Na komunistov sa nehnevám. Sužuje ma to, čo vidím okolo dnes

Na komunistov sa nehnevám. Sužuje ma to, čo vidím okolo dnes

Rudolf Dobiáš. Foto: Andrej Galica/TASR

Rozhovor s Rudolfom Dobiášom, bývalým politickým väzňom a spisovateľom.

Ako osemnásťročného maturanta ho nespravodlivo obvinili z protištátnej činnosti, dôvod: po rozpustení skautingu sa pokúsili ďalej pôsobiť, stretávali sa, vydávali letáky. V roku 1953 ich učiteľ našiel karikatúru, na ktorej stáli okolo dvoch kotlov čerti, v jednom bol Gottwald, v druhom Stalin. Nahlásil to ŠtB, Dobiáša za to odsúdili na 18 rokov väzenia. Na základe amnestie ho po ôsmich rokoch prepustili na slobodu. Dnes žije s manželkou a rodinou blízko svojho rodného domu v Dobrej pri Trenčianskej Teplej, stále je činorodý, píše, sleduje politiku, cestuje. Obkolesený obľúbenými obrazmi, žiari z neho spokojnosť. Rudolf Dobiáš.

Ktorýsi jáchymovský väzeň spomínal, že keď prišiel na svoju izbu a oprašoval si zo svojich montérok prach, hovoril si: komunizmus musí padnúť, ľudia nedopustia, aby sa takto žilo. Na čo ste v Jáchymove mysleli vy?

Robili sme na zmeny, niekedy sme sa vracali ráno po nočnej, niekedy popoludní, niekedy večer. Prvé, na čo som myslel, bolo tých 18 rokov, na ktoré som bol odsúdený. Z Pankráca som prišiel do Ostrova, bol to centrálny láger, bolo to v októbri, kde sme dostali čísla, to moje bolo A 025 229. Po roku väzby som bol ako prst, sotva som mal 50 kilogramov. Fáral som pod zemou, dovtedy som nikdy nič podobné nerobil. Pod zemou bolo niečo ako komín, rebríkom sme vyliezli doň, tam bola nameraná rádioaktivita, nálezisko uránu, my sme to volali smolka, oficiálne smolinec, rádioaktívny kov. Bol to pekný čierny kov, museli sme ho oslobodiť z kameňa ako takú princeznú (smiech), ledva som vtedy udržal vŕtačku.

Keď som bol odsúdený na 18 rokov, na súde som si pomyslel: von pôjdem v tridsiatich siedmich, to nebudem až taký starý, to sa bude dať vydržať. V Jáchymove som si pomyslel, že to určite nevydržím.

Čo bolo najhoršie?

Málo jedla. Mali sme stravenky na jedlo A, B, C – podľa plnenia plánu. Kto plnil plán, mal lepšiu stravu, ja som nebol schopný plán splniť, tak som dostal jednu knedľu a jeden kúsok mäsa, ten, čo plnil, mal tri knedle a dva kúsky mäsa. Bolo to málo.

Mal som šťastie, bol som tam taký chlapec medzi chlapmi, niektorí tam boli už dva-tri roky, boli už zvyknutí, vedeli vychádzať s bacharmi, pomohli mi.

Ako?

Jeden z nich, Juhoslovan, volal sa Milan Šobot, neviem, či bol Srb, Chorvát alebo Slovinec, bol u nás odsúdený na trest smrti, ale dostal milosť. Ťažko robil, za čo dostával vreckové, keď človek vyťažil viac smolincu, mohol si privyrobiť, najviac ale 800 korún. Viete si predstaviť, že tí chlapi, čo mali doma ženy a deti, chceli niečo zarobiť, ako sa snažili. Milan mi zo svojich peňazí kúpil v táborovom bufete kúsok salámy alebo slaniny, pomohol mi. Z Ostrova nás potom rozdelili do táborov, ja som sa dostal do tábora Svatopluk.

Bolo to lepšie?

Žiaľ, šachta bola ďaleko od tábora, bola zima, bývali tam tuhé zimy, chodili sme najmenej trištvrte hodiny pešo, vstávali sme pred piatou a do šachty sme chodili v deravých gumákoch, do dier sme si dávali noviny. Našťastie, v máji ma prevelili na Příbramsko, šachta bola bližšie, bolo to lepšie. Už som bol aj fyzicky odolnejší, aj psychicky zmierený. A najmä bola tam úžasná spoločnosť.

Čo to znamená?

Bol som najmladší na izbe, tráviť čas s tými pánmi bola radosť. Zdá sa to paradox, ale žiť s nimi bol dar. Býval som s opátom kláštora, ktorý prešiel aj nemeckým koncentrákom, ďalší bol vedúcim v pražskom vydavateľstve, potom jeden bratislavský Nemec, príbeh sám osebe, ďalej komunista Eugen Löbl, odsúdený v Slánskeho procese na doživotie, žid, ktorý mal zaujímavý vzťah a priatelil sa s opátom, veľa sa rozprávali, boli také dvojičky, Löbl potom konvertoval na katolicizmus.

A vo väzení ešte veril v komunizmus?

Myslím, že už nie, nikdy som od neho nič také nepočul. V roku 1959 zavolali Löbla na veliteľstvo, niekto tam prišiel z Prahy. Pred prepustením nám stihol povedať, že sa zrejme chystá amnestia. Löbl išiel domov, neskôr spolupracoval s Otom Šikom a po Auguste 1968 emigroval.

Jáchymovská Veža smrti. Rozbíjal sa tu urán, mnoho väzňov zomrelo dôsledkom radiácie. Foto: Milan Cupka/flickr.com

Existuje viacero svedectiev o vzťahoch medzi politickými väzňami a ťažkými zločincami, niekedy to bolo pre politických väzňov extrémne ťažké, inokedy naopak. Vaša skúsenosť?

Mali sme aj zločincov, spomínam si na jedného, ktorý si už predtým odsedel 22 rokov. Bol to zlodej, istý veľkostatkár ho počas prvej republiky použil na to, aby zapálil stodolu, on to urobil, ale nocoval tam nejaký žobrák, ktorý zahynul, preto bol odsúdený až na 25 rokov, na konci vojny ho prepustili.

Prečo?

Využívali vtedy ťažkých zločincov a vrahov na odvážanie nevybuchnutých bômb. Dostali sľub, že ak prežijú, prepustia ich. Dlho na slobode nevydržal, vykrádal vagóny, dostal sa na našu izbu. Predstavil sa: Já su Franta Brabec, som zlodej, ale v kriminále nekradu. (Smiech.) Musím povedať, že sa nám zišiel, v zime sme mali nárok iba na jedno vedro uhlia na noc, ktorým sme si kúrili. Bývali sme v barakoch so stenami, cez ktoré fučalo dovnútra, aj sneh sa tam často dostal. Franta vedel zohnať viac uhlia, nás by boli odhalili, báli sme sa, on bol šikovný, profesionál (smiech), vážili sme si ho za to. Do pece, kde sme si kúrili, sme vkladali prerobenú rúru, v ktorej sme si varili čaj, jediné, čím sme sa mohli zohriať. Našťastie, to už boli lepšie časy.

V čom?

Urobil som si dokonca zámočnícky kurz, naučil som sa zvárať. Najmä ale rástla nádej, čakali sme na amnestiu, jeden kamarát z Oravy Michal Šulek dostal dokonca dovolenku. Iný zase doniesol platne s vtedajšími hitmi, ktoré občas pustili v lágri v rozhlase. Atmosféra sa menila, už sa nám žilo dobre.

Na túto otázku myslím od začiatku, ako vás počúvam: Spomínate ťažké časy, nespravodlivý trest, kruté podmienky, rádioaktívne bane. Vy sa ale často usmievate, smejete, hovoríte, čo bolo pozitívne. Vy sa na tých komunistov vôbec nehneváte?

Čo by som narobil s tým, keby som sa hneval?  Veď som bol v dobrej spoločnosti! Na vyšetrovačke to bola katastrofa, nedalo sa sedieť na cele, stále som musel chodiť, sedačku hneď po jedle zamkli o stenu, posteľ hneď ráno, prechodil som kilometre. Modlil som sa a rozmýšľal som. Netrápil som sa, nezlomilo ma to. Spýtal som sa jedného referenta, koľko mi za to roznášanie letákov hrozí, povedal, že päť rokov, asi to ma upokojovalo.

Máte umeleckú dušu, do basy ste sa dostali vo veku, keď sa mladý človek chystá nadýchnuť, umelec tvoriť. Vy ste sedeli v base, muklovali v Jáchymove. Z normálneho pohľadu to boli stratené roky. Rozmýšľali ste o tom?

Tam nie, napísal som tam jedinú báseň. Z vyšetrovačky sme časom odišli na krajský súd, cvičili sme odpovede a otázky, čo sme vypovedali, učili sme sa to naspamäť. Bolo to hrozné, musím vám povedať, že som nevedel, čo bola pravda a čo bolo vymyslené. Stále na nás tlačili, prečo sme klamali, usvedčovali nás, nikto z nás nevedel, čo sa vlastne stalo.

A ani vtedy ste sa na nich nehnevali?

(Smiech.) Ja som sa s tým zmieril. Vedel som, že budem zatknutý. Jeden kamarát od nás v Bratislave bol vojak, odkázal mi, aby som ho navštívil, v kasárňach mi povedal, že zatkli nášho skautského vedúceho, tak som vedel, že zatknú aj mňa.

Boli ľudia, ktorí sa schovávali celé roky, ako Ladislav Hanus, to nebol môj prípad. Bol som doma, akurát som niesol v náručí naštiepané drevo, prišli dvaja muži v kožených kabátoch, spýtali sa na moje meno a bol som zatknutý.

Nové generácie poznajú komunizmus cez mená a počty obetí, hrozí ale, že sa stratí emócia. Ako je možné, že ste sa na komunistov za tie zločiny nehnevali?

Niektorí si aj ponadávali, ale vedeli sme, že ak sa budeme hnevať, nepomôžeme si. Mohol som sa hnevať trikrát, po prvý raz, že ma mohli odsúdiť na kratší trest, obhajcovia na odvolacom súde navrhovali prekvalifikovať činnosť, že som sa nedopustil vlastizrady, ale iba združovania proti republike, tam bol trest od 3 mesiacov do 5 rokov, na to, že to nezmenili, by som sa mohol hnevať. Potom som sa mohol hnevať, že keď som bol prepustený, išiel som na vojnu a mal som robotu ako PTPák, aj keď PTP už boli zrušené. Do tretice, keď som potom prišiel domov a nemohol som nájsť robotu, žiadnu. Nikde ma nechceli, ani do bane, kam brali všetkých. Prišiel som tam so spolužiakom, hneď ako mi o tej práci povedal. V duchu som si už hovoril, koľko zarobím, že sa možno dostanem k bytu, pani sa ma spýtala, kde som robil, kde som bol pred vojnou, a keď som povedal, že som bol v Jáchymove a odsúdený na 18 rokov, nemohla ma zamestnať.

Nepovedali ste jej, že to bol nespravodlivý trest, že ste boli nevinný?

Aj tak by mi neverila. 18 rokov dostávali vrahovia. Zdvihol som sa a odišiel.

Ako ste si napokon našli prácu?

Môj birmovný otec robil na povereníctve výživy, spadal pod nich liehovar v Trenčíne. Ten, čo ma prijímal, hneď vedel o mojich letákoch, sľúbil, že ma zoberú, ak pôjdem za ich závod do bane, vtedy mal každý závod kvótu na počet ľudí, ktorých bolo treba poslať do baní. Fáral som v bani mládeže. Gymnázium bolo málo, požiadal som si popri zamestnaní, aby som si mohol dorobiť niektoré kvalifikácie, chodil som do Bratislavy.

... a ani vtedy ste sa nehnevali? Ľudia sa dnes hnevajú za všetko, nedokážu to pochopiť.

Nemohol som sa hnevať, mohol som prísť o ťažko získané zamestnanie. Musel som v tom plávať, navyše som bol už ženatý, musel som sa starať. Začal som dokonca písať do Trenčianskych novín o výstavách, o maliaroch, v roku 1968 som ožil zase o kúsok viac. Poslal som aj texty o kultúre do Hlasu ľudu, kým mu to nezarazil jeden človek z Trenčína.

Rudolf Dobiáš ako laureát Ceny ministra kultúry v roku 2015 za výnimočný prínos v oblasti pôvodnej literatúry a prekladovej tvorby. Rudolf Dobiáš napísal niekoľko desiatok kníh venovaných mládeži, poviedok, prózy, rozhlasových hier a básní. Foto: Martin Baumann/TASR

Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?

Jeden môj známy, naša rodina, Ladislav Moško bol riaditeľom galérie. Za vzťah k výtvarnému umeniu ale ďakujem Prahe, bol som tam šesť týždňov ako vojak, navštívil som známych muklov a jeden z nich ma zobral do ateliéru Andreja Bělocvětova, bolo to také silné, zobralo ma to. Tam som „previdel“ (smiech), bol to šok, ale Miroslav Cipár mi potvrdil, že to tak býva. Ďalší zlom bol, keď som napísal prvú básnickú zbierku, to bolo v roku 1977, dokonca mi ju vydali, ako robotníkovi. Potom som počul výzvu v rozhlase a napísal som rozprávku, volala sa Štyria bratia. Poslal som ju do súťaže. Ďalšiu súťaž vypísal Literárny fond na zbierky poviedok, romány, básne aj tvorbu pre deti.  Tam som poslal 13 poviedok pre mládež. Všade som písal, že robím v Slovliku v Trenčíne.

Uspeli ste?

Áno, rozprávka sa dokonca vysielala v rozhlase, aj v Literárnom fonde som dostal cenu a prísľub, že do dvoch rokov mi vydajú knihu.

Neprekážalo im, že ste bývalý politický väzeň?

Literárny fond pýtal posudok od zamestnávateľa, mal som šťastie, nebol akurát prítomný riaditeľ, jeho zástupcom bol Kamil Paštéka, brat literárneho kritika, a on napísal taký posudok, že by ma zobrali aj do komunistickej strany (smiech). Prišli aj problémy, keď mi v rozhlase odvysielali rozprávku, jeden môj spolužiak a riaditeľ múzea, ktorý sa kamarátil s Pavlom Koyšom, ktorý bol námestníkom ministra kultúry, neskôr aj ministrom, bol tu neďaleko od nás, z Ladiec, sa na to sťažoval. Pani Drugovej z rozhlasu, ktorá mala na starosti vysielanie pre deti, sa spýtal, ako je možné, že vysielajú rozprávku od takej osoby, ako som bol ja. Vynašla sa a odpovedala mu, že ak mi môže dať Literárny fond cenu za knihu, prečo by rozhlas nemohol vysielať moju rozprávku. S rozhlasom som mal vďaka pani Drugovej dobré styky, až kým nezomrela.

Ani po roku 1989 ste sa nehnevali?

(Smiech.) Musel som tie stratené roky dohnať. Ale pokiaľ ide o minulosť, viac som získal, ako stratil, takých ľudí som mal okolo seba. Navyše, až na ten jeden, som sa veľkým trestom vyhol. Raz mi bachar našiel v rukách časopis Svetová literatúra, zľutoval sa, neposlal ma do korekcie, len mi ho zobral. Neskôr, už v civile, som ho odoberal. Ale vo väzení som ani neokúsil korekciu, najhorší bol asi týždeň hladovky, keď sme štrajkovali kvôli jedlu. Týždeň sme pili iba kávu, potom sme museli hneď pracovať a niekoľko týždňov robiť aj nedele, aby sme dohnali, čo sme nepracovali. Štrajkoval vtedy aj opát s Löblom, aj ďalší. Dostali sme trest, že nám za to nemôže byť udelená milosť. Našťastie, krátko pred udelením milosti nám ten trest zrušili, vďaka tomu sme dostali amnestiu, tak vidíte, na čo mám nadávať? (Smiech.)

Pripomíname si 70 rokov od Februára 1948, v Česku vyhral voľby bývalý eštebák, u nás vládnu bývalí komunisti alebo tí, čo chceli byť komunistami, téma komunizmu ľudí skôr nezaujíma, akoby tých 40 rokov nemalo váhu. Nehnevá vás ani to?

To ma sužuje. Je mi ľúto, že komunizmus ľuďom nevadí.

Čo znamená, že vás to sužuje?

Že obyčajní ľudia, ktorí nemali v rodine obete, ako som bol ja, si to celé neuvedomujú. V našej rodine je to inak, moje deti mali celý život problémy, syn Vlado so školou, nechceli ho pustiť ani na priemyslovku, učňovka a nič viac. Maturitu si dorobil až popri zamestnaní, potom aj vysokú školu. Dnes učí na tej istej škole, z ktorej mu nechceli kvôli náboženstvu dovoliť ísť študovať. Staršiemu synovi Mirovi to tiež skoro prekazili, našťastie tam mal známeho z rodiny, inak by sa tam nedostal. Dcéra bola na gymnáziu a hneď tam mala problémy, našťastie bola atlétka a dorastenecká reprezentantka, čo jej pomohlo, neskôr vďaka tomu mohla absolvovať FTVŠ.

Čomu sa venovala?

Behala 400- a 800-metrové trate, osemstovku zabehla ako dorastenka za 2.05. To bolo jej šťastie.

A vaše deti sa za toto všetko príkorie nehnevali?

Myslím, že nie, že majú v sebe to, čo aj ja. Syn Miro ma sprevádza, aj teraz pôjdeme spolu do Prahy na Mene tekel. Nehnevajú sa. Trápi ma ale, keď počujem iných ľudí, keď povedia, že za komunistov bolo lepšie. Jeden známy to nedávno povedal, hoci je vnukom roľníka, ktorý bol s nami vo väzení. Ľudia volia tých, čo im sľúbia, videli sme to za Mečiara, aj teraz za Fica. Stačí rozdávať lízanky a to je problém.

Už vieme, že sa neviete hnevať, ale kedy ste mali pocit, že už nebolo treba nič dobiehať?

Ešte stále ho nemám (smiech). Chcem napísať knižku štyroch príbehov, z väzenia, príbehy troch mojich kamarátov a svoj, už som bol aj v archíve, aby som neurobil chybu. Nejde len o príbehy  väzňov, ale aj ich rodín, detí, bude to aj o skutočnej nenávisti. Bude sa to volať Štyri životy.

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo