NÁZOR: Etický rozmer povinného očkovania

Dôležitým fundamentom tejto reflexie je tvrdenie, že každej ľudskej bytosti prináleží od počatia až po prirodzenú smrť dôstojnosť ľudskej osoby.[1] Dôležitosť rešpektovania dôstojnosti u každého človeka vystupuje do popredia v zložitých sociálnych vzťahoch lekára s jeho (najmä detským) pacientom, ako aj vo vzťahu lekára voči štátu či vzťahu pacienta a štátu.

Ak chce lekár účinným spôsobom slúžiť životu a zdraviu človeka-pacienta, musí byť zosobnením vysokého morálneho postoja šľachetnosti, aby vo vzťahu medzi ním a pacientom bola dôvera, čiže ide o špecifickú morálnu kultúru tohto vzťahu, opierajúcu sa o etiku. Preto nemožno ignorovať etiku a etické princípy v medicíne, lebo by to spôsobilo eróziu samotnej medicíny a devalváciu lekárskeho povolania. Práca v tejto oblasti je jednou z najťažších nielen z dôvodu jej matérie a cieľa, ale aj z dôvodu permanentnej existencie lekára v zložitom sociálnom vzťahu s pacientom či ostatnými členmi zdravotníckeho personálu. Treba však poukázať na hlboký zmysel lekárskeho povolania a jeho profesionálnej práce, ktorým je dobro nevyčísliteľnej hodnoty (ochrana života a zdravia), pričom prináša samotnej osobe lekára osobitné zadosťučinenie, uznanie a vďačnosť.

Dôležitý je informovaný súhlas

V rámci sociálneho vzťahu lekár–pacient je veľmi komplikovaným medicínskym, etickým ale i právnym problémom informovaný súhlas,[2] keďže v bioetike, ale i v samotnej medicíne či v práve sa na túto tému intenzívne diskutuje prinajmenšom od počiatku 19. storočia. Treba poukázať na často veľmi zložitú situáciu, v akej sa nachádza lekár, ktorý musí sprostredkovať pacientovi niekedy veľmi bolestnú až šokujúcu pravdu o jeho zdravotnom stave. Lekár stojí pred neľahkou úlohou primerane citlivo, ohľaduplne a najmä zrozumiteľne poskytnúť pravdivé informácie o reálnom zdravotnom stave pacienta, berúc do úvahy osobu tohto pacienta spolu s jej osobnostnými špecifikami (vzdelanie, psychoemocionálny stav, náboženské vyznanie, svetonázor, zdravotný a intelektuálny stav, reálny vplyv choroby pacienta na schopnosť pochopiť svoj vlastný zdravotný stav...).

"Spôsob poskytnutia informácie o zdravotnom stave pacienta musí obsahovať odbornú kompetentnosť a nesmie byť prezentovaný spôsobom, ktorý by vyvolával domnelý či reálny nátlak na slobodu pacienta."

Zdieľať

Spôsob poskytnutia informácie o zdravotnom stave pacienta musí obsahovať odbornú kompetentnosť a nesmie byť prezentovaný spôsobom, ktorý by vyvolával domnelý či reálny nátlak na slobodu pacienta, čím by sa parciálne alebo totálne takto získaný súhlas nedal považovať za slobodný a zodpovedný akt. Preto je lekár vždy oprávnený a povinný dôkladne informovať chorého pacienta o charaktere, podstate a cieľoch navrhovanej terapie, ako aj o prípadných zdravotných rizikách spojených s navrhovanou terapiou, pričom nesmie opomenúť zmienku o možných alternatívnych spôsoboch terapie – za predpokladu, že jestvujú. V niektorých krajinách platia právne normy, upravujúce aplikáciu liekov či zákrokov imunobiologického charakteru, pri ktorých je lekár povinný bez vyzvania pravdivo a úplne informovať pacienta o zložení lieku či vakcíny, o možných rizikách a konzekvenciách medicínskeho charakteru pre zdravie pacienta, ako aj o možnosti alternatívneho postupu.[3]

V rámci sociálnych vzťahov sa osoba lekára stretáva ešte s tretím subjektom zdravotnej starostlivosti, ktorým je spoločnosť, reprezentovaná inštitucionalizovanými štruktúrami, čiže so štátom. Vychádzajúc z toho, že štát je tu pre dobro človeka, a z prirodzeného primátu ľudskej osoby pred spoločnosťou (čiže aj pred štátom), je osoba lekára, ako aj osoba pacienta, vždy dôležitejšia ako samotná spoločnosť či štát. Ateistické či materialistické filozofické koncepcie sociálnej etiky a filosofie pri reflexii vzťahu osoby človeka a štátu (v širšom význame spoločnosti) zväčša popierali prirodzený primát ľudskej osoby pred spoločnosťou a štátom, čím spôsobovali deštrukciu pravdivého ponímania tohto vzťahu.

Štát je tu pre človeka, nie človek pre štát

Nielen z teoretických poznatkov v rovine filosofickej a teologickej antropológie, či sociálnej filosofie alebo sociálnej etiky je zrejmé, že práve ľudská osoba je tým subjektom, ktorý si vytvára a zakladá spoločnosť alebo štát s cieľom, aby mu slúžili v tých oblastiach ľudského života, v ktorých si človek ako jednotlivec nevie zabezpečiť určité dobrá, čo mu prirodzene prináležia z dôvodu, že je človekom. Čiže z hľadiska samotnej genézy spoločnosti a štátu má osoba človeka primát pred spoločnosťou. Z týchto skutočností vyplýva, že do problematiky vzťahu lekár–pacient vstupujú okrem všeobecných etických a špeciálnych bioetických princípov aj sociálnoetické princípy solidarity a subsidiarity, ako aj dôležitý aspekt: rešpektovanie slobody svedomia každého lekára a pacienta. Je adekvátne sa odvolať i na rôzne medzinárodné dokumenty (deklarácie, dohovory...), ktoré sú pre vzťah pacienta a štátu relevantné z právneho hľadiska,[4] hoci toto hľadisko nie je ani najdôležitejšie.

Isteže tá spoločnosť či ten štát, ktorý neuznáva výhradu svedomia, sa automaticky stáva totalitným, keďže popiera jeden z konštitutívnych elementov ľudskej prirodzenosti a ľudskej dôstojnosti, ktorým je sloboda ľudskej osoby. V konkrétnom vyjadrení ide o ten aspekt ľudskej slobody, ktorý sa navonok prejavuje ako prirodzené a nikým neobmedziteľné právo kohokoľvek (lekára či pacienta) konať podľa svojho svedomia, čiže konať v súlade so svojím svedomím a presvedčením, vyplývajúcim z náboženského či svetonázorového fundamentu danej ľudskej osoby. A preto iba totalitný štát nerešpektuje fakt, že jeho občan (lekár či pacient) kedykoľvek slobodne a zodpovedne môže využiť výhradu svedomia, a že predsa ktokoľvek si môže slobodne a zodpovedne vybrať, aby sa nemusel nezúčastniť na konaní, ktoré predstavuje zničenie sveta ľudskej dôstojnosti či ľudskej slobody (ktorá je najvznešenejším darom od Boha), alebo zničenie ľudského života či zdravia pacienta.

"Spoločnosť či štát, ktorý neuznáva výhradu svedomia, sa automaticky stáva totalitným, keďže popiera jeden z konštitutívnych elementov ľudskej prirodzenosti a ľudskej dôstojnosti, ktorým je sloboda ľudskej osoby."

Zdieľať

Ten lekár či pacient, ktorý využije výhradu svedomia z oprávnených dôvodov, ten má byť bezpodmienečne chránený nielen od trestných postihov, ale aj od akejkoľvek právnej, disciplinárnej či ekonomickej škody,[5] čo by mu bola spôsobená nejakým legislatívnym predpisom, z ktorého vyplýva nejaká penalizácia, odnášajúca takéto konzekvencie pre osobu lekára či pacienta. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa toto právo na výhradu vo svedomí nachádza alebo nenachádza v ústavách celého sveta, štát ho musí rešpektovať bez akéhokoľvek vyhrážania sa či nátlaku alebo diskriminácie. Ak sú však kvôli výhrade svedomia lekári či členovia zdravotníckeho personálu prepustení zo zamestnania, tak vtedy stojí človek a spoločnosť pred najkrutejšou totalitou. Demokratická spoločnosť má vždy bezpodmienečne rešpektovať náboženskú slobodu človeka, ako aj slobodu jeho svedomia, pričom nerešpektovanie tohto princípu je vážne a nebezpečné pre existenciu samotnej spoločnosti a človeka. Lebo morálny charakter demokratickej spoločnosti nie je automaticky prítomný v nej samej, ale vždy závisí od zhody tejto spoločnosti s morálnym zákonom, ktorému sa musí podriadiť ako každá iná ľudská činnosť.[6]

V kontexte pediatrickej [7] medicínskej starostlivosti o pacientov v detskom veku z logických dôvodov prirodzene a automaticky prechádza toto bezpodmienečné rešpektovanie náboženského presvedčenia osoby pacienta, ako aj rešpektovanie slobody svedomia a uplatnenie výhrady vo svedomí, na rodičov dieťaťa. Každý rodič má svedomie, ktoré ho niekedy varuje vykonať to, do čoho ho núti štát skrze legislatívu či nejaký vykonávajúci predpis, a keďže je to, k čomu je rodič či lekár takýmto spôsobom nútený, pre neho nevýhodné či dokonca život ohrozujúce, tak má človek (rodič zastupujúci svoje dieťa či lekár) prirodzené právo, ale aj morálnu povinnosť odmietnuť takéto konanie, keďže sa žiada od človeka vykonať nemorálny čin. Tu je jasný konflikt medzi právom a mravnosťou, medzi slobodou človeka (lekára, pacienta, rodiča dieťaťa) a štátom.

Prirodzeným stavom každej spravodlivej spoločnosti je, aby sa človek nedostával do takejto pozície, čiže aby legislatíva každého štátu bola v súlade s prirodzeným mravným zákonom. Zákony štátu majú byť v súlade s objektívnymi etickými princípmi, aby bolo možné realizovať spravodlivé a správne vymedzenie vzájomných interpersonálnych vzťahov v spoločnosti – konkrétne medzi lekárom a pacientom, či v prípade detí medzi lekárom a rodičmi. Spoločnosť (štát) či nejaká väčšina v spoločnosti nemá právo nadiktovať alebo legislatívne nariadiť či prikázať vykonanie činu, ktorý svedomie lekára či pacienta s hrôzou a z vážnych náboženských, etických či zdravotných dôvodov odmieta. Veriaci ľudia (katolíckeho vyznania) nikdy nemôžu akceptovať vo svojom svedomí zabíjanie nenarodených (...) ani rešpektovať také právo, ktoré narušuje princíp spravodlivosti (...), pričom nemôžu v žiadnom stupni ospravedlňovať akékoľvek konanie, namierené proti ľudskému životu.[8]

Problematickosť všeobecne podávaných vakcín

V súvislosti s predchádzajúcimi časťami všeobecnej etickej reflexie o vybraných sociálnych vzťahoch osoby lekára s dvoma subjektmi, čiže pacientom a štátom, ako aj o niektorých podstatných etických elementoch, regulujúcich tieto sociálne vzťahy, sa v poslednej časti koncentruje táto reflexia na konkrétnu oblasť pediatrickej zdravotnej starostlivosti, známej širokej i odbornej verejnosti ako povinná vakcinácia obyvateľstva, ktorá sa postupne uviedla do špecializovanej pediatrickej medicínskej praxe po II. svetovej vojne vo väčšine európskych štátov, ako aj na severoamerickom kontinente, a neskôr aj inde. Štátne vakcinačné programy sa prezentujú rôznymi štátnymi a medzinárodnými zdravotnými inštitúciami ako nevyhnutný predpoklad dosiahnutia optimálneho stavu tzv. verejného zdravia obyvateľstva, ktoré podľa rôznych medicínskych či iných autorít nemožno dosiahnuť bez toho, aby sa odstránili mnohé ochorenia, čo sa vyskytovali v spoločnosti v minulosti, a žiaľ aj napriek vakcinačnej politike sa mnohé vyskytujú i dnes.

"Čoraz častejšie sa objavujú závažné, vedeckými metódami overené fakty, ktoré poukazujú nielen na nespoľahlivosť niektorých všeobecne rozšírených vakcín, ale dokonca aj na ich závažné negatívne účinky."

Zdieľať

Odhliadnuc od vágneho a logike odporujúceho pojmu verejné zdravie, na základe dlhoročného vedeckého výskumu mnohých vedcov v oblasti medicíny (najmä v posledných troch desaťročiach či už v Európe, na americkom kontinente alebo v Ázii) sa objavujú a čoraz častejšie publikujú závažné, vedeckými metódami overené fakty, ktoré poukazujú nielen na nespoľahlivosť a neúčinnosť niektorých všeobecne rozšírených a plošne aplikovaných vakcín, ale dokonca aj na závažné negatívne účinky týchto vakcín na ľudský život a zdravie najmä detských pacientov (ktorí reálne ani pacientmi nie sú, lebo netrpia žiadnou chorobou, proti ktorej sú očkované) alebo dospelých pacientov.[9] V oblasti medicíny a najmä bioetiky sa začínajú viesť veľmi ostré, ale niekedy predsa len otvorené odborné diskusie o morálnych dilemách, ktoré logicky vyplývajú z faktov, predložených širokej odbornej ale i laickej verejnosti. Fundamentálnym východiskom týchto diskusii by mala byť úprimná otvorenosť každého účastníka voči objektívnej pravde a cieľom týchto diskusií má byť prirodzene to, čo je podstatou a hlbokým zmyslom medicíny a lekára: Salus aegrotis suprema lex esto.

Vakcíny aj z umelo potratených plodov

S týmto závažným bioetickým, medicínskym a právnym problémom súvisí i spôsob získania a výroby týchto vakcín, ako aj ich aplikácia (právny spôsob, upravujúci aplikáciu), pričom treba zdôrazniť, že ak sa vezme do úvahy etická rovina problematiky, tak sa naplno prejavia vážne pochybenia spoločnosti a štátu. Tieto sumarizačne spomenuté skutočnosti dnešného stavu v pediatrickej medicínskej starostlivosti spôsobujú v oblasti bioetiky i medicíny vážne etické i medicínske kontroverzie nielen na Slovensku, ale najmä v USA, Veľkej Británii, Nemecku, Francúzsku či Taliansku, ako aj v samotnej Katolíckej cirkvi.[10]

V tejto deklarácii sa reflexia dotýka závažného etického problému, akým je legálnosť výroby, distribúcie a používania niektorých očkovacích látok, ktorých výroba je spojená s umelými potratmi či používaním HeLa bunkových kultúr.[11] Týka sa to vakcín, obsahujúcich živé vírusy, ktoré boli pripravené z ľudských bunkových línií, pochádzajúcich z umelo potratených ľudských plodov, použitých ako zdroj týchto buniek. Najznámejšia, možno aj najdôležitejšia, vzhľadom na to, že je používaná na celosvetovej úrovni, je vakcína proti ružienke (rubeole),[12] ale i ďalšie vakcíny, keďže sa v praxi aplikujú mnohé kombinované (viac-zložkové) vakcíny, kde často (prinajmenšom) jedna zo zložiek je vyrobená vďaka použitiu umelo potratených ľudských plodov.[13]

Je nevyhnutné spomenúť učenie Magistéria, vyjadrené špecifickým spôsobom, v ktorom je jednoznačné odmietnutie umelého potratu, lebo je to také konanie, ktoré bolo charakterizované nasledovne: „(...) priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti“.[14] To sa vzťahuje i na cielené produkovanie ľudských embryí umelým oplodnením na experimentálne účely vývoja a produkovania nových generácií vakcín, keďže nemožno v praxi používať tie isté bunkové kultúry donekonečna.[15] Je evidentné že prax produkcie vakcín si zo spomenutých biologických dôvodov vyžaduje neustále používanie či už potratených ľudských plodov alebo embryí za účelom výskumu a vývoja vakcín. Katolícka cirkev formálne a jednoznačne odsúdila konanie, v ktorom sa experimentálne manipuluje s ľudským embryom, lebo ľudská bytosť od svojho počatia až po smrť nemôže byť využívaná na akýkoľvek cieľ.[16]

Regulácia populácie, úprava DNA aj zavádzanie nanotechnológií

Isteže to nie je jediný sporný bod medicínskej pediatrickej starostlivosti v medicíne, keďže vo viacerých odborných periodikách vo svete boli publikované kompletné výsledky chemických analýz jednotlivých vakcín, ktoré sú produkované najznámejšími a najväčšími farmaceutickými koncernami globálneho charakteru a sú používané v globálnom rozmere, aj keď niekedy sa líšia svojím názvom. Paradoxom je, že vakcíny obsahujú také chemické zlúčeniny a prvky, ktoré nielenže sú zdraviu človeka (a najmä dieťaťa) objektívne škodlivé, ale niektoré z nich dokonca spôsobujú vážne ohrozenie psychosomatického zdravia človeka z krátkodobého i dlhodobého hľadiska.[17]

"Prítomnosť látok vo vakcínach, ktoré znižujú schopnosť človeka odovzdávať život nasledujúcim generáciám, čiže priame spôsobenie neplodnosti, sa nedá poprieť."

Zdieľať

Nejde len o tieto negatívne účinky na zdravie detských ako aj dospelých pacientov, ale v posledných rokoch sa jedná aj o prítomnosť látok, ktoré vplývajú nielen na biologickú funkcionalitu ľudského organizmu, ale niekedy selektívne aj na niektoré z jeho základných biologických funkcií. Prítomnosť látok vo vakcínach, ktoré znižujú schopnosť človeka odovzdávať život nasledujúcim generáciám,[18] čiže priame spôsobenie neplodnosti (či už parciálnej alebo totálnej, dočasnej alebo trvalej), sa nedá poprieť. Takáto medicínska konzekvencia je z etického hľadiska neprijateľná a vakcinačný program sa takto stáva súčasťou sociálno-inžinierskeho programu regulácie demografického vývoja populácie bez vedomia pacientov, čiže bez získania informovaného súhlasu. Z etického zorného uhla je takýto zákrok neprijateľný, lebo nejde o situáciu, kde by sa takéto konanie dalo eticky ospravedlniť, ako je to v prípade priamej bezprostrednej a neodkladnej záchrany ľudského života, ktorý považovaný za dobro nezmerateľnej hodnoty.

Eticky sporným momentom sú tie vakcíny, v ktorých sú prítomné genetické modifikácie (rekombinácia) ľudskej alebo nie ľudskej DNA, ktoré sa skrze vakcináciu dostávajú do organizmu detského pacienta, a to dokonca bez získania informovaného súhlasu jeho rodičov. Každý človek má neobmedziteľné prirodzené právo na zachovanie integrity svojho organizmu, čiže aj pred takými ingerenciami, ktoré môžu spôsobiť genetickú interakciu medzi jeho vlastnou DNA a DNA xenogenetického pôvodu. Mnohé z geneticky modifikovaných substancií, ktoré sa dostávajú do ľudského organizmu cez umelý a neprirodzený proces vakcinácie, by sa za normálnych okolností do ľudského organizmu nikdy nedostali z dôvodu jeho somatickej konštitúcie, ktorá ho dostatočne chráni pred takýmto nebezpečenstvom. V každej fáze ľudského života (embryonálnej či inej prenatálnej, ako aj postnatálnej) nemôže byť človek predmetom experimentov neuniknuteľne smerujúcich k jeho zničeniu, cez neodvrátiteľné poškodenia, (...) pričom genetické dedičstvo je pokladom prináležiacim konkrétnej bytosti, ktorá má právo na život a plný rozvoj (...),[19] čo implicitne poukazuje na nemorálnosť praktík farmaceutických koncernov pri vývoji vakcín. Súčasne to poukazuje na nemorálnosť legislatívneho nátlaku štátu v oblasti pediatrickej zdravotnej starostlivosti, kde sa nerešpektuje integrita pacienta, ako aj právo pacienta na to, aby sa neškodilo jeho zdraviu. Je adekvátne upozorniť na fakt, že mnohé z experimentálnych praktík a procedurálnych postupov pri vývoji a produkcii vakcín sa cielene utajujú.

"Je adekvátne upozorniť na fakt, že mnohé z experimentálnych praktík a procedurálnych postupov pri vývoji a produkcii vakcín sa cielene utajujú."

Zdieľať

Tieto skutočnosti vzbudzujú odôvodnenú pochybnosť o etickej kvalite takéhoto konania, ktoré je naviac nanútené zo strany štátu, čím sa porušuje jedna z najzákladnejších noriem v oblasti zdravotníctva, ktorou je slobodný a dobrovoľný informovaný súhlas, ako aj odmietnutie takéhoto konania na základe náboženského presvedčenia skrze uplatnenie výhrady vo svedomí. Tento etický problém požívania geneticky modifikovanej (rekombinovanej) DNA je o to vážnejší, že vedci nevedia ani len predvídať prípadné negatívne medicínske konzekvencie pre ľudský organizmus a pre život človeka. Jedná sa o vzájomnú interakciu látok, obsiahnutých vo vakcíne, s proteínmi a s DNA očkovanej osoby, kde jestvuje riziko zakomponovania geneticky modifikovaných nukleových kyselín do genómu človeka na bunkovej úrovni. Preto intervencie, ktoré nemajú liečebný charakter (...), deformujúce genetický kód jednotlivca i ľudského druhu, odporujú osobnej dôstojnosti ľudskej bytosti, jej integrite i identite, a preto nemôžu byť žiadnym spôsobom ospravedlniteľné eventuálnymi dobrými účinkami pre budúce pokolenia.[20]

Podobne je eticky diskutabilný problém deklarovanej prítomnosti nanotechnologických zložiek v niektorých vakcínach, o ktorej začínajú opatrne a zriedkavo informovať niektoré subjekty.[21] Nanotechnológie sú obrovským skokom v technologickej úrovni, ktorú ľudstvo dosiahlo, ale nemožno ignorovať potenciálne riziká pre ľudské zdravie a život, lebo za stavu súčasného poznania nemožno považovať doterajšie testy za dostatočné na to, aby sa nimi odstránili akékoľvek odôvodnené pochybnosti.

Realita farmaceutickej lobby

V tejto súvislosti je adekvátne poukázať na fakt, že globálny biznis farmaceutických koncernov je reálnym faktom, ktorý pri riešení tejto problematiky nemožno ignorovať, keďže nepredstaviteľný finančný (a posledných desaťročiach aj mocenský) profit z vakcinačných programov prevažnej väčšiny vyspelých krajín môže poprieť len naivný človek. Sponzorstvo farmaceutických koncernov sa často koncentruje na podporu renomovaných odborných vedeckých časopisov a táto skutočnosť je známa už niekoľko desaťročí. Podobne ako financovanie privátneho výskumu, aj parciálne dotovanie výskumu štátnych inštitúcií v jednotlivých krajinách farmaceutickými koncernami je dlhodobou skutočnosťou, ktorá vzbudzuje pochybnosti o objektivite týchto subjektov v otázke posudzovania všetkých aspektov vakcinačných programov a ich účinnosti či vedľajších účinkov.

"Fakty implicitne poukazujú na nemorálnosť praktík farmaceutických koncernov pri vývoji vakcín. Súčasne aj na na nemorálnosť legislatívneho nátlaku štátu v oblasti pediatrickej zdravotnej starostlivosti."

Zdieľať

Farmaceutická lobby je realitou i vo vzťahu k politikom a zákonodarcom, čo spolu s ostatnými skutočnosťami (okolnosťami) vzbudzuje v človeku, poznajúcemu realitu života, odôvodnené a oprávnené pochybnosti o dobrom úmysle týchto subjektov voči (detskému) pacientovi, pochybnosti o objektivite tých tvrdení o vakcinácií (vakcinačné programy či už povinné alebo nepovinné, informácie o zložení vakcín, objektívne informácie o rizikách vakcinácie), ktoré prezentujú medicínske či iné inštitucionalizované štátne subjekty, ako aj nezávislé inštitúcie, často sponzorované farmaceutickým priemyslom. I farmaceuti sú viazaní morálnou povinnosťou, najmä vo vzťahu k pacientom, plniť si i edukačnú úlohu správneho aplikovania liečiv, zvlášť povinnosť informovať o etických implikáciách používania niektorých z nich, pretože nesmú mlčať nad účinkami aktívnych substancií, ktoré (...) môžu skrátiť život človeka [22] alebo priamo spôsobovať negatívne konzekvencie pre jeho zdravie. Tu vstupuje do popredia úloha pravdivého svedomia, jeho formovania a toho, aby sa opieralo o pravdu a dôsledne poslúchalo jej príkazy, vystríhajúc sa omylov, ako aj potreba učiť sa obraňovať vlastnú slobodu voľby a nepodliehať masovým vzorcom správania sa a pokusom propagandy podkopať lásku k morálnemu dobru a jasnosti svedomia.[23] V tejto súvislosti sa i farmaceutickí pracovníci musia zaoberať otázkou výhrady vo svedomí, ktorá im umožní nepodieľať sa priamou či nepriamou spoluprácou na podporovaní produktov, umožňujúcich uvádzať do života (praxe) jednoznačne nemorálne rozhodnutia,[24] ktoré často programovo ohrozujú ľudský život.

O to väčšia je morálna zodpovednosť lekárov za život a zdravie (najmä detských) pacientov, lebo lekári sú tým subjektom, na pleciach ktorého leží najväčší diel etickej zodpovednosti. Oni predstavujú (alebo prinajmenšom majú reprezentovať) pohľad experta na danú problematiku (vakcináciu), čo si však vyžaduje permanentnú formáciu a vzdelávanie v danej úzko špecializovanej oblasti medicíny. O povinnostiach lekárov či zdravotníckeho personálu ohľadne ich vzdelávania a zvyšovania vedeckého poznania pojednávajú mnohé veľmi staré pramene z antických čias. Táto povinnosť zdokonaľovania odborného vedeckého poznania lekára je primárne etického a až sekundárne právneho charakteru, lebo pojem objektívneho dobra, ktorým je v tomto prípade zdravie a život pacienta, je situovaný do mravnej roviny a až následne do právnej roviny. Profesionálne svedomie lekára, ktorý vie o mnohých sporných skutočnostiach (medicínskeho charakteru), ako aj o negatívnych konzekvenciách vakcinácie, či problémoch súvisiacich s vakcináciou detí a dospelých, a je veriacim človekom (napr. kresťan-katolík), stojí pred ťažkým etickým rozhodovaním, nakoľko i lekárom štát hrozí sankciami v prípade, že budú odmietať vakcinovanie obyvateľstva.[25]

Neľahká pozícia rodičov

Veľmi dôležitým problémom je rodičovská morálna zodpovednosť za zdravie a život svojich detí, kde za normálnych okolností akoby niet nejakých sporných otázok, keďže táto zodpovednosť je úplne prirodzená. Avšak rodič nie je v ľahkej pozícií, lebo štát svojou mocou (legislatívnou, súdnou), hroziac penalizáciou, minimálne v niektorých prípadoch vakcinácie prikazuje rodičom konanie, ktoré možno bezproblémovo spochybniť v kontexte jeho etickej (mravnej) podstaty. Rozhodovanie veriacich rodičov vo svedomí prirodzene musí zohľadňovať vlastné náboženské presvedčenie ako morálne postoje, ktoré sú praktickým vyjadrením tohto náboženského presvedčenia.

"Rodič nie je v ľahkej pozícií, lebo štát svojou mocou, hroziac penalizáciou, minimálne v niektorých prípadoch vakcinácie prikazuje rodičom konanie, ktoré možno bezproblémovo spochybniť v kontexte jeho mravnej podstaty."

Zdieľať

Avšak z kresťanskej náboženskej doktríny, vysvetľovanej Magistériom Katolíckej Cirkvi, vyplýva jasná morálna povinnosť zdržať sa nielen formálnej priamej spolupráce na konaní, ktoré je evidentne morálne zlé. Veriaci človek – rodič (podobne ako lekár) má súčasne aj povinnosť odmietnuť svoj podiel na priamej či nepriamej vzdialenej materiálnej spolupráci na takomto konaní,[26] bez ohľadu na to, či je pasívna alebo aktívna, lebo ide o ľudský život, ktorý je dobrom nevyjadriteľnej hodnoty.[27] Treba poukázať na skutočnosť, že Katolícka cirkev sa pri predstavovaní morálnych princípov synteticky riadi svetlom rozumu i viery, zohľadňujúc vypracovanie integrálnej vízie človeka a jeho povolania.[28] Deduktívne možno odvodiť, čo je poslaním rodičov a lekárov v tejto problematike: služba človeku a jeho objektívnemu dobru.

Vážne morálne poslanie majú i politici (zákonodarcovia – poslanci, výkonná moc) ale i predstavitelia súdnej moci, lebo oni v rámci svojej úlohy a špecifickej verejnej služby človeku, majú vytvárať také právne normy, ktoré jednoznačne budú chrániť život a zdravie človeka. Základným kritériom a motiváciou práce politika nie je úspech či materiálny zisk ale starosť o spravodlivosť, (...) pričom úspech je podriadený spravodlivosti a vôli dodržiavať právo a znalosti práva,[29] kde právo na život je na prvom mieste, rovnako tak jeho konkrétne aplikácie v zložitej realite života. O to viac politici, ktorí deklarujú, že majú kresťanské náboženské presvedčenie, sa majú zasadzovať o vytváranie spravodlivých právnych noriem.

Tu sa javí potreba mobilizácie a zjednotenia aj katolíckych pracovníkov v zdravotníctve s cieľom prehĺbiť ich vzdelanie nielen v medicínskej rovine ale aj vo sfére bioetiky, lebo biomedicínske vedy, ak neslúžia človeku, tak sú bez duše a neľudské.[30] Ide totiž o vznešený cieľ a zmysel medicínskej starostlivosti, aby čo najpravdivejšie realizovali objektívne dobro pacienta (dieťaťa), ktorým je ochrana jeho života a zdravia. Fundamentom takejto medicíny a starostlivosti je kultúra života, ukotvená v transcendentnej osobnej Autorite Života.

ThDr. René Balák, PhD.
Autor pôsobí na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, špecializuje sa na bioetiku, sociálnu etiku, etiku sexuality, manželstva a rodiny. Text je mierne krátený, plnú verziu si môžete prečítať na webstránke www.slobodavockovani.sk. Problematiku očkovania autor bližšie rozpracuje v pripravovanej publikácii Mysterium vitae - Život človeka v rukách človeka, ktorá vyjde tento rok.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC), medzititulky redakcia.

Poznámky a odkazy na zdroje:

[1] Por. Inštrukcia Dignitas personae. nr.1.

[2] Por. Pontifical Council for Health Care Workers. Charter for Health Care Workers. Nr. 72 – 74.

[3] Autor v rámci vlastnej skúsenosti potvrdzuje, že pri vakcinácií na území Slovenska nikdy nebol takýmto spôsobom poučený lekárom, čím boli porušené nielen jeho základné ľudské práva, ale aj platná legislatíva, zaväzujúca lekára k dôkladnému informovaniu. Je evidentné, že boli porušené mnohé medzinárodné dokumenty, dotýkajúce sa medicínskej starostlivosti a práv pacienta. Autor by nikdy nesúhlasil s aplikáciou vakcinačného programu u svojich detí, ak by mu boli poskytnuté tie pravdivé informácie, na ktoré má ako rodič právo. Autorove dôvody na neudelenie informovaného súhlasu sú prioritne náboženského charakteru, čiže ide aj o náboženskú slobodu, slobodu svedomia a o výhradu vo svedomí. Por. napr. Ján Pavol II. Evangelium vitae 62; Pápežská Akadémia Pro Vita. Dichiarazione: Riflessioni morali circa i vaccini preparati a partire da cellule provenienti da feti umani abortiti. Roma 2005. Sekundárne sú to aj medicínske dôvody a právne dôvody, pre ktoré autor v súčasnosti odmieta vakcinačný program, keďže tento program predstavuje veľké morálne zlo a neproporciálne zdravotné riziko pre zdravie dieťaťa. K tomuto zodpovednému postoju autor dospel po niekoľkoročnom systematickom štúdiu etických, medicínskych aj právnych aspektov bioetiky, ako aj vedeckých medicínskych faktov, spojených s vakcináciou, uvedomujúc si svoju morálnu zodpovednosť pred Bohom a pred ľuďmi za svoje zdravie a život, ako aj za zdravie a život osôb (detí), ktoré sú mu zverené ako dar.

[4] Por. UNESCO: Universal Declaration on Bioethics and Human Rights, OSN: Všeobecná deklarácia ľudských práv, Dohovor o biomedicíne a právach pacienta, Európsky dohovor o ľudských právach z roku 1950 a iné.

[5] Por. Ján Pavol II. Evangelium vitae. nr. 69, 73 a 74.

[6] Por. Ján Pavol II. Evangelium vitae. Nr. 70.

[7] Pediatriu autor sumarizačne chápe ako špecializačný odbor v rámci medicíny, ktorý sa koncentruje na teóriu a prax súvisiacu s medicínskou problematikou dieťaťa od jeho narodenia do dosiahnutia veku plnoletosti, pričom tento odbor medicíny obsahuje špecializované vedecké poznatky, výskum ako aj praktické odborné zručnosti nevyhnutné pre (diferenciálnu) diagnostiku, terapiu a profylaktiku.

[8] Por. J. Nagórny. Wartość życia ludzkiego. Lublin 2009 s.143.

[9] Počet štúdií, monografií a článkov (často od práve tých vedcov, ktorí sa priamo podieľali na vývoji a výrobe týchto vakcín), ktoré sú voľné prístupné v odborných a vedeckých periodikách v elektronickej či tlačenej podobe, je niekoľko stoviek. Z tohto dôvodu autor nepovažuje za nutné uvádzať čo i len reprezentatívny sumár týchto publikácií, lebo to kvantitatívne presahuje rozmer tejto reflexie.

[10] Pápežská Akadémia Pro Vita. Dichiarazione: Riflessioni morali circa i vaccini preparati a partire da cellule provenienti da feti umani abortiti. Roma 2005.

[11] Ide o využitie HeLa buniek, pochádzajúcich z nádora z krčka maternice.

[12] Por. Pápežská Akadémia Pro Vita. Dichiarazione: Riflessioni morali circa i vaccini preparati a partire da cellule provenienti da feti umani abortiti. Roma 2005. Úvod.

[13] Por. Základné informácie o problematike možno získať v tejto štúdii: R. Leiva. A Brief History of Human Diploid Cell Strains. In: The National Catholic Bioethics Quarterly Autumn 2006 s. 443 - 451.

[14] Por. Ján Pavol II. Evangelium vitae 62.

[15] Schematicky a zjednodušujúco vyjadrené: je to spôsobené prirodzeným starnutím buniek, kde teloméry na koncoch chromozómu vytvárajú ochranu chromozómovej DNA pred deštrukciou, ako aj indikujú vek bunky. Počas života každej bunky sa v biologických procesoch prebiehajúcich v bunke (jej chromozómoch) postupne stráca časť nukleotidov. Skracovanie telomér má význam v tom, že vedie k poznaniu biologického procesu starnutia, čiže teloméry, ktoré sa neustále skracujú, indikujú vek bunky a aj blížiaci sa koniec jej života.

[16] Por. Ján Pavol II. Speech to Members of the Pontifical of Sciences. (Saturday, 23 October 1982) Nr.4.

[17] Všeobecne sa dá konštatovať, že sa možno stretnúť s vedeckými výhradami voči prítomnosti viacerých jedovatých zlúčenín napr. ortuti (thimerosal) alebo hliníka (hydroxid, fosforečnan) hoci to nie sú jediné problematické substancie obsiahnuté vo vakcínach, lebo týchto medicínsky sporných, ale aj nespochybniteľne škodlivých zlúčenín je niekoľko desiatok.

[18] Ide o chemické zlúčeniny ako pktoxinol 10, skvalén či polysorbát 80. V tejto súvislosti nemožno ignorovať skutočnosť, že neplodnosť, ktorá bola donedávna veľmi zriedkavým javom (diagnózou), sa za posledných päť desaťročí stala jedným z vážnych medicínskych problémov dnešnej doby. Isteže nemožno považovať vakcíny za jedinú príčinu masového rozšírenia tohto javu, lebo sú aj iné faktory, ktoré majú negatívny vplyv na jednu zo základných funkcií ľudského organizmu, ktorou je reprodukcia (napr. potravinárska chémia, kde sú právne predpisy, regulujúce požívanie rôznych substancií, čoraz benevolentnejšie).

[19] Por. Ján Pavol II. Al gruppo di lavoro sul genoma umano promosso dalla Pontificia Academia delle Scienze (Sabat, 20. Novembre 1993) nr.7.

[20] Por. Pontifical Council for Health Care Workers. Charter for Health Care Workers. nr. 13.

[21] École Polytechnique Federale de Lausanne je jedným z mála špecializovaných pracovísk, ktoré informovalo o vyvinutí nanočastíc, ktoré efektívnejším spôsobom transferujú vakcinačnú látku na želané miesto aplikácie.

[22] Por. Benedikt XVI. Speech To The Participants in the 25th International Congress of Catholic Pharmacists (October 29, 2007).

[23] Por. Benedikt XVI. Speech To the Participants in The Generál Assembly of the Pontifical Academy for Life (Clementine Hall, Saturday, 24 February 2007).

[24] Por. Benedikt XVI. Speech To The Participants in the 25th International Congress of Catholic Pharmacists (October 29, 2007).

[25] Je potrebné preštudovať príslušné vyhlášky a vykonávacie predpisy ministerstva zdravotníctva ako aj príslušných inštitúcií (regionálne úrady zdravotníctva).

[26] Por. Pápežská Akadémia Pro Vita. Dichiarazione: Riflessioni morali circa i vaccini preparati a partire da cellule provenienti da feti umani abortiti. Roma 2005. Posledná časť deklarácie In sintesi, va riaffermato che.

[27] Vzhľadom na nemožnosť aplikácie princípu skutku s dvojakým účinkom a na učenie Magistéria vyššieho stupňa, konkrétne encykliky Evangelium vitae nr. 62 (a bodov encykliky, vysvetľujúcich tento bod), nemožno súhlasiť s aplikáciou vakcín, kde pri ich výrobe a získavaní vakcinačných látok nie je rešpektovaný ľudský život v štádiu embrya či plodu, pričom dochádza k jeho ireverzibilnému poškodeniu alebo k jeho terminácii

[28] Kongregácia pre náuku viery. Dignitas personae nr.3.

[29] Por. Benedikt XVI. Przemówienie Ojca świętego w Bundestagu (Berlin, Reichstagsgebäude, 22 września 2011 r.) Serce rozumne. Refleksje na temat podstaw prawa.

[30] Por. Benedikt XVI. Speech To the Participants in the 25th International Congress of Catholic Pharmacists (October 29, 2007).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo