RECENZIA: Ako sa kresťanstvo stalo svetovým náboženstvom

Kniha Kresťanské misie spochybňuje populárny stereotyp redukujúci kresťanskú misiu na prejav západného kolonializmu a misionára ako bieleho anglosaského muža, ktorý káže domorodcom proti ich vôli.

„Kresťanstvo je multikultúrne náboženstvo“ a „misie nie sú primárne východiskom pre západnú expanziu, ale mnohosmerné hnutie kresťanov, ktorí prekročili hranice, aby zdieľali svoju vieru,“ píše jej autorka Dana Robertová, profesorka dejín kresťanstva a misií na Bostonskej univerzite a riaditeľka Centra pre globálne kresťanstvo a misie. Na konte má viacero publikácií, pričom medzi poslednými je práve kniha o kresťanských misiách.

Misijné určenie

Ako napovedá názov, Kresťanské misie predkladajú stručnú históriu kresťanstva z pohľadu misijnej aktivity jej vyznávačov, pričom misie naprieč kultúrami považuje autorka za „hlavný historický proces pri tvorbe kresťanstva ako svetového náboženstva.“ Podľa nej sa myšlienka misií nesie celým Novým zákonom, nakoľko obsahuje vyše dvesto odkazov na slovo „poslať“, ktoré zodpovedá gréckemu apostellein. Apoštoli tak boli v podstate prvými vyslancami či misionármi, ktorí rozširovali radostnú zvesť. Prvých kresťanov spočiatku nazývali „nasledovníci Cesty Ježiša“, čo tiež vypovedá o činorodom prežívaní ich viery navonok.

„Misie nie sú primárne východiskom pre západnú expanziu, ale mnohosmerné hnutie kresťanov, ktorí prekročili hranice, aby zdieľali svoju vieru.“
Dana Robertová

Zdieľať

Počas stáročí sa kvôli odvážnym misionárom kresťanská zvesť rozrástla do ostatných kontinentov, hlavne do Európy a Ameriky. Napomohla tomu aj takzvaná preložiteľnosť (translatability), teda proces prekladu do iných jazykov, v ktorom každá kultúra spontánne vštepuje svoj vlastný význam do slov Biblie. K rozmanitosti kresťanstva prispelo, že jeho vyznávači od začiatku prejavovali značné nadšenie pri preklade svojho sakrálneho textu na rozdiel od islamu, v ktorom je „arabčina vnímaná ako pravé slovo od Boha a preklad Koránu je technicky zakázaný.“

Je síce pravda, že Korán sa dlho neprekladal, ba dokonca jeho najskoršie tlačové vydanie sa objavilo až niekoľko storočí po prvom Guttenbergovom výtlačku Biblie, no autorkino vyjadrenie o technickom zákaze prekladu Koránu neplatí, keďže sa mu už nebránia ani konzervatívni saláfisti.

Dana Robertová spomína aj misiu sv. Cyrila a Metoda, avšak ich pôsobenie na Veľkej Morave úplne absentuje, taktiež aj zmienka o hlaholike či cyrilke. Uvádza síce, že jazyk, ktorí vytvorili, sa stal popri gréčtine, latinčine a hebrejčine oficiálnym liturgickým jazykom cirkvi, no tvrdí i to, že solúnski bratia priniesli abecedu macedónskym Slovanom, hoci zrejme mala na mysli Slovanov veľkomoravských. Dá sa usúdiť, že v knihe sa vyskytujú aj iné drobné omyly, no na celkovej atraktivite publikácie to príliš neuberá.

Misionárky

Popri histórii misií sa kniha zaoberá aj ženami-misionárkami, nakoľko ženy boli podľa evanjelií prvými svedkami zmŕtvychvstania Ježiša Krista a v súčasnosti počet kresťaniek vraj dvojnásobne prevyšuje mužov-kresťanov. Väčšinu zvestovateľov tvorili podľa autorky ženy, hoci poznáme oveľa viac mužov-misionárov. Kresťanstvo dokonca nazýva ženským náboženstvom.

"Mnohí misionári stáli za rozvojom gramotnosti, zakladali školy, nemocnice a zavádzali moderné poľnohospodárske metódy, či pracovali na potlačení ópiového a drogového obchodu."

Zdieľať

Boj za ženské práva v tradičnejších krajinách pritom viedli najmä misionárky zo západu, čím sa vyhrocoval konflikt s patriarchálnymi a pohanskými zvykmi, za čo neraz zaplatili svojím životom. Na zlepšení zdravia či sociálneho postavenia chudobných mali ženy-misionárky veľký podiel, hoci známou je azda len Matka Tereza. Iné odvážne vierozvestkyne ako Eliza Agnewová na Srí Lanke, Elizabeth Hallová v Kongu a Jamajke, Ann Judsonová v Barme, Mary Slessorová v Nigérii alebo Annalena Tonelliová v Somálsku sú len niektoré z mnohých, ktoré si rovnako zaslúžia uznanie.

Kritika misií

Kresťanské misie je obzvlášť prínosná kniha v úsilí o vyrovnanie sa s kritikou misií. Ohlasovateľov viery mnoho ráz označili za podporovateľov a šíriteľov európskeho kolonializmu. Misie akiste slúžili i politicko-vojenským záujmom s víziou rozšírenia mocenského vplyvu národov, z ktorých daní vierozvestci pochádzali, no na rozdiel od obchodníkov, kolonizátorov, vojakov či dobrodruhov bolo hlavnou prioritou misionárov duchovné a fyzické pozdvihnutie domorodých obyvateľov. Navyše misionármi sa stávali aj konvertiti z neeurópskych kultúr, ktorí nemali dôvod nadŕžať Európanom, pretože ich oslovila Ježišova etika, potenciálny prístup k vedomostiam či príťažlivosť kresťanského posolstva. Samostatná kapitola sa venuje jednému z nich, Afričanovi Bernardovi Mizekimu.

Väčšinou sa vyhýbali politike a aj keď zvykli prirodzene „poslúchať autoritu v rámci vládnuceho politického systému, miernili brutálne aspekty kolonializmu do tej miery, že sa stotožňovali s potrebami pôvodných obyvateľov.“ Okrem známych skutočností, že stáli za rozvojom gramotnosti, zakladali školy, nemocnice a zavádzali moderné poľnohospodárske metódy, mnohí misionári pracovali na potlačení ópiového a drogového obchodu, angažovali sa v ochrane prírody, evidovali a študovali faunu i flóru. Rovnako skúmali a zaznamenávali orálnu kultúru a náboženstvá, ktoré sa neskôr stali doménou antropológov.

Ostatne antropológovia vnímali misionárov ako konkurentov, ktorí svojou každodennou prítomnosťou narušujú pôvodný spôsob života a spôsobujú tým závažné kultúrne zmeny, no ako upozorňuje autorka, táto výčitka rovnako smeruje aj k antropológom, ktorí to isté robia vo svojich výskumoch.

"Misionári sa často zastávali miestnych obyvateľov napriek snahám viacerých európskych teológov, ktorí napríklad vraveli, že Indiáni nie sú ľudia či nemajú dušu."

Zdieľať

Misionári sa často zastávali miestnych obyvateľov napriek snahám viacerých európskych teológov, ktorí napríklad vraveli, že Indiáni nie sú ľudia či nemajú dušu, poprípade protestantskí teológovia sa sťažovali, že prví evanjelickí zvestovatelia zbytočne zahadzujú svoje životy pri evanjelizácii Neeurópanov. Podobne nebezpečne a v protiklade s prevažne umiernenými misionármi sa javil „vedecký rasizmus“ počiatkom druhej polovice 19. storočia, ktorý spolu s Darwinovou myšlienkou „prežitia silnejšieho“ otvoril cestu „,vedeckému’ rasovému determinizmu“, a ktorý protežoval bielych a zároveň pohŕdal ostatnými rasami.

Odsúdenie misií na základe toho, že ničia pôvodné kultúry a ohrozujú spoločenské základy, platilo už pri vzniku kresťanstva, pretože Ježišových nasledovníkov obviňovali z narúšania zavedeného spoločenského rádu.

Ako sa teda kresťanstvo stalo svetovým náboženstvom? Predovšetkým svojím „rozširovaním cez rodiny, klany, susedstvá a kasty. Rybárčilo na cestách, lodiach a vo vlakoch v impériách, keď relatívne otvorené hranice umožňovali ľuďom cestovať s technológiami vrátane šírenia tlače, gramotnosti a internetu. Keď sa kresťania presúvali alebo komunikovali naprieč kultúrami, vzali si so sebou svoje svetonázory a adaptovali ich na nové situácie.“

Dôležité je podľa Dany Robertovej aj univerzálne posolstvo kresťanstva, keďže jeho význam „núti ľudí nahliadať za vlastné hranice a komfortné zóny a pozývať ostatných, aby sa k nim pripojili,“ pričom misijný príbeh tvoria misionári a konvertiti, „tí, čo šíria evanjelium, a tí, čo naň odpovedajú.“ Aj keď toto vyjadrenie nemusí znieť príliš presvedčivo, snáď je dostatočne lákavým pozvaním prečítať si túto pozoruhodnú knihu, prípadne niektorú z rozsiahlej bibliografie, ktorú na záver autorka predkladá.

Bohumil Petrík
Autor študuje mediálne a komunikačné štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne.

Robert, Dana L. 2009. Christian mission. How Christianity Became a World Religion. Malden; Oxford: Wiley-Blackwell

Ilustračné foto: flickr.com, amazon.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo