ROZHOVOR: George Weigel o evanjelizačnom katolicizme, ktorý rozpáli svet

Vlažné katolíctvo je bez budúcnosti. Poddať sa pretvárajúcemu ohňu Ducha Svätého už nie je báze zvoliteľnosti,“ píše George Weigel vo svojej novej knihe Evanjelizačný katolicizmus

Žijeme v období, keď „viera, oddanosť cirkevnému spoločenstvu a morálka formovaná vierou už nie sú samozrejmosťou... Evanjelizačný katolicizmus zvoláva celú cirkev k svätosti v misii.“ Táto misia zahŕňa budovanie „spoločenstva veriacich nie kvôli komunite ako takej, ale kvôli spoločnému prijímaniu tajomstiev viery, ktoré sa na oplátku stávajú zdrojmi milostí, vďaka ktorým môže začať spoločenstvo obracať svet. Ohnivé jazyky tvoriace cirkev sa tak stávajú ohňom misie, ktorá rozpáli svet.“ Vyžaduje si to mnoho úsilia, ale tak je to aj so samotným kresťanstvom. 

Weigel vo svojej knihe, ktorá je čiastočne dejinami, čiastočne analýzou a čiastočne výzvou konať, zdôrazňuje, že „práve povolaním ku kresťanskej veľkosti vďaka milosti Božej, ktorá dvíha naše srdcia, a ohňom Ducha Svätého živiaceho naše snaženia sa katolícka viera odjakživa rozrastá.“ Weigel hovorí o evanjelizačnom katolicizme, súčasnom kultúrnom stave a o mnohom ďalšom v rozhovore s Kathryn Jean Lopez pre National Review Online.

„Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lukáš 18, 8) Otázka vychádza priamo z evanjelií a podľa slov otca Richarda Johna Neuhausa „ktokoľvek, pápež či laik, by ju mal považovať za najurgentnejšiu“ otázku, ktorej cirkev čelí v každom historickom období. Čo by Syn človeka našiel práve teraz? Čo sa s tým dá robiť? Je našou zodpovednosťou – mojou, tvojou, všetkých, čo sa nazývajú kresťanmi – pričiniť sa k tomu, aby tu vieru našiel?

Syn človeka, ktorý vystúpil do neba a vráti sa v sláve, by našiel obvyklú ľudskú zmätenosť, uprostred ktorej by našiel aj mnoho viery. Niekedy je obzvlášť príťažlivá a obdivuhodná, akou bola viera Jána Pavla II, iná plná hrdinstva, akými bola viera odsúdených kresťanov v moslimských krajinách a Číne, no väčšinou tak trochu neforemná. Každá z nich by však súperila so známymi nepriateľmi – svetom, telom, diablom. Našiel by taktiež Katolícku cirkev na konci jednej z historických etáp – Protireformačnú cirkev, v ktorej sa dá viera nasávať z okolitej kultúry a následne udržiavať katechézou typu otázka-odpoveď a zbožnou nábožnosťou – vstupujúcej do ďalšej etapy – cirkvi novej evanjelizácie, evanjelizačného katolicizmu, kde sčítaní a sviatostne formovaní katolíci s jasným porozumením svojho misijného povolania spojeného s ich krstom ponúkajú rodinám, susedom, kolegom a spoluobčanom Evanjelium: priateľstvo s Ježišom Kristom ako odpoveď na otázku, ktorou je ľudský život.

"Ak sa pozriete na hrob Leva XIII. v Ríme, uvidíte, že pápež tu stojí vysoký, s pravou nohou vykročenou vpred, akoby hovoriac: 'Svet, pozri sa, musíme sa o niečom pozhovárať a máme k tomu nejaké návrhy, si ochotný počúvať?'"

Zdieľať

Prednedávnom vyšla vo vydavateľstve Image Catholic kniha s názvom Katolicizmus a dnes ste to Vy s vašou novou knihou Evanjelizačný katolicizmus. Sú o tej istej cirkvi?

Otec Robert Barron, autor Katolicizmu, a ja máme na katolicizmus v 21. storočí a treťom tisícročí veľmi podobný názor – ide o katolicizmus, ktorý sa stretol so zmŕtvychvstalým Kristom a od ktorého dostal misijný rozkaz; cirkev, ktorá nanovo objavila, ako uviesť mužov a ženy do pravdy a dobra cez krásu; cirkev, ktorá chápe, že pravda, ktorú prezentuje, je oslobodzujúca, nie zotročujúca; cirkev, ktorá svojou protikultúrou tvorí novú kultúru, vyzvaním kultúry svojvoľnej autonomity k vznešenejšiemu pohľadu na ľudské možnosti v milosti; cirkev, ktorá prekonala súťaž o moc posledných štyridsiatich rokov; cirkev, ktorá uznáva, že každý má svoje povolanie a vyzýva každého žiť ho v evanjeliovom, misijnom duchu.

Prečo je Lev XIII., ktorý zomrel pred viac ako 100 rokmi, tak relevantný aj dnes?

Aby sme pochopili podstatu tohto „katolíckeho momentu“ v dvetisíc ročnej histórii cirkvi, musíme rozšíriť historický objektív. Dnes rodiaci sa evanjelizačný katolicizmus je výsledkom procesu hlbokej reformy cirkvi, ktorá, podľa môjho názoru, začala voľbou Leva XIII. v roku 1878. Po 32 ročnom pontifikáte Pia IX. ukončeného zabarikádovaním pápeža za leoninskými hradbami a popisujúceho samého seba ako „vatikánskeho väzňa“, jeho nástupca Lev XIII. mal dve možnosti: buď pokračovať v utiahnutí v bunkroch vo vzdore pred agresívnou a nepriateľskou sekulárnou modernitou, alebo naznačiť určitú cestu, ako zachytiť túto modernu a vyzvať ju k vážnemu rozhovoru o ľudskej budúcnosti. Ak sa pozriete na Levov hrob v Lateránskej bazilike v Ríme, uvidíte, že si vybral druhú možnosť: pápež tu stojí vysoký, s pravou nohou vykročenou vpred a natiahnutou pravou rukou, akoby hovoriac: „Svet, pozri sa, musíme sa o niečom pozhovárať a máme k tomu nejaké návrhy, si ochotný počúvať?“

Táto vpred hľadiaca pozícia uviedla do pohybu dynamiku, ktorá viedla k veľkým katolíckym reformným hnutiam v polovici 20. storočia: liturgické hnutie, hnutia filozofickej a teologickej reformy, reforma katolíckych biblických štúdií, zdokonalenie katolíckej sociálnej doktríny, nové a vedecky presnejšie prístupy k štúdiu cirkevnej histórie. Tieto hnutia potom nastavili intelektuálny rámec pre Druhý vatikánsky koncil, ktorý je dnes interpretovaný Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI. vo svetle Novej evanjelizácie. Teda – vidiac to v tomto širšom „levom“ objektíve – posledných sto a niečo rokov katolíckej reformy, vrátane Druhého Vatikánu, bolo určených na prípravu cirkvi k obnoveniu a oživeniu misijného povolania v 21. storočí a treťom miléniu. Ak Ján XXIII. (ktorý ho zvolal) bol otcom Druhého Vatikánu a Pius XII. bol jeho starým otcom (keďže jeho učenie je druhé najcitovanejšie v dokumentoch koncilu), potom Lev XIII. (počas ktorého pontifikátu sa Ján XXIII. narodil) je koncilovým prastarým otcom – mužom, ktorý uviedol do pohybu ukončenie protireformačného katolicizmu a eventuálny vznik evanjelizačného katolicizmu.

Priučil sa evanjelizačný katolicizmus niečo od amerických evanjelických protestantov?

Myslím že od evanjelického protestantizmu sa dá priučiť niekoľkým dôležitým veciam: dôležitosti osobného vzťahu s Ježišom Kristom („priateľstvo s Ježišom“ bolo jednou z kľúčových tém kázania pápeža Benedikta XVI.), absolútnemu stredobodu krstu v našich životoch a odhodlaniu vidieť všade „misijné teritórium.“ Zo stretnutia s evanjelickými protestantmi sa katolíci môžu naučiť nanovo sa začítať do Nového zákona s očami viery; nie ako do prastarého textu, ktorý treba rozoberať, ale ako do živej knihy popisujúcej Božie cesty vo svete nápadne podobnému našej dobe a životom.

Je evanjelizačný katolicizmus reálny, keď vidíme, že dnešní katolíci majú ďaleko od oddanosti sa zjavenej viere, ktorú dnešný svet podľa Vás tak veľmi potrebuje?

Čo sa týka „reálnosti“: netvrdím, že evanjelizačný katolicizmus je jednou z viacerých možností byť katolíkom. To, čo tvrdím, je celkom jasné, že v ňom spočíva cirkev budúcnosti. Kultúrny katolicizmus – katolicizmus založený na tom, že vaša babka sa narodila v County Cork, Guadalajara, Palerme či Krakove – vám nepomôže, ak bude okolité prostredie toxické, protibiblické. Kristofóbne. Budúcnosť má jedine výrazne evanjelizačný katolicizmus, ktorého hlboko veriaci učeníci sú vedení k misii a pripravení čeliť nepriateľskej kultúre. Že to bude ťažké? Nuž, stále to bolo ťažké. Skúsenosť dynamických, evanjelizačných katolíckych farností, diecéz, seminárov, hnutí a rádov je však taká, že ak niečo kážete a dosvedčujete to životom, účinok sa dostaví – pretože je to pravda, ktorá priťahuje a povznáša a pretože sa učíme žiť pravdu našej ľudskosti v jednote s Kristom.

"Kultúrny katolicizmus založený na tom, že vaša babka sa narodila v County Cork, Palerme či Krakove, vám nepomôže, ak bude okolité prostredie toxické a kristofóbne. Budúcnosť má jedine výrazne evanjelizačný katolicizmus."

Zdieľať

Vo svojej knihe nazývate ľudí „pokrstenými pohanmi“. Koho tým máte na mysli a nezdá sa vám to trochu pritvrdé?

Nuž, aby som bol konkrétny, napadajú mi hneď niekoľkí členovia Kongresu a vládni úradníci, ktorí by zapadli do opisu. Sami sa označujú za katolíkov a možno aj chodia s určitou pravidelnosťou na bohoslužby. Žijú však životy takej teologickej a morálnej nekoherentnosti (napríklad podporovaním Roe vs. Wade  alebo presadzovaním homosexuálnych manželstiev či potratov), že ich vzťah s cirkvou je zničený.

Dobre vieme, že cirkev 21. storočia má niekoľko schizmatikov. Sú nimi osoby, ktoré vo formálnom, kanonickom význame žijú mimo právnych hraníc cirkvi, pretože porušili spoločenstvo s cirkvou porušením kanonického práva (spomeňte si na Lefébristov). Čo mám na mysli provokatívnym výrazom „pokrstený pohan“ je to, že cirkev má oveľa väčší problém, akým je malá, okrajová sekta Lefébristov, pretože mnohí veriaci žijú v rámci kanonických hraníc cirkvi, no netvoria spoločenstvo s cirkvou v žiadnom inom racionálnom význame. A to je úloha všetkých katolíkov – no obzvlášť kňazov – aby priviedli „pokrstených pohanov“ späť k životu v plnosti v jednote s katolíckou vierou.

„V kultúrnom prostredí, kde je každá autorita spochybňovaná a kde je nadprirodzená autorita považovaná za psychologický poopilecký stav z postmoderného sveta“ píšete, „znie vyhlásenie, že nebeská autorita sa odovzdáva v neporušenom reťazci apoštolského nástupníctva skrz biskupov cirkvi v jednote s rímskym biskupom skutočne neuveriteľne.“ No napriek tomu pokračujete, že „je to niečo, v čo Katolícka cirkev verí, a čo musí evanjelizačné katolíctvo hlásať, vysvetľovať a žiť.“ Ste uznávaná osoba. Uznávaní ľudia vám načúvajú. Dokonca Vás zavolali do NBC. Ako niečo také môžete tvrdiť? Ako tomu môžete veriť? Kde beriete istotu, že sa Katolícka cirkev nemýli?

Kľúčovou otázkou ostáva aj naďalej „za koho ma pokladáte vy?“, ktorú Ježiš položil svojim učeníkom keď putovali po Cézarei Filipovej. Ak sa stotožním s Ježišom, ktorý je tým, čo o sebe hlása – cestou, pravdou, životom – tak je logické myslieť si, že by si prial, aby sa jeho nasledovníci, cirkev, zachovala v tej istej pravde. Katolíci stále verili, že pravda sa zachováva účinkovaním Ducha Svätého v cirkvi cez „apoštolské nástupníctvo“: biskupi v jednote s rímskym biskupom, ktorý je nástupcom apoštolov, pôvodných svedkov Ježiša, zmŕtvychvstalého. Sú Kristovými svedkami vo svete a autoritatívnymi učiteľmi cirkvi.

Zdieľať

Napokon, vidím, čo sa stane kresťanským komunitám, ktoré stratili akýkoľvek zmysel pre učiteľskú autoritu, v ktorej by boli zakotvení a verní Písmu a cirkevnej tradícii. Buď sa tvárou v tvár nepriateľskej kultúre rozpadnú, alebo sa jednoducho stanú skôr vyjadrením kultúry, než Evanjelia. To je príbeh na poučenie a zároveň ďalší argument pre pochopenie Katolíckej cirkvi riadenej autoritatívnymi učiteľmi apoštolského nástupníctva.

Prečo má akákoľvek racionálne veriaca osoba akceptovať kňaza ako prostredníka? Prečo nemôžem ísť k Bohu priamo? Prečo sú sviatosti dôležité?

V katolíckom chápaní kňaz nie je prostredníkom na spôsob predajcu áut, ktorý je medzičlánkom medzi vami a vozidlom, ktoré si chcete kúpiť. Katolícky kňaz je obrazom večného kňazstva Ježiša Krista: často chybným, ale predsa len obrazom. Ako obrazy vo východokresťanskej teológii nielen reprezentujú, ale aj „sprítomňujú“ realitu, ktorú ukazujú, katolícki kňazi „sprítomňujú“ kňazstvo Ježiša Krista. Je to Kristus, kto krstí, Kristus, kto počúva vyznania a odpúšťa viny, Kristus, kto sa sám sprítomňuje vo forme chleba a vína, aby sa ním ľudia mohli živiť a byť bližšie k nemu – Kristovi, ktorý pracuje skrze cirkvou vysvätených kňazov.

Samozrejme, za Bohom môžete zájsť priamo, kedykoľvek, stále. Za Bohom môžete zájsť denne – čo by mali praktizovať všetci katolíci – čítaním Biblie. Keď však idete za Bohom v spoločenstve Katolíckej cirkvi, robíte tak aj cez sviatosti, ktoré sám Kristus cirkvi zanechal ako privilegovaný spôsob stretnutia sa s ním, a skrz neho so Svätou trojicou Otca, Syna a Ducha Svätého. Sviatosti sú kontaktným bodom, hranicou medzi pozemskou cirkvou a cirkvou žijúcej v Božej sláve, vo svetle a láske Trojice. Hranica však nie je celkom správny výraz, ide skôr o akúsi membránu, než hranicu – je priepustná. Vďaka sviatostiam žijeme istým zvláštnym spôsobom „v Kráľovstve“, žijeme v očakávaní toho, čo bude, ak Boh zavŕši, čo od počiatku plánoval, a teda spásu sveta opísanej vo vízii sv. Jána, kde sa píše o svadobnej hostine baránka v novom Jeruzaleme.

Akým spôsobom sú „charizmatické hnutia a nové formy katolíckeho spoločenstva“ nádejou k „renesancii viery“? Prečo ľudia nemôžu byť jednoducho katolíkmi? Na čo sú všetky tie obnovy?

V Katolíckej cirkvi Spojených štátov je mnoho evanjelizačne živých farností a univerzitných pastoračných centier. No v západnej Európe, kde klasické prejavy katolíckej viery (vo forme farností či pastoračných centier) vymierajú, nachádzame často šťavu, energiu, práve v charizmatických hnutiach a nových formách katolíckeho spoločenstva. Pápež Ján Pavol II. o nich hovoril ako o „charizmatickom“ ovocí Druhého vatikánskeho koncilu. Tieto hnutia a spoločenstvá sa však musia postupne začleniť do tradičnej štruktúry katolíckeho života (farností, diecéz...). V súčasnej Katolíckej cirkvi sú po celom svete nové hnutia a komunity miestami, kde mnohí nanovo objavujú, alebo jednoducho nachádzajú celú pravdu o katolíckej viere.

Čo znamená, že všetci kresťania sú povolaní k svätosti? Nie je len pre svätcov?

Svätosť je ľudským a kresťanským cieľom každého kresťana. Je našim cieľom, pretože sme boli k nemu krstom povolaní. Povolanie byť svätým, ako je svätý náš Pán, pretože sme sa krstom stali jeho – jeho telom, cirkvou. Je to aj našim ľudským osudom, pretože je stvorený na obraz Kristovho života, lásky, ktorá sa rozdáva a ktorú my prijímame za svoju a tým máme byť pre iných darom, rovnako, ako je život darom pre každého z nás. A táto pravda, ku ktorej podľa slov Jána Pavla II. vieme dospieť poznaním, je silno vyobrazená a radikálne potvrdená umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista.

"V pokoncilnom katolicizme sa vyprodukovalo strašne veľa estetického odpadu, ale hlúpe obdobie je už väčšinou preč a karta sa obracia, hoci iba pomaly. Cirkev stále inšpiruje umelcov k vytváraniu krásnych vecí."

Zdieľať

Svätci, pripomína nám C.S.Lewis, sú jednoducho ľudia, ktorí vedia pohodlne nažívať s Bohom, bez neistoty. Ak sa teda chcete zúčastniť svadobnej hostiny baránka v novom Jeruzaleme, musíte sa stať osobou, ktorá sa bude v jeho spoločnosti cítiť dobre.

Ako je vôľa byť tolerantný a presvedčenie homosexuálov, že majú rovnaké práva ako každý iný, „pokusom o zmenu ľudskej prirodzenosti prostredníctvom práva cez donucovaciu štátnu moc“?

Kardinál Francis George z Chicaga, ktorý je dosť pravdepodobne intelektuálne najschopnejším biskupom v histórii katolicizmu v Spojených štátoch, to v januárovom stĺpčeku diecéznych novín povedal brilantne: „Sexuálne vzťahy medzi mužom a ženou sú prirodzene a nevyhnutne odlišné od sexuálnych vzťahov medzi partnermi rovnakého pohlavia. Táto pravda je súčasťou zdravého rozumu ľudskej rasy. Bolo to pravdou pred existenciou akejkoľvek cirkvi alebo štátu, a bude to pravdou, aj keď tu nebude žiadny štát Illinois alebo Spojené štáty americké. Návrh na zmenu tejto pravdy o manželstve v občianskom práve je menšou hrozbou pre náboženstvo, ako je to urážkou ľudského rozumu a spoločného dobra spoločnosti. Znamená to, že všetci máme predstierať niečo, o čom vieme, že je fyzicky nemožné. Legislatíva môže rovnako dobre zrušiť aj gravitačný zákon.“ V súčasnej kultúre, v ktorej myšlienka, že niektoré veci sú jednoducho dané, je oslabená, je to, ako raz učeníci povedali o Ježišových slovách „tvrdo hovorí“. Ale stalo sa to pravdou. Ak štát úspešne uplatňuje svoje možnosti pri redefinovaní skutočnosti vo veciach muža, ženy a manželstva, kde sa táto schopnosť redefinovania reality zastaví? Prečo nezmeniť definíciu vzťahu rodič-dieťa alebo lekár-pacient alebo kňaz-kajúcnik alebo obhajca-obvinený? Prečo neredefinovať občianstvo na dodržavanie štátnej redefinície reality?

Čo môže mať spoločné sexuálna revolúcia s vtelením Krista? Potvrdzuje toto tvrdenie všeobecné presvedčenie o tom, že katolíci sú posadnutí sexom – konkrétne tým, že ho odmietnu a pripravia ho tak o všetku zábavu?

V kultúre MTV, erotických kanálov spoločnosti HBO či reklám by som netvrdil, že to katolíci sú posadnutí sexom. Spoločnosť je posadnutá sexom. Je to však veľmi zvláštny druh sexu. Ide o odosobnený sex, v ktorom neexistuje záväzok, či plodnosť. V takomto prostredí môže znieť prastaré katolícke presvedčenie, že kresťania sa milujú iba s osobou, ktorej sa zaviazali sľubom, ako to raz podal evanjelický teológ Gilbert Meilaender, dosť staromódne. Končí však všetko vzťahom na jednu noc?

Vtelenie nás učí, že Boh berie našu ľudskú stránku veľmi, veľmi vážne, pretože ľudské telo a krv sa stali materiálom, ktorým Boží syn vstúpil do ľudskej histórie. Naša telesná stránka nie je hračkou, ktorú „vlastníme“ a „používame“ a s ktorou sa „hráme“. A keď tak konáme, veľmi si ubližujeme. Ak neveríte, opýtajte sa ktoréhokoľvek stredoškolského psychologického poradcu – hoci aj úplne neveriaceho – ktorý sa snaží pomôcť mladým ľuďom dostať sa z pasce závislosti na pornografii na internete.

Píšete, že „to najlepšie z kresťanského umenia, architektúry, sochárstva, literatúry a hudby bolo vždy teologicky zasvätené.“ Vyprodukujeme ešte takéto veci? Vyzeráte mať v tomto nádej.

V pokoncilnom katolicizme sa vyprodukovalo strašne veľa estetického odpadu, ale hlúpe obdobie je už väčšinou preč a karta sa obracia, hoci iba pomaly. Čiže – áno, myslím si, že cirkev stále inšpiruje umelcov rôznych disciplín k vytváraniu krásnych vecí.

Pointou Evanjelizačného katolicizmu je, že vo svete, ktorý nemôže uveriť, že je niečo pravdivé a ktoré je v hlbokom strete s niečím dobrým, to krásne môže byť privilegovaným oknom do pravdy a dobra. Niečo je buď krásne, alebo nie je. Premýšľanie, prečo tomu tak je, otvára množstvo ďalších otázok. To je dôvod, prečo by cirkevná liturgia mala byť krásna, nie lacná: krása liturgie otvára naše zmysly a póry v našich mysliach, takže môžeme premýšľať nad pravdou a dobrom, ktoré nám Boh ponúka v Slove a sviatostiach.

Ako môže katolicizmus tvoriť kultúru a zároveň antikultúru?

Katolicizmus stále tvoril svoju mikrokultúru. Katolíci sa vyjadrujú odlišne, rozprávajú odlišné príbehy, žijú v inom časovom pásme (kde nedeľa nie je iba dňom, kedy sa obchodné centrá zatvárajú skôr), vnímajú život a smrť pod iným uhlom. Kedysi, povedzme, keď som bol ešte chlapcom, zapadala táto mikrokultúra do okolitého prostredia veľmi prirodzene. To však už neplatí. Dochádza k výraznému treniu, aby sme to podali jemnejšie, medzi tým, čo nás učí žiť katolícka mikrokultúra a tým, k akému životu nás pozýva svet.

„Svet“ spieva „urob si po svojom“ a považuje to za vrchol ľudského snaženia a zrelosti. Katolícka mikrokultúra má odlišné učenie, podľa ktorého je súlad s pravdami, ktoré Boh vložil do stvorenstva a nás zlatou cestou k tomu, aby človek prekvital. Podľa môjho názoru, evanjelizačným katolicizmom sa cirkev najlepšie postaví dominantnej kultúre súčasnosti. A to nie argumentáciou, ale preukázaním ľudskej mravnosti v životoch formovaných práve v katolíckej mikrokultúre. Životy žité vznešene, láskavo a súcitne dokážu otvoriť zavreté okná sekulárneho sveta dusiaceho sa vo vlastných výfukových plynoch, vpustiť doň trochu sviežeho vzduchu, začať nové debaty a umožnia stretnúť sa cez Krista s Bohom. Hlásanie evanjelia „vo svete“ začína žitím evanjelia.

"Komu môžete vyznať hriechy krvavého 20. storočia? Kto ich zotrie? Kto ich odpustí? Odpoveďou nemôže byť doktor Freud, Amnesty International ani OSN."

Zdieľať

Akými cestami sa dá kráčať do Emauz?

Sú všade, tak ako je všade zmŕtvychvstalý. Čaká kým sa stretneme, aby nás prekvapil jeho výkladom Písma a aby sa k nám pridal pri lámaní chleba.

Prečo moderný svet tak veľmi potrebuje „Božiu milosť“?

Kvôli svojej vine, často podvedomej, no napriek tomu prítomnej. Dvadsiate storočie bolo najkrvavejším storočím v ľudskej histórii, čo sa týka jeho magnitúdy. Prirátajte vyvražďovanie neviniatok v podobe potratov k masakrom Druhej svetovej vojny, koncentračným táborom, gulagom a zvyšku politicky motivovaných hrôz a získate svet zmietajúci sa vo vine z ukrutností a nehumánnosti, ktorú na seba nechal dopustiť. Komu môžete vyznať hriechy, ktoré spôsobili túto vinu? Kto ich zotrie? Kto ich odpustí? Odpoveďou nemôže byť doktor Freud, Amnesty International ani OSN. Odpoveďou je, podľa môjho názoru a hlásania cirkvi, Boh Biblie, ktorý prichádza na tento svet a vstupuje do histórie – najskôr cez izraelský národ, neskôr v synovi – ponúknuť ľudstvu objatie nebeskej lásky, ktorá môže ako jediná vyliečiť naše dolámané životy, našu spoločnosť a kultúru.

Píšete, že pápež potrebuje „hlbokú duchovnú spôsobilosť, aby zvládal niesť rany celej cirkvi bez toho, aby z nich vykrvácal k smrti.“ Otvára Evanjelizačný katolicizmus dvere k duchovnému mysticizmu, ktorý je doposiaľ v súčasnom svete nepoznaný? V ktorom má jednota, sloboda, láska, utrpenie, či radosť hlbší význam, aký neradi pociťujeme, či uznávame, nieto o ňom diskutujeme či vydávame svedectvo?

Kresťanstvo bez kríža je pekný, no nepravdivý príbeh. Rozhodne to nie je pravda o svete, ako ho chápe kresťanstvo. Kríž, forma spasenia a posväcovania sa je hlavne nadprirodzeným tajomstvom. Jeho nepochopenie, to, že nám Boh nedal spasiteľa, akého by sme si predstavovali, je už starý príbeh. Tak starý, ako sú staré samotné evanjeliá. O Kristovi sa rozčarovane a neveriacky vyjadrovali aj v jeho domovine: „Nie je to Jozefov syn?“ Mali na mysli iného spasiteľa podobne, ako to často robíme aj my.

Vaša kniha je zjavne výzvou katolíkom. Je však aj pre ostatných? Akýmisi otvorenými dverami?

Rozhodne to bolo mojim cieľom. V Evanjelizačnom katolicizme som sa snažil o tri veci, ktoré sú prakticky zhrnutím všetkého, čo som sa za posledných tridsať rokov prácou v cirkvi naučil. Snažil som sa priniesť nový, obsiahlejší pohľad na modernú históriu cirkvi, aby sme evanjelizačný katolicizmus videli jasnejšie a pochopili jeho charakter. Snažil som sa predostrieť kritéria pre skutočné a nepravé reformy cirkvi, aby sme si nemýlili reformu s rozkladom. A taktiež som sa snažil vypracovať program pre konkrétne reformy – biskupstva, kňazstva, liturgie, zasväteného života, laického života, katolíckeho intelektuálneho života, svedectva cirkvi na verejnosti, a pápežstva a rímskej kúrie – tak, aby prehĺbili radikálnu reformu, akou je Evanjelizačný katolicizmus, a prispeli k jeho vyzretiu.

Evelyn Waugh raz povedal, že cirkev vyzerá väčšia zvnútra, než zvonka. Evanjelizačný katolicizmus je pozvaním k pohľadu zvnútra, a k pohľadu na budúcnosť.

Kathryn Jean Lopez

Pôvodný text: Setting the World Ablaze, mierne krátené. © 2013 by National Review, Inc. Publikované so súhlasom redakcie. Autorizované: Lucy Zepeda, 11.2.2013.

Preložil: Stanislav Gazda. Ilustračné foto: christianitytoday.com, christianbook.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo