KÁZEŇ ĽUBOMÍRA MAJTÁNA: Byť ovcou nie je hanba

Ježiš je geniálny rečník. Nielen jeho slová majú silu, ale aj spôsob, akým ich hovorí. Vhodné slová a výnikajúci spôsob prejavu. Keď sa prihovára pospolitému ľudu, ktorý sa venoval pestovaniu plodov a chovu dobytka, volí príklady, ktoré sú blízke zástupom. 

„Moje ovce počúvajú môj hlas“ (Jn 10, 27a). Chov oviec je ešte dnes v izraelských a palestínskych miestach značne pozorovateľný. Pastier, ktorý po poľnej alebo asfaltovej ceste pred sebou ženie stádo, dbá o každú ovečku. Ak niektorá vybočí z cesty, ide jej pomôcť.

Hlas alebo pastier?

Z pohľadu gréckej skladby je zaujímavo formulované spojenie slov „počúvajú môj hlas“. V slovenskom preklade je slovo „hlas“ v akuzatíve (čo počúvajú?). V gréčtine je však v genitíve (z čoho počúvajú). Gréčtina totiž starostlivo rozlišuje medzi týmito dvoma pádmi. Kým „hlas“ v akuzatíve označuje „zvuk hlasu“, v genitíve označuje „prameň hlasu“ (kto hlas vydáva). Text preto možno interpretovať nasledovne: „Moje ovce počúvajú nielen hlas, slová, zvuk, ale počúvajú toho, kto tieto slová vyslovuje – počúvajú samotného Pána.“

Aktuálne slová

Ján tu používa slovesá v prítomnom čase: počúvajú, poznám, idú, dávam. Nie je to teda spomienka na minulosť, ani predpoveď do budúcnosti. Je to teraz. Ovce, ktoré aktuálne počúvajú hlas, ktoré pastier aktuálne pozná a ktoré aktuálne idú za ním; večný život, ako niečo aktuálne – je daný (teraz). Je to realita, ktorá sa opakuje na mnohých miestach v Evanjeliu podľa Jána: „Kto verí v Syna, má večný život“ (Jn 3, 36); „Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života“ (Jn 5, 24). Alebo: „Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život“ (1Jn 5, 11-12).

Sú moje

Čítajúc slová „nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky“ (Jn 10, 28b) napĺňa nás pokoj, istota. Mnohí sa snažia ponúknuť nám istoty. No len Pán nám môže prisľúbiť uistenia „nezahynúť“ a „nevytrhnúť“. Hovoriť o „zahynutí“ znamená hovoriť o konci, zničení, nebezpečenstve. Nachádzame to aj vo výkriku apoštolov počas búrky na mori: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 38b). Spojenie „vytrhnúť z ruky“ je obrazom siahnutia na vlastníctvo iného. To, čo držím vo svojich rukách, je moje (preto Ježiš hovorí „moje ovce“). Ak mi niekto vytrhne moje vlastníctvo, koná násilne a proti mojej vôli. Toto však u Boha nie je možné, pretože „je väčší od všetkých“ (Jn 10, 29b).

"Rozoznaj ho a nasleduj ho, ak si ovca."
sv. Augustín

Zdieľať

My sme v Božích rukách. Sme chránení naším nebeským Otcom. Ježiš nehovorí o nejakom neurčitom, akomsi Otcovi. On hovorí: „môj Otec“ (Jn 10, 29a). Podobne, nehovorí o nejakých ovciach, ale spomína: „moje ovce“ (Jn 10, 27a). „Moje ovce“, „môj Otec“ – u Ježiša nie je anonymita. On pozná dokonale, po mene.

Ježiš je Boh

Niekedy sa stretávame s náboženskými skupinami, ktoré redukujú Krista len na človeka – proroka. Podľa nich je Kristus len posol, ktorého nebeský Otec posiela na zem. My však v Biblii nachádzame mnohé úryvky, ktoré svedčia o Ježišovi ako o Bohu. Okrem mnohých uzdravení, poznaní myšlienok, odpúšťaní hriechov (ktoré môže konať len Boh), nachádzame napríklad vyznanie Tomáša, ktorému Ježiš ukazuje svoje rany po ukrižovaní: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Tomáš nerobí rozdiel medzi Bohom a Ježišom, pred ktorým momentálne stojí – on Ježiša nazýva Pán a zároveň Boh.

Aj v dnešnom evanjeliu si môžeme všimnúť dvakrát zopakovanie prísľubu „nevytrhne z ruky“. Prvýkrát sa spomína vytrhnutie z Ježišových rúk (porov. Jn 10, 28b), druhýkrát z Otcových rúk (porov. Jn 10, 29c). Jednotu Otca a Syna v konaní ešte zakončí posledný verš: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30).

Byť ovcou nie je hanba

Ak je Ježiš pastierom oviec, potom ovečkami sú tí, ktorých pasie. My, ktorí v neho veríme, my sme ovečky. Prečo tento obraz? Byť ovečkou znamená poznať svojho pastiera, milovať ho a ísť za ním – to je naša odovzdanosť a dôvera voči Kristovi. Byť ovečkou znamená tiež zdržovať sa v stáde, medzi tými, ktorí rovnako idú za pastierom – to je obraz Cirkvi, jediného ovčinca, kde jeden pomáha druhému na spoločnej ceste k Pánovi. Biskup Augustín ohľadom hlasu Ježiša ako pastiera píše: „Rozoznaj ho a nasleduj ho, ak si ovca“. Toto si prajeme: stále hlbšie spoznávať nášho pastiera a nasledovať ho.

Ľubomír Majtán
Autor je kňazom Žilinskej diecézy

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo