Kultúra 04. marec 2018

Preťažené zvony (Margita Dobrovičová)

Michal Chuda
Michal Chuda
Báseň na ťažké časy, ktoré práve Slovensko prežíva. Ako na každú nedeľu vybral Michal Chuda.
Báseň na ťažké časy, ktoré práve Slovensko prežíva. Ako na každú nedeľu vybral Michal Chuda.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Michal Chuda

Preťažené zvony (Margita Dobrovičová)
Sviečky, ktoré zapálili účastníci tichého spomienkového pochodu ulicami Bratislavy na pamiatku zavraždeného novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej pred Úradom vlády SR. V Bratislave 28. februára 2018. FOTO TASR – Dano Veselský

Margita Dobrovičová
Preťažené zvony

Ako je to s nami?
Omotaní dňami...
Fosforeskujúcim hladom,
ktorý kráľ dnes padol?
A ktorý sa šťastne pre pád narodil?
Dravosť na sladký prach zmletá.
Koniec leta.
Jablká sú nepochybne dospelé.
Škrípu prsty po tele.
Chcem zo seba zobliecť... osud?
Čo s ním a čo bez neho?
Tak to, Bože, rozsúď.
Zhoď mi nylónový rebríček.
Koľko hlúpych pesničiek
vo mne zimovalo...
Ak dám básni seba, aj to bude málo.

Ako je to s nami?
Horí vechtík slamy.
Otrávené ryby pod vodou.
Viem, kedy si dýchal, kedy zamrzol.
Láske vytínajú dátum na zvary.
Zasype nás voda, piesok obarí.
Žltá astra z neba padala.
Niečo som si priala, niečo nepriala.
Na orloji miznú roky, vlády.
Komu prisahal nôž, že nás nepohladí?
Komu prisahala slučka, že nás uškrtí?
Naše oči – modré siroty.
Padal kráľ a smial sa, smial.
Opito sa za ním vliekol zlatý šál.
Na poslednej večeri mu zapálili sviečky voskové.
A dali mu vybrať. Pravdu a klam. On chcel oboje.

Ako je to s nami?
Kto nás opäť zraní?
Trochu oklamaní, trochu veselí.
Všetci, slepci... boja sa nás anjeli.
A aká som bola včera, zrkadielko?
Zlá. A načo? Snehulienka je zostarnutá.
Ako bojíme sa zodrať pretrhnuté putá.
Rozpustím si vlasy. Do úschovy dáme smäd.
Uvidíme seba, kómatický let.
Roztopené klince, uprázdnený kríž...
A zazrieme svetlo sporé.
Krista, že si prosí skoby, že musí tam hore...

Oddýchnuť si od bolesti, čo sme nevolali.
Čisté rúcha sme si do zodratia prali.
Potom prišlo svetlo.
To nás sťahovali do iného väzenia.
Aká nádej – taká odmena.

Ako je to s nami?
Nabodnuté vrany
na kopije spoteného sna.
Ako v rozprávočke.
Znovu ľudia, znovu vlkodlaci.
A kto rozpozná?
A koľko dní vydržíme bez chleba a bez vody?
Iba krása po trinástej komnate nás povodí.
Iba krása...
Budeme šťastní? Neviem, možno, zdá sa.
A Villona stále naháňajú psi.
Ale nechytia ho. Spi.
Majakovskij s guľkou v srdci recituje básne.
Blázni vykrikujú, že svet aj tak zhasne.
Nezhasne, čo svetlo prijalo.

Bože, je ti človek primoc, primálo?

Vôňou broskýň oblepený svet.
Na lásku a proti láske ešte lieku niet.
Tráva. Pomaly sa zberajúci chrám.
Zatiaľ bez nás. Kam?
A kdesi sa vzpína neprenosné more.
Lazar k nemu nesie dieťa. Na niečo je choré.
Kam to mieri od počiatku sveta svet?
Možno vieme, možno chceme...
Na lásku a proti láske ešte lieku niet...

Ako je to s nami?
Čo nás nezachráni?
Čo nás jarným vodám vydá?
Kde sa stala chyba,
že aj umierame?
Za nami len pláne.
Vytuchnutý oheň, preťažené zvony.
Piesok premiešaný s krvou.
Bude z čoho človeka zas stvoriť.


Margita Dobrovičová (1953 – 1994), poetka a prekladateľka, knižne debutovala v roku 1981 básnickou zbierkou Modrej planéte. Jej básne sú hlbokým ponorom do ľudskej duše, pretavené bolesťou a utrpením, ale aj duchovnou radosťou, nádejou a vierou.
Keď som si čítal výber z jej dosiaľ nepublikovaných veršov a korešpondencie Tajomstvá duše (1995) a natrafil som na báseň Preťažené zvony, hneď som vedel, že sa bude hodiť do našich terajších bolestných dní...
 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0