Milan Lach: Slováci ukázali, že nie sú ľahostajní

Milan Lach: Slováci ukázali, že nie sú ľahostajní

Rozhovor s gréckokatolíckym biskupom Milanom Lachom o dianí na Slovensku a úlohe cirkvi.

Čo ste si pomysleli, keď ste sa dozvedeli o vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice?

Zamrazilo ma. Myslím, že som si pomyslel to, čo väčšina ľudí. Je to strašné a ohavné, keď je zabitý akýkoľvek nevinný človek, zvlášť ak ide o takých mladých ľudí. Veď život mali len pred sebou, v máji sa mali v Prešove brať. Zaiste netvrdím, že viem, aký bol motív vraždy. Ale keď si človek spojí, že išlo o slušných ľudí a že sa Ján venoval novinárstvu, len ťažko je odolať myšlienke, že to nemalo súvis s jeho prácou.  Dnes už sme na zabíjanie človeka z médií takpovediac zvyknutí, otupeli sme. Je preto dobré, že vražda Jána a jeho snúbenice nenechala občanov Slovenska ľahostajných, lebo v budúcnosti by nás to mohlo dobehnúť.

V uplynulých dvoch týždňoch ste na facebooku komentovali súčasnú situáciu v krajine. Čo vidíte z USA, keď sa posledné dva týždne pozeráte na Slovensko?

Napätie, nespokojnosť a problémy, ktoré vyplávali na povrch, nie sú len záležitosťou posledných dní, ale sú dlhodobé. Nepotrebujem prieskumy o tom, ako sme na tom zle alebo dobre, pretože som sa vždy snažil, aby som s obyčajnými ľuďmi žil a zaujímal sa o ich trápenia a radosti. Môžem teda povedať, že bolesti a znechutenia zo zhoršujúcej sa socio-ekonomickej situácie, zvlášť na východe Slovenska, sú značné. Nejde len o výšku príjmov, ale aj o neistotu, ktorou najviac trpia mladí ľudia a mladé rodiny. Mnohí sa obávajú budúcnosti a to nie je dobré.

V statuse ste napísali, že „Slovensko sa dostalo do situácie, keď nielenže je ohrozená demokracia, ale mnohí už strácajú nádej, že sa niečo zmení k lepšiemu“. Je to s nami také zlé?

„Keď si človek spojí, že išlo o slušných ľudí a že sa Ján venoval novinárstvu, len ťažko je odolať myšlienke, že to nemalo súvis s jeho prácou.“ Zdieľať

Nuž viem len to, čo mi úprimne povedia ľudia, keď ich niečo trápi, a mnoho vecí na Slovensku sa nevyvíja dobrým smerom. Za posledné štyri roky som pôsobil v regióne východného Slovenska, kde je menej pracovných príležitostí a aj nízke platy. Poznám mnoho otcov a mám, ktorí cestujú za prácou do zahraničia. A nevidia, ako im rastú či ako sa smejú ich deti. Toto je strašné. Ale čo im ostáva? Takto si finančne pomôžu, ale aké to ma dôsledky pre ich rodiny? Deti sa odcudzujú rodičom, medzi manželmi sa vytvára bariéra a odstup a tak sa mnoho rodín dostalo do situácie, keď si už nevedia predstaviť, že budú opäť žiť spolu, alebo sa aj rozvádzajú. A to je vo všetkých vzťahoch nezávislé od vierovyznania. To vidno aj tu v Spojených štátoch. Už dnes veľmi dobre vieme, že ak zlyháva väzba medzi rodičmi a deťmi v ich prvých rokoch, poznačí to ich osobnostný vývoj a zrelosť.

Čo s tým môžeme robiť?

Ak krajine záleží na vlastnej identite, musí investovať čas aj prostriedky do rodiny (aj v zmysle vytvárania pracovných príležitosti v regiónoch) a vzdelania, ináč sú všetky slová o patriotizme a štátnosti len doslova slovami a prázdnymi sľubmi. Myslím si, že len tí politici to berú s našou krajinou vážne, ktorí si vzdelanosť a podporu kultúrnosti dajú na prvé miesto alebo aspoň na rovnocenné miesto vedľa zdravotníctva, ktoré je značne zanedbané, a ekonomiky. Asi by sme mali viac počúvať ľudí, ktorí výchove a vzdelaniu rozumejú. Myslíte si, že ich niekto počúva?

Môžu byť podľa vás nádejou pre krajinu desaťtisíce ľudí, ktorí sa zúčastnili na zhromaždeniach po celom Slovensku? O čom tieto pochody vypovedajú?

Ako som už povedal, je to nahromadená nespokojnosť, a nie zo zahraničia naplánovaný prevrat. Podľa sociálnej náuky Cirkvi je úlohou štátu vytvárať podmienky pre vytváranie a distribúciu spoločného dobra. Bez toho, aby politici počúvali a boli citliví voči problémom a trápeniam občanov, to nebude fundovať. Každá spoločnosť, politická strana, komunita či rodina, kde jej členovia začnú žiť len pre seba, na úkor druhých, sa rozpadne.

Vyjadrili ste sa tiež, že voči tejto vražde nemôžeme ostať ľahostajní, inak sa hlásenie ku kresťanským hodnotám stane len pokryteckým sloganom na vytĺkanie politického kapitálu. Máte pocit, že sa tak deje?

„Je to nahromadená nespokojnosť, a nie zo zahraničia naplánovaný prevrat.“ Zdieľať

Nie, nemám taký pocit. Myslím si, že to, ako táto strašná udalosť otriasla verejnosťou, je znakom toho, že sme nezľahostajneli. Len taká spoločnosť má nádej prežiť a meniť sa k lepšiemu, ak nám nebude ľahostajné, ako sa má môj sused, kolega v práci či bezdomovec na ulici.



Milan Lach SJ sa narodil 18. novembra 1973 v Kežmarku, za kňaza bol vysvätený v roku 2001. Študoval na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, kde získal doktorát. Po návrate v roku 2009 pracoval v centre Východ – Západ, neskôr sa stal prodekanom Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave. Za pomocného biskupa Prešovskej archieparchie ho pápež František vymenoval 19. apríla 2013. Od minulého roka pôsobí v USA ako administrátor eparchie Parma v štáte Ohio.


Čo hovoríte na vystúpenia cirkevných predstaviteľov v uplynulých týždňoch? Mám na mysli kázne biskupa Forgáča a arcibiskupa Zvolenského.

Úlohou Cirkvi je stáť na strane spravodlivosti a dobra. Vražda nie je ani dobrom, ani spravodlivosťou. Ani neriešené problémy v našej spoločnosti nie sú výsledkom hľadania spravodlivosti. Keď sa etika vytráca, Cirkev je povinná plniť svoju prorockú funkciu. A nie všetci sa tomu tešia, keď sa biskupi ozvú azda ráznejšie.

Stretli ste sa aj vy osobne s výhradami?

Mal som odkazy typu, že čo sa starám do politiky. Viete, veľmi mi to pripomínalo dobu pred rokom 1989. Aj vtedy komunisti chceli, aby sme svoju vieru navonok neukazovali. Ale veď k tomu nás Ježiš Kristus priamo vyzýva. Svedčiť o láske, pravde a dobre, aj za cenu prenasledovania či smrti.

Mali by kňazi v tejto situácii hovoriť viac o aktuálnych spoločensko-politických udalostiach?

„Keď sa etika vytráca, Cirkev je povinná plniť svoju prorockú funkciu. A nie všetci sa tomu tešia, keď sa biskupi ozvú azda ráznejšie.“ Zdieľať

Ako som už povedal. Kňazi a biskupi, ale aj každý kresťan, musia hovoriť vždy to, čo je ich poslaním: ohlasovať evanjelium života a  nádeje a nie len teraz, ale aj zajtra a v budúcnosti. Sme hriešni ľudia, a preto nikdy nebude na tejto zemi možné vybudovať raj. Takýto pokus sme tu už mali a dopadol katastrofálne. Preto je úlohou Cirkvi aj v politickom priestore vždy upozorňovať na sociálne hriechy. A to nezávisle od toho, o aké politické spektrum ide.

V ďalšom statuse ste vyzvali, aby sa veriaci za budúcnosť Slovenska modlili a postili. Stačí to?

Pôst a modlitba sú v kresťanskej tradícii dôležitými „nástrojmi“ duchovného rozvoja. To však neznamená, že stačí nejesť a čosi odrecitovať. To by bola skôr povera. Zmysel pôstu je v metanoi – teda obrátení mysle k Bohu. Jedlo nás k Bohu nepriblíži, ale aj napríklad jeho odriekanie môže človeku pomôcť, aby si uvedomil svoje hranice a to, čo je v živote dôležité. V prvom rade ide o obrátenie či pozdvihnutie mysle k Bohu a to je vlastne modlitba. Kto to dokáže, ten už nebude ubližovať druhým a bude schopný rozlišovať dobro od zla, pravdu od lži. To vždy a všetci potrebujeme. A nie je to ani ľahké, ani samozrejmé.

Čo by sa malo podľa vás stať, aby sme si mohli povedať, že vražda Jána Kuciaka mala nejaký zmysel?

„Pôst neznamená, že stačí nejesť a čosi odrecitovať. To by bola skôr povera.“ Zdieľať

Neviem, či slovo zmysel je na mieste. Skôr by som povedal, že bola pre nás existenciálnym otrasom. Uvedomili sme si, čoho sme ako spoločnosť schopní, a to nás nenechalo ľahostajnými. Myslím si, že to vyvolalo aj istý strach z otázky: „Kam až môžeme dôjsť, keď si nebudeme všímať vraždy?“ V tomto význame táto tragédia našou spoločnosťou pohla. Celú ju to zasiahlo. Je smutné, že až k tomu muselo dôjsť. Škoda dvoch mladých životov. Mali by sme si to veľmi, ale veľmi dobre zapamätať, aby sme sa o niekoľko rokov opäť neocitli v podobnej situácii.

Na druhej strane, hodnota obety Janka a jeho snúbenice bola veľká, i keby si to nikto nevšimol. Počas nacizmu či komunizmu bolo v koncentračných táboroch zabitých mnoho verejnosti neznámych ľudí len preto, lebo mali odvahu sa postaviť na stranu pravdy. Boli statoční a spravodliví a ani o nich nevieme veľa. Takéto hrdinstvo je však pre nás ostatných obrovským povzbudením, že hodnota života nespočíva len v peniazoch, sláve či moci. Až vtedy, keď si to budeme uvedomovať, staneme sa ľuďmi a aj naša spoločnosť ľudskejšou.

Foto – Peter Balberčák



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo