TÉMA: Úcta k relikviám

V týchto dňoch na 23 miest Slovenska putujú relikvie dona Bosca, veľkého vychovávateľa, ktorý sa stal svätým službou mladým. Deje sa to v rámci prípravy na 200. výročie jeho narodenia. Popri nadšení prevažnej väčšiny veriacich sa u niektorých môžu vynárať otázky odôvodnenosti úcty k ostatkom svätým. Niekto môže byť azda emociálne nastavený aj proti.

Je pradávnou túžbou človeka vlastniť, či aspoň vidieť predmety milovaných osôb. Táto túžba je aj dnes rozšírená a sú ľudia, ktorí minú nemalé prostriedky, aby mohli mať nejaké predmety po význačných umelcoch. V mnohých náboženstvách je rozšírená podobná túžba z náboženských dôvodov (budhizmus, islam, hinduizmus...).

Zdieľať

V kresťanstve máme v úcte ostatky sv. kríža Pána Ježiša, plátno, do ktorého bol po smrti zabalený a pod. Nie je to však len úcta k predmetom, ale k samotnej osobe Ježiša Krista. Podobne to bolo aj s úctou k ostatkom svätých. Základom úcty k relikviám svätých je viera, že sila svätých pôsobí aj po ich smrti. Cirkev od svojho počiatku uctievala ostatky mučeníkov a neskôr i iných svätých. Napríklad začiatkom II. stor. veriaci odniesli do Antiochie ostatky biskupa Ignáca, alebo sv. Polykarpa zo Smyrny a mali ich vo veľkej úcte. Slúžili sa omše na hroboch mučeníkov a viacerí sa v blízkosti ich hrobov dávali pochovať. Po skončení prenasledovania kresťanov prenášali relikvie svätých do chrámov a umiestňovali do oltárnych dosiek. Koncom 6. storočia už v každom pevnom oltári boli umiestnené ostatky svätých, ako sa to robí dodnes podľa nariadenia II. Nicejského snemu (787). Vychádzalo to z presvedčenia, že ako v blízkosti živého človeka pociťujeme akési vyžarovanie, čosi podobné nachádzal veriaci človek aj pri ostatkoch svätých. V kresťanskom ľude od počiatku je viera v spoločenstvo svätých, vo vzájomnú duchovnú výmenu a pomoc, ktorú veriaci prežívali ešte intenzívnejšie v blízkosti ich hrobov, či relikvií. O tom svedčia aj nápisy na stenách hrobu sv. Petra z 2. a 3.storočia.

"Úcta relikvií je kristocentrická. Svoju svätosť totiž dostávajú od Krista. V kostiach svätých uctievame trpiaceho, zosnulého a zmŕtvychvstalého Krista, ktorého údmi sú."

Zdieľať

Podľa katolíckej predstavy sú relikvie takými predmetmi, ktoré boli posvätené životom svätých. Historik Peter Brown o vývoji úcty relikvií najmä počas stredoveku píše, že „ich cieľom bola presentia (prítomnosť) zabezpečenie fyzickej prítomnosti svätca.“ V Ríme boli rozšírené hromadné púte do svätyne sv. Vavrinca. Do tejto svätyne sa išli veriaci nielen modliť, išli nielen na sväté miesto, ale tlačili sa tam preto, aby sa stretli so samotným svätcom. Išli ad dominum Laurentium, k pánovi Vavrincovi, ktorý ako neviditeľná osoba bol prítomný v každej aj tej najmenšej čiastke svojich telesných ostatkov, ba dokonca i v predmetoch, ktorými sa dotkli týchto ostatkov - píše Brown.

Aj podľa Písma svätého vyžarovanie sily Božieho Ducha, jeho „pomazanie“ môže spočinúť na veciach, ak je to boží zámer, a môže prechádzať i na iných. Napríklad Archa Zmluvy dlhý čas niesla božiu slávu (sekína). Usmrtila tých, ktorí sa jej nenáležitým spôsobom dotkli, trestami postihovala mestá, kde bola Archa násilne odvlečená a požehnávala iné. Neskôr sa miestom božej slávy stáva Jeruzalemský chrám. Stopy úcty k relikviám nájdeme aj Starom i v Novom Zákone. Mojžiš berie so sebou z Egypta Jozefove kosti (Ex13,19). Do hrobu proroka Elizea ohrozovaní nepriateľom pochovali iného mŕtveho. Keď sa jeho telo dotklo Elizejových kostí ožil (2 Kral.13,20-21). Aj šaty Eliáša, alebo sv. Pavla majú v sebe božiu moc. Skutky apoštolov o tom takto informujú takto: „Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali.“ (Sk19,11-12) Napokon aj v prípade dotyku obruby rúcha Ježišovho nastáva uzdravenie zo zdĺhavej choroby. (Mt9,20)

Úcta relikvií je však kristocentrická. Svoju svätosť totiž dostávajú od Krista. V kostiach svätých uctievame trpiaceho, zosnulého a zmŕtvychvstalého Krista, ktorého údmi sú. Relikvie svätých boli nástrojmi ich posväteného ducha, chrámami Ducha Svätého, ktoré niekedy Boh obdaril sprostredkovaním zázrakov. V nich uctievame toho, komu slúžili. Pokiaľ ide o modlitbu k svätým, už pápež Martin V. v r. 1420 vyhlásil: “Modlitba sa obracia k Bohu a nie k svätým.“ Keď sa my kresťania modlíme, nepestujeme individualistickú zbožnosť, modlíme sa v spoločenstve našich svätých bratov a sestier. Kto sa modlí, prosí celú cirkev o príhovor. Modlitba k sv. Jánovi Boscovi sa teda nezastavuje u neho, ale spolu s jeho príhovorom účinnejšie stúpa k Bohu.

“Ostatky mučeníkov majú takú moc, ako ich duša, či sa ich dotýkame, alebo ich uctievame."
Svätý Gregor Naziánsky

Zdieľať

Význačný cirkevný otec sv. Gregor Naziánsky hovorí: “Ostatky mučeníkov majú takú moc, ako ich duša, či sa ich dotýkame, alebo ich uctievame.“ V prípade viacerých svätých nám nezostali nijaké ich diela. Ich najväčším dielom je svätosť ich života. Samozrejme je primerané zoznámiť sa s posolstvom ich života, inšpirovať sa ním a nebyť bezmyšlienkovitým hľadačom relikvií. Sv. Augustín sa vyjadril o tele sv. Štefana mučeníka: „Jeho telo počas dlhej doby ležalo ukryté. Objavili ho, keď to Boh tak chcel. Priniesol svetlo do každej krajiny a všade konal divy.“ (Augustinus: Sermo319.6.6.) a v X. hlave De civitate Dei rozvádza, že svätí mučeníci môžu svojich bratov priviesť k Bohu bližšie ako anjeli. On pokladá svätosť za nadprirodzenú silu, ktorá keď sa spája so svätým človekom, zostane stálou charakteristikou jeho tela.

Samozrejme počas dlhej histórie kresťanstva aj v oblasti uctievania relikvií sa stali zneužitia a prešľapy. Po čase k relikviám museli byť potvrdzujúce dokumenty príslušnej cirkevnej vrchnosti. Bolo prísne zakázané obchodovanie s nimi a prenášanie bez povolenia, či vyberanie z relikviára. Čoho sa hriešny človek dotkne, všetko poznačí svojimi slabosťami. Reakciou na to však nemá byť absolútne odmietanie a poddanie sa pohodlnému relativizmu, ale očistenie a oživenie viery v neviditeľné pôsobenie Boha cez svätých.

Sv. Ján Bosco zomrel 31. Januára 1888. Jeho telo dali zabalzamovať, ale vraj zámerne to bolo urobené tak, aby sa nezachovalo. Spočiatku bol pochovaný pri Turíne v saleziánskom kolégiu na Valsalice. V procese kanonizácie bola truhla otvorená. Saleziáni očakávali, že tak, ako u niektorých svätých sa zachovalo neporušené telo, u neho sa zachová srdce, ktoré tak milovalo mládež. Všetko však do r. 1934, kedy bol svätorečený, podľahlo rozkladu, okrem mozgu, ktorý je v relikviári uložený v chráme v jeho rodisku v Becchi. Mozog, symbol rozumu, ako jedného z prvkov preventívneho systému vo výchove mládeže. Jeho kosti boli napokon uložené do figuríny v chráme Panny Márie Pomocnice v Turíne (nebolo potrebné rozdeľovať telo). Teraz niektoré z nich putujú po celom svete.

Modlitbou pri urne s jeho relikviami sa zapojíme do dvetisícročnej praxe Cirkvi aj v tomto 21. storočí. Otázka iba je, či nosíme v sebe tú vieru na ktorú sa v každej omši odolávame: „Nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej cirkvi.“

Don Ján Čapla SDB

Foto: Marián Sekerák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo