K VECI: Ako je to s tou chudobou

Máte steny potiahnuté kožou z úhora? Nepriestrelné okná? Jazdíte na Maybachu? Prepáčte, ak to znie ako dotieravé otázky z marketingového prieskumu. Nemá to byť osobné. Predpokladám, že väčšina mojich čitateľov odpovie na každú otázku „nie.“ Ďalších tridsať preskočíme, dám ešte dve a sme hotoví.

Vlastníte byt, ktorý stál viac než 10 miliónov dolárov? Ak áno, má výťah pre auto? Viete, taký, čo vás v aute zdvihne z garážového podlažia priamo do vášho bytu...

Nie?

Výborne. Tak potom nie ste skutočne bohatý.

10 miliónov dolárov, jeden z tých lacnejších

Teda minimálne ak svoje štandardy beriete z časopisu Vanity Fair. Narážal som na článok o apartmánovom komplexe v londýnskom Hyde Park č. 1, ktorý je určený pre superboháčov a dostatočne vysoký, sklenený a roztiahnutý, aby prebil (už dosť luxusnú) starú viktoriánsku štvrť v Knightsbridge.

Ináč, spomenul som 10 miliónov dolárov, ale to by bol jeden z tých lacnejších apartmánov. Komplex navrhovala celebrita medzi architektmi Richard Rogers a jeho klienti si vyžadovali všetok luxus, aký si len možno predstaviť.

"Za starých čias plutokrati zarábali svoje peniaze na financiách, rope, realitách, médiách, doprave a priemysle. Dnes zarábajú najmä vďaka korupčným privatizačným intrigám a politickým konexiám."

Zdieľať

Vrátane bezpečnosti. S výnimkou ťažkého delostrelectva neexistuje spôsob, ako by ktokoľvek zvonka mohol bez dovolenia preniknúť dnu. Keď sa však na to pozrieme z pohľadu zabijaka, načo sa unúvať? Zdá sa, že tam nikdy nikto nie je. Vlastníci majú apartmány prostredníctvom myriady zahraničných zástupných firiem a v Londýne sú len zriedka. Majú ich len na prespanie. Domovy majú oveľa krajšie.

Za starých čias plutokrati zarábali svoje peniaze na financiách, rope, realitách, médiách, doprave a priemysle. V dnešných časoch ich zarábajú najmä vďaka korupčným privatizačným intrigám v krajinách, ako je Rusko; získavaním nerastných práv v Treťom svete; tým, že sa vo veľkom stanú rentiermi. Bohatstvo dnes prichádza vďaka politickým konexiám. Keďže existujú dane, regulácie a zákonníky práce, neexistuje iný spôsob, ako sa dostať na vrchol. „Ako sa dá dnes zarobiť vo Francúzsku 50 miliónov dolárov? Ako?“ vyplakáva jeden komoditný magnát.

Zdá sa, že najbohatší ľudia na svete dnes prispievajú do svetovej ekonomiky približne nulou. Sú to takmer čistí paraziti. Na druhej strane, ako naznačujú bezpečnostné opatrenia, nespí sa im veľmi ľahko. Neustále sa musia báť o život.

Ináč, ja nie som marxista. Ani kanibal: nenavrhujem jesť bohatých, najmä nie v pôste. Na druhej strane stále viac dokážem oceniť múdrosť stredovekých zákonov proti prepychu. Existujú formy „okázalej spotreby,“ ktoré sú také obscénne, až tvoria hrozbu pre verejný poriadok.

Jazyk médií deformuje

Náš nový pápež František bol hojne citovaný, keď si povzdychol „ako rád by som bol, keby bola Cirkev chudobná a pre chudobných.“ Povedzme, že ako kresťania katolíci vieme, čo tým myslí. Okamžite nás napadne reč na hore. A potom nás napadnú výnimky a upresnenia; napr. Betánia a príbeh Márie a Marty. Pochopí ho svet vo všeobecnosti?

Ako hovoril pápež Benedikt vo svojej poslednej reči ku kňazom v Ríme, na začiatku šesťdesiatych rokov boli dva vatikánske koncily: koncil otcov a koncil médií. Prví hovorili jazykom viery, druhí jazykom moci.

K tomu by som chcel dodať, že médiá hovoria jazykom, ktorý je prijateľný, ale nepravdivý; Cirkev jazykom, ktorý je pravdivý, ale prijíma sa ťažko. Mnohé z obsahu vyjadrení Cirkvi je stratené v preklade do mediálnych správ.

Jedna moja priateľka, ktorá žije v Benátkach a už ju začalo unavovať, ako sa z médií stále dookola ozývalo “chudobná Cirkev,” si spomenula, že v 70-tych rokoch bola extrémne chudobná. „Miloval ma Boh viacej, keď som bola chudobná?” opýtala sa. „Miluje ma menej, keď už chudobná nie som?“ Potom dodala „A čo pápež zvlášť pre hriešnikov?“

Médiá hovoria jazykom moci a politiky prešpikovaným judášovským pokrytectvom (je to môj skromný názor, no založený na skúsenosti). Ich radosť nad výrokom pápeža Františka by nás mala znepokojovať. Bývalému Jorgemu Bergogliovi sa v Argentíne podarilo jasne povedať, že v žiadnom prípade nepodporuje „teológiu oslobodenia“ alebo socialistické snívanie. Čaká ho výzva, aby to vysvetlil svetu – a to spôsobom, ktorý on osobne uprednostňuje, čiže príkladom.

Nie príkaz štátu, ale vlastná akcia

Lebo reč na hore zvíťazí, no sotva môžeme očakávať ľahké víťazstvo. Chesterton vo svojej knihe o Františkovi z Assisi vyjadril nadšenie pôvodných nasledovníkov tohto svätca pre odpútanie sa od hmotných dobier. A predstavil aj chaos, ktorý musela Svätá stolica držať na uzde: lebo čo bolo u jedného človeka sväté, sa vo františkánskom ráde čoskoro stalo nezdravým excesom.

"Františka čaká výzva, aby svoj výrok o chudobe vysvetlil svetu – a to spôsobom, ktorý on osobne uprednostňuje, čiže príkladom."

Zdieľať

Chudoba, tak ako všetko, čo je pre nás cieľom samým osebe, sa rýchlo môže stať modlou. Myslím, že potrebujeme paradox lesku Cirkvi v jej liturgii, hudbe, odevoch a architektúre – v ostrom kontraste s chudobou jej služobníkov. Potom máme Cirkev, v ktorej sa všetci chudobní môžu deliť – o bohatstvo pre všetkých. Nič s tým neurobia ani návrhy na prerozdelenie príjmu. Nemajú nič spoločné s Kristom, ktorý bohatým povedal: „Rozdajte všetko a nasledujte ma.“

To však nebolo jeho prvé poučenie. Začalo sa to so „zachovávaj prikázania.“ Ako nám pripomínajú tí lepší z kazateľov, máme sklon robiť všetko naopak: a v tomto prípade skočiť do vody v hlbokom bazéne, hoci by sme sa mohli utopiť aj na plytčine.

To, čo nás učí pápež František, je aktuálne a zúfalo potrebné. Chudoba môže byť kresťanskou cnosťou: a naozaj sa potrebujeme zbaviť toľkej svojej márnivosti a toľkého svojho bohatstva. Chudobní sú naši blížni: a takisto aj siroty, chorí, postihnutí, duševne chorí, väznení, starí a nenarodení. V každom musíme vidieť obraz Krista, nie prázdnymi slovami, ale činmi. Nie na príkaz štátu, ale Krista: svojou vlastnou priamou akciou.

David Warren
Autor je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom a Ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/

Pôvodný text: The Poverty Thing, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo