Podhubie, z ktorého vyrástla mafia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Podhubie, z ktorého vyrástla mafia

Chiaromonte v južnom Taliansku bolo skutočným „Montegranom“ z práce politológa Edwarda C. Banfielda. FOTO: Wikimedia.org/Snowdog

Obec na juhu Talianska, americký politológ a fenomén „amorálneho rodinkárstva“.

V polovici 50. rokov minulého storočia dorazil do malebného Chiaromonte spoločenský vedec zo Spojených štátov. Dnes približne dvojtisícová obec sa rozkladá v južnom Taliansku v regióne Basilicata – medzi opätkom (Apúliou) a špičkou (Kalábriou) čižmy Apeninského polostrova.

Američan sa volal Edward C. Banfield. Pod fiktívnym názvom „Montegrano“ preslávil Chiaromonte po celom svete. Kniha Morálny základ zaostalej spoločnosti, ktorú tento politológ zo svojho pobytu v južnom Taliansku napísal, sa totiž stala klasikou.  

Je to jedna z tých kníh, o ktorej spoločenskí vedci aj šesťdesiat rokov od jej vyjdenia vášnivo diskutujú. Jedni s obdivom, druhí kriticky. Skúma totiž príčiny chronického zaostávania južného Talianska. A svojou nadčasovosťou núka zaujímavú perspektívu na našu súčasnú spoločenskú diskusiu o možnom prieniku talianskej mafie do štruktúr slovenského štátu.

Za hranicou rodiny sa končí svet

Čo Banfieldovi najviac udrelo v Montegrane (Chiaromonte) do očí, bola neschopnosť tamojších ľudí organizovať sa pre spoločné dobro. Vlastne, pre akékoľvek dobro presahujúce úzko chápaný záujem najbližšej rodiny.

Tento jav nazval „amorálnym rodinkárstvom“. A jeho étos označil za jednu z dôležitých príčin ekonomickej i politickej nevyspelosti južného Talianska.  

Jediné pravidlo, ktoré podľa Banfieldovej mienky boli ochotní nasledovať všetci obyvatelia Montegrana, znelo:

„Maximalizuj hmotný krátkodobý prospech svojej najbližšej rodiny a vychádzaj z predpokladu, že všetci ostatní budú konať rovnako.“   

Kvôli tomuto neformálnemu pravidlu v obci neboli žiadne občianske združenia zamerané na zlepšenie pomerov v nej. Chýbala organizovaná dobročinnosť alebo vedúce osobnosti, ktoré by vzali na seba zodpovednosť za verejnú službu.

Banfield si v Montegrane všimol napríklad ledva prežívajúci sirotinec pre dievčatká, ktorý držali nad vodou rádové sestry. Hoci deti pochádzali z tejto lokality, nikto z miestnych na fungovanie zariadenia neprispieval. Rovnako bolo nepredstaviteľné, aby sa nezamestnaní robotníci nezištne podieľali na jeho oprave alebo aby niekto z roľníkov dal prasa či sliepku deťom na jedlo.

Na Banfieldovu otázku, kto je v Montegrane oduševnený pre dobro komunity, ľudia len nechápavo krútili hlavou. Jedni spomenuli istého baróna a jedného plukovníka, ktorí vraj mali v regióne vplyv, no žili v Ríme. Ďalší nevedeli, čo si pod oduševnením pre komunitu majú vlastne predstaviť. Nikto predsa nerobí veci len tak pre dobro ostatných. – Ak tvrdí, že je motivovaný dobrom celku, len tým iste zakrýva vlastné sebecké záujmy...

Koncept „amorálneho rodinkárstva“ je viac než len uprednostňovanie záujmov vlastnej rodiny nad dobro väčšieho celku. Zároveň ide o záujmy krátkodobé a materialistické. Inými slovami, ide o neschopnosť ľudí konať spolu a v prospech spoločného dobra alebo vôbec akéhokoľvek cieľa, siahajúceho poza okamžitý hmotný záujem vlastnej rodiny.

Asi netreba zdôrazňovať, že vznik občianskej spoločnosti v podobe sprostredkujúcich štruktúr medzi jednotlivcom a štátom si vyžaduje presne opačné postoje. Motívy, ktoré aktívnych občanov vedú k tomu, aby svojou činnosťou prispeli k práci nejakej dobročinnej organizácie, sú väčšinou nesebecké (napríklad v podobe identifikácie s jej cieľmi) a často aj nehmotné (spočívajú vo vnútornej hodnote aktivity ako takej). Navyše, je nevyhnutné, aby členovia organizácie, ak má byť úspešná, mali k sebe navzájom istú mieru dôvery i lojality.

V Montegrane všetko toto chýbalo. Človek si nemohol dovoliť luxus dobročinnosti voči druhým, lebo tým oberal o prostriedky vlastnú rodinu.

Nechajte to na úradníkov

Takýto étos má široké dôsledky na politický i ekonomický život. „V spoločnosti amorálneho rodinkárstva sa len úradníci zaoberajú verejnými záležitosťami, pretože len tí sú za túto prácu platení,“ píše Banfield. „Pokiaľ ide o súkromného občana, zaujímať sa vážne o verejné problémy bude považované za nenormálne, ba dokonca nepatričné.“

Nie je to len tým, že angažovanému občanovi by úrady nechceli načúvať. Druhá vec je, že občana, ktorý by chcel veľmi vŕtať do verejných záležitostí, by ostatní považovali za samozvanca. A tretí problém je, že bežní občania ani nechcú preberať zodpovednosť za angažovanie sa vo verejnej sfére.

Podľa jedného zo sedliakov, s ktorými sa Banfield stretol, pramení neochota verejne sa angažovať z vrtkavosti ľudí. Rýchlo sa nadchnú pre vec, na druhý deň to už neplatí. Chýba vytrvalé úsilie. Veľa sa narozpráva, no napokon aj tak všetko musí urobiť starosta. A tak kontrola úradníkov je zase len v rukách iných úradníkov.

Socialisti a komunisti na jednej strane i Cirkev a kresťanskí demokrati na strane druhej nie sú v Montegrane považovaní za skutočne dôveryhodných, pretože aj keď obe strany tvrdia, že ich motívy sú nezištné, v skutočnosti im ľudia vyčítajú pokrytectvo a zištné motívy, ktoré ovládajú aj všetkých ostatných.

Autor to demonštruje na príklade miestneho socialistu, ktorý sa však v osobnom styku s robotníkmi ako ľudomil nespráva. Obaja farári síce kážu lásku k blížnemu, no sú rozhádaní a hádžu si polená pod nohy. Väčšina obyvateľov síce volí kresťanských demokratov, ale len preto, že z Vatikánu dostáva cestoviny.

Viacerí ľudia, s ktorými sa Banfield v Montegrane stretol, prejavili nostalgiu za Mussoliniho režimom a túžbu po vláde pevnej ruky. Slabá spoločnosť, pozostávajúca z občanov, ktorí sa sami nevedia k ničomu zorganizovať, je náchylná podľahnúť túžbe po silnom vodcovi, ktorý „vybaví“ veci za ostatných.  

Korupcia je pevnou súčasťou takto usporiadanej spoločnosti. Banfield píše: „V spoločnosti nemorálneho rodinkárstva bude človek s rozhodovacou právomocou brať úplatky, ak bude mať dobrú šancu, že mu to prejde. No či úplatky brať bude, alebo nie, ostatní budú veriť, že ich berie.“

Mladý učiteľ na otázku, čo keby odhalil korupciu na svojej škole, odpovedal Banfieldovi, že aj keby mal dôkazy, nepodnikol by nič. Odôvodnil to takto: „Veľmi ľahko by sa z teba stal mučeník. Vyžadovalo by si to odvahu. Keďže nepoctivých ľudí je o toľko viac ako poctivých, ľahko sa proti tebe môžu spriahnuť... prekrútiť fakty tak, že napokon ty sa budeš javiť ako ten vinný.“

Zdochnutá koza

V Banfieldovom opise pomerov v Montegrane cítiť závisť a silnú vzájomnú neprajnosť medzi obyvateľmi. „Myslia si, že žiadna rodina nemôže zniesť, ak nejaká iná prosperuje, bez toho, aby cítili závisť a želali im len to najhoršie,“ píše americký politológ.

Ilustruje to príbehom chudobného muža, ktorému ktosi daroval holuby, aby mal aspoň niečo pod zub. No muž ich namiesto zjedenia začal chovať. Chcel sa týmto spôsobom trochu pozviechať. Ibaže susedia mu to neodpustili a ktosi holuby otrávil, takže muž skončil opäť na mizine.

V Montegrane sa tiež darí rôznym pochybným chýrom. V meste sa vraj objavili obežníky, vysvetľujúce, ako bežný človek môže emigrovať do Ameriky. No podľa občanov, vedenie mesta cielene zamedzilo ich distribúciu medzi ľudí.

Banfield pochybuje, že také obežníky vôbec niekedy existovali, a ak neboli distribuované, tak len kvôli rozšírenej neschopnosti talianskych úradníkov. No bežní ľudia sú presvedčení, že mesto zakázalo distribúciu obežníkov, lebo miestni, ktorým by sa podarilo do Ameriky emigrovať, by tam zbohatli, a tým by prekonali všetkých, ktorí zostali.

Nedôvera panovala aj medzi spoločenskými triedami. V Montegrane boli chudobní ľudia presvedčení, že bohatí ich vykorisťujú. V čom neboli vzhľadom na prežívajúce postfeudálne móresy v správaní bohatých až tak ďaleko od pravdy.

Keď napríklad zámožnejší obyvateľ Montegrana potrebuje odviezť nákup a okolo ide roľník s oslíkom, očakáva, že ten mu pomôže a nebude od neho žiadať odmenu. Aj vyplácanie mzdy za normálnu prácu je neisté a nepravidelné.

Na bohatých sa nedá spoľahnúť, že svoju časť dohody voči chudobným splnia. Chudobní sa odplácajú bohatým malými činmi pasívnej neposlušnosti. V malom okrádajú bohatého. Keď práve nedáva pozor a oni by mali robiť, flákajú sa a podobne.

Chudobní sú presvedčení, že na to majú spravodlivý nárok a len si berú naspäť, čo je aj tak ich. Bohatý to o chudobných vie, myslí si, že sú prešibaní, snažia sa s ním vybabrať a nikdy nehovoria pravdu. Výsledkom je, že bohatý je naozaj na chudobných tvrdý. Vzniká tak začarovaný kruh, vytvárajúci akúsi atmosféru triedneho boja medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami v obci.

Keď sa roľníkov v Montegrane spýtate, prečo sú bohatí bohatými, väčšina povie, že je to podvodom, klamstvom, krádežou a vykorisťovaním chudobných. Niektorí si spomenuli, že ľudia, ktorí mali veľa pôdy, ju získali tak, že pred generáciou, v čase núdze, ju lacno nakúpili od zúfalcov.

Úsilie a podnikavosť v očiach vidiečanov zväčša nevedú k napredovaniu. Človek aj tak zostane v pomeroch, v ktorých sa narodil. Na strane druhej, dramatický úspech prichádza hlavne ako výsledok vrtkavej šťasteny. Často v podobe daru alebo dobrodenia zo strany niekoho bohatšieho...

„Montegrano“ v nás

Aj keď sa Banfield nevenuje priamo vzniku mafie, prostredie, ktoré vo svojej knihe opisuje, jej vzniku zrejme praje. Myslí si to aj americký politológ Francis Fukuyama, ktorý sa vo svojej knihe Dôvera zaoberá sociálnym kapitálom a spomína aj Banfieldovu knihu:

„V južnom Taliansku si všímame ďalší fenomén, ktorý má svoju obdobu v iných atomizovaných spoločnostiach s relatívne slabými sprostredkujúcimi spoločenskými organizáciami: najmocnejšími komunitnými skupinami sú zločinecké spolky, ktoré nie sú odobrené prevládajúcimi etickými pravidlami. V talianskom prípade ide o slávne kriminálne organizácie ako ´Ndrangheta alebo Camorra.“

Fukuyama uvádza, že v spoločnostiach, kde sú zväzky mimo tých rodinných slabé, mafiánske pokrvné prísahy umožňujú kriminálnikom dôverovať si v situáciách, keď je podrazenie druhého lákavé.

Od roku 1958, keď Banfield zverejnil svoju knihu, sa veľa zmenilo aj v Montegrane. No regionálne rozdiely medzi severom a juhom Talianska pretrvávajú.

„Päť talianskych regiónov s najväčšou prítomnosťou kriminálnych organizácií – Sicília, Kampánia, Kalábria, Apúlia a Basilicata – je súčasne tiež najchudobnejších v krajine,“ poznamenal pred tromi rokmi taliansky ekonóm Paolo Pinotti pre britský denník Guardian.

Podľa neho juh Talianska v dôsledku organizovaného zločinu počas poslednej štvrtiny 20. storočia prišiel o 20 percent ekonomickej výkonnosti. Mafia cez výpalné odčerpáva miestnym podnikateľom prostriedky, ktoré by inak mohli reinvestovať do rozvoja vlastného podnikania. Tuneluje tiež verejné investície a odrádza svojou prítomnosťou súkromné investície zvonku.

Pre Slovensko by príklad južného Talianska mal byť mementom. Napokon jedna dobrá správa: Ak nízka dôvera a slabá spoločenská organizovanosť občanov umožňujú vzrast korupcie i organizovaného zločinu, aktívna verejnosť a záujem o spoločné dobro priestor pre zločin redukujú.

Banfield tvrdí, že k tomu netreba priveľa prvoplánového altruizmu, stačí trochu zmeniť dôrazy v tom našom egoizme a širšie definovať vlastný sebazáujem. Teda nie iba materiálne okamžité dobro našej bezprostrednej rodiny. Treba jednak myslieť aj na svoje dobro v dlhodobej perspektíve a jednak uvedomiť si, že to naše dobro nemusí mať len podobu nejakej hmotnej alebo finančnej výhody.

   


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo