalizmom a židovským nacionalizmom?

Katolícka kotva v islamskej Afrike

Islam vytvára v Afrike paradoxnú situáciu s ohľadom na miesto katolicizmu. Na jednej strane sa africký kontinent za sto rokov dostal z 1% katolíkov na 16% (viac ako 180 miliónov nasledovníkov) a javí sa ako oblasť so silným rastom. To viedlo Benedikta XVI. počas synody Africa Munus v roku 2009 vyhlásiť, že Afrika je povolaná prispieť k novej evanjelizácii vo svete. Na druhej strane, a bez toho, aby sme spomenuli Nigériu, kde sa proti kresťanom (katolíkom a protestantom) rozpútalo islamistické šialenstvo, islam silne postupuje v afrických krajinách, ktoré zdanlivo nadobudli kresťanstvo.

"Kresťania zjednotení v katolicizme islamu odolávajú, akonáhle sa trieštia, sú rozdrvení sunnitským valcom."

Zdieľať

"Vďaka" francúzskej intervencii má teraz Pobrežie Slonoviny moslimského prezidenta; rovnako ako ten, ktorý sa dostal k moci v Centrálnej Afrike koncom marca 2013 (v krajine, kde však kresťania tvoria väčšinu). Tieto situácie majú spoločné to, že tam, kde Katolícka cirkev ustúpila kresťanskej fragmentácii (vzostup Letničného hnutia, evanjelikov, množenie charizmatických cirkví), sa vytvorilo podložie islamu. Kresťania zjednotení v katolicizme islamu odolávajú, akonáhle sa trieštia, sú rozdrvení sunnitským valcom.

V dobe kolonizácie bola katolícka evanjelizácia jednoduchšia najmenej z troch dôvodov: 1) biely kňaz mal menšie problémy prekonávať etnické spory ako čierny kňaz dnes, 2) silná Európa podporovala evanjelizáciu a prinútila na ústup arabsko-moslimské vplyvy zo severu; zatiaľ čo dnes bývalé koloniálne mocnosti zanedbávajú náboženský faktor, ak dokonca nehrajú jasne a jednoducho hru islamu, 3) nebolo vtedy silného rozmachu Letničního hnutia podporovaného americkou globalizáciou.

Nech sa nepriatelia nemýlia, pápež je jezuita!

Na rozdiel od toho, čo tvrdia mnohí západoeurópski intelektuáli (napr. francúzsky Marcel Gauchet), "rozčarovanie sveta" sa týka len Európy, nie celého svet. Naopak, všade v tomto novom svete rovíjajúcich sa krajín (BRICS) a multipolarity náboženstvo naberá na význame v medzinárodných vzťahoch. Benedikt XVI. je tu opäť priekopníkom a už dlho argumentuje, že tu nie je žiadna "kríza viery", ale "kríza západného rozumu." Preto tie náboženstvá, ktoré sa usilovali prispôsobiť moderným trendom ako je "náboženstvo rozumu", sú v kríze, a naopak tie (islam, ortodoxný judaizmus, hinduistický fundamentalizmus, protestantský evanjelicizmus), ktoré si udržali "reakcionársky supernaturalizmus", sa rozširujú. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. odmietli modernizáciu katolicizmu a namiesto toho potvrdili potrebnú katolizáciu modernosti. Ak Benedikt XVI. vrátil naprostú väčšinu katolíckych tradicionalistov do katolíckej rodiny, je to práve preto, že vedel, že mnoho mladých európskych kňazov bolo vysvätených práve podľa Tradície.

Svojím postojom si obaja títo pevní pápeži logicky vyslúžili obrovskú dezinformačnú kampaň vedenú prisluhovačmi toho, čo sa nakoniec dá nazvať globálna diktatúra relativizmu. A práve na túto scénu globálnej dezinformácie riadenej armádou uškŕňajúcich sa hyen vstupuje pápež František so svojím úsmevom plným láskavosti. Nech sa jeho nepriatelia nemýlia. Jezuiti značne prispeli ku geopolitickej expanzii rímskeho katolicizmu!

Aymeric Chauprade
Autor získal doktorát z politických vied na Sorbonne, diplom na politickom inštitúte Sience Po v Paríži, ako aj diplom z matematiky a medzinárodného práva. Je autorom viacerých publikácií v oblasti geopolitiky a spoluautorom práce Geopolitický slovník, ktorý sa stal referenciou najmä v oblastiach obrany a geopolitiky. Opierajúc sa o 10 ročné skúsenosti z najvyššieho francúzskeho vojenského vzdelávania ako aj o medzinárodnú povesť geopolitika, Aymeric Chauprade je hosťujúcim profesorom na mnohých univerzitách, venuje čas publikovaniu a medzinárodnému poradenstvu.

Pôvodný text: Géopolitique du catholicisme. Publikované s dovolením autora, preložil Štefan Danišovský. Medzititulky redakcia, ilustračné fofo: flickr.com (licencia CC), blog.realpolitik.tv.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo