NÁZOR VLADIMÍRA PALKA: Sviečková v mauzóleu

Výročie Sviečkovej manifestácie pripomenulo paradoxy, ktoré som pociťoval už pri predošlých výročiach. Keďže výročie bolo okrúhle, štvrťstoročné, i tie paradoxy sa pripomínali nástojčivejšie.

Keď skúmame zlomové historické udalosti, zisťujeme, aké prekvapujúce sú neskoršie osudy ich hlavných protagonistov. Na týchto osudoch protagonistov historických udalostí, bez ohľadu na to, či sú s odstupom času hodnotené ako pozitívne či negatívne, vidieť opakujúci sa vzorec.

Jedným opakujúcim sa vzorcom je to, že s odstupom času od historickej udalosti politické spoločenstvá, napr. politické strany, vlády, na jednej strane uctievajú historickú udalosť priam ikonicky, na strane druhej odsudzujú hlavných protagonistov udalosti.

"S odstupom času od historickej udalosti politické spoločenstvá, napr. politické strany, vlády, na jednej strane uctievajú historickú udalosť priam ikonicky, na strane druhej odsudzujú hlavných protagonistov udalosti."

Zdieľať

Ozrejmíme si to na osude Františka Mikloška, ale predtým uveďme iné príklady z histórie. Dalo by sa začať u hlavných predstaviteľov Francúzskej revolúcie, ale najčarovnejšie príklady nám dáva historická udalosť, ktorá určuje dvadsiate storočie. Je to bolševická revolúcia v Rusku v októbri roku 1917. Vďaka nej to storočie patrilo ideológii komunizmu, vďaka nej i Slovensko prežilo štyridsať rokov komunistickej éry, ktorej predzvesťou konca bola práve Sviečková manifestácia.

Ktorí ľudia vlastne urobili októbrovú revolúciu? Niekoľko hodín potom, čo výstrel z Aurory ohlásil vojenský prevrat, sformoval vodca bolševikov Lenin prvú komunistickú vládu. Vrátane neho v nej bolo šestnásť ľudí. V politbyre komunistickej strany bolševikov bolo vtedy sedem ľudí. Traja z nich, Lenin, Trockij a Stalin, boli členmi politbyra aj vlády. Spolu teda bolo v oboch orgánoch dvadsať ľudí. Možno povedať, že týchto dvadsať ľudí urobilo októbrovú revolúciu.

Po Leninovej smrti v roku 1924 bol najmocnejším mužom strany a štátu Stalin, ale ešte niekoľko rokov mu trvalo, než dosiahol takú moc, že mohol kohokoľvek zabiť. Takúto moc dosiahol až v druhej polovici tridsiatych rokov. Dovtedy stihli z uvedenej dvadsiatky štyria ľudia, vrátane Lenina, umrieť prirodzenou smrťou. Koľkých z tých zostávajúcich pätnástich dal Stalin zavraždiť? Ak tipujete, že všetkých pätnástich, tipujete správne. Poväčšine boli popravení ako „nepriatelia ľudu“ po vykonštruovaných politických procesoch. Samozrejme, všetky obvinenia, ktoré sa im pripisovali, boli úplne lživé.

Od konca tridsiatych rokov boli preto každoročné oslavy októbrovej revolúcie dosť absurdné. Masy na výročie pochodovali cez Červené námestie v Moskve, aby oslavovali revolúciu, najvýznamnejšiu udalosť svetových dejín, ktorá oslobodila ľud. Zároveň bola veľká väčšina strojcov tejto udalosti označovaná za nepriateľov ľudu, pre ktorých je guľka jediným spravodlivým trestom. Občania sovietskeho štátu však túto absurdnosť strávili ľahko.

"V 50. rokoch sa každý rok oslavovalo víťazstvo nad hitlerovským Nemeckom. Pritom generál Heliodor Píka, partizánski velitelia Žingor a Trojan boli komunistami popravení, Husák si odpykával doživotné väzenie."

Zdieľať

Podobná absurdnosť sa diala i v komunistickom Československu. V päťdesiatych rokoch sa tiež každý rok oslavovalo víťazstvo nad hitlerovským Nemeckom. Pritom generál Heliodor Píka bol komunistami popravený, partizánski velitelia Žingor a Trojan boli tiež popravení, jeden z politických vodcov SNP Gustáv Husák si odpykával trest doživotného väzenia, generál Ludvík Svoboda vegetoval na akomsi roľníckom družstve a perzekvovaní vo veľkom boli účastníci západného odboja. Netreba dodávať, že všetky obvinenia voči menovaným boli lživé.

Tieto analógie sa mi mihali hlavou v dňoch osláv Sviečkovej manifestácie, keď som si premietol dvadsaťpäťročný príbeh jej zvolávateľa Františka Mikloška. V podmienkach demokracie nie je na politickú likvidáciu potrebné násilie, bez nepravdivých obvinení to však nejde. Mikloškov odchod z politiky začal 28. júna 2006 v Senci, kedy predsedníctvo kresťanských demokratov hlasovalo o tom, či má KDH ísť do vlády so Smerom a SMK. Mikloško hlasoval proti. O desať dní na to, 8. júla 2006 v Ružomberku Rada KDH prijala uznesenie, podľa ktorého pokúsiť sa o vytvorenie vlády so Smerom bolo povinnosťou a prejavom odvahy. Uznesenie bolo teda automatickým odsúdením Mikloška a ďalších členov predsedníctva, ktorí hlasovali proti vytvoreniu vlády so Smerom. Z uznesenia totiž jasne vyplývalo, že si nesplnili povinnosť a prejavili nedostatok odvahy. Keď Rada odhlasovala toto uznesenie, František Mikloško pristúpil k rečníckemu pultu a oznámil, že odstupuje z funkcie člena predsedníctva.

Potom bol jeho odchod z politiky už iba otázkou času.

Netreba hádam ani dodávať, že toto odsúdenie Mikloška bolo falošné a nepravdivé. Hlasovať za vytvorenie vlády so Smerom nebolo žiadnou povinnosťou. V deň hlasovania to už nebola ani reálna možnosť, veď to bol ten istý deň, keď Robert Fico oznámil, že vytvorí vládu s HZDS a SNS.  

Keby tak bol niekto Mikloškovi povedal 25. marca 1988, keď bol zatknutý na policajnej stanici: „František, teraz ťa komunisti zatkli a na námestí násilne rozháňajú modliacich sa kresťanov. Demonštrácia, ktorú si zvolal, prispeje zakrátko k pádu komunistického režimu. Prispeje k tomu, vznikne kresťanská demokracia, ktorú budeš zastupovať v parlamente. Komunistická strana sa premenuje na SDĽ. O pár rokov potom sa s tisíckami členov zlúči so Smerom, ktorého predseda má celoživotnú traumu z Novembra 1989. Potom ťa tvoji kolegovia, ktorým si mnohým výrazne pomohol v kariére, odsúdia za to, že si s tými komunistami nechcel ísť do vlády. Ponížia ťa tvrdením, že si nemal odvahu. Povedia to mnohí takí, ktorí v skutočnosti neprejavili ani štipku odvahy za komunizmu. Odídeš z politiky a oni budú ospevovať Sviečkovú.“ Uveril by Mikloško, že to je možné? Asi nie. Ani ja by som neuveril.

"Ak chcel František Mikloško rozlišovať pravdu a nepravdu i naďalej, tak bol donútený z politiky aj odísť. Lebo v roku 1988 hovorili nepravdu o ňom komunisti, v roku 2006 kresťanskí demokrati."

Zdieľať

Mikloško bol v politike preto, lebo najmä s jeho menom je spojená Sviečková manifestácia, ktorá bola o odlíšení pravdy od lži. A ak sa Sviečková nemala stať zabalzamovanou mŕtvolou v mauzóleu, ak chcel rozlišovať pravdu a nepravdu i naďalej, tak bol donútený z politiky aj odísť. Lebo v roku 1988 hovorili nepravdu o ňom komunisti. V roku 2006 (a doteraz, lebo odsudzujúce uznesenie je stále platné) hovorili o ňom nepravdu kresťanskí demokrati.

Keďže pravda zvyčajne vychádza najavo (a ctitelia Sviečkovej by o tom niečo mali vedieť), súčasťou týchto historických príbehov s rovnakým vzorcom býva aj rehabilitácia. Všetci zavraždení členovia politbyra a vlády z októbrovej revolúcie boli neskôr rehabilitovaní. Niektorí už o dvadsať rokov za Chruščova, niektorí až o päťdesiat za Gorbačova. V Československu čakal Ludvík Svoboda iba tri roky, Heliodor Píka skoro dvadsať. Ale rehabilitovaní boli všetci.

Možno raz nejaký stranícky orgán kresťanských demokratov povie, že uznesenie Rady bolo lživé. Mikloško by mohol byť rehabilitovaný napríklad pri tridsiatom výročí Sviečkovej, teda po dvanástich rokoch. Zdravie mu slúži, teda by to stihol za života. Ak by sa tak stalo, kresťanskí demokrati by o rok tromfli komunistov, ktorí na rehabilitáciu Gustáva Husáka potrebovali trinásť rokov. Patrilo by sa, aby ich tromfli. Napokon, sú to kresťania.

Z týchto príbehov vyplýva ešte jedno ponaučenie. Zdá sa, že všetci, kresťania, komunisti, liberáli, sú naozaj synmi a dcérami jedného Adama a jednej Evy.   

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra a autor knihy Levy prichádzajú.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo