Ako dôverovať svojim pocitom

Ako dôverovať svojim pocitom

Alec Guinness ako Obi-wan Kenobi. Foto: eonline.com/Lucas film

Pocity sú súčasťou toho, čo znamená byť človekom. Môžu byť však aj zradné.

Na ďalekej planéte, v čase, ktorý je dnes už veľmi, veľmi vzdialený, som sa vrátil z talianskej Florencie, kde som študoval Danteho, paleografiu a iné predmety, zjavne ústredné pre modernú civilizáciu. Moja rodina ma hneď vzala pozrieť si najväčšiu bombu, ktorá vtedy bola v americkej kultúre, úplne prvý film Hviezdnych vojen. A ak aj človek nestrávil predchádzajúce týždne v stredovekej klauzúre, tento zážitok mu jednoducho vyrazil dych.

„Dôveruj svojim pocitom, Luke,“ znela slávna rada Obi-wana Kenobiho (Aleca Guinnessa, v reálnom živote konvertitu na katolicizmus, v jeho najkatolíckejšej úlohe) mladému Lukovi Skywalkerovi. Bolo to čosi ako monasticizmus, tento jediovský výcvik. A to nielen pre medievalistov – lebo upozorňoval na čosi úplne iné než na neľudskú rozsiahlosť vesmíru a na súboj masívnych technologických zbraní zobrazených vo filme. Na čosi, čo nám v modernej spoločnosti všetkým chýba (neveriacim azda rovnako ako všetkým ostatným): čosi autenticky a úplne ľudské, čo sa pomaly rodí vďaka správnemu vyučovaniu a sebadisciplíne.

„Dôveruj svojim pocitom, Luke,“ znela slávna rada Obi-wana Kenobiho mladému Lukovi Skywalkerovi. Čakal som však, že Luke položí kľúčové otázky: „Akým pocitom, Obi-Wan?“ A ako? Zdieľať

Čakal som však, že Luke položí kľúčové otázky: „Akým pocitom, Obi-Wan?“ A ako?

Pocity môžu byť dôležité, lebo nám často hovoria čosi o nás či o svete. Emócie vznikajú v ľudskej osobe, čiže v bytosti stvorenej na Boží obraz a podobu. A ako film svojím zmäteným spôsobom naznačoval, pocity sú súčasťou toho, čo znamená byť osobou vo svete, ktorý je či už úplne zbavený osôb (vesmír), alebo je v prílišnom zovretí strojov – a vôle k moci, ktorú vyjadrujú.

Pocity však môžu i klamať. Na tejto pravde stojí celý moderný terapeutický priemysel. Ak niekto trpí depresiou či úzkosťou – či dokonca obvyklými znepokojivými pocitmi – nikto mu nikdy nepovie, aby týmto pocitom dôveroval. Prežiť si ich môže byť dôležité ako cesta k pochopeniu ich príčin a k ich vyliečeniu. No pri pocitoch ako takých potrebujeme niečo iné: normu, ktorá je mimo nich a ktorá nám presne povie, ako a nakoľko im veriť – či neveriť.

To nás privádza k téme dnešnej rozpravy: k starobylému chápaniu racionálnych emócií. Len mizantrop necíti radosť pri narodení dieťaťa – či smútok nad smrťou priateľa či príbuzného. Sú to reakcie, ktoré sú z racionálneho hľadiska súčasťou toho, čo znamená byť človekom.

Sú však aj emócie, ktoré nás odcudzujú sebe samým a spôsobujú, že sme menej, nie viac ľudskí. Napríklad Dante v slávnom príbehu o Paolovi a Francesce – cudzoložných milencoch – v 5. kantike Pekla ukazuje, čo sa stane ľuďom, „ktorí podriadili svoj rozum túžbe“:

Pekelná smršť, ju nikto nezastaví,
  zráža tu duchov nešťastných a kláti,
  strháva zas a vrhá do krútňavy.

Keď k zlomisku sa priblížia tí kliati,
  tam výkriky a kvílenia a vytia,
  na Božiu moc tam kľajú vinovatí…

Jak v dobe chladu hustý húf by letel,
  húf škorcov, čo sa na juh dostať snažia,
  tak biednych duchov ustavičná

hneď vpred, hneď späť, raz výš, raz níž zas zráža.
  Nádeje ani na zníženie muky
  ‒ nie na pokoj ‒ ich nikdy neoblažia.

S výnimkou očistca sú duše v záhrobí naveky tým, čím boli predtým. Ich situácia sa tu ukazuje v čistom stave: čo znamená oddelenie ľudských emócií od ľudského rozumu. Je to neúprosná búrka. Zvyšok pekla je v podstate variáciou na túto tému. Samozrejme, dosť sa to podobá na svet, v ktorom žijeme.

Je však nesprávne city úplne odmietnuť – k čomu vari niektorí cítime pokušenie – iba preto, že boli zdrojom veľkej spúšte, zvlášť prostredníctvom sexuálnej revolúcie. Lebo túžba – racionálna túžba – je pre náš pozemský a duchovný život kľúčová. Nestačí len merať emócie zvonka, treba ich aj správne vnútorne formovať a usmerniť. A konečnou skúškou je, že keď samotný Dante konečne dosiahne blažené nazeranie, je to preto, že ho túžba po Bohu, racionálna láska, vzala do najväčších výšok – a tam je sklamaná, lebo v konečnom dôsledku potrebujeme čosi viac než len svoju túžbu. Potrebujeme milosť: „no úsilie až tam mi nedolietlo / vtom taký blesk však blysne cez nebesá, / že v um mi vhrúži vytúžené svetlo.“

Priveľa aj primálo – ani jedno z týchto dvoch nie je správne, mať však tieto city v pravom čase, v pravých situáciách zamerané na správnych ľudí, zo správneho dôvodu a správnym spôsobom, to je stred a to najlepšie, čo prislúcha cnosti.
Aristoteles Zdieľať

Dovtedy, dlho pred týmto zavŕšením, je tu náš každodenný život na tomto svete, kde emócie neúprosne prichádzajú a odchádzajú. Ovládať ich je dosť ťažké už v normálnych časoch. Priatelia v biznise, vo vláde a dokonca i v armáde vravia, že dnes musia pristupovať k mileniálom novým spôsobom – že sa vytvorili nové programy určené na prácu s ľuďmi, podľa ktorých majú emócie rozhodujúcu úlohu.

Sotva ide o nový problém, no staré – a jediné – riešenie spôsobí tiež veľkú búrku. Dá sa nájsť už u múdreho starého pohana Aristotela a neskôr ho prevzali múdri a svätí kresťanskí myslitelia, ako napríklad Akvinský. Je to potreba výchovy emócií, čo dnes bude znieť azda až totalitne. Môžeme však len vychovávať ľudí, predovšetkým v rodinách a na školách, aby mali racionálne emócie, čiže emócie v súlade so skutočnosťou, s plnosťou ľudského života. Inak sa môžeme zmieriť len so psychologickým zmätkom – a s rozpadom rodín, užívaním drog a alkoholu, násilím a sociálnym chaosom. A s neprestajnými sťažnosťami na mikroagresie a „nebezpečné“ priestory.

Aristoteles to videl takto:

Mravná cnosť… sa prejavuje v ovládaní citov a v činnostiach… napríklad zľaknúť sa, odvážiť sa, byť žiadostivý niečoho, nahnevať sa, zľutovať sa a vôbec potešiť sa a zarmútiť možno aj priveľa aj primálo a ani jedno z týchto dvoch nie je správne, mať však tieto city v pravom čase, v pravých situáciách zamerané na správnych ľudí, zo správneho dôvodu a správnym spôsobom, to je stred a to najlepšie, čo prislúcha cnosti.

Len ak nám iní, počnúc rodičmi a rodinou, pomôžu vidieť veci pravdivo, a ak aj my sami vyvinieme úprimnú snahu nechať sa utvárať večnou múdrosťou, až vtedy budeme vedieť ako, kedy a prečo môžeme „dôverovať svojim pocitom“.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: How to Trust Your Feelings.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo