Úderom lampy dej sa počne v tele.
Cítime v taške ležať vlastný chlieb.
Nakloníme sa k decku do postele.
Pustíme kľučku a vykročíme vpred.
A ideme a kabát dáme dolu.
Zjavia sa montérky a obloha a prach.
Ach, matka v detstve usádzala nás k stolu,
vykúzľovala cesnak a kotúľala hrach.
Vie miešať kameň s hlinou, ako treba,
treba zísť, dolu skríknuť z prvohôr;
vie silno postáť, túži miesiť chleba,
hrúžiť si ruky túži ľudský tvor.
Preosiali zem, chytili ju, v dlaniach zapálili,
explozívnu, uletujúcu, jamám odňatú;
tlela a sami vzbĺkli, keď prepukli v nich sily,
mučia ju, ruky si múčia, vyhmatávajúc podstatu.
Len doma dlho privoniavajú k stenám, tíšia ženy
a dojedajúc polievku, sa spotili.
Vonku sa pohyboval vzduch, v platinovej vode vylúžený.
Sediaci muži v sebe cement krotili.
Jozef Mihalkovič (1935), básnik, prekladateľ a redaktor, mi je blízky realitou každodenného života, ako ju zobrazuje vo svojich veršoch. „Vstúpiť do sveta Mihalkovičovej poézie znamená vstúpiť do univerza holých vecí...“ píše Jozef Felix v doslove k výberu z jeho poézie Albá (slovenský spisovateľ, Bratislava 1972, edícia Knižnica Slovenského spisovateľa, redigoval Vincent Šabík).
Z tohto vydania som vybral aj báseň O cemente. O Mihalkovičovi je známe, že v novších vydaniach vylepšoval texty svojich básní. Odchýlky oproti textu tejto básne z jeho debutu Ľútosť (1962) sú aj tu.