Kríza na druhú

Kríza na druhú

Foto: Marko Erd/TASR

Opozícia nevyužíva to, čo sme sa naučili pri porážke Mečiara.

Bratislava bola v piatok večer nabudená demonštráciou, ulice, krčmy a kaviarne boli plné, namiesto alkoholu bolo cítiť kofeín, vážnosť sa ale spájala s čudným smútkom. Desaťtisíce prišli vyjadriť solidaritu, niektorí hnev, okrajovo aj vulgárnym spôsobom, ale všetkému chýba koncovka, politické riešenie, ako povedal v piatok po demonštrácii kolega Lukáš Obšitník.

Vidím niekoľko rizík, ktoré sa týkajú opozície a spoločenského hnutia, podľa ktorého Robert Fico nesie politickú zodpovednosť za krízu, ktorá prepukla po zavraždení Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Po prvé, to, čo sa deje – myslím politickú krízu – má u nás precedens. Naša krátka politická tradícia pozná spôsob, ako tomuto problému čeliť, ako ho riešiť. Sú to prvé dva pády Vladimíra Mečiara. Raz našla vládna koalícia kapacitu vo svojom vnútri, zmenila meno premiéra aj svoju podobu a postavila sa k problémom krajiny čelom. To bol prvý pád Mečiara, nástup Čarnogurského vlády.

Druhý príklad bol v roku 1994, Mečiara a vládu opustila časť poslancov, vznikla iná vláda na čele s Moravčíkom, ktorá doviedla krajinu k predčasným voľbám. Moravčíkovu vládu vnímali mnohí ako mocenské zlyhanie, málo sa pritom doceňuje, čo táto vláda od marca do decembra 1994 znamenala pre étos roku 1998.

Prvý variant je dnes zjavne nereálny, jediný, kto sa Robertovi Ficovi v jeho strane postavil, bol minister Maďarič. Zato druhý variant predstaviteľný je, tromf má na ruke Béla Bugár.

S odchodom Bugára by padla vláda a nevyhnutne by prišli predčasné voľby. Bugár, Fico, ale aj taký Hrnko si pamätajú rok 1994 (Hrnko bol vtedy s Černákom vylúčený zo SNS). Dnes sú všetci traja na opačnej strane a bránia Ficovu vládu. Fico a Hrnko vedia, že nemajú alternatívu, ale Bugár? Ako je možné, že už druhý týždeň uniká spoločenskému tlaku, že prezident nezačal rokovania s ním (alebo jeho ministrami), chcel by som vidieť, ako by reagoval Bugár na pozvanie, či by aj tak odišiel na dovolenku. Ako je možné, že na veľkej demonštrácii v Bratislave nehovoril nikto po maďarsky.

Ale nejde len o Kisku, aj o opozíciu. Bugár je jej najbližší, s pravicou už vládol, napriek tomu sa pre niektorých stal Ficovým dvojčaťom, ak nie ešte niečím horším. Matovič voči nemu niekoľkokrát prekročil líniu, ktorá vylučuje možnosť spolupráce. Matovič nebol schopný verejného ústupku voči Bugárovi, nehodil žiadny háčik, napr. prísľub, že nebude vo vláde, ako to sľúbili Moravčíkovi v roku 1994 lídri všetkých opozičných strán. V celej opozícii sa nenašiel nikto, kto by išiel Bugárovi naproti, nikto, kto by rozdeľoval vládu a ukazoval Bugárovi jeho koaličný potenciál.

To všetko povzbudzuje Bugára k naratívu, že s Matovičom sa na rozdiel od Fica nedá vládnuť. Zákopová vojna ale poškodzuje najmä opozíciu, ktorá – ako vieme – nemá plán.

Druhá vec, ktorá je dnes iná oproti minulosti, sa týka vzťahu k EÚ a zahraničiu. Konzervatívna pravica v minulosti odmietala riešiť slovenské problémy cez EÚ (EHS) a cez zahraničné ambasády. Bol to dôkaz jej sebavedomia, že verí v náš štát, verí v schopnosti – povedané dnešným slovníkom – slušného Slovenska.

Dnes je všetko inak. Ivan Štefanec, europoslanec KDH, sa chváli, že návrh na cestu europoslancov bol jeho, EPP si ho osvojila. Sulík a ďalší sa pridali. Dnešné KDH sa správa diametrálne inak ako strana s tou istou skratkou v minulosti. Opozícia popiera ďalší princíp, ktorý ju kedysi robil silnou a sebavedomou. Keď v minulosti nazvala Madelaine Albrightová Slovensko čiernou dierou Európy, časť opozície sa cítila byť poškodená, prekážalo im to, dnes by tomu azda všetci tlieskali.

Opozícia sa zmenila viac, než sa zdá a než sú si mnohí schopní priznať. Kto je dnes kandidátom opozície na ministra vnútra? Kto plní rolu Pittnera či Palka z minulosti?

A ešte tretie riziko. Kto bude politicky benefitovať z dnešných demonštrácií?

Nečítajte to cynicky, o to vôbec nejde, presne naopak. Ich étos a solidarita sú autentické a silné, ľudia, ktorí na ne chodia, si zaslúžia viac, žiadajú viac, hymny na záver sú prejavom vlastenectva.

Lenže tieto demonštrácie neorganizuje opozícia, ako to bolo v 90. rokoch. Vtedy bolo jasné, kto z nich ťaží, prím hralo KDH a DÚ, čiastočne niektoré menšie strany. Opozícia dnes na to nemá autoritu. Presne naopak to bolo po Gorile, na tribúne stáli občianski aktivisti, ktorí nepatrili k žiadnej strane. Ich mítingy, ako vieme, najviac využil Matovič, jeden z tribúnov skončil v Kollárovej strane.

Aj dnešní organizátori stoja mimo politiky, na to, aby založili stranu, nemajú predpoklady. Niekto z toho ťažiť bude v každom prípade. To platí aj vtedy, ak mítingy nepovedú k ničomu, povedú totiž k blbej nálade a sklamaniu, aj to sú pre niekoho politické body. Rovnako ak sa utopia v naivite, ako to bolo počas Gorily, a ilúziách o priamej demokracii. A najmä ak ich niekto dokáže využiť vo svoj prospech.

Tak ako v minulosti, aj dnes dominujú na najdôležitejšej bratislavskej tribúne liberáli. Silní skôr mediálne než politicky. Inde po krajine je to trošku inak, ale určujúca je Bratislava. Mladá generácia, ktorá organizuje v poslednom období mítingy, dokáže vyjadriť smútok či hnev chvíle, ale nedokáže veci posunúť, politické dianie formovať.  

Aby som to zhrnul, ak má politická kríza zmeniť krajinu, je to politické zadanie. Ak má viesť k novej väčšine, nemá kresťanov urážať za Istanbul a Maďarov vyháňať za Bugára. Má zjednocovať za vyšším a spoločným cieľom.

A to sa dnes nedeje. Obávam sa, že to neveští nič dobré.

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo