Slovensko podľahlo pred 70 rokmi komunistickému puču

Slovensko podľahlo pred 70 rokmi komunistickému puču

Šéf českých komunistov Klement Gottwald sa obával, že vo voľbách v máji 1948 môže prísť porážka, a preto stavil na skorší puč vo februári. (Reprefoto: TASR)

Kľúčové udalosti vo februári 1948 sa odohrávali v Prahe, pacifikované Slovensko nevzdorovalo.

V polovici roka 1946 českí komunisti na čele s Klementom Gottwaldom vyjadrili vážnu nespokojnosť so situáciou na Slovensku, ktoré sa podľa nich stávalo slabou časťou obnovenej Československej republiky. 

Hlavným podnetom k takýmto záverom boli výsledky volieb z mája 1946. Kým v českých krajinách boli komunisti zo všetkých zúčastnených strán najúspešnejší, na Slovensku utrpeli drvivú porážku v súboji s Demokratickou stranou. Cesta k uchopeniu úplnej moci v celej republike sa komunistom skomplikovala.

Z podnetu českých komunistov nasledovala výmena vedenia v Komunistickej strane Slovenska. Na čelo sa dostal Viliam Široký a povstaleckí vodcovia Gustáv Husák a Karol Šmidke sa zosunuli na nižšie pozície. 

Treťou pražskou dohodou v júni 1946 sa ešte viac oklieštilo postavenie Slovenska v obnovenej republike a povojnový Košický vládny program sa pomaly rozplýval. Komunisti takýto vývoj podporovali, lebo rozhodujúci koordinovaný úder proti ostatným stranám mal prísť z Prahy.

„Odporcovia komunistov sa nemohli spoľahnúť ani na podporu verejnosti. Na Slovensku prevládala odovzdanosť.“ Zdieľať

Disciplinovaní slovenskí komunisti sa podujali vykonať vnútorný prevrat už na jeseň 1947. Napokon len oslabili postavenie dominantnej Demokratickej strany. Hoci v Zbore povereníkov neprevzali úplnú moc, vyskúšali si všetky formy boja, ktoré sa uplatnili o pol roka neskôr v celoštátnom rozsahu. 

Sprvoti sa očakával rozhodujúci stret medzi komunistami a ostatnými stranami až v máji 1948, keď sa mali konať ďalšie parlamentné voľby. Komunistom v nich hrozilo, že by opäť nezískali rozhodujúce postavenie, a preto sa uchýlili k taktike vyvolávania kríz spejúcich k osudovému stretu.

Vhodná situácia sa vytvorila vo februári 1948. Nekomunistické strany okrem sociálnych demokratov sa chytili do pasce. Ich členovia pohrozili odísť z vlády, ak komunistickí partneri nezmenia hrubú nátlakovú politiku. Napokon prezident Edvard Beneš ich demisiu prijal a K. Gottwald doplnil vládu podľa svojich predstáv. Tie boli jednoznačné – vytlačiť nepodriadené strany z politickej scény a úplne prevziať moc.

Aktívni slovenskí komunisti

Komunisti na Slovensku vrátane G. Husáka sa podriadili ústrediu v Prahe. No predsa vyvinuli vlastnú iniciatívu. Oprášili skúsenosti spred pol roka a ešte pred celoštátne rozhodujúcim 25. februárom odstavili v Bratislave dovtedajších politických partnerov.    

Predseda zboru povereníkov G. Husák nečakajúc na rozuzlenie situácie v Prahe zbavil moci povereníkov za Demokratickú stranu a riadenie ich rezortov dostal pod svoju kontrolu. Podnetom mu bola demisia pražských členov vlády za Demokratickú stranu. 

G. Husák potom sám priznal, že konal protiústavne, no kritická situácia ho vraj nútila konať. Skôr si však uvedomoval, že protivník je paralyzovaný a treba mu zasadiť rozhodujúci úder. 

Demokratická strana, dominantná víťazka posledných volieb, nebola schopná brániť sa. Z minuloročnej krízy vyšla oslabená a vnútorne sa rozpadávala. Časť jej predstaviteľov otvorene koketovala s komunistami.

Odporcovia komunistov sa nemohli spoľahnúť ani na podporu verejnosti. Na Slovensku prevládala odovzdanosť.

Slovenskí komunisti boli na prevzatie moci výborne prichystaní, nič nenechávali na náhodu. Odpor proti nim bol slabý. Dobre to zachytáva pohľad nezainteresovaného pozorovateľa. Hoci nepostihuje všetko, plasticky vykresľuje atmosféru na Slovensku v týchto pohnutých dňoch.

V nasledujúcom texte prinášam mierne upravený opis francúzskeho generálneho konzula v Bratislave Étienne Manac'ha, ako ho publikoval slovenský historik Pavol Petruf. É. Manac'h posielal správy o vývoji na Slovensku veľvyslancovi priamo do Prahy.

Z opisu udalostí vyplýva, že komunisti si išli tvrdo za svojím a narážali len na malý odpor ostatných politikov a verejnosti. Začítajme sa do správ francúzskeho diplomata.

Viliam Široký sa stal šéfom slovenských komunistov na podnet Klementa Gottwalda už v roku 1946. Dovtedajšie povstalecké vedenie komunistov neskôr skončilo vo väzení. Na snímke podpredseda vlády a predseda KSS Široký pri prejave na oslavách prvého výročia SNP v Banskej Bystrici 29. augusta 1945. (FOTO ARCHÍV TASR – Jozef  Teslík​)

Sobota 21. februára

Slovenskí komunisti okamžite, avšak bez nadmerného hluku prechádzajú k činom. Ich kroky sú presné a zdá sa, že sa už pridŕžajú vopred dôkladne priprave­ného plánu. 

Denník komunistov Pravda informuje, že antidemokratický a antisocialistický blok v Prahe sa rozhodol zvrhnúť režim ľudovej demokracie v Československu.

Predpoludním sa schádza predsedníctvo Komunistickej strany Slovenska. Komunisti začínajú organizovať v Bratislave a v ďalších významných mestách akčné výbory Národného frontu. Vyjadrujú podporu predsedovi vlády K. Gottwaldovi. Pracujúci sú podľa komunistov pripravení použiť „najúčinnejšie prostriedky na zabezpečenie režimu ľudovej demokracie a socializmu“.

Schádza sa aj predsedníctvo Demokratickej strany, ale je bezmocné, lebo bratislav­ský vysielač majú v rukách komunisti. V rezolúcii, ktorú publikuje, schvaľuje postup ministrov v demisii zastupujúcich Demokratickú stranu a vyjadruje im dôveru. Prevláda túžba zažehnať pražskú vládnu krízu –  podobne, ako sa to podarilo už v minulosti.

Medzi obyvateľmi je pokoj, ale na niektorých tvárach badať úzkosť. Diskrétne, ale všadeprítomné policajné zložky pripomínajú študentom a všetkým tým, ktorí by sa pokúsili demonštrovať, že „Slovensko je takmer tak ostro strážené ako počas procesu a popravy monsignora Tisa“.

Večer posiela predseda Zboru povereníkov G. Husák členom Zboru za Demokratickú stranu listy, podľa ktorých ich pokladá za osoby, čo odstúpili zo svojich postov. Dôvodom je, že v pražskej vláde podali demisiu členovia za Demokratickú stranu, z čoho logicky vyplýva odstúpenie bratislavských povereníkov. V bratislavskej Redute organizujú komunisti zhromaždenie na podporu K. Gottwalda.

Demokratická strana nemobilizuje svojich stúpencov. S G. Husákom však rokuje jej predstaviteľ Milan Polák.

Nedeľa 22. februára

Robotníci a typografi tlačiarne Slovenská Grafia, ktorá patrí Demokratic­kej strane, odmietajú tlačiť Čas, Nové prúdy a Šidlo, teda denník, týždenník a satirický časopis tejto strany. Tá je takto zbavená akéhokoľvek vyjadrovacieho prostriedku. Redaktori Času rezignujú a zmierujú sa s nevydaním nákladu.

Zdá sa, že mnohí ľudia sa začínajú zmierovať so situáciou a zvykať si na túto atmosféru neistoty, na „ten klamlivý pokoj, ktorý favorizuje určité šikovne režírované politické zvraty“.

Pondelok 23. februára

Vedenie povereníctiev ovládaných Demokratickou stranou prechádza od skorých predpoludňaj­ších hodín dočasne do rúk komunistických a spolupracujúcich predstaviteľov. Tak to rozhodol G. Husák, ktorý sám preberá vedenie povereníctva poľnohospodárstva. Povereník škol­stva Ladislav Novomeský, priemyslu a obchodu Jozef Šoltés, zdravotníctva Ján Bečko a pôšt Pavol Blaho preberajú povereníctva informácií, výživy, financií a techniky.

Operácia sa uskutočňuje pod ochranou polície, ktorá bývalým „titulárom“ zakazuje vstup do budovy. Podaktorí sa márne pokúšajú o odpor, hlavne povereník výživy Martin Kvetko. 

Nasledujúci deň komunistická tlač oznámi, že rozhodnutie G. Husáka sa stret­lo s plnou podporou predsedu pražskej vlády K. Gottwalda. Zároveň sa usiluje vytvoriť dojem, že počet akčných výborov Národného frontu sa zvyšuje vo väčšine regiónov Slovenska, najmä na východnom a strednom Slovensku (v Prešove, Sabinove, Bardejove, Banskej Bystrici, Žiline a Zvolene). Akčnému výboru v Bratislave predsedá Anton Rašla.

Komunistická tlač opakuje už preberané témy, pričom zdôrazňuje vôľu ľudu raz a navždy zakázať „reakcii“ prístup k moci a k dôleži­tým funkciám. Začína využívať už dosiahnuté úspechy a vytváranie akčných výborov vydáva za spontánny jav. So zadosťučinením zdôrazňuje pokoj, ktorý vládne na Slo­vensku. Vydáva ho za vonkajšie znamenie všeobecného súhlasu. 

„Ako sa v Prahe upevňuje pozícia českých komunistov, akcie slo­venských komunistov sa stávajú smelšími.“ Zdieľať

Organizované komunistické „oddiely“ vystupujú  disciplinovane. Manifestá­cia na počesť Červenej armády v Bratislave má preto pokojný priebeh. Okrem povin­nej účasti jednotiek, polície a odborárskych delegácií sa na nej zúčastňuje iba približ­ne tisíc osôb.

Predsedníctvo Demokratickej strany zasadá v Bratislave a čaká na rozhodnu­tie prezidenta republiky. Zbavené svojich zvyčajných vyjadrovacích prostriedkov, zdá sa, že už stratilo kontakt so svojimi „oddielmi“. Tie ani zďaleka nie sú orga­nizované podľa vzoru komunistických a nedisponujú nijakými údernými zložkami.

Obyvatelia prijímajú nútenú demisiu demokratických povereníkov ako hoto­vú vec.

Utorok 24. februára

Komunistická tlač sa usiluje dokázať, že „v celej republike sa rozvíja mohutné ľudo­vé hnutie, ktoré tým kladie prvé základy novej Gottwaldovej vlády“. Vyhlasuje, že vo veci demisie ministrov troch pravicových strán sa ešte neurobilo nijaké „definitívne“ rozhodnutie. Signalizuje, že v úradných miestnostiach národnosocialistickej strany, ktorá „pripravovala ozbrojený štátny prevrat“, sa našli dôležité dokumenty a dospieva k názoru, že bolo nemožné ponechať demokratických povere­níkov na ich miestach.

Príkaz na generálny štrajk, ktorý vzišiel zo zjazdu závodných rád, sa na Sloven­sku rozbehol.

Stupňuje sa komunistický tlak na slovenské povereníctva. Komunistický povereník sociálnej starostlivosti Ján Púll preberá vedenie povereníctva financií, ktoré bolo predtým zvere­né sociálnemu demokratovi, a ďalší komunistický povereník dopravy Kazimír Bezek nahrádza člena Strany slobody vo vedení povereníctva techniky.

Bratislavský akčný výbor na čele s A. Rašlom sa usiluje uchopiť moc v meste. Jeho delegácia odchádza k mešťanostovi Martinovi Kubanovi. Jeho a demokratických členov národného výboru žiada, aby vymedzili svoj postoj k vláde K. Gottwalda oklieštenej o ministrov v demisii. Tí vyhýbavo odpovedajú, že sa pokladajú za čle­nov vládnej strany, no napokon po naliehaní odpovedajú kladne.

Vedúci činitelia Demokratickej strany naďalej neprejavujú nijakú aktivitu. Časť z nich medzitým cestuje sem a tam medzi Bratislavou a Prahou, lebo hlavné mesto ostáva ústredným dejiskom krízy.

Komunisti využívajú Jozefa Kyselého na pokusy zlomiť jedno­tu Demokratickej strany. Napriek tomu, že J. Kyselý už nie je členom tejto strany, oficiálne ho pokladajú za „predstaviteľa katolíckej opozície v Demokratickej strane“.

Na celom Slovensku naďalej vládne pokoj. Komunistická tlač uznáva, že stavy polície boli posilnené a že sa urobili „dôležité opatrenia“ na udržanie poriadku.

Streda 25. februára

Ako sa v Prahe upevňuje pozícia českých komunistov, akcie slo­venských komunistov sa stávajú smelšími.

Viaceré delegácie robotníkov zo závodov z predmestia Bratislavy odchádzajú na národný výbor a nútia jeho členov podať demisiu.

Na ústrednom sekretariáte Demokratickej strany vykoná polícia prehliadku.

Medzitým sa komunisti usilujú znásobiť zmätok, ktorý už vládne medzi členmi Demokratickej strany, podporovaním činnosti jej bývalého člena J. Kyselého. Toho vylúčili zo strany pre rozhovory, ktoré viedol s komunistami s cie­ľom vytvoriť piatu politickú stranu. V prejave, ktorý J. Kyselý prednesie večer v roz­hlase hneď po vytvorení novej vlády, žiada všetkých „čestných“ stúpencov strany, aby podporili K. Gottwalda. 

„Podaktorí,“ vyhlasuje J. Kyselý, „sa usilujú vyťažiť z tejto situácie; slovenských katolíkov chcú presvedčiť, že ich náboženská sloboda je vážne ohrozená vládnou krízou a spôsobom, ktorým bola práve vyriešená. Toto všetko je omyl; ani jedna z osobností, ktoré tvoria vládu, a hlavne ministerský predseda, nesleduje zámer porušiť slávnostné záväzky, ktoré boli prijaté...“

M. Polák vytvára v Demokratickej strane akčný výbor. Pomáhajú mu bývalý povereník Jozef Lukačovič a poslanec Rudolf Mrlian, ako aj niekoľko iných osobností z tejto strany. 

V rozhlasovom vysielaní M. Polák vyhlasuje: „Účasť vedúcich činiteľov Demokratickej strany na akcii namierenej proti štátu nás núti vysloviť im naše znepokojenie a všetkých stúpencov požiadať, aby ich opustili; pre nás je to jediný prostriedok ochrany strany, skutočnej demokracie a republiky pred ďalšími škoda­mi... Prijmite naše rozhodnutie a pochopte, že po veľkých obetiach, ktoré sme museli podstú­piť, nastupujeme teraz na cestu skutočnej demokracie. Prizývame vás k spolupráci s vládou Klementa Gottwalda a s novým Zborom povereníkov.“

Večer Jozef Lettrich odstupuje z funkcií predsedu Demokratickej strany a predsedu Slovenskej národnej rady. Vedenie strany zveruje M. Polákovi. Podľa Národnej obrody M. Polák povedal J. Lettrichovi, že jeho krok bol zbytočný, lebo akčný výbor už prevzal všetku moc do svojich rúk. Noviny dodali, že väčšina bývalých vedúcich činiteľov alebo povereníkov z radov demokratov, hlavne Ján Ursíny, Anton Granatier, Rudolf Fraštacký, M. Kvetko a Ivan Štefánik, ako aj väčšina poslancov, členov strany sa počas 25. februára poponáhľala ospravedlniť sa M. Polákovi. Iba bývalý povereník financií Matej Josko ostal údajne neústupný a naďalej tvrdil, že strana mala mobilizovať všetkých svojich členov a vzdorovať „vývo­ju situácie“. 

Schôdza akčného výboru Národného frontu sa končí zvolením prípravného výboru zloženého zo 45 členov; šesť osôb tvorí predsedníctvo tohto výboru. G. Husák je poverený rokovaním o vytvorení nového Zboru povereníkov.

Večer odchádza J. Kyselý do študentského domova nazývaného zvyčajne Svoradov. Pred zhromaždenými študentmi sa usiluje ukázať nevyhnutnosť dohody s komunistami. Rozprúdi sa vášnivá diskusia, ktorá pokračuje do neskorej noci. Návšteva sa skončí zjavným neúspechom.

Gustáv Husák ako predseda Zboru povereníkov sa podriadil scenáru českých komunistov a sám sa stal kľúčovou postavou pri prevrate na Slovensku. Na archívnej snímke z 1. mája 1947 Husák počas prejavu pri príležitosti osláv Sviatku práce v Ružomberku. FOTO TASR – Ladislav Roller

Štvrtok 26. februára

Od tejto chvíle sa celkom uvoľnila cesta pre slovenských komunistov, ktorí sa – pokiaľ ide o čistky a zatýkania – napokon uspokojujú s „kopírovaním“ svojich českých súdruhov a s vykonávaním rozhodnutí prijímaných novými pražskými auto­ritami, hlavne tých, ktoré dávajú akčným výborom právomoc odvolávať „nelojálnych“ členov z okresných a obecných národných výborov a určovať ich náhradníkov. Ústredný akčný výbor v Prahe nakoniec spresnil, že akčné výbory sa nevytvárajú cestou volieb, ale nominovaním „ľudí lojálnych k režimu ľudovej demokracie“.

O 17:30 sa schádzajú podpredsedovia Slovenskej národnej rady K. Šmidke, Ivan Horváth a A. Granatier. Komunistu K. Šmidkeho dezignujú jeho kolegovia dočasne na post predsedu, čakajúc na voľby nového predsedníctva.

G. Husák medzitým „rokuje“ o vytvorení nového Zboru povereníkov. V tom istom čase začínajú dočasní povereníci čistky na bývalých demokratic­kých povereníctvach.

Tak ako v Prahe, ale v porovnaní s hlavným mestom štátu s určitým oneskore­ním, polícia začína realizovať plán zatýkaní. Zdá sa, že všetky osobnosti z armády, polície a z administratívy, ktoré na seba upozornili svojím nepriateľstvom voči komu­nizmu, boli zapísané do zoznamov.

Komunistická tlač môže nasledujúci deň so zadosťučinením konštatovať, že 26. februára vládol na Slovensku úplný pokoj.

Piatok 27. februára

G. Husákovi sa podarí vytvoriť nový Zbor poverení­kov, ktorý fakticky pozostáva z desiatich komunistov, jedného člena Strany slobody a dvoch disidentských demokratov. František Zupka, predstaviteľ Slovenskej odborovej rady, ako aj Július Viktory, predstaviteľ Jednotného zväzu odbojárov, sú členmi komunis­tickej strany.

V Slovenskej národnej rade sa pod vedením Ivana Horvátha zorganizuje akčný výbor. Tvoria ho hlavne Ľudovít Benada, Vladimír Brežný, Július Gašperik, A. Granatier, Martin Kulich, A. Rašla, Viliam Šalgovič a J. Viktory. Tento výbor sa rozhodne preskúmať postoj každého z členov Slovenskej národnej rady k režimu ľudovej demokracie. Všetci tí, ktorí sa osvedčia, že nechceli „pochopiť nevyhnutnosť podporiť inštitúcie ľudovej demokra­cie“, budú nahradení.

„Akčné výbory sa načas stali najvyššími inštitúciami v republike a rozhodovali svojvoľne na základe vlastného revolučného práva. Z verejného života mohli odstrániť každého, kto sa im vzoprel.“ Zdieľať

Po vylúčení tých členov Slovenskej národnej rady, ktorých nepriateľstvo je všeo­becne známe – konkrétne poslancov Michala Géciho a Imricha Laurinca – nasleduje ich obvinenie. Proti obom týmto demokratickým poslancom je 27. februára poda­ná súdna žaloba za urážku na cti Národnej bezpečnosti.

Predsedníctvo Slovenskej národnej rady protokolárne zaznamenáva demisiu Andreja Cvinčeka, ako aj 21 odvolaní realizovaných akčným výborom Demokratickej strany spomedzi zástupcov tejto strany v Slovenskej národnej rade. 

V súlade s odborárskymi plánmi pokračuje znárodňovanie sloven­ských podnikov. Budova Demokratickej strany v Bratislave, ako aj tlačiareň Grafia, ktorá tiež patrila Demokratickej strane, sú obsadené a pripadnú Rade odborov.

Všemocné akčné výbory v rukách komunistov

Toľko z vyjadrení francúzskeho diplomata. Na záver uvediem iba pár slovami, čo nasledovalo. Komunisti to nazvali očistou verejného života.

Čistky spustili akčné výbory. Ich zakladanie iniciovali českí a slovenskí komunisti na výzvu šéfov K. Gottwalda a V. Širokého. Vytvárali sa na rozličných úrovniach až po tie najvyššie. Akčný výbor vznikol aj v Demokratickej strane a ten sa ju v podstate rozhodol pochovať.

Akčné výbory si svojvoľne prisvojili rozsiahle právomoci, vďaka ktorým pomerne rýchlo odstránili zákonne zvolené orgány či vylúčili z verejného života skutočných alebo iba domnelých odporcov komunistickej strany. Ako píše historik Tomáš Černák, „voči ich svojvôli nemal reálne kto zasiahnuť, keďže silové zložky ako bezpečnosť a armáda boli rýchlo ovládnuté komunistami a právoplatne ustanovené orgány a verejní činitelia z radov iných politických strán sa zmohli iba na formálne protesty“.

Akčné výbory sa načas stali najvyššími inštitúciami v republike a rozhodovali svojvoľne na základe vlastného revolučného práva. Z verejného života mohli odstrániť každého, kto sa im vzoprel. 

Najviditeľnejšie sa práca akčných výborov prejavila v Slovenskej národnej rade. Jednotlivé strany „vyakčňovali“ svojich vlastných zástupcov. Ešte vo februári 1948 takto padli mandáty 25 členov za Demokratickú stranu, ktoré predstavovali jednu štvrtinu všetkých členov Slovenskej národnej rady.

V marci sa rozprestreli akčné výbory po celom Slovensku. Národné výbory, kde nemali komunisti väčšinu, rozpustili a nahradili ich dočasnými komisiami. Tak sa stalo, že z vyše 3 300 národných výborov ostala po pár týždňoch pôsobiť jedna tretina.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo