Kedysi ľudia najprv popremýšľali, kým zavolali záchranku

Kedysi ľudia najprv popremýšľali, kým zavolali záchranku

Rozhovor s prezidentom Červeného kríža Viliamom Dobiášom.

Lekárom v záchranke sa stal zo dňa na deň a túto službu vykonáva už viac ako štyridsať rokov. Za ten čas sa stretol s množstvom prípadov, od úplných banalít až po vážne úrazy, ktoré sa nekončia vždy šťastne. Hovorí o tom, aké najčastejšie výhovorky používajú Slováci, keď majú poskytnúť prvú pomoc, prečo sme si odvykli od smrti, aj o tom, prečo berie zbytočné volanie záchranky ako kompliment.

Záchranára robíte už viac ako štyridsať rokov. Pamätáte sa na svoj prvý výjazd?

Na úplne prvý nie, no na svoje začiatky si spomínam. Bol som lekár po atestácii z anesteziológie, tri roky som pracoval iba v nemocnici. Nečakaným administratívnym rozhodnutím som sa z jedného dňa na druhý ocitol na záchranke. Nevedel som o tom nič. Hneď sa mi to však zapáčilo, bola to láska na prvý pohľad.

Veľmi mi v začiatkoch pomáhali záchranári. Keď nám z centrály nahlásili nejakú adresu, často už vedeli, čo nás na mieste čaká. Kým sme tam prišli, povedali mi pravdepodobný scenár a postup, aký lekári zvyčajne využívajú. Postupne sa mi to zapáčilo a začal som si o tom študovať. Môžem povedať, že zdravotnícki záchranári zo mňa vychovali lekára na záchranke.

Nehrozí záchranárovi, že pri svojej práci upadne do rutiny?

Určite áno, pretože asi osemdesiat percent diagnóz sa opakuje. Bolesti na hrudníku, srdcové zlyhanie, infarkty, mozgové príhody, epileptické záchvaty či rôzne úrazy a zlomeniny. Sortiment diagnóz nie je veľmi široký.

Sú pacienti, ktorí volajú s rovnakými diagnózami viackrát do týždňa. Ku každému z nich však musím pristupovať tak, akoby som ho videl prvýkrát, aby som nič neprehliadol. Môže ísť stokrát o ten istý problém, no ten stoprvý raz si nevšimnem detail, ktorý rapídne mení situáciu a nastane komplikácia. Jedna z vecí, ktoré ma na tom bavia, je, že sa neustále udržiavam v strehu, aby som do rutiny neupadol.

Aké sú najčastejšie chyby, ktoré robia záchranári?

Najviac chýb sa stáva, keď nedodržiavajú štandardné postupy. Ak si napríklad pri vyšetrení bolesti v hrudníku záchranár hneď povie, že pochádza od chrbtice, a nevylúči trebárs ochorenie srdca.

Veľa chýb však robiť nemôžu, lebo sú pod silnou kontrolou. Miera sebadisciplíny je u záchranárov vysoká, pretože si uvedomujú, že pomáhajú zväčša akútnym pacientom a pri nich majú veľkú zodpovednosť.

Často sa nachádzate vo vypätých a psychicky náročných situáciách. Potrebuje niekedy záchranár psychologickú podporu?

„Ku každému pacientovi musím pristupovať tak, akoby som ho videl prvýkrát.“ Zdieľať

V zahraničí sú v prípade potreby k dispozícii aj psychológovia, ktorí pomáhajú pacientom, ich rodinným príslušníkom, ale aj záchranárom. Sú špeciálne školení, rozprávajú sa s nimi napríklad po každej resuscitácii alebo ťažkých úrazoch. U nás to zatiaľ nefunguje. Riešime to tak, že sa o tom vyrozprávame medzi sebou už cestou z adresy. Aj v uplynulú noc sme sa po neúspešnej resuscitácii asi pätnásť minút v záchranke so zvesenými hlavami rozprávali, čo mohlo byť príčinou úmrtia pacienta. To je naša psychologická prvá pomoc.

Bežný laik má vo chvíľach, keď vidí zraneného, často stres. Pociťujete ho aj vy?

To už nie, no pocit trémy zo zodpovednosti tam stále je. Ak nám nahlásia, že autobus zrazil dieťa, tak cestou na miesto nesedím úplne pokojne, ale premýšľam, čo sa bude diať. Napriek tomu, že už vopred vieme, ako budeme postupovať, opakujeme si, čo a kto bude presne robiť.



Viliam Dobiáš (68) – na lekárskej fakulte promoval v roku 1974. Je špecialistom v oblasti anesteziológie a urgentnej medicíny. Od roku 1976 pracuje ako lekár v záchrannej službe, v rokoch 1974 - 1995 pôsobil najmä ako anesteziológ v nemocnici. Je vysokoškolský pedagóg a autor viacerých odborných publikácií a kníh. Od roku 2013 je prezidentom Slovenského Červeného kríža.


Ako sú na tom Slováci s poskytovaním prvej pomoci?

Biedne. V posledných rokoch sa o nej síce hovorí viac aj v médiách, no stále to nie je na dobrej úrovni.

Tak ako každý Slovák rozumie futbalu či hokeju, je to podobné aj s prvou pomocou. Keď sa ľudí v prieskume spýtate, či by ju vedeli poskytnúť, osemdesiat percent povie áno, pretože vie, že sa tak patrí odpovedať. Keď sa ich však následne spýtate, čo by robili napríklad pri pacientovi v bezvedomí, už vie teoreticky správne opísať postup len tridsať percent. A ak im poviete, aby prakticky predviedli, čo je potrebné urobiť, klesne to na päť. To nám ukázali prieskumy spred piatich rokov, dnes je to už možno o niečo lepšie.

Aké najčastejšie výhovorky používajú ľudia, aby nemuseli poskytnúť prvú pomoc?

Napríklad vravia, že neznesú pohľad na krv. Ja ho naznášam tiež, a preto sa ju snažím zastaviť na mieste, odkiaľ tečie (úsmev). Alebo hovoria, že si nie sú istí. Boja sa, aby postihnutému neublížili, no najvážnejšiu chybu robia tým, že nespravia nič. Poskytnúť nedokonalú prvú pomoc je stále lepšie, ako ju neposkytnúť vôbec. Alebo sa mnoho z nich uspokojí s tým, že zavolajú záchranku a dúfajú, že ranenému pomôže zatiaľ anjel strážny. No ako zvyknem hovorievať, prvá pomoc a anjel strážny pomôžu viac než iba sám anjel strážny. 

Po akom čase je vhodné obnoviť si kurz prvej pomoci?

Laikom, ktorý bežne nepraktizujú prvú pomoc sa odporúča, aby si ho zopakovali po dvoch až štyroch rokoch, aspoň v skrátenej občerstvovacej forme. Niekedy si ľudia myslia, že keď absolvovali kurz ešte na základnej či strednej škole, majú to vybavené doživotne. Prvá pomoc je praktická disciplína. Tak ako sa nenaučím bicyklovať tým, že budem sledovať v televízii Sagana, nezískam zručnosti pre prvú pomoc bez nácviku. Keď potom príde situácia v reálnom živote, pri ktorej ju treba využiť, človek má psychologickú výhodu, lebo vie, že to nie je niečo, čo robí prvý raz.

S akými banalitami zvyknú ľudia volať záchranku?

„Prvá pomoc a anjel strážny pomôžu viac než iba sám anjel strážny.“ Zdieľať

Kedysi sa ľudia snažili poradiť si sami. Dnes si ako prvé aj pri najbanálnejšej situácii spomenú na čísla 155 alebo 112. Skúsim uviesť príklad z posledných dní. Mamička bola na prechádzke s dieťaťom, ktoré začalo plakať. Nadobudla pocit, že ho bolí bruško, a tak zavolala záchrannú službu. Prišli záchranári, a keď jej ponúkli, že vezmú dieťa do nemocnice na vyšetrenie, mamička odmietla s tým, že ho radšej vezme k detskej lekárke, ktorá je o dve ulice ďalej. A tak záchranári vypísali papiere, otočili sa a odišli. Pýtam sa, či bol tento výjazd naozaj nevyhnutný.

Stáva sa to bežne?

Áno. Napríklad aj včera okolo jedenástej večer nás zavolali k pätnásťročnému dievčaťu. Jej mama hystericky zavolala záchranku s tým, že sa dcéra necíti dobre. Sedela v izbe na posteli, prišiel som k nej a opýtal sa, aké má ťažkosti. Keď sa mi na tretí raz podarilo presvedčiť mamu, aby nerozprávala za ňu, povedala mi, že mala zimnicu a škriabe ju v krku. Už predtým užila tabletku proti bolesti a na zníženie teploty. Vyšetril som ju, no nezistil som nič zvláštne. Neviem si predstaviť, že by pred dvadsiatimi rokmi niekto pre taký dôvod volal záchranárov.

Naštvete sa niekedy v takých prípadoch?

Áno, ale nemôžem to dať najavo. Mám už asi vybudovaný mechanizmus, vďaka ktorému to v sebe udusím. Občas sa ten hnev prejaví tak, že pacientovi a príbuzným po vyšetrení dôrazným hlasom vysvetlím, čo robiť nabudúce v podobnej situácii a ako si môžu pomôcť sami.

Dajú si povedať?

Väčšinou mám pocit, že moja osveta ide do stratena, no ak ju prijme aspoň jeden zo sto ľudí, aj to je úspech (úsmev).

V jednej svojej knihe píšete, že „zbytočné a neindikované volanie záchrannej služby beriem ako kompliment fungujúcej časti zdravotníctva“.

Hovorím to zo žartu, no v skutočnosti to nie je až taká sranda. Záchranka neraz nahrádza iné časti nášho zdravotníctva. Volajú nás k prípadom, ktoré by mal riešiť obvodný lekár alebo s ktorými by mali pacienti zájsť rovno do nemocnice. No ak zistia, že vďaka záchranke to vybavia za krátku chvíľu namiesto zdĺhavého objednávania a čakania v ambulanciách, je prirodzené, že radšej zavolajú nás. Vedia, že prídeme rýchlo a nebudeme sa tváriť, že ak si priplatia, tak dostanú niečo navyše. Ďalšou vecou je, že ich väčšinou vypočujeme a porozprávame sa s nimi, čo je prístup, ktorý im v zdravotníctve často chýba.

„Tak ako sa nenaučím bicyklovať tým, že budem sledovať v televízii Sagana, nezískam zručnosti pre prvú pomoc bez nácviku.“ Zdieľať

Samostatnou kategóriou sú ľudia pod silným vplyvom alkoholu. V knihe uvádzate, že ročne prevezie záchranná služba približne 28-tisíc opilcov bez poranení len s otravou alkoholom. Čo sa dá robiť, aby ju nezneužívali?

Nezneužívajú ju priamo oni, ako skôr pseudohumanisti, ktorí ich vidia potácať sa alebo ležať niekde na chodníku. Pritom by sa stačilo jednoducho prihovoriť a zistiť či daná osoba reaguje. Väčšina sa preberie, možno niečo vulgárne odvrkne. No vtedy netreba volať záchranku. Opilec v takej chvíli nepovie, že má napríklad cukrovku, ale ten, kto má naozaj zdravotný problém, dokáže ho, pokiaľ nie je v bezvedomí, opísať.

Výjazdy k opilcom tvoria asi desať percent celkového počtu. Potom počuť sťažnosti, že záchranka chodí zbytočne k opilcom a príde neskoro k tým, čo skutočne potrebujú pomoc.

Možno by pomohlo, ak by títo ľudia nemali výjazd záchranky a zbytočné vyšetrenie v nemocnici hradené zo zdravotného poistenia, ale museli by si ho preplácať. Prípadne by sa im udelil určitý počet hodín verejno-prospešných prác. Na Slovensku by sme mali také čisté ulice, že by sme mohli obedovať na chodníkoch.

Ministerstvo zdravotníctva od začiatku roka zrušilo ďalšie stanice rýchlej lekárskej pomoci, čo znamená, že záchranky budú jazdiť k pacientom bez lekárov. V časti verejnosti to vyvolalo obavy. Sú podľa vás oprávnené?

Nie. Dve tretiny slovenských záchranárov majú trojročné univerzitné vzdelanie. To je polovica z medicíny. V rámci neho absolvujú stáže prakticky na všetkých nemocničných oddeleniach a praxe v záchrannej službe. Stretnú sa s celým spektrom pacientov, majú teda dostatočnú kvalifikáciu.

Prakticky teda lekár v záchranke nie je nevyhnutný?

Záchranári môžu ako jediní nelekárski zdravotnícki pracovníci samostatne vyšetrovať pacienta, stanovovať diagnózu a podávať asi tridsať druhov liekov. Pri najťažších stavoch ako infarkt, mozgová príhoda, resuscitácia môžu spraviť dvaja záchranári to isté, čo posádka s lekárom. To, že máme lekárov v záchrannej službe, je skôr tradícia, ktorá zvádza k tomu, že tento lekár často nahrádza praktického lekára alebo pohotovosť. Keď má človek teploty a nechce sa mu ísť MHD-čkou alebo taxíkom na pohotovosť, tak si zavolá tiesňovú linku. Operátor však nemá šancu overiť vážnosť jeho stavu a pošle tam sanitku.

Prečo podľa vás klesá počet lekárov v záchrannej zdravotnej službe? Je to neatraktívna práca?

Väčšina lekárov ide po promócii pracovať hneď do nemocnice. Tam si zvyknú, že majú k dispozícii celý technický arzenál od laboratória cez CT-čká, ultrazvuky až po všelijaké hadičky a takisto kolegov špecialistov, ktorí im do pár minút môžu pomôcť zistiť diagnózu pacienta. Zodpovednosť zaňho je tak rozložená na viacero ľudí. Keď som ako lekár v záchrannej službe, musím si poradiť s obmedzeným vybavením a nemám možnosť zavolať si v akútnej situácii rôznych špecialistov. Táto zodpovednosť niektorých odrádza, iných, naopak, priťahuje. Tých druhých je však menej.  

V jednom rozhovore ste vraveli o tom, že ľudia si už dnes odvykli od smrti. Čím to je?

„To, že máme lekárov v záchrannej službe je skôr tradícia, ktorá zvádza k tomu, že tento lekár často nahrádza praktického lekára alebo pohotovosť.“ Zdieľať

Už od minulého režimu umierajú ľudia prakticky len v nemocniciach. Predtým žili viaceré generácie v jednom dome, deti videli zomierať starých rodičov a smrť bola bežná súčasť života. Dnes sa schovala do nemocníc. No mám pocit, že sa to zlepšuje a ľudia pochopili, že doma sa dá umrieť pokojne a dôstojne. Z filmov sa zdá, že smrť musia sprevádzať vždy nepríjemné kŕče a výkriky a robí sa z toho dráma. V drvivej väčšine však nejde o nič hororové a aj pre umierajúceho je lepšie, ak je doma pri svojich blízkych, ako keď má ležať sám v nemocnici, kde ho v neliečiteľnom stave príde dva-trikrát za deň na chvíľu pozrieť zdravotná sestra.

Ako sa vyrovnávate s prípadmi, ktoré sa končia smrťou? Čo vám vtedy pomáha?

Určite viera v Boha. Ako veriaci mám výhodu lebo viem, že existuje Božia vôľa, a preto nemusia skončiť všetky prípady úspešne. Ľahšie sa mi tak znášajú aj prípadné úmrtia. Uvedomujem si, že nemusím všetkému rozumieť a to ma oslobodzuje a vedie k skromnosti. Ak som spravil všetko, čo bolo v mojich ľudských silách, môžem mať čisté svedomie. Je to lepšie ako žiť s presvedčením, že musím všetkých zachrániť, a ak to nevyjde, tak som profesionálne zlyhal. Rozdiel medzi Bohom a záchranárom je ten, že Boh si nemyslí, že je záchranár (úsmev).

V súčasnosti existuje množstvo návodov na zdravé stravovanie a životný štýl. Ako by malo vyzerať podľa vás?

Čo sa týka stravy, je, samozrejme, slobodným rozhodnutím každého dodržiavať rôzne diéty. Človek je však prirodzene všežravec. Ak niečo vynecháva, tak to telu logicky chýba. Isté formy sú v rámci tolerancie, niektorí to však preháňajú. Mali by sme prijímať živočíšne aj rastlinné bielkoviny, zeleninu aj ovocie, najmä to, čo pochádza z oblasti, v ktorej žijeme. V našom prípade teda zemiaky, jablká, hrušky alebo slivky. Samozrejme, na spestrenie je dobré dať si aj exotické ovocie.

V každej službe sa stretávam s ľuďmi, ktorí z hľadiska životného štýlu, nežijú dobre. V prvom rade je dôležitá psychická spokojnosť. Mali by sme si nájsť vzťah a záľubu v práci, ktorú robíme. Takisto vyhýbať sa zbytočnému napätiu vo vzťahoch v rodine či s kolegami. Samozrejme, nie je to vždy jednoduché. Takisto je potrebné strážiť si vyváženosť medzi prácou a relaxom. Najlepší je aktívny oddych, nielen pasívne čumenie do televízora.

Veriaci momentálne prežívajú pôstne obdobie. Môže byť prospešné aj zo zdravotného hľadiska?

Dve tretiny ochorení majú psychosomatický pôvod, čo znamená, že problém sa začína v hlave. Či už ide o vysoký tlak, žalúdočné vredy, srdcové problémy alebo neurózy. Spomalenie, stíšenie alebo istý druh meditácie potrebuje každý, veriaci či neveriaci. Nie je to len niečo, čo nám pripomína cirkev, ale už od pradávna je to návod k zdravému životnému štýlu. Pôst je rozhodne prospešný z psychickej i telesnej stránky.
 

Mýty o prvej pomoci:

Studené obklady pri krvácaní z nosa

Je pravda, že chlad zužuje krvné cievy a vlásočnice celkove aj lokálne. Krvné zásobenie nosa je cez mozgový krvný obeh, ktorý má nezávislú reguláciu a zásobovacie tepny v zadnej krčnej oblasti sú 5-7 cm hlboko pod kožou mimo dosahu chladných obkladov na zátylok. Z týchto 2 dôvodov je prikladanie studených obkladov pri krvácaní z nosa dvojnásobným nezmyslom – zbytočnosťou. Účinnou pomocou je tlak na nosové krídla, ktoré stlačí krvácajúce vlásočnice v pleteni vo vchode do nosa, ktorá najčastejšie krváca, a umožní vznik krvných zrazenín.

Zlomeniny – konáre, lyže, dosky
Každé podozrenie na poranenie kosti alebo kĺbu treba znehybniť. Sú takí, ktorí odporúčajú použiť trojrohé šatky z autolekárničky na znehybnenie hornej alebo dolnej končatiny. Automobilov je okolo dosť, naložiť šatku a spraviť uzlík je otázkou minút a pomoc je dokonalá. Väčší experti, ktorým sa táto metóda zdá príliš jednoduchá, odporúčajú na znehybnenie použiť konáre, zvyšky lyží, dosky, dvere a podobne. Už vidím, ako poskytovateľ prvej pomoci beží preč od raneného s nožíkom a sekerou do lesa alebo na stavbu, aby našiel ten správny konár, na ktorého pripevnenie aj tak bude potrebovať trojrohú šatku. Kto má skúsenosti so znehybňovaním, odporúča šatky, kto je fanúšikom romantických filmov z osídľovania Aljašky pred 150 rokmi, bude odporúčať to druhé.

Poštípanie hmyzom – cibuľa na štípanec
Je faktom, že cibuľová šťava rozkladá jedy z včelieho a osieho jedu, ale výlučne pri priamom zmiešaní v skúmavke. Alergická reakcia sa začne po vstrebaní jedu cez vlásočnice do krvného obehu, jed je žihadlom ako injekciou dopravený pod kožu. Priložená cibuľa neprenikne cez pokožku, a tak nemôže prísť k zneškodneniu. Počul som už aj serióznu radu, že štípanec treba vypáliť, napr. cigaretou. Rád by som videl autora tohto odporúčania, keď osa uštipne jeho 3-ročnú dcéru na špičku nosa. Naopak, miestne chladenie spomalí vstrebávanie a poskytne obranným mechanizmom organizmu čas na reakciu (ľad na ranu alebo cmúľanie ľadu pri vpichu v ústach).

Zapadnutie jazyka
„Zapadnutie jazyka“ ako termín na upchatie dýchacích ciest bolo zvolené dosť nešťastne, pretože dýchacie cesty sa uzavrú pri bezvedomí nielen priložením koreňa jazyka k zadnej stene nosohltana, ale hlavne stratou napätia svalstva krku, tváre, spodiny dutiny ústnej a aj jazyka. Preto na uvoľnenie nestačí len vytiahnutie jazyka, o čo sa veľmi často snažia aj zdravotnícki pracovníci, ale jedine záklon hlavy, ktorý umelo obnoví napätie ochabnutého svalstva v tvárovej a krčnej oblasti a spriechodní dýchacie cesty.



Niečo medzi zuby pri epileptickom záchvate
Azda máloktoré poškodenie organizmu sa tak výrazne démonizuje ako pohryzenie jazyka pri epileptickom záchvate s kŕčmi. Ešte som nevidel a nečítal, že by bolo treba jazyk chirurgicky ošetrovať, ale už som videl poranenia úst a odhryznutý prst, ktoré by nemuseli byť, keby počas kŕčov nestrkali medzi zuby skrutkovač, dláto, policajný obušok, kombinované kliešte, nôž a iné lahôdky podľa povolania záchrancov. Kŕč žuvacieho svalstva vzniká v momente pádu na zem, čiže ešte predtým, ako si ktokoľvek uvedomí, že sa začína epileptický záchvat. Odporúčať strkať ochranu medzi zuby môže len zdravotník, ktorý nepochopil mechanizmus epilepsie, a ním nesprávne a škodlivo poučený laik.

Alkohol – močopudné lieky, kofeín, cukríky
Je zbožným želaním generácií opilcov a vodičov vynájdenie prostriedku na zníženie hladiny alkoholu v krvi. Pokiaľ ho nemáme, tak občas dúfame, že by to mohol byť kofeín (káva s citrónovou šťavou a lyžičkou soli je zvlášť odporúčaná) alebo lieky na zvýšenie močenia, alebo istý druh cukríkov. Zázraky sa nekonajú a skutočne žiadny prostriedok okrem telu vlastnej látkovej premeny neznižuje hladinu alkoholu v krvi. Ešte tak ovocný cukor urýchli odbúranie alkoholu asi o 25 %. Je to skutočne veľmi účinné, pretože spracovanie litra vína potom netrvá 14,3 ale len 10,8 hodín. Tento výrazný efekt vznikne, ak počas celovečerného pitia vína zjem aspoň 1 kg sladkých hrušiek, a keď chcem byť ráno čistý, stihnem toto všetko do deviatej večer. Mimoriadne vhodné pri akútnej prvej pomoci!

Škrtidlo pri krvácaní, tlakové body
Používanie škrtidla a hľadanie tlakových bodov sú obľúbené otázky v kurzoch prvej pomoci, pretože frekventanti majú pocit, že vynechanie tejto témy ich zásadne ochudobní. Tlak v rane je príliš jednoduchý postup, aby budil zdanie účinnosti. Predpokladám, že je to pozostatok z vojnových čias v 18. storočí – vojaci nemali obväzy pri sebe, prvá pomoc bola značne oneskorená, transport na definitívne ošetrenie trval hodiny a dni. Vo filme musí hrdina zubami trhať odev a jednou rukou si dramaticky, ale šikovne nasadzovať škrtidlo. To je rovnaké klišé, ako keď filmový pôrod musí byť so srdcervúcimi antikoncepčnými škrekmi rodičky. Americké armádne škrtidlo pre vojakov stojí 50 a viac € a je účinné. To, čo si pamätá pod pojmom škrtidlo naša generácia, je na smiech aj v múzeu. Navyše, zapamätať si tlak v rane je podstatne jednoduchšie ako pamätať si 11 hlavných tlakových bodov.

Autor: Viliam Dobiáš/viac na dobiasovci,sk


Foto: TASR/Michal Svítok, Jakub Kotian; Flickr.com



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo