Šulíkov film a otázka viny

Šulíkov film a otázka viny

Čo sa podarilo a čo nepodarilo filmu, ktorý získal cenu Slnko v sieti.

Filmu Tlmočník (2018) sa podarilo niečo dôležité: je to cezhraničný slovensko-rakúsky európsky film, otvára historickú tému a jazvu medzi východom a západom, medzi nadľuďmi, židmi a Slovanmi, medzi podporovateľmi totalitných režimov a obeťami týchto režimov, je aj o neporozumení a nezáujme vo vzťahoch medzi Východom a Západom kontinentu dnes. Dialógy, spád deja, rytmus filmu sú na viacerých miestach slabšie, vážnejšie je postavená otázka, je to otázka viny za minulosť, ktorú Šulíkov film kladie.

Najsilnejším momentom filmu je postava staršieho Rakúšana Georga Graubnera, ktorého hrá výborný Peter Simonischek (hral hlavnú rolu v skvelom filme Toni Erdmann), Simonischek potiahne celý film, s bravúrou hrá ľahostajného, sklamaného, povrchného aj znepokojeného. Zatienil Jiřího Menzela aj ďalšie postavy. Graubner je synom nacistického zločinca, domov písal pekné až nežné listy, na severe Slovenska ho ale nenávideli, niesol zodpovednosť za vraždy. Tlmočník Ali, postava Jiřího Menzla, chce vo Viedni vyhľadať jeho otca a zastreliť ho, potom s tým aspoň konfrontovať jeho syna, narazí ale na nezáujem, povinnú slušnosť, ale v zásade ignoranciu.

Vyryje mu pri odchode z jeho domu na schránku hákový kríž, vhodí do schránky pohoršujúcu knihu jeho nacistického otca a odíde. Graubner ho následne vyhľadá a cestujú spolu Slovenskom. Film je prezentovaný trochu ako road-movie, trochu falošne, pretože Šulík nelogicky spája Ružomberok so Strečnom, úplne nepochopiteľným prechodom cez Váh, akoby obrazy boli viac než realita. Slovenského diváka to musí rušiť, podobne ako lacné gesto s vykradnutím auta v centre Banskej Bystrice. Naopak, oceniť treba autentických mimobratislavských hercov, surovosť a krásu krajiny, dobrú kameru aj Godárovu hudbu.

Medzi slovenským židom a bývalým komunistom Alim a Rakúšanom Georgom vznikne platonické priateľstvo, Slovák sa cíti byť trochu morálnym mentorom, Rakúšan sa rád baví, ale veľa šťastia v živote nemal, rodinu má rozpadnutú, syna kdesi preč, v Anglicku, doma má blahobyt strednej triedy, najatú upratovačku a viagru. Rád si užíva, ale nazvať to šťastím nemožno. Obidvaja niečo nájdu, čo ich prekvapí. Keďže je film v kinách, nebudem prezrádzať viac.

Dôležitejší ako dej je otázka, ktorú film kladie.

Mal som príležitosť navštíviť predstavenie, kde boli aj tvorcovia filmu a kde vznikla krátka diskusia. Film kladie otázku viny za minulosť. Týka sa to Slovenska aj Rakúska.

O vine Graubnera staršieho niet pochýb, nepochybuje o nej ani jeho syn Georg. Zaplatil za to svoju cenu, aj keď nie konečnú, ako naznačí jedna scéna. Akú vinu ale nesie on? Doma jedli z porcelánu s hakenkreuzom, sestra v detstve umrela, rodina nepoznala usporiadanosť, funkčnosť. Film naznačuje, že vina môže vzniknúť iba v prípade nezáujmu o to, čo sa stalo. Ak hľadá pravdu, vyviní sa. Už preto, že pomenovanie viny a milosrdenstvo sú sestry.

Postava slovenského žida je komplikovanejšia. Ali prišiel o obidvoch rodičov, nevie, kde sú pochovaní, a táto antigonovská nespravodlivosť ho trápi. Sám bol pritom komunista, v roku 1968 sa vzbúril, zaplatil za to. Ale považovať komunistu z 50. a 60. rokov (čítaj stalinistu) za obeť, to chce trochu predstavivosť. Aliho postava je vykreslená verne, poctivo k našim dejinám, so všetkým vrátane vlastných ilúzií (ako potvrdil rozhovor Jany Juráňovej s Agnešou Kalinovou či Žiakov Jewropean).

Problém nastal až po filme. Režisér Šulík hovoril o pocite viny, ktorý cíti a ktorý by sme akosi mali cítiť všetci. Odvolal sa na Baumanna (mimochodom, tiež bývalého stalinistu), iní hovorili o zodpovednosti za radikalizáciu v politike dnes (Kotleba), akoby sme vinu dedili.

Ak ale nechceme upadnúť do banálnosti, ako to po filme predviedol scenárista Marek Leščák, musíme rozlišovať.

Najlepší text, ktorý rámcuje diskusiu o tejto téme dodnes, je Jaspersova Otázka viny. V notoricky známom texte Jaspers rozlíšil štyri druhy viny: kriminálnu, politickú, morálnu a metafyzickú. Kriminálnu nesú zločinci, ktorým možno vinu objektívne preukázať. Politickú vinu nesú politici za svoje rozhodnutia, ale aj voliči a občania, ktorí zodpovedajú za stav a vývoj politického spoločenstva, v ktorom žijú. Morálna vina je striktne individuálna, je viazaná na všetkých po posledného vojaka, ktorý mal vykonať rozkaz, „každý čin je podriadený morálnym kritériám“, každý má svedomie, ktoré mu musí byť bez ohľadu na okolnosti rozhodujúcou inštanciou konania. A napokon metafyzická vina, založená na solidarite medzi ľuďmi ako rasou, v zmysle, že každá nespravodlivosť páchaná kdekoľvek na svete musí pohoršiť a jedinec je povinný urobiť čokoľvek, aby na to upozornil a páchaniu zla zabránil. To môže byť podľa Jaspersa prejavené napríklad umeleckým či filozofickým dielom, napríklad Šulíkovým filmom.

Problém je inde.

Angela Merkelová nedávno v reakcii na poľský zákon povedala: „My ako Nemci sme zodpovední za to, čo sa stalo počas holokaustu, šoa, v čase nacizmu.“

Je to veľmi silný výrok a veľmi problematický.

Sú dnešní Nemci zodpovední za zločiny svojich otcov a starých otcov? Podľa Jaspersa nie, presnejšie nie v kriminálnom, politickom ani morálnom zmysle viny. Pokiaľ ide o metafyzický rozmer viny, je to zložitejšie. Národ je istým spôsobom spoločenstvo žijúcich aj mŕtvych a nenarodených, táto vertikála tvorí tradíciu každého národného spoločenstva. Ako v roku 1945 napísal vo svojej slávnej eseji Nemecko a Nemci Thomas Mann, „nemecká povaha má sklon uzatvárať spojenectvo s diablom, upisuje mu dušu a výmenou za spásu dočasne získava bohatstvo a moc tohto sveta“. Mann nemecké dejiny považuje za faustovské, „diabol tu reprezentuje zmes intelektuálnej namyslenosti a archaicky obmedzeného duševného života“, ešte ostrejšie „Lutherov či Faustov diabol má v sebe čosi veľmi nemeckého“. Faustovské na nemeckej kultúre je, že „k svetu pristupujú súčasne abstraktne a mysticky“.

Nemci majú povinnosť poznať svoje dejiny, rozumieť im a vidieť obete minulosti a zaujímať sa o ne, tak ako my všetci, ale dnešní Nemci, ani kancelárka Merkelová nemôžu niesť vinu či zodpovednosť za holokaust. Rovnako ako my nenesieme vinu za zločiny Tisovho štátu a mladší z nás ani komunizmu. Nezbavuje nás to poznať ich, rozumieť im, poznať domáce zdroje totality a stále nanovo ich pomenovať a nechať sa tým vyrušovať. Ale absolutizovanie viny je nebezpečné, nie síce rovnako ako ignorovanie viny, platia slová knihy Genezis (4,10): „Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne.“ Problém s absolutizovaním viny je opačný, spočíva v paušalizácii, hrozí tu riziko, že ak sme vinní všetci, naozaj vinný vlastne nie je nik, že celá diskusia sa obráti proti svojmu zmyslu a stane sa z nej patetický gýč. A to nesmieme dopustiť.

Príznačné je, že Angela Merkelová sa hlási k zodpovednosti za holokaust, kde de facto nič neriskuje (dajme bokom zaplatenie vojnových škôd Poľsku), ale má problém so zodpovednosťou za politiku willkomenskultur, za akceleráciu migračnej krízy a tabuizovanie témy islamu a islamizácie. Tam, naopak, volá po europeizácii, po (vynútenej) solidarite ostatných, akoby niesli rovnakú vinu za vývoj ako ona, ktorá hlásala politiku otvorených hraníc.

Prípadov dvojitej morálky je viac, mohli by sme hovoriť o Poľsku, o zodpovednosti katolíckej cirkvi za Kotlebu atď., dôležitejšie ako príklady je pointa: vina musí byť konkrétna, rovnako ako zodpovednosť. Ak volíme nepresný jazyk, ak akcentujeme princíp, kde sa väzba medzi aktérom a jeho činom stráca, ak preferujeme pátos a hmlu, hrozí nám – ako píše Jaspers –, že sa dopustíme „plochého tliachania o vine, ktoré bez rozdielov kladie všetko na jednu rovinu a posudzuje to v hrubom zábere ako zlý sudca“.

Šulíkov film treba vnímať s Jaspersom na mysli, inak hrozí morálny a historický zmätok, tlmočník sa stratí v preklade.

 

Text vyšiel pôvodne v marci 2018, keď bol film uvedený do kín.

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo