SVIEČKOVÁ MANIFESTÁCIA: Odvaha a vďačnosť

„O manifestácii za náboženskú slobodu, ktorá sa konala 25. marca 1988, som sa dozvedela z rozhlasu a aj od známej Emílie M. bývajúcej v Prievoze. Dohodli sme sa, že na manifestáciu pôjdeme a stretneme sa pri kostole Notre Dame,“ napísala mi jedna z účastníčok manifestácie, ktorá prežila i ponižujúce zatýkanie.

„V zamestnaní sa kolegyne dohovárali, že o 18:00 hod. pôjdu na Hviezdoslavovo námestie. Bude tam vraj veľká šou a že je povolená aj ostrá streľba.“ Zastrašovanie, antikampaň, zákaz manifestácie, príhovory kňazov skorumpovaných mocou. Čo sa to tu, na Slovensku, dialo pred manifestáciou? Dalo by sa o tom veľa popísať. V tomto článku si dovolím upriamiť pozornosť na posledného kňaza – robotníka (do decembra 2012 ešte stále aj manuálne pracoval, v súčasnosti je hospitalizovaný v nemocnici) a osudy ďalších desiatok účastníkov predkladám v podobe svedectva pani Márie K.

Rudolf Fiby – nenápadný hrdina Sviečkovej manifestácie

Keď sa spomenie Sviečková manifestácia, pred očami sa nám vybavia postavy a mená dvoch disidentov. Jedným z nich je Ján Čarnogurský, ktorý inicioval manifestáciu na Slovensku. Od Čarnogurského sa informácia dostala k Františkovi Mikloškovi. Bol to práve on, kto si myšlienku osvojil a urobil prvý krok k stretnutiu s predstaviteľmi mlčiacej cirkvi na Slovensku a následne sa podpísal pod ohlásenie manifestácie. Aj keď význam oboch je nepopierateľný, predsa len tou najdôležitejšou postavou, mužom činu so silou zaveliť a aj svojím príkladom a autoritou byť mužom nasledovaniahodným, bol niekto iný. Tou postavou bol tajný kňaz Rudolf Fiby SF. Rozhodné slovo Rudolfa Fibyho zo Spoločenstva bratov Fatima, ktoré v roku 1974 zakladal Silvo Krčméry s Vladimírom Juklom, znamenalo „áno“ pokojnej Sviečkovej manifestácií. Opäť v akomsi tichu mystéria, keď Mikloško predložil návrh manifestácie, zaznelo Fibyho jasné „poďme do toho“ v slovách: „Sviečku a chuť mám.“ Jednotu s Rímom a s Cirkvou Mikloško zabezpečil cez stretnutie s biskupom Jánom Korcom, ktorý nebol proti manifestácií, aj keď svoju úlohu vnímal hlavne v rovine obrany kresťanstva a téma Sviečkovej tento rámec prekračovala, nakoľko sa dotýkala aj občianskej spoločnosti.

Pozrite si videozáznam relácie Historie.cs venovanej Sviečkovej manifestácii na webstránke Českej televízie.

Manifestácia bez organizátorov

Tí, ktorí boli pripravení vykročiť na Hviezdoslavovo námestie a žiadať slobodné menovanie biskupov, náboženské a občianske slobody, tých ŠtB strážila a zatýkala. Zadržaný bol Mikloško a desiatky ďalších organizátorov. A často to nebolo len o zadržaní. Biskupa Korca poliali príslušníci bezpečnosti vriacou kávou.

„Dovoľte mi navariť deťom obed, neujdem Vám,“ spomína si na svoje zatknutie v dopoludňajších hodinách mladý kuchár v materskej škole, pán Németh. Dovolili mu to a následne ho zadržiavali. V publikácii Čas svitania uvádza viacero podrobností Ján Šimulčík. Ukážky zo svedectiev zachytáva Korcov Bratislavský veľký piatok, ale aj stránka www.svieckovamanifestacia.sk. Dovolím si upriamiť pozornosť na jedno z doposiaľ nepublikovaných svedectiev. Ako videla 25. marec 1988 Mária K.?

Očami jednej z účastníčok...

„O 15:15 hod. v bočnej ulici pred Poľovníckou reštauráciou vystupovali z dvoch autobusov uniformovaní príslušníci (boli to všetko mladí ľudia). Zaraďovali sa do dvojstupu a velitelia im rozdávali obušky, ochranné štíty, prilby na hlavu a kožené rukavice. Pri pohľade na to ma zamrazilo, lebo niektorí, vyzbrojení obuškami, šermovali, čo mi vyvolávalo u mňa strach z manifestácie. O 15:30 som prechádzala Hviezdoslavovým námestím, bolo čerstvo vyumývané, osvetlené silnými reflektormi a namontované boli aj kamery.

Zdieľať

Na svätej omši som bola v kostole Najsvätejšieho Spasiteľa. Počas celej svätej omše som pociťovala strach a stále som v myšlienkach odmietala ísť na manifestáciu. Môj vnútorný hlas, ktorý bol veľmi silný, mi hovoril, že na tú manifestáciu musím ísť. Pri východe z kostola som stretla jedného známeho a spolu sme išli na Hviezdoslavovo námestie.

Pokojné stretnutie veriacich aj neveriacich sa začalo o 18:00 hod. hymnou a Mariánskou piesňou, zapálili sme sviečky a modlili sme sa ruženec (starí, mladí, ženy, muži, aj deti). Toto dôstojné zhromaždenie stále rušili autá VB. Uhýbali sme sa hučiacim autám, ktoré sa na nás rútili, potom kropiacim autám a nakoniec aj vodnému delu. Mali sme čo robiť, aby sme sa im uhli, a keď ani to nepomohlo, poslali na nás tých mladých s obuškami a oni mlátili hlava-nehlava, najmä pred budovou divadla. Zúčastnení veriaci boli pokojní a čím viac na nás útočili, tým bola naša modlitba vrúcnejšia. V blízkosti boli aj dvaja robustní Rómovia, ktorí fajčili a preklínali. Hneď som vedela, že k nám nepatria a sú to provokatéri - nikto sa k nim nepridal.

Nemala som hodinky, tak som sa dvoch mladých mužov pred divadlom spýtala, koľko je hodín. Odpovedali, že o 5 minút bude pol siedmej. Vykročila som cez námestie smerom k námestiu Ľudovíta Štúra na zastávku električky. Prechádzala som vedľa statného muža s výrazným nosom. Bola som už pred ním, keď sa prudko otočil a zdrapil ma za rukáv kabáta a posotil ma k štyrom príslušníkom so slovami: "Aj túto berte!"

V aute VB bol ešte jeden muž v civile. Policajti ho začali biť, ja som sa ho zastala, policajt ma zahriakol, že mám byť ticho a nestarať sa. Doviezli ma na chodbu v budove U Dvoch Levov. Stáli sme tesne vedľa seba s rukami za chrbtom a nesmeli sme sa rozprávať. Príslušníci stále pobehovali, švihali obuškami, trieskali dverami a nadávali: "Čo chcú, treba im manifestáciu, nemajú čo žrať, môžu byť radi, že žijú v mieri, mali by sme ich poriadne zmlátiť."

"V aute VB bol ešte jeden muž v civile. Policajti ho začali biť, ja som sa ho zastala, policajt ma zahriakol, že mám byť ticho a nestarať sa."

Zdieľať

Už bolo dávno po manifestácii a príslušníci privádzali stále nových a nových ľudí, už ich nemali, kam dávať. Po chvíli státia mi zostalo zle od hladu (celý deň som sa postila) a aj zo strachu. Myslela som, že odpadnem. Z vrecka kabáta som si vybrala ruženec a začala som sa modliť. Strážcovia so smiechom hovorili: "Tá sa modlí." Po čase prišiel pre mňa príslušník VB a odviedol ma na poschodie - za dvoje zamknutých dverí. Tam ma najskôr odfotografovali (tvár aj profil), urobili odtlačky prstov a celých dlaní. Ďalší zapisovali moje údaje ako výšku, váhu, veľkosť šiat, topánok, farbu očí, vlasov a celkový zdravotný stav.

Po celej tejto procedúre ma zrazu odviedli na chodbu, kde sme stáli štyria. Jeden muž si držal ruku a hovoril, že ho veľmi bolí. Príslušník to počul a znovu začal nadávať, že ho mali poriadne zmlátiť, čo zmlátiť, zabiť, veď tam nemal čo hľadať. Z týchto slov som bola zhrozená a povedala som, že je tiež človek a ako môže takto hovoriť.

Mladý príslušník VB ma hneď zahriakol: "Odsudzovať to viete!" Na to som mu odpovedala: "My Vás nesúdime, nad nami je niekto, pred kým sa budeme všetci zodpovedať." Príslušník VB sklonil hlavu a bol ticho. Z miestnosti vybehol ďalší a ten sa na mňa osopil, že máme stáť ticho a otočení k múru.

Spolustojaceho odviedli a po chvíľke ma vyviedli na vyššie poschodie, úplne tmavé. Skoro na konci chodby ma voviedli do miestnosti, kde na mňa čakala jedna robustná žena v civile. Nechali ma s ňou osamote. Najskôr som musela vyložiť všetko z kabelky a tašky. Vo všetkom sa prehrabovala. Keď okrem sviečky nič nenašla, čo by ju mohlo zaujímať, kázala mi vyzliecť sa. Najskôr do pása a potom aj dole. Ešte aj nohy som musela zdvihnúť, aby videla aj chodidlá nôh. Bolo to ponižujúce a odporné.

Keď nič nenašla, odišla. Vrátili sa príslušníci. a začal výsluch. Akého som vyznania, kde chodím a či každý deň chodím do kostola, prečo som sa nevydala. Odkiaľ som vedela, že bude manifestácia, či som vedela, že bola zakázaná. Že dekan Zárecký v televízii zakázal manifestáciu. Povedala som, že takého dekana ja nepoznám, rehotali sa: "Čo ste za katolíčku, keď ho nepoznáte." Celý priebeh vyšetrovania bol zastrašujúci. Mladší vyšetrovateľ bol veľmi nervózny, podráždený, druhý starší bol miernejší, ale prefíkanejší.

Pri výsluchu som bola vystresovaná a veľmi som sa bála, že niečo vyzradím o blízkej rodine a dostanem ich do nešťastia. Bola to veľmi aktívna kresťanská rodina a mali 5 detí. Slúžili u nich tajne sväté omše (na jednej som sa aj zúčastnila). Z tohto dôvodu som sa pri výsluchu uchýlila ku klamstvu, že na námestie som sa dostala náhodou a že sviečky pri sebe mávam, lebo chodím na cintorín modliť sa a pritom ich zažínam.

Po výsluchu ma odviedli do haly plnej ľudí. Tam ma posadili za stôl s vlasáčmi, ktorí s manifestáciou nemali nič spoločné. Nadávali. Občas sa v hale objavili aj dvaja zavalití muži v čiernych bundách s obuškami. Pri ich príchode všetci nadávajúci stíchli. Za stolom sedeli aj dvaja česky hovoriaci muži, ktorí sa predstavili, že sú zo západonemeckej televízie. Pustili ma okolo 22:00 hod. cez dvor na Cukrovú ulicu (z budovy U dvoch levov – pozn. autora). Do rána som nespala a nechcelo sa mi veriť, že to bola skutočnosť.

"ŠtB sa zaujímala o mňa aj v práci. Niektorí spolupracovníci ma prestali zdraviť, a keď ma videli na chodbe, rýchlo sa skryli v kancelárii. Len dvaja muži boli odvážni a nebáli sa."

Zdieľať

ŠtB sa zaujímala o mňa aj v práci. Zisťovali, s kým sa priatelím a či som na manifestáciu nikoho nenahovárala. Žiadali aj môj kádrový materiál a myslím, že ma aj niekoľko dní pred budovou sledovali. Ekonomický námestník ma predvolal a žiadal, aby som napísala výpoveď, čo som neurobila, veď kto by ma zamestnal? Niektorí spolupracovníci ma prestali zdraviť, a keď ma videli na chodbe, rýchlo sa skryli v kancelárii. Len dvaja muži boli odvážni a nebáli sa. Mohla som sa s nimi porozprávať aj v kancelárii. V zamestnaní som rok mala dosť problémov. Pracovné hodnotenie som mala vždy dobré. Rok som však bola nespoľahlivá a znížili mi aj osobné ohodnotenie. Napísali na mňa zlé pracovné hodnotenie aj na VB.

Začiatkom mája 1988 som bola znovu predvolaná na VB na výsluch na ulici Červenej armády. Vyšetrovatelia sa vyhrážali - zastrašovali ma. Bála som sa, ale nebola som pod stresom a moje výpovede boli odvážnejšie. Veľa ľudí sa za mňa modlilo. Viackrát som bola predvolávaná na VB a tiež ma hľadali na adrese trvalého bydliska v Bratislave. Vyše mesiaca som z rodinných dôvodov bola u rodičov. VB ma vypátrala a doručili mi Trestný rozkaz, v ktorom ma obvinili podľa §6 písm. a Zák. č. 150/69 Zb., že som spáchala prečin proti verejnému poriadku. Mala som zaplatiť peňažný trest vo výške 2000,-Kčs alebo ísť na dva mesiace do väzenia.

Po porade s tajným kňazom Vladimírom Juklom som sa proti trestnému rozkazu odvolala a na základe amnestie prezidenta republiky zo dňa 27.10.1988 sa moje trestné stíhanie zastavilo."

Vďačnosť je prejavom dospelosti

Dieťa, ktoré žije v objatí lásky rodičov, je slobodné. Učí sa istým pravidlám, úcte. Keď si od niekoho niečo zoberie, no nepoďakuje.. je v tom niečo nezdravé, a aj keď ľudia navôkol nič nepovedia, v duchu si myslia: „No, malo by už vedieť poďakovať.“ A poznáte/poznáme to, ako to v živote chodí. Niektoré dieťa povie „ďakujem“ s úsmevom a radostne, iné pomedzi zuby či namrzene s vnútorným postojom „čo tí druhí odo mňa chcú, ale urobím to.“

Vďačnosť nás robí zrelými (dospelými) ľuďmi. Vďačnosť vytvára priestor, v ktorom si uvedomujeme to, čo máme, čím sme, čo dostávame.

Dnes, po 25 rokoch sme dospelými, lebo vieme poďakovať. Minulý rok tu boli zástupcovia Nadácie OPEN DOORS z Holandska, ktorí k nám prepašovali tlačiarensky stroj, a dnes (v tomto roku) ďakujeme členom z komunity Communio e liberatione, z Taize i pani Kamile Bendovej a jej rodine, že toľkým z nás umožnili navštíviť ich príbytok a pobudnúť v blízkosti muža, ktorý založil Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných pred 35 rokmi. 

František Neupauer
Autor je predseda FKI a OZ Nenápadní hrdinovia, Múzeum zločinov a obetí komunizmu.

Ak chcete poďakovať spolu s nami, zúčastnite sa bohatého programu spomienky na Sviečkovú manifestáciu. Viac o programe a histórii nájdete na www.fki.sk a www.svieckovamanifestacia.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo