K VECI: Ja a neokonzervatívec?

V časoch, keď som písal komentáre do novín, boli moje výlevy často kritizované, že som akýsi „neokonzervatívec“, ktorého viac než čokoľvek iné zaujíma zoštíhlenie starého dobrého pestúnkovského štátu a že by som nechal chudobných prekutrávať kontajnery a chorých by som zobral k rieke, aby som ich tam postrieľal. Tým sa potom zároveň naznačuje, že je mi ľahostajné, aké dôsledky na životné prostredie bude mať pohádzanie mŕtvol do rieky dolu prúdom.

No, niekedy je tá kritika inteligentnejšia, ale zase nie až tak veľmi.

Je zvrátené, ak je takýmto útokom vystavovaný niekto, kto naznačuje, že ľudia – zvlášť katolíci – by mali niečo robiť pre svojho blížneho priamo a nenechávať na štát, aby sa o to postaral on. Ateistickej ľavici sa podarilo indoktrinovať veľkú časť verejnosti, ktorá potom uverila nároku štátu nielen na monopol na silu, ale aj na cnosť a dobročinnosť. S tým sa spája podozrenie, že každá služba, ktorú poskytne súkromná osoba, sa mu stavia do cesty.

Ilegálna Matka Tereza

A štát má na vynucovanie svojho monopolu zákony. Celkom ma dostalo, že takmer všetko, čo Matka Tereza robila v uliciach Kalkaty, by bolo ilegálne, keby sa o to pokúšal niekto v amerických uliciach, a že za úľavu, ktorú jej sestry prinášali umierajúcim, by mohli byť zažalované za nesprávne ošetrenie.

"V každej spoločnosti, kresťanskej či nekresťanskej, sa utvorili a vyrástli komplikované vzťahy pomoci. Nikdy nepotrebovali štát, až kým štát nezakročil, aby sa urobil potrebným sám."

Zdieľať

Naozaj, štúdia, ktorú práve uverejnili tu v Kanade, tvrdí, že Matka Tereza nebola žiadna svätica. Jej zvyk „oslavovať ľudské utrpenie“ bol v rozpore s modernými klinickými postupmi; jej opatrnosť s peniazmi sa zatracuje ako šetrenie na chudobných a staré kydanie Christophera Hitchensa na jej charakter dostáva v éteri novú šancu. Matka Tereza je taktiež karhaná za „príliš dogmatické názory“ na potraty, antikoncepciu a rozvod.

Aj keď je táto štúdia určená na uverejnenie v časopise Sciences Religieuses, vypracovali ju členovia katedier vzdelávania a psychokecov na Montrealskej a Ottawskej univerzite a z môjho pohľadu je stelesnením pohľadu na katolícke kresťanstvo, ktorý je dokonale temný.

Štát na cirkevnom území

V tomto spočíva náš problém s komunikáciou. Moderný sekulárny sociálny štát a náuka Cirkvi prichádzajú z opačných strán. Štát vpadol práve na to územie, na ktorom kedysi pôsobila Cirkev, širšia rodina a kresťanské spoločenstvo, a za posledné storočie vytlačil a odstránil tradičné usporiadanie, pričom vybudoval nesmiernu a extravagantnú byrokraciu, aby poskytovala sociálne služby, výsledkom ktorých je zjavné zlyhanie.

Keď píšem „zjavné zlyhanie,“ rozhodne idem proti apologétom štátu, ktorí neuznávajú morálnu biedu súčasného amerického života, lebo nemajú žiaden absolútny štandard, podľa ktorého by ho mohli porovnať, ani nevnímajú degeneráciu rodinného života v posledných desaťročiach. To, ako ľudia žijú, sú len „možnosti“, a chudoba sa meria podľa arbitrárnych štatistických metód štátu, ktoré slúžia len jemu.

Predsa však, čo robiť, keď má teraz monopol štát? Odstráňme služby poskytované byrokraciou a naozaj nastane strašné utrpenie. Je to preto, že celému organickému poriadku, ktorý sa kedysi staral o chudobných, chorých, starších, postihnutých, boli vytrhnuté vnútornosti, populácia bola z väčšej časti odkresťančená a zbavená svojich charitatívnych sklonov. Chudobní by naozaj zomreli od hladu, chorí by ostali bez liečenia, starší by boli úplne opustení, keby pestúnkovský štát náhle zletel z ozajstného fiškálneho útesu.

Rovnako nedokážeme uhádnuť – keďže dejiny takúto situáciu ešte nepoznajú – koľko by trvalo, kým by sa obnovilo niečo ako tradičný poriadok. Je nepochybné, že by sa to nakoniec stalo, lebo v každej spoločnosti, kresťanskej či nekresťanskej, sa utvorili a vyrástli komplikované vzťahy pomoci. Nikdy nepotrebovali štát, až kým štát nezakročil, aby sa urobil potrebným sám.

Dnes sme už zabudli na argumenty, ktoré sa uvádzali proti rozširovaniu „sociálneho štátu“ v predchádzajúcich desaťročiach, keď sa predvídal práve tento dôsledok. Hlavným argumentom bolo ohrozenie morálky – že dokonca aj skromné starobné dôchodky budú (skromne) odrádzať ľudí od predvídavosti a utvárania zásob; že akékoľvek verejné „poistenie“ musí nevyhnutne podporovať presne také správanie, pod aké rozťahuje „sociálnu záchrannú sieť.“

Tieto argumenty boli konfrontované priamo, lebo o nich bolo ľahko možné povedať, že sú motivované lakomstvom. Subtílnejšie argumenty, že sa tým podkope Cirkev, rodina a komunita, boli ignorované. Práve preto, že bolo potrebné vyrovnať sa s reáliami ľudského života a postaviť sa nešťastiu, že organické usporiadania silneli. Samotné základy ľudskej spoločnosti sa odstránili a nahradila ich „teória.“

Neokonzervatívec? Nie, iba katolík

"Nemocnice každého druhu, ubytovanie pre chudobných a všemožná sociálna pomoc, školy, univerzity...  Toto všetko vytvorila Cirkev a bolo to tu o mnoho storočí skôr, než začalo existovať niečo ako dnešný moderný štát."

Zdieľať

Vzdelaní katolíci nesmú zabúdať, že každú veľkú inštitúciu, ktorú dnes do posledných podrobností reguluje či priamo vlastní štát, vytvorila Cirkev. Medzi ne patria nemocnice každého druhu, ubytovanie pre chudobných a všemožná sociálna pomoc pre tých, čo ju potrebujú bez ohľadu na vieru, vzdelávanie na každej úrovni v oblasti medicíny a sociálnej práce a samozrejme školy a univerzity vo všeobecnosti.

Všetko toto je súčasťou dedičstva stredoveku a bolo to tu o mnoho storočí skôr, než začalo existovať niečo ako dnešný moderný štát. Je klamstvom tvrdiť, že tieto veci vymyslel štát alebo že je ich prirodzeným predajcom. Štát si ich privlastnil.

Vzdelaní katolíci nemôžu zabúdať ani na rozmery a dosah, aké mala táto katolícka infraštruktúra až do (z pohľadu histórie) predvčerajška. Ostatnú infraštruktúru na celom západnom svete potom takmer úplne vybudovali protestanti podľa katolíckeho modelu, motivovaní tým istým Písmom a Tradíciou, či už si to priznali alebo nie.

Nikdy nebol predložený žiaden seriózny argument, prečo by sa toto všetko malo zboriť. Dialo sa to postupne, až sa to stalo neodvratným, len čo sa stalo samozrejmosťou predpokladať, že je za to zodpovedný štát.

Otázka pre obhajcu toho, čo vytrvalo nazývam pestúnkovský štát, je: „Prijímaš tento predpoklad?“ Lebo len čo sa prijme, už niet o čom diskutovať. Možno bude mylne nazývať moju pozíciu „neokonzervatívnou.“ V skutočnosti je to však stará katolícka pozícia, proti čomu vystupuje.

David Warren 
Autor je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na www.davidwarrenonline.com/

Pôvodný text: Neo-Conservative? Moi?, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo