Politika 22. marec 2018

Prečo Andrej Kiska nechcel ísť až za hranu

Martin Hanus
Martin Hanus
Čo sa posledné dni dialo v zákulisí medzi Smerom a prezidentom Andrejom Kiskom.
Čo sa posledné dni dialo v zákulisí medzi Smerom a prezidentom Andrejom Kiskom.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Hanus

Prečo Andrej Kiska nechcel ísť až za hranu
Na snímke prezident SR Andrej Kiska, novovymenovaný predseda vlády SR Peter Pellegrini v Bratislave 22. marca 2018. FOTO TASR – Michal Svítok

Komentátori aj ústavní právnici budú ešte dlho polemizovať o vhodnosti spôsobu aj miery, akou prezident Andrej Kiska tlačil na koalíciu Smer-SNS-Most pri tvorbe novej Pellegriniho vlády.

Svojvoľný či slabý prezident?

Podľa niektorých hlasov prezident nielen porušil všetky ústavné zvyklosti, ale sa aj ocitol mimo rámca ústavy. Podľa ústavného právnika Eduarda Bárányiho sa vydal cestou „mimoústavného posilňovania postavenia hlavy štátu“ a zaznelo aj to, že sa dopustil nebezpečného precedensu.

Na tejto kritike je zrnko pravdy – predstavme si, čo by nasledovalo, keby Ivan Gašparovič odmietol nejakého nominovaného ministra v Radičovej vláde alebo keby budúci prezident nechcel menovať niektorých ministrov budúcej (trebárs) Sulíkovej vlády s odôvodnením, že majú prepojenie na Borisa Kollára s mafiánskou minulosťou. Je teda pravdou, že Andrej Kiska založil precedens, ktorý môžu jeho nástupcovia využiť, ale aj zneužiť.

Potom sú tu opačné výhrady, ktoré prezidentovi adresovali napríklad môj kolega Jaroslav Daniška alebo komentátor Dag Daniš – prezident sa napriek dobrým momentom v koncovke ukázal ako slabý, pretože si nevyvzdoroval lepšieho ministra vnútra, respektíve sa jeho stratégia rozpadla a nepriniesla zásadnejšiu rekonštrukciu vlády.

Aj na tejto kritike je zrnko pravdy – Andrej Kiska mohol trvať na tom, aby prišiel na ministerstvo ešte nezávislejší človek než Tomáš Drucker, okrem iného taký, ktorý sa v rezorte orientuje a nebude sa v ňom prvé týždne len zaúčať – a s uchom na telefóne počúvať Kaliňákove rady, koho vymenovať namiesto Tibora Gašpara. A, iste, dalo sa rezolútne tlačiť aj na odchod Jána Richtera a nepríchod Richarda Rašiho.

Problém týchto úvah je, že Andrej Kiska sa už od nedele 4. marca, keď načrtol scenár predčasných volieb alebo zásadnej rekonštrukcie vlády (čím implicitne myslel Ficov pád, čo Fico aj hneď pochopil), kĺzal na politickej aj ústavnej hrane. To si uvedomovali aj jeho ústavní poradcovia Marián Giba a Ján Mazák.

Keď tento pondelok predložil dezignovaný premiér Peter Pellegrini zoznam ministrov, bolo jasné, že ak ho Kiska zamietne, poruší ústavné zvyklosti a podľa niektorých ústavných právnikov aj samotnú ústavu.

Jediným precedensom bolo rozhodnutie Michala Kováča z roku 1993, ktorý po demisii Ľubomíra Dolgoša odmietol vymenovať za ministra privatizácie Ivana Lexu. Od toho roku sa však znenie ústavy opakovane novelizovalo, a pretože si niektoré ustanovenia ústavy v pojmoch trochu protirečia, rozchádzajú sa aj interpretácie odborníkov, čo prezident ešte môže a čo už nie.

Andrej Kiska sa rozhodol pre risk – v utorok na obed oznámil, že Pellegriniho vládu v danom zložení nevymenuje. Súčasne naznačil, že najväčšie problémy má s návrhom Jozefa Ráža na ministra vnútra, z jeho formulácií však bolo jasné, že tým sa jeho výhrady nekončia.

Ponížený Fico

Pre Smer to bolo obrovské poníženie. S prezidentom bol Peter Pellegrini v pravidelnom kontakte už od víkendu, sám Pellegrini si uvedomoval, že po pokračovaní masívnych občianskych protestov nemôže navrhnúť za ministra vnútra nikoho typu Martina Glváča či Denisy Sakovej.

Zároveň skúšali, kam môžu zájsť, v zákulisných rokovaniach ponúkli Františka Imreczeho, prezidenta finančnej správy, ale z prezidentského paláca dostali signál, že by išlo o márny pokus.

Takisto cez internú komunikáciu pochopili, že Denisu Sakovú, ktorá bola na ministerstve vnútra pravou rukou Kaliňáka, sa nemajú pokúsiť inštalovať ani za vicepremiérku pre investície.

V pondelok preto Smer prezidentovi avizoval, že na ministra navrhnú niekoho, kto bude nestraník a manažér druckerovského razenia. Predpokladali, že s tým nebude problém, Robert Fico po rokovaní predsedníctva Smeru-SD ohlásil, že kandidátom strany na ministra vnútra je Jozef Ráž.

Na druhý deň však prezidentský palác Smeru aj neoficiálne zdôvodnil, že Rážovo meno je nedôveryhodné. A to nielen pre zverejnené fotky s Kaliňákom, ale aj kvôli ďalším informáciám, ktoré si Andrej Kiska medzičasom zaobstaral.

Robert Fico bol veľmi nahnevaný, v úzkom vedení Smeru sa zvažovalo niekoľko alternatív. Jednou z nich bolo aj otvorenie vojnového frontu s prezidentom Kiskom, ktorého sa dalo obviniť z porušovania ústavy a blokovania novej vlády s tým, že nech on sám preberie zodpovednosť za riadenie krajiny.

Na takéto vyhrotenie situácie sa pripravovali aj Andrej Kiska a jeho okolie. Ak by sa napätie vybičovalo a Smer by odmietol vládnuť pre protiústavne konajúceho prezidenta, no súčasne by odmietol aj hlasovať za predčasné voľby, Kiskovi by neostalo nič iné než menovať takzvanú úradnícku vládu.

Smer zvažoval totálnu vojnu

V prezidentskom paláci už boli nútení zamýšľať sa aj nad možnými tipmi na premiéra, ktorí by v prípade núdze prichádzali do úvahy.

V skutočnosti by išlo o prezidentskú vládu. Andrej Kiska by v takomto scenári poveril vytvorením vlády ním vytipovaného človeka, ten by navrhol nových ministrov, Kiska by tak menoval novú vládu. Tá by v parlamente podľa všetkého nezískala potrebnú väčšinu – hoci je otázne, ako by sa zachoval Most-Híd –, vládnuť by však mohla v demisii až do riadnych volieb alebo do momentu, keď by parlament vyhlásil predčasné voľby.

Pre Smer by to všetko dávalo istú logiku, aj preto túto možnosť zvažovali – z opozície by kričali, že prezident spáchal ústavný puč proti Ficovej vláde, načerpali by energiu a nádej, že nový chaos prekryje staré hriechy Smeru a strana zastaví postupný prepad.

Proti tomuto vojnovému scenáru však v Smere hovorila veľká neistota aj obava, že ministrom vnútra prezidentskej vlády by sa mohol stať Daniel Lipšic alebo niekto podobný.

Samozrejme, takýto vývoj bol nočnou morou aj pre samotného Kisku. Prevzal by zodpovednosť nad krajinou, no ostal by ďalej vybavený slabými prezidentskými právomocami, navyše zrejme pri neexistujúcej parlamentnej väčšine, ktorá by novú vládu podporovala.

Slovensko by možno malo dôveryhodnejšiu vládu než dnes, ale s rizikom, že krajine to dlhodobo viac poškodí, než pomôže.

V Smere napokon dospeli k názoru, že sa nevzdajú vlády a vytrpia dočasné poníženie od prezidenta. Preto akceptovali stiahnutie Ráža, už však nechceli počuť o tom, že by stiahli aj smerácke kádre ako Richtera a už vôbec nie Rašiho. A Andrej Kiska tušil, že keby svoj tlak ďalej stupňoval, Smer by ľahko prešiel na vojnový front a rozpútal peklo.

Teraz to asi nemohlo dopadnúť lepšie

Od utorka, keď Kiska udrel a Smer ustúpil, už vystupuje len Peter Pellegrini, Robert Fico na pár dní zmizol zo scény. V zásade sa dá povedať, že Kiska išiel do rizika, ktoré mu vyšlo.

Svoju posilnenú autoritu preukázal aj v stredu, keď k nemu chodili jednotliví noví kandidáti na ministra a vysvetľovali, ako chcú v kritických časoch vládnuť. Nová ministerka kultúry Ľubica Laššáková, ktorú si do vlády povolal ako svojho bystrického človeka Peter Pellegrini, sa hneď po odchode od prezidenta úslužne ospravedlňovala za svoje výroky o Sorosovi. Robert Fico sa tomu všetkému zrejme len neveriacky prizeral.

Od tejto chvíle zároveň platí, že Kiskov vplyv na ďalší beh vecí radikálne klesne. Tak to bolo napokon aj v roku 1993. Michal Kováč sa vtedy vzoprel a odmietol Lexu za ministra privatizácie, premiér Mečiar sa však pomstil a v tom čase toplukratívny rezort privatizácie si zobral pod svoje krídla. S tým, že za štátneho tajomníka na ministerstve dosadil Ivana Lexu.

Michal Kováč síce v danej chvíli urobil maximum a svojou prvou veľkou vzburou sa zapísal do histórie, lenže na realite to aj tak nič nezmenilo. Mečiar s Lexom ostali aj tak najmocnejšími mužmi v štáte.

Rovnako aj teraz platí, že o zásadne nových mocenských pomeroch nemôže rozhodnúť prezident, a to ani vtedy, keď kráča na hrane, ale iba voliči v predčasných či riadnych voľbách.

Dovtedy však majú šancu na istú zmenu noví vládni lídri, premiér Peter Pellegrini a Tomáš Drucker. Mnohí tvrdia, že budú len bábkami, lenže 42-ročný Pellegrini a 39-ročný Drucker sú priveľmi mladí aj ambiciózni, aby sa túžili dať v priebehu pár mesiacov politicky zošrotovať na obraz Fica aj Kaliňáka. Minimálne získali priestor aj možnosti, ako Smer aj vládu aspoň trochu transformovať v postficovskej a postkaliňákovskej ére, ktorá prichádza.

Čo je však dôležitejšie, nový priestor získala aj opozícia, ktorá v týchto krízových týždňoch pôsobila až zúfalo nepripravene a bezradne.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0