Depresia, na ktorú nie je liek ani ekonomická krivka

Depresia, na ktorú nie je liek ani ekonomická krivka

Až na dno krízy: dva filmy, štúdie a nová americká diskusia.

Dnes o dvoch starších filmoch, ktoré ukazujú, ako zápasia slabí a zlomení ľudia. Teda, nie vždy vyzerajú ako slabí, pravdaže. V tom prvom ide na pohľad o alfasamca, úspešného wrestlera, ktorého telo už nevládze a uvedomuje si, ako mu ušiel život.

Wrestler je desať rokov starý film, režíroval ho Darren Aronofsky (Čierna labuť, jeho posledným filmom je nedávno hraná matka!) a svoju životnú rolu hrá Mickey Rourke. Hrá starnúceho wrestlera, bez rodiny, ktorý žije v prívese, aj ten si musí prenajímať, občas nemá ani na to, užíva kvantá liekov a stimulantov, aby mohol ešte zápasiť, aréna je jediné miesto, kde cíti uznanie. A zároveň miesto, ktoré ho najviac ničí a zničí. Privyrába si ešte v obchode, frustruje ho to, nie je to práca pre neho, navyše za hrozne málo peňazí, nájom a lieky sú drahé, tak musí. Ani wrestlerské zápasy nevynášajú čo kedysi, hoci je bývalá hviezda, dostáva len drobné, pritom sa musí vystavovať kvôli divákom a show stále väčším a ponižujúcim hlúpostiam (cvoky a používanie zošívačky na vlastnom tele, krv a bolesť je reálna).

Randy trpí. Každé ráno ho bolí chrbát, keď vstáva z mizernej postele, rád by nadviazal vzťah s dcérou, ktorú kedysi opustil, alebo so ženou z okraja, striptérkou Cassidy (Marisa Tomei), ktorá vníma jeho trápenie, sama má vlastné, ale nejde to. Nič nejde, len ten ring, predstierané údery a tupé sebapoškodzujúce nápady, ktoré majú pritiahnuť o pár divákov navyše. Okolo nie je nič, žiadny sociálny štát, žiadna rodina, komunita alebo susedstvo, nič. Ostávajú len lieky a účty. Amerika, ktorá prišla o americký sen.

Len v roku 2015 zabili opiáty a drogy v Amerike 33-tisíc ľudí. V Ohiu berie opiáty 11 percent ľudí, často na predpis. Výborný článok o tejto novodobej americkej epidémii napísal Christopher Caldwell vo First Things.

Ešte horšie je, že nefunguje to, na čo sa Američania spoliehali vždy najviac: viera ani trh. Kresťanstvo je v kríze, evanjelikálny protestantizmus nie je pre novú generáciu taký atraktívny, ako bol v minulosti, katolicizmus detto. Nefunguje ani trh, aspoň nie tak ako doteraz. Oficiálne hej, ako píše Nicholas Eberstadt, nezamestnanosť je nízka, HDP prekonalo úroveň spred krízy, ale vnútri sa deje niečo znepokojivé. Príjmy rastú najbohatším, na každého oficiálne nezamestnaného muža vo veku 25 – 55 rokov sú ďalší traja, ktorí nepracujú alebo si prácu ani nehľadajú, stredná trieda materiálne aj duchovne degeneruje.

V očiach Mickey Rourka, wrestlera s postupne chabnúcim svalstvom, ktorý zažil najväčšiu slávu v 80. rokoch, uvidíte, čo to znamená. Spolu s knihou J. D. Vancea ide o najlepšiu sondu do Ameriky, ktorá si buduje komplex menejcennosti.

Trochu iný komplex zobrazuje film Miesto pri mori (Manchester by the Sea, rež. Kenneth Lonergan). Film má len dva roky, tiež ide o vnútornú drámu jednotlivca, výborne ju stvárnil Casey Affleck, mladší brat Bena Afflecka.

Lee, ako sa volá, je lúzer. Býva v pivnici, čistí záchody, pohľad do zeme. Zomrie mu brat, on je určený, aby sa staral o jeho syna, nedokáže ani to. Nič sa mu nedarí, život sa rozsýpa, nevie ani nadviazať kontakt so ženou, ktorá má o neho zjavný záujem. Dôvod: pred časom spôsobil požiar vo vlastnom dome, zahynuli všetky jeho deti, zachránila sa len žena, ktorá sa s ním následne rozviedla. Nezostalo mu nič. Nič.

Nevie sa pohnúť, nevie nájsť pevný bod, pritom okolie, jeho blízki, život od neho žiadajú viac. Vo filme niet ani stopy po náboženskom prvku, napriek tomu sa odohráva duchovná dráma, ktorá môže mať len duchovné riešenie. Je to pokojný, vnútorne drásavý (budete zažívať jeho utrpenie s ním) film. Lee stretne svoju bývalú ženu, ktorá už má nový vzťah, nedokáže a nechce vstúpiť do tej istej rieky, a práve vtedy napokon pevný bod nájde. Nie je to veľa, všetci okolo budú mať pocit, že zlyhal, a tento zvláštne zlomený a zvláštne nezrelý muž aj zlyháva, ale budete mu priať, poteší aj málo.

Tentokrát bez drog, bez násilia, nechýbajú peniaze, utrpenie je čisto duchovné a vnútorné. Caseymu Affleckovi budete vo filme veriť, aj v civilnom živote sa mu v tom čase rozpadlo manželstvo.

Je to zvláštny paradox. Amerika pred vyše 20 rokmi optimisticky uverila v koniec dejín, ten nenastal, vypomstil sa. Dnes sú to milióny Američanov, ktorí sa pretĺkajú životom, akoby nemali žiadnu budúcnosť, akoby si želali, nech sa to čím skôr skončí.

Spoznávanie tejto Ameriky nie je ale správou o pesimizme. Tá najzaujímavejšia diskusia, ktorá sa práve rodí, pátra po tom, čo sa stalo zle, prečo niektoré včerajšie ekonomické poučky neplatia, a ako vývoj zvrátiť a pracujúcej chudobe pomôcť. Táto vlna vyniesla do Bieleho domu Trumpa, on ale problémy tejto Ameriky rieši menej, ako sľúbil. Demokati ich ale ignorujú ešte viac.

To najzaujímavejšie sa začína niekde inde. Opatrne sa niečo rodí na stránkach revue American Affairs, viac ako ucelené názorové bloky ale treba hľadať jednotlivcov, ktorí sa téme približujú z rôznych strán. Ešte to nie je žiadny think-tank, žiadne médium, to len príde. Kvapká z toho optimizmus.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo