Pellegrini a Radičová: tri rozdiely

Pellegrini a Radičová: tri rozdiely

Foto: TASR/AP

Pre vládu nie je dobre, ak na jej čele nestojí predseda strany a najmocnejší politik.

Zväčša je to východisko z núdze. Tak je to počas vlády Kaczynského strany v Poľsku, tak to bolo v prípade Ivety Radičovej. Rovnako dnes. Pre stabilitu a rozhodnosť vlády to aj tak predstavuje riziko. Vydrží teda Pellegriniho vláda do riadnych volieb?

Každá vláda, aj tá Pellegriniho, si píše vlastný príbeh, jej vládnutie prináša nové problémy a skúšky. Medzi Radičovou a Pellegrinim sú tri podstatné rozdiely, ktoré robia situáciu inou.

Po prvé, vzťah s predsedom. Radičová bola navonok s Dzurindom v istej rivalite. Určite to platilo pre ľudí, ktorí Radičovú podporovali, mnohí z nich Dzurindu neznášali. Ale v skutočnosti dal Dzurinda ruky od jej vlády preč, bol jej predsedom v strane, ale riadenie vlády nechal na ňu, so všetkým, čo k tomu patrilo, v tom sa správal ministersky podriadene. Objavili sa spory, najčastejšie boli ale s Miklošom, resp. niektorými poslancami.

Pellegrini je v inej situácii. Vždy doteraz bol absolútne poslušný voči predsedovi Ficovi, ani náznak odlišnosti. Fico ruky preč nedá, Pellegrini sa neopiera ani o politický mandát – Radičovej „krúžky“ z volieb, keď viedla kandidátku, Pellegrini je z definície rezerva. Vo všetkých mocensky vážnych rozhodnutiach bude Fico určujúci hráč. Celkom určite sa bude správať inak ako Dzurinda. Bude zaujímavé sledovať, do akej miery a či vôbec sa obmení personál úradu vlády, či ho nový premiér nepreberie podobne ako staré programové vyhlásenie vlády. Ani noví ľudia ale neprinesú nový vietor, o tom svedčí Pellegriniho minulosť.

Pellegrini sa bude musieť rozhodovať aj sám. Najmä si časť problémov sám vytvorí (výrokmi, rozhodnutiami) voči koaličným partnerom, médiám, cudzine aj svojej strane. Ak ich nebude schopný ustáť, ak bude unikať, meniť názory podľa potreby, oslabí sa jeho autorita – a to bude mať následne vplyv. Možno predpokladať, že sa bude vyhýbať diskusiám s lídrami opozície, najmä v médiách, že bude chcieť byť vždy za dobrého a usmiateho. Základným princípom politiky je však moc, a tá na modré oči a jamky v lícach nedá.

Videli sme to už cez víkend, ak si aj niekto z novej vlády trúfol na diskusiu s opozíciou (Drucker v rozhlase), správal sa voči opozičnému politikovi podstatne submisívnejšie, ako to bolo doteraz. Tam, kde mal Fico prirodzenú prevahu, bude Pellegrini pôsobiť len ako jeho hovorca. Bude sa preto Sulíkovi, Matovičovi a Kollárovi vyhýbať ešte viac.

Pellegrini sa od Radičovej líši aj v druhej zásadnej veci – vo vzťahu ku koaličným lídrom. Iveta Radičová mi nedávno pri jednej milej príležitosti povedala, že jej vláda sa nedala udržať, tak vnímala nesúrodosť a stav vlastnej koalície so Sulíkom a nastupujúcim Matovičom. Pellegriniho situácia je iná. V koalícii nemá ani Sulíka, ktorý sa cíti na mocenskom vzostupe (Dankovi padol hrebienok), ani Matoviča, ktorý je vždy iný a vždy proti.

To všetko zatiaľ svedčí v prospech Pellegriniho, v porovnaní s Radičovou.

Najväčší problém jeho vlády je inde.

Smer funguje na putinovskom modeli, je  riadený zhora, stranícky snem je rovnako zinscenovaný (naplánovaný) ako zasadnutie predsedníctva. Po zavraždení Kuciaka a následnej politickej kríze je však problém v tom, že všade, kde Kuciak „hrabal“, všade našiel nejakého smeráka alebo na Smer napojeného človeka. Problémom je samotný Smer: jeho ľudia a ich väzby v polícii, na prokuratúre, jeho podnikatelia, všade. Platí to od úradu vlády až po to príznačné východné Slovensko. A tieto dvierka sa otvorili, Smer začal ustupovať zhora a ešte chvíľu by ustupovať mal (otázka je, či aj bude musieť). Pandorina skrinka nemala byť nikdy otvorená, to vedia všetci. Ale stalo sa.

Stav Smeru je ešte horší ako stav SDKÚ, ale pre premiéra je to rovnako sud výbušného prachu. V tom sú si zajedno, až na to, že Radičová pravidlá hry nechcela rešpektovať, ale meniť.

V záujme Pellegriniho a Smeru je tento proces zmien v štáte čím skôr skončiť, záujem verejnosti je presne opačný. Drucker nemôže dekonštruovať Kaliňáka (sú si napokon až príliš podobní), Pellegrini nemôže dekonštruovať Fica (je od neho závislý).

Pellegrini preto dúfa, že mobilizáciu verejnosti čím skôr nahradí blbá nálada a demoralizácia (piatok ich musel potešiť). Matovič mu vrásky nerobí, skôr naopak, je to vítaná forma opozície. Ak prevezme Matovič hlavnú opozičnú agendu, Pellegrini sa skôr poteší. To je tretí rozdiel oproti Radičovej, opozičný tlak na ňu bol silný a koncentrovaný. S Matovičom to bude naopak.

Úplne inú rolu môže zohrať prezident, Gašparovič bol pasívny, Kiska môže byť nepríjemne aktívny. Musel by však chcieť. Ak ale nebude kandidovať, otázka je, či nájde dôvod. Pellegrini má dnes pred Radičovou zdanlivo prevahu. Lenže, kto by bol po voľbách v roku 2010 povedal, aký rýchly koniec bude nasledovať. Pellegrini, ako ukázalo to malé špáradlo, trpí prezumpciou viny.

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo