NÁZOR FRANTIŠKA MIKLOŠKA: Tri (nečakané) odkazy zo Slovenska

Slovenskí katolíci majú jednu danosť. Vedia neočakávane, väčšinou proti logike ich dlhodobého, predchádzajúceho správania, postaviť pred svet znak, alebo vyslať odkaz, ktorý sa ukáže neskôr ako prorocký.

Slovenskí študenti, ktorí žili väčšinou v Bratislave, v katolíckom internáte Svoradov mali v 40. rokoch minulého storočia tradíciu – v máji putovať peši z jezuitského kostola do Marianky a späť. Ktovie koho napadlo, že púť v 47. roku sa stala odrazu inou, výnimočnou. Dňa 11. mája 1947 začínala púť rannou sv. omšou o 5.15 hod. Na Františkánskom a Masarykovom (dnešnom Hlavnom) námestí sa zoskupovali stredoškoláci, akademici a muži rozličných vrstiev, opodiaľ stredoškoláčky, akademičky, dievčatá a ženy.

Niekoľkotisícová púť do Marianky

Námestie stíchlo, keď sa v portáli jezuitského kostola zjavil dekan Katolíckej bohosloveckej fakulty prof. Jozef Búda s veľkým krížom na pleciach. Obrovský zástup sa pohol a popri radnici prešiel na terajšie námestie SNP, potom Štefánikovou a Pražskou ulicou na Patrónku a odtiaľ cez Železnú studničku do Marianky. V nesení kríža, čo bolo ústredným motívom celej púte, sa vystriedali zástupcovia všetkých povolaní. V Marianke, kde malo byť vyvrcholenie púte, privítal vyše päťtisíc pútnikov superior kláštora otec Hieronym Havlovič. Sv. omšu celebroval prof. Búda. Na omši bolo prítomných asi 20 tisíc ľudí.

Krátko po pol tretej popoludní sa pri Lurdskej jaskyni začali litánie a hneď po nich sa bratislavskí pútnici vydali na spiatočnú cestu. A hoci po duchovnej stránke vyvrcholila púť v Marianke, triumfálne bola zavŕšená v samotnej Bratislave. Tisícky bratislavských katolíkov čakali pútnikov na Kalvárii a na Hlbokej ceste. Ako prichádzali jednotlivé zložky púte, tak sa do nej zaraďovali kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, mužovia a ženy, mládenci a dievčatá. Sprievod oživila aj hudba bratislavských saleziánskych oratoriánov. Ďalšie tisíce Bratislavčanov, ktoré pozerali na sprievod z chodníkov a oblokov domov, hľadeli na ľudí pochodujúcich v hustých radoch po šiestich až ôsmich vedľa seba.

"V máji 1947 slovenskí veriaci vyzdvihli prorocky pred tvár sveta znak kríža, ako symbol toho, čo o necelý rok na dlhý čas zachvátilo Československo i okolitý svet."

Zdieľať

Potom prišlo vyvrcholenie – kríž na pleciach akademikov a ich duchovných vodcov. Ľudia naokolo plačú, ba niektorí idú ku krížu a bozkávajú ho. Celý tento sprievod sa znovu zhromaždil na Františkánskom a Masarykovom námestí. Do kostola vošli už len kňazi, rehoľníci a zástupcovia akademikov a jednotlivých stavov. Po Te Deum a Tantum ergo dáva prof. Búda zo schodišťa jezuitského kostola požehnanie so Sviatosťou oltárnou všetkým, asi 30 tisíc prítomným. A na záver Pápežská hymna a pieseň Bože, čos´ráčil.

Už dávno nezažila Bratislava takú veľkú náboženskú manifestáciu, akou sa stala táto „krížová púť“. Jur Koza Matejov, redaktor Katolíckych novín, v článku Pozdravujeme Bratislavu napísal: „Ťažko bolo nevidieť v tejto púti symbol, obraz doby. Pevná a svätá vôľa slovenského ľudu a katolicizmu – niesť svoj kríž s heroickou odhodlanosťou po celej krížovej ceste, ktorou nás povedie Boh teraz i v budúcnosti.“

Púte s krížom sa potom rozšírili po celom Slovensku. K nim sa pridali ľudia tým, že začali nosiť na klopoch kabáta malé kovové krížiky. A ešte, v kanceláriách a v úradoch začali spontánne vešať kríže. V máji 1947, keď parlament v Prahe i parlamenty v okolitých krajinách hľadali ešte politické riešenia na zažehnanie komunistického nástupu moci, slovenskí veriaci vyzdvihli prorocky pred tvár sveta znak kríža, ako symbol toho, čo o necelý rok na dlhý čas zachvátilo Československo i okolitý svet.

Po 40 rokoch Sviečková manifestácia

Približne o štyridsať rokov došlo na Slovensku druhýkrát k takejto nepredvídanej udalosti, k Sviečkovej manifestácii. Komunistický režim v Československu bol v 80. rokoch konzervatívny a nebolo náznaku, žeby sa chcel čo len trochu reformovať. Nakoľko sa len dalo, cirkev zápasila o priestor slobody. Náboženské slávnosti, púte, aktivity tzv. tajnej cirkvi, to všetko naznačovalo, že cirkev v Československu sa nechystala na svoj koniec.

Žili sme v stálom strehu a očakávaní, a v tichosti nechýbali ani rôzne vízie. Najviac sa nám prihovárali tzv. sny sv. don Bosca. Don Bosco mal za svojho života sny, ktoré sa mu plnili, boli to vlastne jeho predpovede. Jeden z nich zostal nedopovedaný. Hovoril o tom, že Panna Mária najneskôr 100 rokov po jeho smrti urobí vo svete veľký zázrak. Don Bosco zomrel v roku 1888. Do tohto všetkého vyhlásil pápež Ján Pavol II. pre celý svet milostivý mariánsky rok 1987/88.

"V kresťanstve, bez toho, aby si to v tej chvíli ľudia na Hviezdoslavovom námestí možno v plnej miere uvedomili, horiaca svieca symbolizuje Vzkrieseného Krista a tým čas víťazstva a slobody."

Zdieľať

Toto všetko sa odohrávalo v sakrálnych priestoroch cirkvi ako kostoly a pútne miesta, a v našich bytoch. A tu dvaja zahraniční Slováci, Pavol Arnold zo Švajčiarska a Marián Šťastný z Kanady prišli s myšlienkou demonštrácie na 25.marca 1988 pred československými veľvyslanectvami v krajinách, kde vo väčšom počte žili Slováci. Demonštranti mali držať v rukách transparent, kde na mapu Slovenska šliape červená čižma a predpokladal sa zrejme aj nejaký prejav. V liste Jánovi Čarnogurskému navrhli, aby sa k tejto akcii pridalo aj Slovensko a aby sa to uskutočnilo v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí. Nebudeme tu už opakovať známe skutočnosti. V zahraničí sa nakoniec z technických dôvodov demonštrácie nekonali. Slovensko sa k tejto akcii pridalo, ale upustili sme od transparentu i prejavov a rozhodli sme sa pre horiacu sviečku, ako nám kresťanom blízky symbol a zároveň znak účasti na manifestácii a jej požiadavkách.

Dnes je Sviečková manifestácia už súčasťou moderných slovenských dejín. Obraz ľudí, ktorí držia horiace sviece v rukách a modlia sa a oproti nim sú nasadené vodné delá, obušky, policajné psy a ďalšie prejavy komunistickej moci už navždy zostane v učebniciach dejepisu. Rovnako sa o nej píše v zahraničných publikáciách. Ale treba dodať, že v marci 1988 vyzdvihli slovenskí veriaci pred komunistickou mocou i verejnosťou symbol horiacej sviece. V kresťanstve, bez toho, aby si to v tej chvíli ľudia na Hviezdoslavovom námestí možno v plnej miere uvedomili, horiaca svieca symbolizuje Vzkrieseného Krista a tým čas víťazstva a slobody. O niečo viac ako o rok, komunistický režim padol vo všetkých krajinách Európy.

Odvolanie arcibiskupa Bezáka a nový pápež

A treťou udalosťou, ktorá nás zasiahla rovnako, bolo odvolanie arcibiskupa Róberta Bezáka z funkcie trnavského arcibiskupa. Slovenskí katolíci sú historicky známi svojou oddanosťou osobe Sv. Otca a vernosťou rímskej cirkvi. 2.júla 2012, keď bol arcibiskup Bezák odvolaný, ich oddanosťou a vernosťou to síce neotriaslo, ale pre mnohých kompetentných doma i pri Sv. stolici neočakávane vykríkli „Tu nie je čosi v poriadku“. Tento ich spontánny odkaz prešiel celým Slovensko a trvá dodnes. 11. februára 2013 oznámil pápež Benedikt XVI., že 28. februára 2013 o 20.00 hod. podáva rezignáciu na svoj úrad. Tento jeho oznam vyvolal na celom svete spontánnu reakciu a diskusiu, že cirkev potrebuje vo svojich štruktúrach i prístupe reformu.

13. marca 2013 bol za pápeža zvolený argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio. Zvolil si meno František (Assiský). A pápež František od začiatku nenecháva nikoho na pochybách, že mu skutočne ide o reformu cirkvi. Zriadil komisiu z kardinálov, zástupcov všetkých svetadielov, aby pripravili reformu rímskej kúrie. Zostal bývať v Dome sv. Marty a tak, ako sv. Benedikt zo svojej jaskyni v Subiacu, alebo sv. Ignác z jaskyni neďaleko Manrese, pápež František, zatiaľ, najviac odtiaľto, pri denných sv. omšiach v kaplnke tohto Domu, v krátkych homíliách predstavuje svoje videnie života cirkvi.

"Pápež František o ideológoch v cirkvi: 'Títo ľudia, ktorí sa uberajú cestou povinnosti, potom prenášajú všetku jej ťažobu na plecia veriacich... Stávajú sa z nich nakoniec intelektuáli bez talentu, moralisti bez kúska dobra. O kráse ani nehovoriac, pretože tú nechápu vôbec..."

Zdieľať

Tu v homílii 19.4.2013 pápež hovoril o ideológoch v cirkvi: „...Sú to ľudia, ktorí idú cestou povinnosti. Vo svojom moralizujúcom výklade chcú z evanjelia uskutočniť len to, čo rozumovo chápu...Títo ľudia, ktorí sa uberajú cestou povinnosti, potom prenášajú všetku jej ťažobu na plecia veriacich... Ako si môžeme všimnúť v dejinách cirkvi, stávajú sa z týchto ideológov nakoniec intelektuáli bez talentu, moralisti bez kúska dobra. O kráse ani nehovoriac, pretože tú nechápu vôbec...“

V homílii 24.4.2013 zase hovoril o cirkvi: „...Vidíme teda, že cirkev začala už tam, v Otcovom srdci... Boh Otec mal tento nápad. Neviem ani, či to bol nápad, bola to láska. Tak začal príbeh lásky, ten predlhý príbeh lásky v behu časov, ktorý ešte neskončil...Úrady sú nevyhnutné, ale len do určitej miery, teda ako pomoc príbehu lásky. Keď organizácia zaujme prvé miesto, láska upadá a z cirkvi sa stáva nevládna organizácia. To však nie je správna cesta...“.

Ale pápež hovorí rovnako pri oficiálnych príležitostiach. V stredu 27.3.2013 pri prvej generálnej audiencii povedal: „...Nasledovať, doprevádzať Krista a zostať s ním vyžaduje akési ‚vyjdenie‘ zo seba. Vyjsť zo seba samého, z unaveného a zo zvykového spôsobu života viery, z pokušenia uzatvárať sa do vlastných schém, ktoré zužujú horizont Božej kreativity... Boh vyšiel zo seba, aby prišiel medzi nás, rozvinul svoj stan medzi nami, aby nám priniesol svoje milosrdenstvo, ktoré zachraňuje a obdarúva nádejou. Takisto my, ak ho chceme nasledovať a zostať s Ním, nesmieme sa uspokojiť s prebývaním v ohrádke s deväťdesiatdeväť ovcami, ale musíme ‚vyjsť‘ a hľadať spolu s Ním stratenú ovcu, tú najvzdialenejšiu.“ Veriaci ľudia na celom svete, i na Slovensku, prijímajú toho pápeža s nadšením a veľkou nádejou.

Zasvätenie Fatimskej Panne Márii

Ale pápežove prvé dni jeho pontifikátu prinášajú aj iné významné posolstvo, ktoré možno kladie aj pred Slovensko veľkú výzvu. Pápež František požiadal patriarchu Lisabonu kardinála José Policarpa, aby zasvätil jeho pontifikát Fatimskej Panne Márii. Biskupi Portugalska rozhodli, že toto zasvätenie sa uskutoční v deň 96. výročia prvého fatimského zjavenia, 13. mája 2013 vo Fatime. Pred tromi rokmi v ten istý deň navštívil Fatimu pápež Benedikt XVI. V kázni okrem iného povedal: „Klamal by sám seba ten, kto by si myslel, že prorocké posolstvo Fatimy je ukončené.“ A kázeň ukončil slovami: „Nech týchto sedem rokov, ktoré nás delia od stého výročia zjavení, urýchlia ohlásené víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie na slávu Svätej Trojice.“

Nemožno teda vylúčiť, že čas, ktorý je pred nami, môže znamenať zavŕšenie fatimskej éry. Je to čas, pre ktorý žil biskup Pavol Hnilica v blízkosti ostatných pápežov, pre ktorý žila a obetovala sa na Slovensku generácia Kolakovičovej Rodiny: Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Anton Neuwirth, Gažo Fronc st., Anka Mojtová a mnohí ďalší vzácni ľudia, ktorých zrak sa celý ich život upieral, a ešte aj upiera k Fatimskej Panne Márii a jej prísľubom.

Slovenskí katolícki veriaci sú mariánski ctitelia. Verme, že ak také chvíle prídu, nebudú na nás platiť slová Písma: „...a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.“(Lk 19,44).

František Mikloško
Autor bol kresťanským disidentom, prvým ponovembrovým predsedom SNR a dlhoročným poslancom NR SR.

Ilustračné foto: marianka.sk, svieckovamanifestacia.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo