Akoby celý vesmír
sa vo mne síce tiesnil –
no pritom cítim prázdnotu.
Že čosi chýba životu.
Nazdával som sa: azda je to
dievčina biela ako leto,
čo k mojej jari rozmilá
svoj život nepripojila.
Zdalo sa mi, že iba
ľúbiaca žena chýba,
milovanejšia nad lýru,
do toho môjho vesmíru.
Myslel som si, že je to žena:
bez zázračného rozmnoženia
rybiat, tých detí ako chlieb,
že život je len hladná step.
Istý som bol, že všade
umierať budem v hlade,
kde bez ženy a bez syna
len púšť mi bude rodina.
Pred Tebou, Bože, čože stajím?
Vraciam sa z toľkých vábnych krajín,
kde žobronil duch o blaho
a cudzota z nich hnala ho.
Po blahu baží duša
a iné nezakúša
v tom príliš svetskom románe,
len samé rozčarovanie.
Duša, nuž sa len v túžbach vybaž?
Už, Bože, viem, že Ty mi chýbaš
a že nič iné nad Teba
vo vesmíre mi netreba.
Básnik, prekladateľ a literárny vedec Viliam Turčány sa 24. februára dožil krásnych a neuveriteľných deväťdesiat rokov. Jeho poézia napĺňa čitateľa povznášajúcim pocitom, spôsobuje mu radosť z krásy slova a upriamuje pozornosť na duchovno.
Dante a jeho Božská komédia v Turčánym našli kongeniálneho prekladateľa. Náš vzácny jubilant celý svoj život zasvätil literatúre. Vie, že sa obetoval, no urobil to rád a s láskou.
Majstre, ďakujeme Bohu za Váš dlhý, plodný život, za duchovné bohatstvo, ktoré ste darovali Slovensku. A prosíme, nech Vás opatruje a chráni.
Všetko najlepšie!