Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
20. marec 2018

Slováci sa prvý raz zviditeľnili pred 170 rokmi

Na rok 1848 sa spomína málo, hoci to bolo prvé organizované politické a vojenské vystúpenie Slovákov v histórii.
Slováci sa prvý raz zviditeľnili pred 170 rokmi

Ernest Zmeták: Zástava 1848/49. Foto: webumenia.sk

Revolúcia v roku 1848, od ktorej začiatku uplynulo okrúhlych 170 rokov, sa rozhorela vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku. Kým v Paríži sa prednostne bojovalo za sociálne požiadavky, v Nemecku a Taliansku sa dostávali do popredia snahy o zjednocovanie, lebo tieto oblasti boli vtedy ešte rozdrobené.

Habsburskú monarchiu zasiahli oba prúdy revolty – proti vtedajšiemu zastaranému spravovaniu štátu i za sociálne požiadavky. Bojovalo sa v oboch častiach monarchie, ale v Uhorsku išlo o jedinečný, často protichodný pohyb.

Na jednej strane vystúpila nová uhorská reprezentácia s modernizačnými požiadavkami spojenými so sociálnymi opatreniami, v čom nachádzala s vtedajšími národnostnými skupinami prienik. Na druhej strane unifikačné snahy postavené na získaní väčšej nezávislosti Uhorska od Viedne stavali etniká proti sebe.

Vojna, ktorá sa neskôr rozhorela, dokonca postavila proti sebe ľudí z tých istých národnostných skupín. Slováci boli typickým príkladom. Vidíme ich v revolučnom vojsku na strane uhorskej vlády i v dobrovoľníckych zoskupeniach na strane habsburského panovníka.

Prístup tej druhej skupiny spôsobil skutočný historický zlom. Slováci sa prvý raz v histórii pokúsili vytvoriť vlastné politické zastúpenie a dokonca i armádu, ktorá mala podporiť ich požiadavky.

Lojalitu k Uhorsku narušilo presadzovanie maďarčiny

Maďarský nacionalizmus sa v prvej polovici 19. storočia prebúdzal len pomaly. Tlmený viedenskými cisármi po napokon úspešných protinapoleonských vojnách sa prejavoval najmä na zasadaniach uhorského snemu.

Postupne, ale nezadržateľne sa v sneme presadzovali opatrenia na odbúravanie latinčiny z verejného života a prechod na maďarčinu. Cieľom bolo opäť sceliť Uhorsko, tentoraz na báze jedného jazyka.

Uhorsko však v tom čase nemôžeme vnímať ako zvrchovanú a jednoznačne ohraničenú jednotku. Právomoc snemu bola obmedzená. Niektoré časti boli pod priamym riadením viedenského dvora, napríklad Sedmohradsko. Spravovanie krajiny nebolo hierarchicky podriadené ústrediu a stolice mali veľké právomoci.

Dnešnými slovami by sme povedali, že decentralizácia bola hlboko zakorenená. To malo z hľadiska národnostného vývoja dôležité dosahy.

Súčasný maďarský historik József Demmel upozorňuje na skutočnosť, že silné právomoci umožňovali, aby si miestna šľachta vnútri stolíc spravovala veci sama. A tak sa na stoličných zasadnutiach používal jazyk, na ktorom sa zhodli sami zasadajúci.

Pre oblasti obývané Slovákmi to malo zásadný význam. Na Orave, Liptove, v Turci, v oblasti Zvolena či Trenčína prevládala slovenská šľachta, preto nebol problém, aby si na zasadnutiach presadila používanie latinčiny či miestnej slovenčiny.

Takýto spôsob spravovania vecí verejných udržiaval v mocenských štruktúrach na Slovensku lojalitu voči Uhorsku a nejaké väčšie slovenské národné pohyby nehrozili. Nebol dôvod. Súnaležitosť Slovákov bola nízka, lebo tí sa viazali hlavne na lokalitu, v ktorej žili. To však neznamenalo, že si neuvedomovali svoju národnostnú príslušnosť.

Obraz o Slovensku a Slovákoch v prvej polovici 19. storočia si možno farbisto dotvoriť z podkladov vtedajšieho súčasníka, etnografa Jána Čaploviča. Za čisto slovenské považoval Oravskú, Trenčiansku, Liptovskú a Zvolenskú stolicu. Prevahu mali Slováci v Nitrianskej, Turčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Spišskej, Gemerskej, Malohontskej, Šarišskej, Zemplínskej a Abovskej stolici.

Vzostup slovenského živla bol pritom očividný. J. Čaplovič spomína viaceré slovenské dediny a mestá, ktoré navštívil osobne. Napríklad slovenskými sa podľa neho stali pôvodné maďarské mestá Levice, Vráble, Rimavská Sobota. Píše, že keď v deväťdesiatych rokoch 18. storočia navštevoval reformované kalvínske kolégium v Lučenci, bolo tam počuť len tu i tam slovenčinu. O dvadsať rokov neskôr sa nevedel vynačudovať, keď všade počul hovoriť po slovensky. V slobodných kráľovských mestách Trnave, Modre, Pezinku žili vtedy dve tretiny Slovákov.

J. Čaplovič odhadol celkový počet Slovákov v prvej štvrtine 19. storočia na 2,2 milióna. Koncentrovaní boli hlavne v hornom Uhorsku, ale roztrúsených ich možno nájsť aj v ďalších oblastiach.

Maďarov bol vtedy zhruba dvojnásobok, ale v celom veľkom Uhorsku tvorili menej ako polovicu populácie. Cesta unifikovať Uhorsko prostredníctvom jednotného maďarského jazyka sa už spočiatku ukazovala ako priodvážna.

Revolučný rozmach vyšiel z Bratislavy

Predzvesťou vzniku revolúcie v Uhorsku boli nepokoje, ktoré vypukli vo Francúzsku, v Taliansku a Rakúsku. Výbušnú situáciu vyvolala februárová revolúcia v Paríži, nepokoje v Lombardsku, ktoré bolo vtedy súčasťou monarchie, ako aj opozičná aktivita nastupujúceho liberálneho politika Lajosa Kossutha v uhorskom sneme v Bratislave.

Vo Viedni padol kancelár Klemens von Metternich a panovník sľúbil ústavu a občianske slobody. O dva dni nato, 15. marca 1848, už cestovala z Bratislavy, miesta konania uhorského snemu, do Viedne delegácia, ktorá žiadala prijatie programu L. Kossutha. V ten istý deň vypukla revolúcia v Pešti, budúcom hlavnom meste Uhorska.

Bol to najmä úspech L. Kossutha a jeho opozičných spolupracovníkov v uhorskom sneme. Podarilo sa im presadiť opozičný program na vytvorenie vlády a zakotvenie občianskych slobôd v Uhorsku.

Pätnásty marec je odvtedy najväčší sviatok Maďarov. V roku 1948 sa stal začiatkom vojny za nezávislosť, ako neskôr Maďari nazvali tento revolučný pohyb.

Cisár prijal v apríli takzvané marcové zákony uhorského snemu, ktoré sa niekedy nazývajú aj aprílovými zákonmi podľa dátumu ich akceptovania. Ferdinand V. ich podpísal osobne v Bratislave.

Návrh na pomník Ľ. Štúra v Bratislave, foto: webumenia.sk

Bolo to nevídané víťazstvo Maďarov, lebo monarchia sa týmto aktom v podstate rozdelila na dve polovice, pričom Sedmohradsko sa navyše opäť pripojilo k Uhorsku. Právomoci cisára sa výrazne oklieštili a takmer všetka moc sa presunula do rúk uhorského snemu a vlády.

Monarchia sa dostala do stavu, aký o dvadsať rokov neskôr definitívne potvrdilo rakúsko-uhorské vyrovnanie. Čo sa týka správy vlastných vecí, v Uhorsku nastala najpriaznivejšia situácia od tureckých vpádov. Nadšenie, ktoré zavládlo v Pešti, Bratislave, Debrecíne, bolo obrovské.   

Marcové zákony priniesli rovnosť občanov pred zákonom, bola im zaručená osobná bezpečnosť a ochrana majetku. V ekonomickej oblasti padli ďalšie obmedzenia – rušili sa daňové privilégiá, uvoľnil sa trh s pôdou, roľníci boli zbavení poddanstva a feudálnych povinností.

Tieto opatrenia však boli často len polovičaté. Príkladom je vysvetľovanie rovnosti pred zákonom pri volebnom práve – dostala ho len malá skupina obyvateľstva, ktorá disponovala dostatočným majetkom a vzdelaním. Tým sa len málo obmedzila dovtedajšia moc šľachty. Druhým príkladom je zrušenie poddanstva. Týkalo sa len urbárskej pôdy. Za odpustenie poddanských povinností mali navyše šľachtici právo na finančnú náhradu, čo celý proces znefunkčňovalo.

Napriek tomu bolo prijatie marcových zákonov ozaj revolučným činom, bolo to víťazstvo liberálnej opozície a muselo sa zapáčiť napríklad aj vodcovi slovenského hnutia Ľudovítovi Štúrovi, ktorý mal tieto body vo svojom programe prednesenom ešte na začiatku snemu v roku 1847.

Jediná vec, ktorá musela Ľ. Štúrovi prekážať a ktorá ostala nedotknutá, bol jazyk. Nová ústava potvrdila maďarčinu za legislatívny a administratívny jazyk.  

Stavať na slovenskej šľachte sa nedalo

Hoci maďarčina bola oficiálne schválená ako úradný jazyk už v roku 1844, až o štyri roky neskôr, po posilnení centrálnej vlády v Pešti, sa malo toto ustanovenie presadiť definitívne.

A tu vznikol problém, ktorý som spomínal vyššie. Zo stoličných, neskôr župných zasadnutí zrazu mala zmiznúť latinčina a naplno ju mala nahradiť maďarčina. Tú však všetci neovládali.

Nové pomery zasiahli aj ľudí, ktorí sa hrdo hlásili k maďarstvu či uhorstvu – tento pojem pre nich splýval. Sami sa museli učiť maďarčine.

Niektoré kľúčové postavy maďarského obrodenia z prvej polovice 19. storočia, napríklad gróf István Széchenyi – najväčší Maďar, ako ho neskôr nazvali jeho nasledovníci – neovládali maďarčinu a museli sa ju potom nanovo učiť. Vlastné zápisky si vyhotovoval v nemčine a vo francúzštine.

Ešte v roku 1825, keď na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave vystúpil I. Széchenyi prelomovo s príhovorom v maďarčine, slová mu nešli z úst ľahko. Maďarčinu stále dobre neovládal, podobne ako mnohí ďalší účastníci snemu. Rokovacím jazykom bola vtedy ešte latinčina.

István Széchenyi, foto: wikimedia

O to väčšou prekážkou sa stala maďarčina pre slovenských šľachticov. Práve po prijatí marcových zákonov v roku 1848 si mnohí začali uvedomovať, že sa musia rozhodnúť – buď sa proti takémuto nariadeniu vzbúriť, alebo ho prijať a maďarčinu si osvojiť. V prechodnej etape si mnohí slovenskí šľachtici najímali tlmočníkov, aby mohli byť ďalej činní v politickom živote.

Medzi slovenskými národovcami, ktorí verejne vystúpili v prvej polovici 19. storočia, bolo viacero šľachticov. Za zmienku stojí napríklad Juraj Košút. Bol bratancom vodcu uhorskej revolúcie L. Kossutha.

Otec L. Kossutha pochádzal z Košútov, dnes už časti Martina s názvom Priekopy, a jeho priezvisko znamená v starej slovenčine výraz cap. Ako chlapec chodil do slovenskej školy a po maďarsky sa naučil až neskôr. Širšia rodina sa nehlásila k jeho neskoršiemu presvedčeniu a jeho bratanec bol zapáleným slovenským národovcom a nepriateľom maďarizácie.

Inzercia

Iný slovenský národovec Ján Kollár dostal v roku 1842 od J. Košúta list, kde sa píše, že svojho bratanca Ľudovíta, čo je preklad maďarského Lajos, nazýva „zúrivcom“, ktorý sa stal „nepriateľom slovenského rodu“.

Pre samopovolaných vodcov slovenského národného hnutia sústredených okolo Ľudovíta Štúra prišla v roku 1848 šanca. Ak mali hľadať podporovateľov myšlienky vyčlenenia slovenského územia v rámci Uhorska, potom to mali byť hlavne predstavitelia šľachty.

Štúrovci vkladali nádeje do napajedených slovenských šľachticov, dúfali, že práve pohyb v týchto vrstvách spoločnosti im pomôže podnietiť zjednocovanie Slovákov, lebo dostredivé sily medzi nimi boli v hornom Uhorsku veľmi slabé.

Bola tu však komplikácia. Šľachtici stratili v zmysle revolučných marcových zákonov výsadné postavenie a viac ako zo zamknutia úst jazykovým zákonom sa vystrašili z nových daní. Stáročia boli od tejto povinnosti oslobodení. Ich politická a ekonomická moc sa začala rúcať.

Odozva na výzvy k národnému pohybu bola medzi nimi nedostatočná, a tak výraznejšie masové národné hnutie na spôsob maďarského pohybu na Slovensku nevzniklo, hoci vonkajšie podmienky naň boli vhodné. Vo väčšom meradle sa rozvinulo iba petičné hnutie.

Prvé vystúpenie slovenských politikov v histórii

Marxistickí historici v 20. storočí radi pripisovali štúrovskému revolučnému hnutiu v roku 1848 proslovanské a národné ambície, no jedným dychom kritizovali jeho spájanie s reakciou. Nešlo len o hľadanie podporovateľov v radoch šľachty, ale hlavne o spájanie sa s habsburským reakčným panovníkom. 

Pálenie urbárskych kníh či derešov plamennými povstalcami, ako bol Janko Kráľ, boli ochotní vnímať ako prejav buržoáznej revolúcie, ktorá mala po poskočení o ďalší vývojový stupeň prerásť do proletárskej formy, a preto na vtedajšie pragmatické spojenectvo s viedenským panovníkom hľadeli zmierlivejšie.

Vodcovia slovenského povstania, ktorí si k rodným menám pridali ďalšie, slovanské, Ľudovít Velislav Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža nemali v roku 1848 veľmi na výber. Ak chceli dosiahnuť svoje ciele a sceliť Slovákov v nejakom útvare, museli siahnuť po panovníkovej priazni.

Nikdy v dovtedajšej histórii nebol dopyt po hornouhorských Slovanoch, ako ich vtedy nazývali, taký veľký ako práve v roku 1848. Cisár si uvedomoval, že sila uhorských, prevažne maďarských vzbúrencov je veľká, veď L. Kossuth neskôr viedol vojská priamo na Viedeň, a preto potreboval pomoc.

Našiel ju hlavne v Slovanoch – čiastočne v Slovákoch, oveľa viac v Chorvátoch, Srboch a napokon hlavne v Rusoch, ktorí definitívne porazili uhorské vojská v auguste 1849. Slovenskí povstalci si za spoluúčasť na víťazstve pýtali odmenu. V novorozdelenej ríši chceli mať vlastnú územnú jednotku, chceli používať vlastný jazyk.       

Ich vodcovia spočiatku dúfali, že požiadavky sa naplnia v rámci Uhorska. Hneď po 15. marci 1848 sa rozbehlo v západnej polovici Slovenska petičné hnutie, ktoré vyvrcholilo v máji v Ondrašovej pri Liptovskom Mikuláši, kde prijali dokument s názvom Žiadosti slovenského národa.

V tomto dokumente išlo o zámer ucelenej prestavby uhorskej spoločnosti a politiky. Jeho tvorcovia žiadali všeobecné volebné právo, úplnú slobodu tlače a zhromažďovania, dôsledné zrušenie poddanských povinností.

Ernest Zmeták: Ľudovít Štúr. Foto: webumenia.sk

Bol to prvý slovenský program, ktorý navrhoval riešenie slovenskej otázky na štátoprávnej úrovni. Budúc­nosť Slovákov spájal s Uhorskom, žiadal však nové vnútorné členenie krajiny. V Uhorsku sa mali vymedziť etnické hranice, popri krajinskom sneme sa mali zriadiť tiež národné snemy vrátane slovenského. 

Žiadosti vysoko hodnotí súčasný historik Dušan Kováč ako program národný, súčasne však aj hlboko demokratický, ktorý svojím chápaním nevyhnutnosti demokratizácie a rieše­nia sociálnej otázky išiel ďaleko za marcové zákony. Bol to prvý ucelený slovenský štátoprávny program.

Honosné slová na adresu Žiadostí slovenského národa ako na prelomový dokument v slovenskej histórii, žiaľ, rezonujú iba medzi slovenskými historikmi. Zahraniční autori ich spomínajú iba okrajovo, dávajú ich do súvislosti s podobnými vyjadreniami iných národností v Uhorsku.

Slováci – ak ich vôbec spomínajú – zvyknú význam Žiadostí preceňovať, lebo v nich vidia akýsi prvý politický program. No ak to berieme tak, že Ľ. Štúr a J. Hurban sa stali prvými skutočnými slovenskými politikmi, potom išlo naozaj o prelomový materiál. Bolo to prvé otvorené vyjadrenie reprezentantov Slovákov, kde naznačujú svoje predstavy o ďalšom vývoji v hornom Uhorsku.

Z tohto pohľadu si treba na Žiadosti slovenského národa spomínať s úctou, hoci petíciami ich podporila iba časť obyvateľstva na Slovensku. 

Zrod novodobej slovenskej armády

Keďže uhorská vláda nemienila o požiadavkách Slovákov rokovať, tí sa prostredníctvom čerstvo založenej Slovenskej národnej rady začali uchádzať o priazeň Viedne. Z dobrovoľníkov vytvorili v septembri 1848 na krajnom západe Slovenska s materiálnou podporou Chorvátov vojenský dobrovoľnícky zbor. Neskôr vznikli dva ďalšie, posledný bol rozpustený po porazení uhorskej vzbury na jeseň 1849.

Cisár spočiatku vnímal slovenské vojenské zbory ako rebelov, lebo vtedy ešte spolupracoval s revolučnou uhorskou vládou, no neskôr ich služby využil v záujme zachovania monarchie. Od týchto čias sa v podstate až do rozpadu monarchie na začiatku 20. storočia slovenskí aktivisti uchádzali už len o pomoc cisára.

Tak ako v roku 1849 po porážke uhorskej revolúcie, ani v nasledujúcich desaťročiach toho Slováci vo Viedni veľa nevyrokovali. Habsburským cisárom išlo prednostne o uchovanie monarchie a požiadavky uhorských národov posudzovali účelovo.

Napriek tomu hodnotí súčasný historik Roman Holec rok 1849 ako významný predel. Na jeseň sa už na Slovensku rozbehlo masové petičné hnutie, ktoré bolo adresované cisárovi. Podľa R. Holeca sa preukázala schopnosť slovenskej politiky osloviť slo­venského človeka a zaktivizovať ho pre najširšie národnopolitické ciele.

Roky 1848 – 1849 boli skutočne zlomom, pretože až na drobné výnimky už potom slovenskí aktivisti nevzhliadali k Pešti a neskoršej Budapešti ako na miesto, kde by počúvali na ich požiadavky. Pritom v metropole Uhorska žilo do konca 19. storočia viac Slovákov ako v ktoromkoľvek inom uhorskom meste.

Treba si uvedomiť, že revolúcia v rokoch 1848 – 1849, ak nepočítame celosvetovú prvú svetovú vojnu, bola posledným konfliktom, keď bojovali spoločne Slováci a Maďari na jednej strane. Na Slovensku sa pri pohľade do minulosti väčšinou spomínajú iba dobrovoľnícke výpravy vystupujúce proti maďarským honvédskym oddielom, no slovenských vojakov nachádzame aj na druhej strane frontu.

Je nepravdepodobné, že Slováci všeobecne vstupovali do armády s rovnakým zápalom ako Maďari. Škótsky publicista a znalec miestnych pomerov Robert W. Seton-Watson pol storočia po týchto udalostiach tvrdil, že Slovákov naháňali do honvédskej armády pod hrozbou väzenia a fyzickej likvidácie.

Súčasný historik maďarsko-slovenského pôvodu Ivan Halász, opierajúc sa o maďarské odhady píše, že v národných gardách a honvédskych oddieloch bojovalo niekoľko tisíc Slovákov. Pritom podľa neho neboli len obyčajnými vojakmi, ale aj veliteľmi. Spomína príklad plukovníka Jána Janíka z Liptova. To naznačuje, že mnohí z nich tam boli dobrovoľne.

Lájos Kossuth. Foto: wikimedia

Ak sa pozrieme na čísla s odhadmi počtu Slovákov v dobrovoľníckych zboroch, potom ide o porovnateľné údaje, tiež sa hovorí o tisícoch osôb. Isté je však jedno. Kým Slováci dnes hľadia na dobrovoľnícke zbory ako na zárodok modernej slovenskej armády, Maďari ich spomínajú len okrajovo, nazývajú ich hurbanovcami a považujú ich iba za jeden z prúdov medzi hornouhorskými Slovanmi, ktorý sa im vojensky vzoprel.  

Slovenský štát vznikol deň pred najväčším maďarským sviatkom

V Maďarsku je 15. marec ako začiatok revolúcie dôvodom na veľké oslavy. Tento deň si načim pripomínať aj na Slovensku.

Potrebujeme si priznať, že nebyť tohto vzopnutia, ktorého korene treba, mimochodom, hľadať v Bratislave, nebolo by ani prvého významnejšieho národného hnutia medzi Slovákmi. To vychádzalo v začiatkoch z liberálneho programu L. Kossutha, vodcu uhorskej revolúcie, Maďara slovenského pôvodu.

Pikantnosťou dejín je, že kým maďarské obrodenie vyvolala snaha o nemecké unifikovanie monarchie ešte z druhej polovice 18. storočia, slovenský pohyb spôsobil podobný zámer o pomaďarčenie života v Uhorsku z prvej polovice 19. storočia. Osudy národov v monarchii boli historicky zviazané, jedna akcia vyvolávala kaskádovito ďalšiu. 

Pretrvávajúce dedičstvo monarchistických čias si pravdepodobne uvedomoval v 20. storočí aj nemecký vodca Adolf Hitler. Keď v roku 1939 rozbíjal oklieštené Československo, ako nátlak na autonomistických slovenských politikov, aby sa odtrhli od Prahy, používal hrozbu obsadenia Slovenska z juhu Maďarskom.

Maďarská vláda sa vtedy v skutočnosti k tomuto činu zatiaľ nechystala, lebo naň nebola dostatočne vojensky pripravená a zvažovala medzinárodné súvislosti. No Hitler s touto možnosťou predsa možno počítal a hrubý nátlak vystupňoval v predvečer blížiaceho sa najväčšieho maďarského sviatku, keď národné nadšenie a túžba zmariť výsledky trianonskej konferencie dosahovali každoročne vrchol.

Slovenský štát sa osamostatnil 14. marca 1939 a o deň nato si v Maďarsku pripomenuli 91. výročie vypuknutia vojny za nezávislosť.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Inzercia

Inzercia

Odporúčame