Čo v CSU dokázali a v Smere nie

Čo v CSU dokázali a v Smere nie

Vľavo nový bavorský krajinský premiér Markus Söder. Vpravo bývalý bavorský krajinský premiér a súčasný spolkový minister vnútra Horst Seehofer. Obaja CSU. FOTO: TASR/AP Photo/Matthias Schrader

Lekcia, ktorá pre slovenskú sociálnu demokraciu plynie z nenápadnej výmeny na nemeckej konzervatívnej scéne.

Minulý týždeň sa krajinským premiérom Bavorska stal jeho doterajší minister financií Markus Söder. Vystriedal tak Horsta Seehofera, ktorý sa stal spolkovým ministrom vnútra v novom kabinete Angely Merkelovej.

Kým Söder v Mníchove vymieňa ministrov, Seehofer v Berlíne medzičasom stihol rozpútať kontroverzie svojím výrokom, že islam nepatrí k Nemecku. Pre Slovensko zaujaté demonštráciami po vražde Jána Kuciaka a rekonštrukciou vlády je to zdanlivo nezaujímavá správa zo zahraničia.

No vo výmene na poste krajinského premiéra Bavorska sa ukrýva poučná lekcia politického umenia. A relevantná aj pre slovenský stranícky život.

Čo treba o výmene v Mníchove vedieť?

Predovšetkým, Söder i Seehofer sú predstaviteľmi bavorskej Kresťansko-sociálnej únie (CSU), pravdepodobne najúspešnejšej politickej strany na svete. O fenoméne CSU nedávno na tomto mieste písal kolega Martin Hanus. Ja som sa mu venoval vlani TU.

CSU, ktorá na rozdiel od svojej sesterskej strany CDU pôsobí len v Bavorsku, si zachováva na západoeurópske pomery relatívne konzervatívny profil a jej ekonomická politika urobila z kedysi agrárneho Bavorska high-tech spolkovú krajinu.

No hlavne, CSU v Bavorsku na krajinskej úrovni vládne nepretržite od roku 1957! Krajinské voľby vyhráva s takou prevahou, že jedinou otázkou zvykne byť, či bude vládnuť sama alebo vytvorí koalíciu s liberálnou FDP.

Fenomenálny úspech Kresťansko-sociálnej únie má akiste viacero dôvodov. A vyššie odkazované články sa niektoré z nich snažia vystihnúť. No jeden faktor si zaslúži mimoriadnu zmienku.

Keď si pozriete zoznam bavorských krajinských premiérov počas pár uplynulých desaťročí, zistíte, že strana pri moci je síce stále tá istá (CSU), ale mená lídrov sa menia: Strauss, Streibl, Stoiber, Beckstein, Seehofer, Söder...

Väčšinou sa vo verejnom živote kdekoľvek v demokratickom svete stáva, že úspešný politik podriadi stranu svojmu osobnému záujmu udržať si moc a vplyv. Keď sa voličom zunuje, tí musia vo voľbách vymeniť najsilnejšiu stranu, aby dosiahli zmenu politického lídra.

Avšak bavorskej CSU sa nejakým zázrakom darí vymieňať kormidelníka ešte skôr, než sa voličom sprotiví natoľko, že odstavia vo voľbách od moci celú stranu. Príkladom je práve výmena Horsta Seehofera za Markusa Södera.

Vo vlaňajších voľbách do Spolkového snemu získala CSU v Bavorsku len necelých 39 percent hlasov (pokles o 10,5 percentuálneho bodu). Dôvodom zrejme bolo, že počas utečeneckej krízy Seehofer išiel do konfrontácie s Angelou Merkelovou, čím reflektoval nastavenie sympatizantov svojej strany, no ako sa blížili minuloročné voľby, náhle otočil o 180 stupňov, aby mobilizoval základňu za spoločnou kandidátkou CDU/CSU na spolkovú kancelárku.  

Pre niektorých Bavorov to bola príliš krkolomná politická gymnastika a tak na protest dali hlasy radšej liberálom (FDP) alebo Alternatíve pre Nemecko (AfD). Lenže tento rok v októbri sú v Bavorsku krajinské voľby. Len na ilustráciu, v tých posledných, v roku 2013, dosiahla CSU skoro 48 percent hlasov.

Aby mocenská pozícia Kresťansko-sociálnej únie zostala na krajinskej úrovni naďalej neohrozená, bolo nutné pristúpiť k výmene lídra. Napokon, Horst Seehofer bol krajinský premiér desať rokov.

Vnútrostranícke boje o nástupníctvo dokážu byť zákerné aj vnútri CSU, no výmena sa napokon uskutočnila. Seehofer už v decembri oznámil, že čoskoro úrad krajinského premiéra uvoľní. Udialo sa tak minulý týždeň. Jeho nástupca Söder vymieňa teraz niekoľkých ministrov, takže v októbri dostanú voliči starú dobrú CSU, ale s vynovenou personálnou ponukou.

Seehofer, ktorého sa Bavori zbavili vykopnutím vyššie (do Berlína), tiež ešte nepovedal v politike posledné slovo. Ponechal si stranícke predsedníctvo. A podľa prieskumu verejnej mienky tri štvrtiny Nemcov súhlasia s jeho výrokom, že islam nepatrí k Nemecku – patria k nemu však moslimovia, ktorí v krajine žijú.

Ešte výraznejší ako pri sympatizantoch CDU/CSU je súhlas so Seehoferom prítomný u voličov AfD a FDP. Práve od týchto strán chcú konzervatívci naspäť k sebe prilákať hlasy.

Zaúčinkuje zvolená stratégia aj v Bavorsku pred októbrovými krajinskými voľbami? V bavorských prieskumoch konzervatívci narástli z 37 percent v novembri na februárových 42 percent. Kontroverzia okolo Seehoferovho výroku tento vývoj zrejme ešte podčiarkne.

A teraz strih na Slovensko

Hoci bavorská CSU by mala byť prirodzeným vzorom pre slovenských kresťanských demokratov, k pozícii neohrozenej a široko rozkročenej demokratickej „štátostrany“ mal až donedávna u nás bližšie skôr Smer. Aj keď len mocensky – nie schopnosťou vybudovať spoločnosť s vysokou životnou úrovňou, čo sa podarilo v prípade Bavorska.

V každom prípade, keď strana Roberta Fica získala v roku 2012 svoj najlepší výsledok (44 percent) a nasledujúce štyri roky vládla bez koaličných partnerov, ocitla sa na chvíľu v pozícii, na akú sú bavorskí konzervatívci zvyknutí po desaťročia. No príležitosť na dlhodobé zacementovanie svojho postavenia nevyužila, aj keď k tomu mala dobré predpoklady.

Smer sa stal najsilnejšou stranou na Slovensku nie zaujímaním učebnicových sociálnodemokratických postojov, ale, naopak, systematickým artikulovaním akýchkoľvek názorov, ktoré zastávala väčšina populácie. Okrem toho, Robert Fico si dlhodobo dokázal budovať pozíciu v priam protichodných prostrediach: Od nacionalistov cez odbory, časť cirkevných hodnostárov, až si vlani rečami o európskom jadre naklonil i „bratislavskú kaviareň“, ktorej jednotliví členovia začali deklarovať, že premiér je pre nich dôveryhodnejšou zárukou západnej geopolitickej orientácie Slovenska než opozičný líder Richard Sulík.

Smer mal dobre našliapnuté stať sa „prirodzenou slovenskou vládnou stranou“ tak, ako je CSU „prirodzenou bavorskou vládnou stranou“. No nezvládol včasnú obmenu kádrov.

Keby Robert Fico naplnil svoje slová z roku 2009, že v roku 2014 už nebude v politike, Smer mal šancu vymyslieť sám seba nanovo. S neopozeraným lídrom.

Táto šanca pominula. Robert Fico síce pred pár dňami odišiel, no nie v dôsledku nejakého systému včasného varovania, aký zjavne funguje v prípade bavorskej CSU. Ani nie v dôsledku prehry vo voľbách. Ale v dôsledku tlaku námestí a koaličného partnera.

Personálna výmena prišla neskoro. Preto má Peter Pellegrini podstatne ťažšiu úlohu než Markus Söder. A rozpaky vzbudzujúce hľadanie kandidátov na posty ministra vnútra či kultúry vzbudili dojem, že Smer je s kádrami na tom horšie, než sa doposiaľ zdalo.

Ani do riadneho termínu volieb v roku 2020 sa Petrovi Pellegrinimu zrejme nepodarí vymyslieť Smer nanovo. Pre strany napravo od stredu je to príležitosť. Možno dokonca, aby sa niektorá z nich etablovala časom ako slovenská CSU.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo