V nedávnom rozhovore pre Spiegel Michel Houellebecq povedal, že riešenie problému islamu vo Francúzsku by zahŕňalo katolicizmus ako štátne náboženstvo. Čo si o tom myslíte?

Pierre Manent: Myšlienka sa mi zdá v podstate správna. Nie aby bol katolicizmus uznaný ako štátne náboženstvo, na to nikto nemôže vážne pomýšľať. Ale aby bola uznaná úloha katolíckeho náboženstva v dejinách Francúzska, v jeho spoločenskom živote, vo vedomí a v jeho verejnom priestore, teda rozšíriť definíciu Francúzska. My sme sa počas tridsiatich rokov utvrdzovali vo veľkom klamstve, že neexistuje žiadny moslimský problém, lebo s náboženstvom predsa nemôže byť problém, keďže sme našli riešenie na všetky problémy tohto druhu: sekularizmus. Z tohto pohľadu sekularizmus akoby „rozpúšťal“ každú otázku o náboženstve.

V skutočnosti, podľa toho, či tu bude niekoľko stoviek tisíc moslimov alebo desať miliónov, či budú katolícke kostoly plné alebo prázdne, bude spoločnosť radikálne odlišná, aj keď bude režim sekularizmu ten istý. Stali sme sa väzňami definície, ktorá je príliš reštriktívna pre francúzsky režim tým, že ho zredukovala na sekularizmus. Musíme rozšíriť naše vlastné povedomie a v tomto rozšírení poskytnúť primerané miesto katolicizmu a kresťanstvu všeobecne, ktoré hrali takú dôležitú úlohu v dejinách a vo vedomí Francúzska. Samozrejme, nemôže to mať inštitucionálnu alebo ústavnú podobu.

Parížske vyhlásenie k zodpovednosti za budúcnosť Európy Zdieľať

Bol by to ale dôležitý prvok, ktorý by dal istý výraz a konzistenciu komunite, ktorá prijíma moslimov. Títo majú veľmi silné kolektívne vedomie o svojom náboženstve, ktoré živí ich sociálne emócie a mimoriadne výrazné spoločné zvyky. Nemožno im dať ako jedinú stanicu určenia spoločnosť, ktorá je definovaná výlučne individuálnymi právami, neutralitou štátu a inštitúcií vo vzťahu k náboženstvu. To by bolo pozvať ich na prázdne miesto, do pustatiny. Či ich táto spoločnosť jednotlivcov odrádza alebo láka, alebo oboje, neprináša im žiaden nový princíp spájania sa, nedáva im žiaden dôvod opustiť identifikáciu s islamom, aby sa zúčastnili na inej forme spoločenstva. Aby mohli byť moslimovia prijatí slušne a žiť šťastne vo Francúzsku, je dôležité, aby vedeli, že nie sú v moslimskej krajine, že táto spoločnosť má kresťanskú značku, že Židia tu majú významnú úlohu, že náboženstvo neovláda štát a štát neprikazuje náboženstvu.

Oni prichádzajú do spoločnosti, ktorá ešte donedávna bola katolícko-sekulárna. Francúzsky režim a život je v skutočnosti koprodukcia katolíckeho a sekulárneho Francúzska, koprodukcia dedičov Pascala a Voltaira. Dá sa to rôzne formulovať, ale v každom prípade tento vzťah medzi katolíckym Francúzskom, ktoré sa transformuje, aby istým spôsobom uznalo moderné slobody bez vzdania sa svojej kresťanskej značky, je ten francúzsky súčin. Francúzi majú pamätať na to, z čoho je zložená táto francúzska substancia. Je to istý spôsob úprimnosti vo vzťahu k moslimom, a pre nich je to prísľub sa ocitnúť vo svete, ktorý je im zrozumiteľný.

Či tu bude niekoľko stoviek tisíc moslimov alebo desať miliónov, či budú katolícke kostoly plné alebo prázdne, bude spoločnosť radikálne odlišná, aj keď bude režim sekularizmu ten istý. Zdieľať

Rémi Brague: Nepoznám ten rozhovor s Michelom Houellebecqom, je ale jasné, že išiel za hranice svojho myslenia. Hovoriac o katolicizme ako o štátnom náboženstve, myslím, že nemyslel na štát, ale na občiansku spoločnosť, na spôsob, akým musí národ pochopiť seba a ako seba chápal až do pomerne nedávneho dátumu. A možno to chápanie tu stále je, prekryté niečím, čo by som nazval „úmyselná amnézia“. Ako povedal Benedetto Croce po vojne: „Nemôžeme sa nenazývať kresťanmi.“ Croce to chápal v inom zmysle: v jazyku Hegela chcel povedať, že kresťanstvo sa realizovalo, a treba prejsť na niečo iné, ale s vernosťou dedičstvu. Takéto uvedomenie by bol spôsob, ktorým by skutočná farba obrazu vystúpila na povrch spod sadry, viac či menej umelej, ale v každom prípade úplne falošnej, ktorou sme ju chceli prekryť.

Myslím, že ten prvý krok očakávaný od autorít štátu je, aby sme si prestali klamať, prestali sa tváriť, akoby dejiny Francúzska vyšli z ničoho, poprípade sa začali 14. júla 1789. Verím, že by to bol prvý krok, ktorý by moslimom pomohol, aby si nemysleli, že padajú do prázdna. Pierre použil veľmi pekný obraz pustatiny: keď ste v pustatine, najlepšou vecou je zostať v karavane. Aby moslimovia vyšli zo svojho karavanu, musíme im priateľsky vysvetliť, že sú u nejakých ľudí, aby rešpektovali určité pravidlá. Ako keď sme v Maroku pozvaní na mätový čaj, kde tiež nemôžeme robiť hocičo.

Hovorím teraz o skutočných moslimoch, mužoch a ženách z mäsa a krvi, ktorí majú vzťah k svojmu islamu rovnako komplexný, s toľkými odtieňmi, ako majú kresťania alebo ľudia kresťanskej tradície so svojím vlastným náboženstvom. Nemyslím na islam, ktorý sa prezentuje ako systém civilizácie „na kľúč“, ktorý je v zásade schopný určiť správny spôsob, ako sa správať za každých okolností, ako sa obliekať, česať, umyť, správať sa vo svojej rodine. To nie je iné náboženstvo, ktoré vstupuje do jednej civilizácie, ale civilizácia, ktorá vstupuje do inej civilizácie.

Slovo náboženstvo je pri islame zavádzajúce. Sme zvyknutí na koncepciu náboženstva na modeli kresťanstva. Islam by bol akýmsi kresťanstvom, kde je niečo pridané a niečo odobrané. V skutočnosti si myslím, že sme vedľa, pretože v kresťanskom modeli nie sme vôbec zvyknutí na pravidlá správania sa, ktoré sa dovolávajú náboženstva, okrem tých zo všeobecnej morálky. Kresťanstvo má pomerne unikátnu zvláštnosť, ktorú si nevšimneme, ak sme v kresťanskom „priestore“ od malička; nežiada od ľudí robiť niečo iné ako tá najbežnejšia morálka. Nemáme pravidlá obliekania, nemáme osobitné pravidlá stravovania, lebo morálka sa nezaoberá zdravím, ale len prežitím ľudského rodu a poprípade vzťahmi medzi jednotlivcami, viac alebo menej fungujúcimi.

Povedali by ste, že kresťanstvo nie je náboženstvo alebo že islam je náboženstvo plus ešte niečo iné?

Slovo náboženstvo je pri islame zavádzajúce. V kresťanstve nemáme pravidlá obliekania, nemáme osobitné pravidlá stravovania, lebo morálka sa nezaoberá zdravím. Islam je náboženstvom a zákonom. Možno je to dokonca v prvom rade zákon. Zdieľať

RB: Áno, je to myšlienka, ktorú som si dovolil ironicky prebrať od Hegela, že „kresťanstvo je absolútne náboženstvo“. Pre neho to malo pozitívny význam, jednoducho to znamená, že je to pravé náboženstvo. On by to nepovedal s takou brutálnosťou ako ja. Preberám ten termín v jeho plnom etymologickom zmysle, to znamená, že je to náboženstvo neviazané na nič iné. Je to náboženstvo, ktoré je len náboženstvom a ostatné je ponechané iným orgánom. Napríklad ponecháva spôsob, ako sa obliekať, skôr krajčírom ako muftimu, spôsob, ako sa najesť, dietetikom alebo v lepšom prípade kuchárom. Nemá k tomu čo povedať, lebo na to existujú iné kompetentné orgány.

Islam je na druhej strane náboženstvom a zákonom. Možno je to dokonca v prvom rade zákon, keďže činy, ktoré považujeme za prísne náboženské (modlitba, pôst, púť) sú samy osebe zahrnuté do zákona: modlíme sa päťkrát denne, pretože zákon si to vyžaduje, necháme si rásť bradu a oholiť fúzy, pretože to vyžaduje zákon a tak ďalej. Tu je to nedorozumenie. Slovo „náboženstvo“ je zavádzajúce. Bolo by možno správne ho nepoužívať, ale nepoznám nič lepšie.

PM: Dalo by sa povedať, že radikálna originalita kresťanstva pramení zo skutočnosti, že kresťanské spoločenstvo nie je nadstavbou žiadneho predchádzajúceho politického alebo spoločenského spoločenstva. Špecifickosť kresťanskej cirkvi, v každom prípade katolíckej cirkvi v jej plnej sile a podobe, spočíva v tom, že hľadá svojich členov vo všetkých ľudských spoločenstvách prirodzene dostupných, z čoho vyplýva jej zásadne misijný charakter. V tomto zmysle je toto náboženstvo najčistejšie „náboženstvo“, jediné „náboženstvo“, ktoré je založené na sebe. Nie je transformáciou, výrazom, vývojom alebo aspektom predchádzajúcej komunity ako napríklad grécke alebo rímske občianske náboženstvo alebo dokonca náboženstvo Izraela či moslimské náboženstvo, ktorého expanzia sa zhoduje s rozšírením arabsko-moslimského dobývania.

Táto osobitosť kresťanskej cirkvi – byť úplnou alebo „dokonalou“ spoločnosťou – má svoj vážny dôsledok, ktorý je ťažkým alebo bohatým na všetky tie nejasnosti, s ktorými neustále bojujeme; je to jediné náboženstvo vykazujúce a pomenúvajúce ten základný fenomén, akým je svedomie ako vnútorný arbiter. Dokonca ani grécka filozofia tento fenomén nerozpracovala, hoci mu dodala niekoľko prvkov.

Tento veľmi špecifický koncept, ktorý je charakteristický pre kresťanstvo, je v centre západo-kresťanského trápenia. Kresťania si od seba vyžadujú rovnováhu, ktorú je takmer nemožné udržať medzi vnútorným a vonkajším, subjektívnym a objektívnym. Tam, kde islam zdôrazňuje vonkajšie právo, kolektívne a objektívne, kresťanstvo sa usiluje o rovnakú pozornosť voči vnútornému svedomiu každého a voči kolektívnemu poriadku daného inštitúciou. V časoch, keď cirkev bola pri svojej plnej moci, tak objektívny zákon, ktorý prinášala, mal tendenciu týrať jednotlivé svedomia. A keď sa individuálne svedomia zakotvia do práv, majú tendenciu zabudnúť na objektívnu pravdu, objektivitu morálneho zákona a pravidlá cirkevnej inštitúcie. Tento pojem svedomia, bez ktorého život na Západe, Európa, dokonca osvietenstvo, nie sú zrozumiteľné, sa neobjavil alebo neudržal v žiadnej inej oblasti civilizácie.

Pierre Manent a Rémi Brague. Foto: Benjamin de Diesbach, L’Incorrect.

Nežiadate moslimov v tomto prípade, aby sa stali kresťanmi ako ostatní?

PM: Určite nie. Čo od nich žiadam, pretože by to bolo dobré pre nich, pre nás a pre spoločnú vec, ktorú môžeme spoločne tvoriť, je stať sa súčasťou väčšej komunity, ktorá nie je, nechce byť a nebude moslimská. To sa doteraz tu nestalo.

Predstavte si, že by moslimské autority vo Francúzsku považovali konverziu na kresťanstvo za fenomén, ktorý by ich síce netešil, ale uznávali by to ako normálne a legitímne. Bol by to znak opravdivej integrácie francúzskych moslimov do spoločného života. Zdieľať

Moja skúsenosť z rozhovorov, ktoré som viedol po publikácii svojej knihy, je taká, že moslimovia, ktorých som stretol, boli vnímaví na tieto návrhy a spôsob, ktorým som ich predniesol. Zároveň som si uvedomil, že im dosť prekážalo, keď im o islame a o nich rozpráva niekto, kto nie je moslim. Aj keď sa tie veci povedali láskavo a pozitívne. A tu je jeden z problémov.

Ako dosiahnuť túto transformáciu? Požiadať ich, aby boli kresťanmi? Nie. Ale napríklad, aby sa otvorene, bez toho, aby boli títo ľudia nútení sa skrývať, mohli moslimovia obrátiť na kresťanstvo, na pôvodné náboženstvo krajiny, v ktorej žijú. Predstavte si, že by moslimské autority vo Francúzsku považovali konverziu na kresťanstvo za fenomén, ktorý by ich síce netešil, ale uznávali by to ako normálne a legitímne. Bol by to znak opravdivej integrácie francúzskych moslimov do spoločného života. Prijať to, čo je v srdci kresťanstva, obrátenie, ktoré nemôže byť nútené, lebo inak ide proti slobodnej vôli svedomia. Dúfam, že moslimovia vo francúzskom kontexte nakoniec pokojne, ak nie radostne, prijmú tento proces. Teda akceptovať to, že možno opustiť moslimské náboženstvo bez toho, aby nasledoval trest zo strany rodiny alebo komunity. Bol by to zásadne pozitívny vývoj pre národnú komunitu ako celok a najmä pre moslimov. Znamenalo by to, že skutočne súhlasia s podieľaním sa na živote európskeho národa.

RB: Myslím, že si treba uvedomiť, že vo vzťahu medzi islamom a kresťanstvom je jedna zásadná asymetria, ktorá je čisto chronologickej podstaty, najskôr bolo kresťanstvo a potom prišiel islam. To hovoria historici, ale to nie je to, čo hovoria moslimovia. Pre nich je islam „prirodzeným“ náboženstvom ľudstva. Zo správneho historického hľadiska sa islam objavil sedem storočí po Kristovi. Preto kresťanstvo vie, alebo verí, že vie, čo je pohanstvo, čo je judaizmus, ale čo je islam, to nevie. Nemá miesto v systéme kategórií, kam zaradiť islam. Preto ten nejednoznačný postoj, akýsi strach.

Moslim verí, že už pozná kresťanstvo, dokonca lepšie ako kresťania. Kaddáfí vo svojom prejave k veľvyslancom povedal: ste presvedčení, že ste kresťania, ste presvedčení, že ste židia, ale keďže vaše knihy boli sfalšované ich šíriteľmi, vaša Biblia je bezcenná, jej pravdivý obsah je úplný v Koráne, takže skutoční židia a praví kresťania sú moslimovia. Zdieľať

Z druhej pozitívnejšej strany existuje istá zvedavosť u kresťanov, čo je to islam. Tento zmätok existuje už od prvých kresťanských spisov o islame, v ktorých sv. Ján Damascénsky hovorí, že ide o posledné kresťanské kacírstvo. Zostali sme v tejto zmätočnosti.

Na strane islamu je to úplne naopak. Korán hovorí, že kresťania sú ľudia, ktorí zmeškali posledné zjavenie a ostali naviazaní na bizarné alebo dokonca nezmyselné dogmy: trojjediný Boh, Ježiš a Mária, ako aj zvyk spájať Boha s bytosťami, prípadne mníchmi (majú mníchov za Boha, hovoria o nás). Je to náboženstvo, ktoré poznajú a voči ktorému necítia ani tak nenávisť ako skôr pohŕdanie. Je to niečo staré, prežité, kresťania pre nich už vyšli z módy.

V každom prípade, nie je tam žiadna zvedavosť alebo veľmi málo. Lebo moslim verí, že už pozná kresťanstvo, dokonca lepšie ako kresťania. Kaddáfí vo svojom prejave k veľvyslancom, keď bol prijatý s veľkou pompéznosťou vo svojom stane v Elyzejskom paláci, povedal: ste presvedčení, že ste kresťania, ste presvedčení, že ste židia, ale keďže vaše knihy boli sfalšované ich šíriteľmi, vaša Biblia je bezcenná, jej pravdivý obsah je úplný v Koráne, takže skutoční židia a praví kresťania sú moslimovia.

Pierre poukázal na niečo podstatné. Pomôžem si citáciou od Yeshayahu Leibowitza, ktorý mal asi pol tucta doktorátov v rôznych oblastiach, nadpriemerne nadaný Izraelčan, ako pacifista požadoval okamžité stiahnutie Izraela zo všetkých okupovaných území. Stručne povedané, Yeshayahu Leibowitz vysvetlil, že v judaizme svedomie neexistuje, pretože nie je potrebné. Ja tam Halakha a pravidlá života, ktoré boli bolestivo vytiahnuté z Tóry, načítané do Mishnah, opäť do Gemara atď. V zásade sa vie, čo treba robiť, nie je potrebné konzultovať svoje svedomie.

Myšlienka, že Boh hovorí nie prostredníctvom písaného zákona, ale zapísaním svojho zákona do ľudského svedomia, je nakoniec úplne jedinečná. Gréci mali slovo pre svedomie, ale to malo iný význam; bolo to psychologické svedomie, skôr vedomie o sebe, ale vôbec nie hlas Boží.

Takže všetci žijeme v teokratickom režime. Rozdiel je v tom, že pre niektorých je Božia moc realizovaná prostredníctvom písaného práva, zatiaľ čo pre iných je svedomie božský inštinkt, „nesmrteľná nebeská cesta“, ako povedal Rousseau. Je to predstava, že existuje bezprostredný vzťah Boha k osobe cez svedomie, ktoré je poslednou inštanciou, ale ktoré sa musí napriek tomu vzdelávať, aby nepodliehalo len rozmarom človeka.

Môžeme vyzvať moslimov, aby toto tiež objavili? V islame sú styčné body, keď uznáva, že „určujúci je úmysel“. Ale úmysel, „niyya“, pôvodne znamená vyhlásiť: „Ak robím toto, tak preto, aby som poslúchol zákon.“ Niektorí už vedeli poskytnúť trochu zvnútornenú interpretáciu tejto myšlienky, a tak by sme ich možno mohli povzbudiť, aby v tomto zvnútornení išli ešte ďalej. To je ale možné len v dlhodobom horizonte. A možno práve cez „dialóg“, ale s takými kresťanmi, ktorí sú si vedomí svojej identity a nehanbia sa za svoje náboženstvo.

Kritizujete liberálny individualizmus, ktorý nás ničí? Je Francúzsko schopné v takejto individualistickej paradigme pochopiť, čo je skutočne islam?

RB: Neodvažujem sa hovoriť o individualizme pred niekým, kto napísal knihu o Tocquevillovi a dal tomu koncepčnú formuláciu na výške, ktorú by som ťažko mohol dosiahnuť. Čo je jasné, lebo to môžeme pozorovať, je predstava, že história sa začína od nás, pri narodení každého jednotlivca. Potom neprekvapuje, keď sa tento mylný dojem zovšeobecňuje a prenáša od jednotlivca na kolektív tvrdiac napríklad, že dejiny sa začínajú dnes. Potom v učebniciach dejepisu má človek dojem, že história sa začala v máji '68 a predhistória krízou v 1929.

Viac ako individualizmus nás ťaží ten druh filozofie dejín, ktorý predpokladá, že náboženstvo je vecou minulosti, vyšli sme z neho a že každý vo svojom súkromí si s ním môže robiť, čo chce, len aby sa nestalo predmetom verejnej diskusie a vážneho skúmania! Zdieľať

Je to dlhodobé vedomie, ktoré by sme sa mali pokúsiť obnoviť, ako sa o to v súčasnosti pokúša súčasná francúzska škola histórie. To znamená pochopiť, že napríklad katedrály sú súčasťou Francúzska a nemožno ich nechať zmiznúť, ako David Copperfield nechal zmiznúť Eiffelovu vežu. Bohužiaľ, niektoré oficiálne prejavy na vysokých úrovniach k tomu smerujú.

PM: Pridám jeden faktor, ktorý mi pripadá rozhodujúci: rozšírený názor, že o náboženstve si už nemôžeme kolektívne alebo dokonca ani individuálne klásť otázky, že ono už nemôže byť predmetom úvahy alebo diskusie. Náboženstvo ako objektívny objekt, ak to tak nazvem, má patriť do minulosti. Pre mnohých našich súčasníkov je náboženstvo prijateľné len ako podpora individuálnych pocitov. Každý má právo na vlastné vnútorné pocity, ale nesmú sa v žiadnom prípade stať predmetom diskusie, teda „objektívnym objektom“. A už vôbec nie otázkou, na ktorú by bolo naliehavé, potrebné, rozumné a inteligentné sa pokúsiť odpovedať.

Pokiaľ ide o kresťanské náboženstvo, existujú viaceré kategórie negatívnych nálad: sú takí, čo sú voči nemu vedome a úmyselne, dokonca metodicky; potom takí, pre ktorých náboženstvo by bola možno skvelá a krásna vec, ale dnes nám už o nás samých nemá čo povedať. A potom sú tu všetci tí, ktorí nevedia, čo s týmto nevítaným hosťom, o ktorom verili, že ho už dávno vyhnali zo svojich svetlých domovov, ale ktorý ich napriek tomu pravidelne navštevuje. Veľa našich občanov je podráždených voči tejto prítomnosti, ktorej nevedia pripísať zmysel, ale na jej pochopenie si nevyhradia čo len jednu hodinu námahy.

Myšlienka „kresťanských koreňov“ nie je v tejto súvislosti veľmi užitočná. Ak chceme pripomenúť, že história našich národov súvisí s kresťanstvom, je to, samozrejme, vítané. Ak však chceme byť v správnej pozícii, mali by sme pripomenúť našim spoluobčanom, že otázka kresťanstva stojí pred každým z nás. Ak to bola otázka pre Augustína, Montaigna, Corneilla, Pascala, Chateaubrianda, Tocquevilla, Peguyho, Gideho, Claudela a posledne pre Houllebecqua, tak tá otázka stojí dnes aj pred nami všetkými. Ľudstvo, ktoré by si už nepoložilo otázku Boha, by bolo mimoriadne zmrzačené.

Kresťanstvu prisudzujeme všetko, aby sme mu všetko odňali. Vidíme v ňom pôvod demokracie alebo dokonca modernej vedy – ale dnes ho odpratávame preč, lebo len čo máme slobodu, modernú vedu a individuálne svedomie, môžeme odložiť náboženstvo do obchodu s doplnkami. Zdieľať

Viac ako individualizmus nás ťaží ten druh filozofie dejín, ktorý predpokladá, že náboženstvo je vecou minulosti, vyšli sme z neho a že každý vo svojom súkromí si s ním môže robiť, čo chce, len aby sa nestalo predmetom verejnej diskusie a vážneho skúmania! To je hlavná prekážka: moc tejto filozofie, podľa ktorej sa sami správne chápeme len vtedy, keď sme vyšli von z náboženstva, len keď sme od „náboženskej“ menšiny dospeli k racionálnej „väčšine“. Táto predstava je paralyzujúca, pretože v skutočnosti vylučuje náboženstvo z verejnej diskusie. Nepatríme do diskusie, keď patríme výlučne do minulosti. Veriacim sa hovorí, že si myslia, že veria, pričom vraj nevedia veriť, pretože ako členovia modernej demokracie vyšli z náboženstva! Je to istá predstava histórie, ktorá je pre kresťanov hlavnou prekážkou nielen aby boli pochopení, ale aby pochopili aj sami seba.

Celkom vľavo percentuálny odhad podielu moslimov v obyvateľstve jednotlivých európskych štátov v roku 2016. Nasledujúce tri obrázky sú odhadom vývoja tohto podielu pre rok 2050 podľa scenára nulovej, strednej a silnej migrácie. Zdroj: Pew Research Center.

Istým spôsobom odsudzujete sekularizmus na francúzsky spôsob.

PM: Tu nejde o francúzsky sekularizmus, ale o reprezentáciu histórie, ktorá sa budovala za posledné dve storočia, od Hegela po Gaucheta, ak mi dovolíte túto skratku. Kresťanstvu prisudzujeme všetko, aby sme mu všetko odňali. Vidíme v ňom napríklad pôvod demokracie alebo dokonca modernej vedy – ale dnes ho odpratávame preč, lebo len čo máme slobodu, modernú vedu a individuálne svedomie, môžeme odložiť náboženstvo do obchodu s doplnkami, ako uvádza Sartre v závere Slov. Práve táto intelektuálna a duchovná prekážka blokuje veriacim a predovšetkým kresťanom budúcnosť.

RB: Rád by som spomenul Schleiermachera, jedného zo súčasníkov Hegela. S ním sme na samom začiatku devätnásteho storočia boli svedkami zrodu náboženstva ako sentimentu, ako nábožnosti, najmä v jeho Diskusii o náboženstve, ktorá mala apologetický cieľ. Bohužiaľ, sme dedičmi tejto vízie a musíme na to reagovať. Bol by som rád, keby sme používali termíny „teológia“ a „dogmatika“, v dnešnej dobe zdiskreditované. Držme sa v týchto otázkach Newmana, ktorý tvrdí, že náboženstvo je dogma. Lebo to je niečo objektívne, môžeme o tom hovoriť, opísať to a povedať, čo je nesprávne. Dokonca hovoriť trochu menej o viere a viac o dogmách. Spomínam si, čo povedal náš spoločný priateľ Philippe Raynaud, ktorý je veriaci: „To, že Boh neexistuje, ešte neznamená, že možno o ňom rozprávať nezmysly.“ Nesmieme redukovať náboženstvo na nábožnosť, intímne pocity každého, ale položiť takpovediac dogmy na stôl, poprípade sa o ne pohádať, ale so sylogizmom a bez obviňovania či stigmatizovania.

Ani mne sa nepáči obraz kresťanských koreňov. Uprednostňujem výraz „pramene“, čo je lepší obraz, lebo v sebe zahŕňa úsilie: ideme čerpať z prameňa. Ak máme korene, tak stačí len rásť. Zdieľať

Doplním, že ani mne sa nepáči obraz kresťanských koreňov. Uprednostňujem výraz „pramene“, čo je lepší obraz, lebo v sebe zahŕňa úsilie: ideme čerpať z prameňa. Ak máme korene, tak stačí len rásť.

PM: Videl by som tu akýsi dvojitý pohyb, ten prvý predstavuje intelektuálne znovuosvojenie si dogiem kresťanmi, ktoré nie sú nejakým obmedzením slobody, ale zdrojom svetla. Čo iné to je pre katolíkov, ak nie zdroje svetla, transformácie, posvätenia atď. Toto znovudobytie intelektuálnej, objektívnej, dogmatickej časti kresťanstva kresťanmi je jeho zväčšením, a nie obmedzením, ako si mnohí kresťania spontánne myslia. Druhá vec je, že kresťania sa prirodzene cítia zodpovední za spoločnosť, ktorej sú súčasťou. Nemôžu, ako občania a ako kresťania, ju zanechať svojmu osudu. Lebo istým spôsobom by mohli povedať, dobre, tak vy nechcete náboženstvo, odmietate opatrnosť s islamom a všetko, čo spája Európu s kresťanstvom hádžete cez palubu, tak my zostaneme medzi sebou, budeme sa vzdelávať u seba a vy si choďte. Je to jedno z kresťanských pokušení a kresťania by ho mali odmietnuť. Mali by cítiť zodpovednosť a zúčastniť sa na hľadaní spoločného dobra so všetkými občanmi vrátane moslimov a všetkými, čo necítia väzbu či dokonca sympatie voči kresťanstvu.

RB: Jedným zo smrteľných pokušení, ktorému sa nesmie v žiadnom prípade podľahnúť, by bola „autogetoizácia“. Stiahnutie sa do istej formy „komunitarianizmu“, ktorý by sa nedal ustáť napríklad takým spôsobom, ako židia vydržali vo svojich getách. Lebo oni mali Halakha, my nemáme pravidlá života, ktoré nás odlišujú, ktoré by vytvárali akúsi priehľadnú membránu. Nečítal som Benediktovu voľbu od Drehera, tak ju nebudem kritizovať. Názov je, samozrejme, narážkou na mníchov, lenže tí obrábali pôdu, sú to oni, čo zúrodnili poriadnu časť dnešnej Európy. Neuzavreli sa do seba, mnohí z nich mali hostince, kde prijímali tých, čo sa o ich život zaujímali. Myslím, že ak je tam niečo benediktínske, tak treba z toho prebrať to, čo sa ukázalo mimoriadne prospešné aj pre profánnu kultúru.

Jedným zo smrteľných pokušení, ktorému sa nesmie v žiadnom prípade podľahnúť, by bola „autogetoizácia“. Nečítal som Benediktovu voľbu od Drehera, tak ju nebudem kritizovať. No benediktínski mnísi sa neuzavreli do seba, mnohí z nich mali hostince, kde prijímali tých, čo sa o ich život zaujímali. Zdieľať

Vo svojej knihe, Pierre Manent, obhajujete akúsi „rozumnú dohodu“ s moslimami, ale nie sú to kresťania, ktorí majú požadovať politické práva vo Francúzsku?

PM: Dúfam, že vo Francúzsku nie je kresťan, ktorý by žiadal nejaké politické privilégiá! Vo všeobecnosti je moja kniha kritizovaná za to, že dala príliš veľa priestoru kresťanom a cirkvi vo Francúzsku. Čo si myslím, a boli voči tomu silné výhrady, je, že spoločný osud našej krajiny, neoddeliteľne politický a duchovný, bude závisieť v prvom rade od úsilia kresťanov v duchovnej a politickej oblasti. Ak aj nikto nepožaduje privilégiá, kresťania môžu žiadať od štátnych inštitúcií, aby nezneužívali argument sekularizmu na odôvodnenie istých súdnych rozhodnutí, ktoré nie sú obhájiteľné. Ak sú tieto výsledkom striktného uplatňovania zákona z roku 1905, potom sú dôkazom toho, že zákon nemôže vyriešiť všetko a že by bolo múdre ho občas nechať na pokoji. Keď Štátna rada rozhodla o odstránení kríža nad sochou Jána Pavla II., tak striktne uplatnila zákon z roku 1905. Myslím si, že takéto rozhodnutie vedie k absurdnému výsledku: kríž je odstránený, je tam socha pána Wojtylu, dobre známeho v priateľskej krajine Francúzska, a nie je celkom jasné, čo tam robí. Kríž je samotný zmysel tejto sochy.

Preto je potrebné zachovať si zmysel pre mieru, pokiaľ ide o „náboženský symbol na verejnosti“. Prikláňam sa k tomu, aby sme s menším odporom a neochotou prijímali niektoré verejné prejavy moslimov, pretože sú prirodzeným prejavom ich náboženského bytia. Zavádzanie moslimských mravov do francúzskeho verejného priestoru je masívne; ich viditeľnosť je masívny fenomén. Máme na nich uplatňovať rovnakú súdnu prax? Spomínané rozhodnutie ukazuje, že mechanická a málo nestranná aplikácia zákona 1905 už nemôže slúžiť ako návod pre štátne inštitúcie. Ak obhajujem, aby sa viditeľnosť moslimov stretla s menším nepriateľstvom, verím, že je rozumné, aby kresťania požadovali určitú viditeľnosť kresťanstva. Najvyššia súdna inštitúcia neodhadla, do akej miery je jej požiadavka na odstránenie kríža extrémom, verejnou detronizáciou samotného významu kresťanského náboženstva, náboženstva veľkého počtu občanov našej krajiny.

RB: Dovolím si len jednu poznámku k Pierrovej knihe: používanie kategórie „mravy“ na opis moslimských praktík. Slovo „mravy“ nerozumie tomu, že moslimské praktiky sú diktované zákonom. Nebezpečenstvo používania tohto pojmu v tomto prípade prináša riziko, že dáme do jedného koša islamský závoj, škótsky kilt alebo konzumáciu slimákov v Burgundsku. Táto kategória nepomáha pochopiť to, čo som sa na začiatku pokúšal objasniť, že islam je civilizácia, že to nie je len to, čo nazývame náboženstvom. Neobmedzuje sa na uctievanie, zbožnosť a mysticizmus, ale je životným pravidlom, ktoré má pochádzať od Boha a priamo od neho.

Napríklad Pierre spomína dva body, o ktorých nemožno vyjednávať: úplný závoj a polygamia. Ale tieto dva príkazy nemajú v islame rovnaký štatút. Korán spomína závoj dvakrát, ale nehovorí, že je potrebné zakryť si tvár. Jednoducho hovorí, že veriace ženy by si mali prehodiť niečo – je tam slovo preložené ako závoj – cez hruď. Na druhej strane polygamia je výslovne povolená v Koráne a nie je možný nejaký iný výklad. Preto slovo „mrav“ je trochu nemotorné podľa môjho názoru.

Navrhujem, aby sme neobťažovali moslimov s drobnosťami, ale ponúknime im veľkú spoločnú víziu. A opakujem, všetky naše kroky im musia hovoriť: dostávate šancu žiť s nemoslimami ako rovný s rovným v slobodnej krajine, ale táto krajina nikdy nebola a nikdy nebude „moslimskou krajinou“. Zdieľať

Pierre Manent, dalo by sa vám vyčítať, že vytvárate trhlinu v našom kultúrnom usporiadaní, čo by viedlo k ďalším dodatočným požiadavkám a prvému kroku k moslimskej civilizácii v Európe.

PM: Čo navrhujem, je, aby sme si vedome a úprimne uvedomili, čo sme už urobili: akceptovali ich usadenie. Netvárme sa, že by sme mohli vymazať dôsledky politiky, ktorú striedajúce vlády robili počas tridsiatich rokov s naším súhlasom, pretože sme ich neprestali voliť. Neveďme vojny, ktoré sú vopred prehraté. Čo sa stalo, sa neodstane. Snívať o tom znamená brániť tomu, čo je ešte možné, teda nájsť pre moslimov a s moslimami obmedzené, ale čestné miesto pre islam vo Francúzsku.

Mnohí francúzski občania sú moslimovia. Samozrejme, požadujem, aby sa francúzske právo uplatňovalo aj tam, kde sa to striktne nerobí, napríklad na úplný závoj a na polygamiu. Na druhej strane žiadam, aby sme neupadli do malicherných sporov, keď ide o tak veľa. Navrhujem, aby sme neobťažovali moslimov s drobnosťami, ale ponúknime im veľkú spoločnú víziu. A opakujem, všetky naše kroky im musia hovoriť: dostávate šancu žiť s nemoslimami ako rovný s rovným v slobodnej krajine, ale táto krajina nikdy nebola a nikdy nebude „moslimskou krajinou“. Ak sa budete držať svojho sna, ak sa pokúsite ísť tým smerom, bude to pre všetkých rovnaké trápenie.

RB: Pokiaľ ide o mňa, som v rozpakoch nad takýmto „metodickým dobývaním“, ako povedal Valéry. Zaujímalo by ma, ako môžu byť naše gestá interpretované. Pred chvíľou som použil slovo dialóg v úvodzovkách. Nie je zriedkavosťou, že dialóg navrhovaný s tými najlepšími úmyslami na svete zo strany kresťanov, pretože z druhej strany k tomu nikdy nedochádza, býva moslimami interpretovaný ako znak slabosti. Mám niekoľko svedectiev ukazujúcich, že to, čo my nazývame dialóg, nezaujíma veľmi tých, s ktorými sa chceme rozprávať. Je to mimoriadne subtílna hra, na ktorú potrebujete politický takt, a pýtam sa, koľko ľudí ho má. Zaujímalo by ma to. Sme na zamínovanej šachovnici a nemáme čarovný počítač.

 

Pierre Manent je filozof a profesor politickej filozofie, riaditeľ štúdií na Vysokej škole sociálnych vied (EHESS) v Paríži, autor mnohých publikácií. Jeho posledná kniha Situácia Francúzska (Situation de la France, DDB, 2015) vyvolala mnohé reakcie na otázku postavenia islamu vo Francúzsku.
Rémi Brague je historik filozofie, čestný profesor na Univerzite Panthéon-Sorbonne, prednáša dejiny európskeho kresťanstva na Ludwig-Maximilan Universität v Mníchove. Odborník na židovské a arabské stredoveké filozofie a autor nespočetných kníh o náboženstve, človeku, spoločnosti...

Zdroj: Jacques de Guillebon:Islam, christianisme, laïcité... Rémi Brague et Pierre Manent débattent (L’Incorrect), publikované so súhlasom redakcie L'Incorrect, preložil Štefan Danišovský, text je mierne krátený.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo