K VECI: Klaňanie sa štátu

Hlavným cieľom moderných sekularistov bolo všetkých nás „oslobodiť“ od vplyvu (či bremena, ako by povedali oni) kresťanstva. Ako sa im tento vplyv na ľudskú spoločnosť podarilo zničiť, zdatne popisuje Benjamin Wiker vo svojej novej knihe Worshipping the State: How Liberalism Became our State Religion (Klaňanie sa štátu: Ako sa liberalizmus stal naším štátnym náboženstvom).

Wiker, ktorý učí na Františkánskej univerzite a na Thomas Aquinas College, tvrdí, že raison d’être sekulárnych filozofov bolo aspoň trochu vymaniť západnú kultúru zo zovretia kresťanstva a buď podriadiť Cirkev štátu alebo založiť konkurenčné občianske náboženstvo, aby sa Cirkev stala irelevantnou – alebo bezmocnou.

Podľa Wikerovho rozprávania to bol Niccolò Machiavelli (1469-1527), kto „vymyslel absolútnu rozluku cirkvi a štátu, ktorá je poznávacím znamením liberalizmu.“ Dúfal, že sa mu podarí odoprieť Cirkvi akúkoľvek morálnu moc a podriadiť ju svetskému vládcovi.

Nezávislé náboženstvo ako nepriateľ štátu

Machiavelli trval na tom, že ak má vladár prežiť, musí sa „naučiť nebyť dobrý,“ a teda sa musí oslobodiť od morálnych obmedzení, ktoré Cirkev uvaľuje dokonca aj na hlavu štátu.

Machiavelli však zároveň tvrdí, že bezohľadný vladár by mal budiť zdanie zbožnosti a v prípade potreby využívať Cirkev na ovládanie neosvietených más.

"Machiavelli tvrdí, že bezohľadný vladár by mal budiť zdanie zbožnosti a v prípade potreby využívať Cirkev na ovládanie neosvietených más."

Zdieľať

Dvadsaťtri rokov po Machiavelliho smrti boli jeho myšlienky o vzťahu štátu a Cirkvi použité pri augsburskom mieri (1555). Európski monarchovia sa zhodli na kompromise známom ako cuius regio, eius religio, čiže „čie kráľovstvo, toho náboženstvo.“ Každý štát si mal sám určiť, aká Cirkev bude pôsobiť na jeho území.

Anglický filozof Thomas Hobbes (1588-1679), autor knihy Leviathan, nadviazal na Machiavelliho politickú filozofiu, aby podkopal „buričský“ vplyv náboženstva. Ako zdôrazňuje Wilker, Hobbes „prišiel k záveru, že hlavným problémom v politike bola existencia akéhokoľvek chápania náboženstva nezávislého od politickej moci... Samotné kresťanstvo malo byť reformované machiavelliovským spôsobom, aby štát podporovalo, nie aby preň predstavovalo neprestajnú výzvu.“

Hobbes, prvý proponent totalitného štátu, odmietol cirkevnú náuku o hriechu a tvrdil: „neexistoval žiaden hriech ani žiadne dobro a zlo, kým ich za také neoznačil vládca.“ Prirodzené práva nepochádzajú od Boha, ale od štátu. Ak má existovať Cirkev, bude riadená štátom.

Dr. Wiker presvedčivo dokazuje, že moderní liberáli prijali Hobbesovu myšlienku „morálneho relativizmu a čisto sekulárny materialistický základ pre politiku.“ Je tam však aj určitý rozdiel. Miesto, aby dobro a zlo určoval zvrchovaný kráľ, definuje si svoje vlastné hodnoty zvrchovaný jednotlivec.

Spinoza a Rousseau, "tolerancia" a sekulárny poriadok

Ďalším filozofom, ktorý posunul vec sekulárneho štátu o kus ďalej, bol Baruch Spinoza (1632-1677). Vodcovia židovskej viery, ku ktorej Spinoza patril, ho exkomunikovali, najmä preto, že bol panteista, ktorý „za boha vyhlasuje tento svet, a tým úplne podkopáva celé židovsko-kresťanské chápanie reality vyplývajúce z rozlíšenia medzi Stvoriteľom a stvorením, ako ho nachádzame v knihe Genezis.“

Podľa Spinozovho názoru je sekulárny štát „najvznešenejším prejavom božstva.“ Štátom sponzorovaná cirkev by tu bola len na to, aby presadzovala štátnu agendu medzi „plebsom,“ sprostým obyčajným ľudom.

Takáto cirkev by nemala žiadne dogmy a jej základné krédo by sa redukovalo na „lásku k blížnemu,“ inými slovami „buď milý.“ Ako píše Wiker, pod láskou „Spinoza rozumel, že človek sa bude starať o seba, nebude obťažovať druhých, ale jednoducho pôjde po prúde – jedným slovom, tolerancia... Spinoza vo svojej sekulárnej liberálnej cirkvi, ktorú zakladá, vyhlasuje doktrintálnu toleranciu za najvyššiu cnosť.”

Kým Machiavelli, Hobbes a Spinoza povzbudzovali vládcu, aby použil Cirkev na dosahovanie sekulárnych cieľov, bol to Jean-Jacques Rousseau (1712-1778), ktorý tvrdil, „že kresťanstvo je úplne nekompatibilné s novým sekulárnym poriadkom a ... musí ho nahradiť úplne nové náboženstvo, celkom definované sekulárnym politickým projektom.“

Pre Rousseaua neexistuje „Kristovo telo“, len „politické spoločenstvo.“ Volal po pohanskom občianskom náboženstve, ktoré od svojich občanov vyžaduje úplnú oddanosť.

Základom jeho radikálneho rovnostárskeho náboženstva je tolerancia. Sexualita je oslobodená od cirkevných obmedzení; manželstvo negarantuje Boh, ale definuje ho štát formou občianskej zmluvy. Ako hovorí Rousseau „štát by mal stíhať každého, kto sa odváži tvrdiť, že mimo Cirkvi niet spásy, ibaže by Cirkvou bol štát a jeho veľkňazom vládca.“

Svojvôľa ako posledná hodnota

"Práva boli predefinované tak, že sa za ne vyhlásili túžby. Zlo je dôsledkom zlého prostredia, nie rozhodnutí, ktoré sú svojou povahou zlé."

Zdieľať

Wiker prichádza k záveru, že títo štyria filozofi položili základ liberálnej sekulárnej revolúcie v Spojených štátoch. Ich spoločný vplyv redukoval morálku na hedonizmus, telesné rozkoše. Práva boli predefinované tak, že sa za ne vyhlásili túžby. Zlo je dôsledkom zlého prostredia, nie rozhodnutí, ktoré sú svojou povahou zlé.

Wiker správne tvrdí, že „sekulárny liberalizmus v Spojených štátoch obsahuje konkrétne morálne presvedčenia, úplne odlišné od kresťanskej morálky, ktoré sa liberáli pokúšajú nanútiť vládnou mocou: antikoncepciu, potrat, infanticídu, sexuálny libertinizmus, jednoduchý rozvod, neustále predefinovávanie manželstva, eutanázia, a tak ďalej.”

Pokus Obamovej administratívy prinútiť Cirkev, aby zo zdravotného poistenia poskytovala krytie antikoncepcie a potratov, je len najnovším príkladom toho, ako sa štát pokúša nanútiť svoje názory v mene „tolerancie.“

Dr. Wiker dokazuje, že myšlienky naozaj majú dôsledky. V sekulárnom štáte už sloboda neznamená rozhodnúť sa pre to, čo je správne či spravodlivé; už to znamená robiť si, čokoľvek sa človeku zachce. Záleží len na akte voľby. Samotná voľba sa stáva poslednou hodnotou. Bez absolútnych právd, ktoré by slúžili ako miera konania, namiesto vlastnej hlavy nastupuje svojhlavosť. Čo židovsko-kresťanské učenie nazýva iracionálnym konaním, bolo teraz povýšené na nevyhnutný princíp.

George J. Marlin
Autor je redaktorom knihy The Quotable Fulton Sheen (Pamätné výroky Fultona Sheena) a autor knihy The American Catholic Voter (Katolícky volič v Amerike). Najnovšie napísal knihu Narcissist Nation: Reflections of a Blue-State Conservative (Narcistický národ: Úvahy konzervatívca v štáte s väčšinou Demokratickej strany).

Pôvodný text: Worshipping the State, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo