NÁZOR FRANTIŠKA MIKLOŠKA: Potrebuje cirkev nepriateľa?

Dňa 17. marca 2013 sa pápež František stretol s novinármi, ktorí boli akreditovaní vo Vatikáne počas konkláve. Vo svojom príhovore okrem iného povedal: „Želám si cirkev chudobnú a pre chudobných.“ Pápež svojimi prvými krokmi ukazuje, že tieto slová myslí vážne.

O necelé dva týždne vydal poľský episkopát tzv. Veľkonočnú výzvu. V tejto výzve čítame: „Poslaním Katolíckej cirkvi je solidarita s chudobnými. Toto cirkevné spoločenstvo však nie je žiadnou charitatívnou organizáciou. Jej najdôležitejšou úlohou je hlásanie spásy chudobných a evanjelia.“ A ešte: „Materiálne potreby ľudí v núdzi dokážu podstatne lepšie uspokojiť iné organizácie ako cirkev.“ A aby nebolo pochýb, že sa to týka pápežových vyjadrení o chudobe, v kázňach na Veľkonočnú nedeľu, keď je v kostoloch najviac ľudí, sa niektorí biskupi k tejto téme celkom konkrétne vyjadrili. Varšavský arcibiskup, kardinál Kazimierz Nycz povedal: „Pápež František chce chudobnú cirkev, to však neznamená, že ju zbaví bohatých ľudí, ani to, že sa začne zbavovať kultúrnych pamiatok nahromadených Vatikánom za uplynulých dve tisíc rokov.“

Čo viedlo poľských biskupov k takejto rýchlej reakcii na pápežove slová o chudobe? Samozrejme, v prvom rade človeka napadne, že takto sa hneď na začiatku vyhli útokom, zvlášť bulvárnej tlače, ktorá by ich jedného po druhom začala konfrontovať, v akých rezidenciách sídlia a na akých autách sa vozia. Ale zrejme za tým stojí aj iný dôvod. Poľskí biskupi, ako pevná súčasť poľského národa, nesú v sebe ťažkú skúsenosť z poľských dejín. Z tých najnovších treba spomenúť zápas s nacizmom a komunizmom. Poľská cirkev sa v nich chovala nadmieru statočne a venčia ju desiatky mučeníkov a vyznávačov, z ktorých sú už mnohí postavení na oltár. Ale tí, ktorí trochu poznáme poľské prostredie, vieme, že Poliaci i poľskí veriaci na čele s mnohými hierarchami sa cítia permanentne ohrození nejakým proticirkevným sprisahaním, najčastejšie „masonierskym“. Po páde komunizmu sa to nezmenilo, čoho dôkazom je napr. „rádio Mária“, so značnou podporou poľského episkopátu. V takomto permanentnom „ohrození“ musia stáť na čele cirkvi ľudia hrdí a sebavedomí. „Ťažko“ ich môžu reprezentovať ľudia, ktorí by bývali v paneláku a chodili do práce pešo, alebo autobusom. Zrejme tu teda narazili na seba dve životné skúsenosti. Poľská v európskom a pápežova v juhoamerickom prostredí.

"Treba si dať pozor, či vonkajší nepriateľ, ktorého cirkev pred sebou často vidí, nie je trochu aj únikom od vlastných problémov a poslania, ktoré má cirkev stále nanovo hľadať."

Zdieľať

Ale presvedčenie, že cirkev je permanentne vystavená útokom takých síl, ktoré ju chcú zničiť, alebo skompromitovať, je vlastné viacerým miestnym cirkvám na svete, vrátane našej slovenskej. Toto presvedčenie nemusí byť ďaleko od pravdy, ale podstatné je, ako sa k tomu tá-ktorá cirkev chce postaviť. Či sa chce zomknúť do uzavretého, obranného šíku a nevnímať napr. aj svoju vlastnú realitu, alebo chce zaujať v takejto situácii iný postoj.

V novembri 1991 sme boli Silvester Krčméry st., Ján Čarnogurský s manželkou a ja pozvaní na súkromnú večeru k Sv. Otcovi Jánovi Pavlovi II. Pri večeri hovoril slovenský premiér Sv. Otcovi o svojich posledných skúsenostiach zo Spojených štátov, o narastajúcom, proticirkevnom liberalizme a nepriamo vyzvedal, či Sv. Otec nenapíše encykliku o týchto problémoch. Svätý Otec počúval, čo hovorí Ján Čarnogurský, ale na otázku, ako sa chce k tomu cirkev postaviť, povedal, že „cirkev v prvom rade svojou existenciou a pôsobením musí stavať hrádzu narastajúcemu mravnému relativizmu“. Treba si dať preto pozor, či vonkajší nepriateľ, ktorého cirkev pred sebou často vidí, nie je trochu aj únikom od vlastných problémov a poslania, ktoré má cirkev stále nanovo hľadať.

Ale otázka chudoby cirkvi nie je jediným problémom, ktorý pápež hneď v prvých dňoch svojho pôsobenia vniesol do jej života. (Už okolo jeho voľby sa začínajú šíriť „zaručené“ správy, že bol zvolený ľavičiarmi a slobodomurármi.) Pápež pri prvom „Anjel pána“ citoval slová kardinála Waltera Kaspera a povedal o ňom, že je dobrý teológ. V roku 1993 ešte ako biskup podpísal Walter Kasper spolu s ďalšími nemeckými biskupmi pastiersky list, ktorý umožňoval katolíkom, druhý krát zosobášeným pristupovať k sviatostiam. Tento list bol potom prefektom Kongregácie pre náuku viery Josephom Ratzingerom odmietnutý. Je tiež známe, že Walter Kasper sa dostal v roku 2000 do kolízie s Kongregáciou pre náuku viery, tiež ešte na čele s kard. Ratzingerom kvôli jej dokumentu  „Dominus Iesus". Kasper ho považoval za útočný voči židom.

A ďalej, pápež na Zelený štvrtok, miesto, aby slávil Eucharistiu s kardinálmi, išiel do väzenia pre mladistvých a tam umýval nohy aj dvom mladým ženám, z ktorých jedna bola moslimka. Veď predsa Ježiš umýval nohy svojim učeníkom, teda mužom a budúcim kňazom. To, že to bol z pápežovej strany v prvom rade prejav lásky a pripravenosti posluhovať, sa akosi opomína. Pápež sa navyše odmietol nasťahovať do Apoštolského paláca, býva ďalej v Dome sv. Marty, čím nielen porušil stáročnú tradíciu, ale vniesol aj napätie pre iných, ktorí v tomto impozantnom paláci pracujú a žijú. Okrem toho, je otázne, aké zmeny v štruktúre vatikánskej kúrie ešte chystá. A tak k nám začínajú doliehať z Večného mesta obavy, či sa týmto pápežom nezačína obrovská kríza v cirkvi, ktorá by mohla viesť nakoniec až k schizme?! Takto pred nami začína vyrastať aj vnútorný „nepriateľ“ cirkvi. Potrebujú niektorí ľudia v cirkvi mať stále nepriateľa, lebo si zvykli žiť v zabehaných a overených formách jej života a myslenia, a často nemajú ani dispozíciu byť otvorení pre niečo nové?

"Potrebujú niektorí ľudia v cirkvi mať stále nepriateľa, lebo si zvykli žiť v zabehaných formách jej života a myslenia, a často nemajú ani dispozíciu byť otvorení pre niečo nové?"

Zdieľať

Zákon a proroci! Dodržiavanie zákona je „ľahšie“ overiteľné. Bez zákona sa nedá žiť. Celé dejiny cirkvi nám hovoria, ako musela cirkev zápasiť s tými, ktorí ju chceli zničiť, aj s tými, ktorí prinášali bludné učenia a herézy. Nakoniec, naše ostatné dejiny z obdobia komunizmu nám pripomínajú, kde by asi skončila cirkev v Československu, keby sa nebola držala, aj za cenu obetí, pápeža a zákona cirkvi. S prorokmi je to už ťažšie. Poznáme Ježišove slová, ktoré povedal učeníkom kráčajúcim do Emauz: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ (Lk, 24,25) Proroci by nám mali otvárať srdce pre nové videnie a výzvy.

Najväčším prorokom, ktorého posiela k nám v ostatných časoch Boh, je Božia Matka vo svojich zjaveniach. Jej proroctvo sa stále opakuje: „Robte pokánie a vráťte sa k môjmu Synovi“. Ale okrem toho vidíme v celých dejinách cirkvi až podnes veľkých prorokov – reformátorov, ktorých posiela Boh, aby prinášali nový pohľad v cirkvi. Je pápež František takýmto prorokom? Nástup Františka stavia cirkev, najmä v Európe do pozície, aby od základov prehodnotila svoje pôsobenie vo svete, v ktorom stále viac stráca svoje postavenie. Už prvé týždne nasvedčujú, že to môže priniesť v mnohých miestnych cirkvách aj veľké napätia, aj krízy. Slovensko sa tejto „konfrontácii“ nevyhne. Vernosť a pravda budú príkazom dňa. Paradoxne, práve odvolanie arcibiskupa Róberta Bezáka z postu trnavského arcibiskupa spôsobilo, že slovenskí veriaci prešli významnou vnútornou premenou. Zostali verní cirkvi a Sv. Otcovi, ale dospeli v hľadaní pravdy. Stali sa samostatnejší a teda dospelejší vo viere. Touto dospelosťou by sme mali v týchto časoch podporovať a modliť sa za cirkev a nášho pápeža Františka (Assiského).

František Mikloško
Autor je bývalý kresťanský disident, prvý ponovembrový predseda SNR a dlhoročný poslanec NR SR.

Ilustračné foto: Joe Raedle (Getty Images, isifa.com)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo