Krédo veriaceho komunistu

Krédo veriaceho komunistu

Socrealizmus z Hlavnej stanice v Bratislave. Foto: Rob Hurson/flickr.com

Intímna korešpondencia muža, čo stál vedľa Gottwalda – o poprave a viere v komunizmus.

V cele bylo ticho. Rubašov slyšel jen své kroky po dlaždicích. Šest a půl kroku ke dveřím, kudy vykročí, až pro něho přijdou, šest a půl kroku k oknu, za nímž se snáší noc. Záhy bude po všem. Ale když se sám sebe otázal: Za co vlastně umíráš? nenalézal odpověď.

Arthur Koestler, Tma o polednách

 

Krátko po českých prezidentských voľbách ma Martin Muránsky pozval na pôdu smeráckeho inštitútu Asa diskutovať o Zemanovom víťazstve, stave Česka a stredoeurópskom kontexte. Sedel som v sále pred 70-80 staršími ľuďmi, odhadoval by som, že všetko bývalými členmi komunistickej strany, stoličky potiahnuté látkou, luxus 80. rokov. Poznal som niektoré tváre z denníka Pravda, neskôr som spoznal poltucta odo mňa mladších, ten večer bol pre mňa sériou prekvapení.

Rozhodol som sa trochu provokovať, aby som publikum spoznal lepšie. Spomenul som Kaliňáka, korupciu, publikom to nehlo. Opísal som, vďaka čomu Fico pôsobí spoločensky stabilizujúco a Zeman destabilizujúco, tušil som súhlas.

Potom som ako jeden z rozdielov medzi českou a slovenskou spoločnosťou pomenoval väčšiu dekadentnosť, meranú spotrebou alkoholu, drog a hranie automatov, dekadentnejšiu úroveň súkromných televíznych kanálov (napr. Nova vs. Markíza), výrazne vyšší ateizmus, väčší rozklad rodinného života a tiež neochotu českých politických elít čeliť dekadentným trendom. Príklad: dekriminalizácia spotreby drog, obmedzovanie herní v obciach, ochrana manželstva, verejná prítomnosť náboženstva, tematizovanie pornografie a podobne. Uvádzal som ilustračné príklady a sledoval publikum, mnohí súhlasne kývali hlavou. 

Nebudem hádať reprezentatívnosť ani skrývať sympatiu. Niekoľkí diskutujúci, napríklad aj u nás blogujúci Eduard Šebo, neskôr hovorili o spoločnom prieniku kresťanstva a socializmu. Takmer som zabudol vydýchnuť, keď mi sympatické mladé dievča povedalo, že aj oni chcú svoje SLH.

Ako dnes možno pochopiť komunizmus, ako sprostredkovať, v čom bolo jeho čaro, keď v prostredí strany, ktorá je dedičom postkomunistickej SDĽ, a teda aj komunistickej KSS, už záujem o katolícku teológiu predstihne záujem o Marxa?

 

II.

Komunizmus mal vo svete vyše 90 miliónov obetí. V Československu bolo politicky popravených 247 mužov a jedna žena. Okolo 4,5 tisíca ľudí zahynulo vo väzení, 282 bolo zabitých pri pokuse o útek cez hranicu. Politicky odsúdených bolo vyše 205-tisíc ľudí, do táborov nútených prác bolo deportovaných asi 20-tisíc ľudí, emigrovalo vyše 170-tisíc čs. občanov. Materiálne škody nemožno vyčísliť.

Prezident Beneš a premiér Klement Gottwald v júni 1947 v Náměšťskom zámku na Morave. Foto: TASR

Máte pred sebou triedu stredoškolákov, je vedľajšie, či v Berlíne alebo Považskej Bystrici. Vysvetliť prospechárstvo, oportunizmus a karierizmus aj tyraniu komunizmu je a bude možné v každej dobe. Ako ale možno vysvetliť to, že komunisti komunizmu verili?

Nič nie je desivejšie. Geniálne to zachytáva Koestlerov román Tma na poludnie (každý kresťan musí oceniť obraz v názve), kde komunista Rubašov pochopí a akceptuje logiku monštruózneho procesu a prizná sa k vlastizrade, ktorú nikdy nespáchal. Čistá viera. Náhradné náboženstvo.

V slovenskej kultúre máme niečo, čo prekoná Koestlera. Skutočný príbeh, zachované a neskôr vydané listy Vladimíra Clementisa. Než sa k ním dostaneme, dobová atmosféra, 26. novembra 1952, týždeň pred popravou, vychádza v Pravde článok mladého Dominika Tatarku, plný nenávisti proti Clementisovi, Slánskemu a ďalším:

„Zloduchovia, keby sa aspoň boli kajali pred súdom, keby sa boli rozplakali, horeli hanbou, keby aspoň dákym, hoci negatívnym spôsobom prejavili ľudský, hoci zvrhlý cit, azda by tisícky poslucháčov rozhlasu, ktorí počúvajú pri prijímačoch výpovede obžalovaných, necítili omráčenie, zhrozenie. Ale nič takého nepočuť, nevycítiť, nič také ani len domýšľať sa nedá z výpovedí zlosynov. Zradcovia vypovedajú o najohavnejšej zrade. O zrade vlasti, pracujúceho ľudu, o budúcnosti národa cynicky, ľahostajne, neciteľne, kaviarenským, intelektuálskym tónom, nestydatým tónom prostitútok, ktorým predajnosť, nie vlastného tela, ale predajnosť najsvätejších princípov a ideálov stala sa bežným zamestnaním."

Tatarka hromží, bičuje: „Dnes, keď sa títo lotri, luhári, záškodníci, macheri, čímani lží zodpovedajú pred súdom, neprestáva ešte náš údiv: ako je to možné? Kde, z akého pekla, z akej kloaky zjavili sa na svetle takéto netvory?  Ešte sa hrozíme, lebo sme sa ešte nenaučili nezmieriteľne, nesmierne týchto zlosynov nenávidieť primerane ich zlotrilosti. To preto, že sme sa nenaučilii nezmieriteľne nenávidieť i v sebe, vo svojom myslení a konaní, čo nasiala táto banda. Ale naučíme sa!"

Zhruba o tri roky Tatarka napíše svoje najlepšie dielo, Démona súhlasu, stane sa našim najväčším antikomunistickým spisovateľom. To bude rok 1956, teraz je druhého decembra 1952 podvečer. O pár hodín, nasledujúci kalendárny deň o 4.30 bude Clementis popravený. Úmrtný list skonštatuje smrť udusením, dôsledok obesenia.

Večer predtým Clementis píše tento list:

„Drahá Oľga, Boža moja, a všetci ostatní milí,

práve mi bolo oznámené, že Vaše prosby o milosť boli zamietnuté a mne ostáva ešte niekoľko hodín života. Viem, aké hrozné a neuveriteľné je to pre vás všetkých. Ak azda niečím môžem Vám uľahčiť, tak je to toto: Za tie dva roky väzenia som sa vnútorne so všetkým vyrovnal a neviem, či by pre mňa nebolo ťažšie ostať na tomto svete a znova a znova mučivo prežívať všetko to, čo som za posledné dva-tri roky, ale najmä posledné dva týždne musel prežiť. (...)

Viem, že zabudnúť na mňa nechcete a nemôžete. Ale zabudnite aspoň na bolesť posledných dvoch-troch rokov a týchto dní. Navzdory všetkému sa zrodili lepšie časy, i keď cesta k nim je tvrdá a často krutá. Ak som pre niečo žil – tak pre toto. I to je jedna z mojich trpkých útech v týchto posledných hodinách.

Vaši vnuci už budú žiť životom ozajstne radostným, bez tejto zloby a zla, ktoré boli naším údelom. Aj Vám bude ľahšie, keď sa takto budete prizerať na svet a čím menej sa obzerať do minulosti.

Čakajú ma v týchto posledných hodinách ešte najťažšie chvíle môjho života, rozlúčenie s Lídou, ktorá toto všetko prežívala najbolestivejšie z nás všetkých. Viete, čím sme si boli.  A viem, že urobíte všetko, čo je len v ľudských silách, aby ste...

Vladimír Clementis s manželkou Lídou. Foto: archív

Práve som sa vrátil do cely z rozlúčky s Lídou a nemám slov na vyjadrenie toho, čo voči nej cítim. Veď mať rád, mať strašne rád – je tak strašne málo, za to, čím mi bola a čím mi je v tieto posledné hodiny.

Tak ešte raz: zabudnite na túto nedávnu zlobnú minulosť a prežívajte život s Vašimi deťmi, na ktoré som rád spomínal a ktorým želám to najlepšie.“

Neskôr, po napísaní tohto listu, píše Clementis svojej žene Líde. Má 50, jeho žena – bývalá sólistka SND má 42. Aj ona sedela takmer dva roky vo väzení, čelila tlaku, aby svedčila proti svojmu mužovi, musela to pred svojím mužom po celý čas v kontrolovanej korešpondencii tajiť. Bolo šesť hodín večer, ona narýchlo nalíčená, napudrovaná, prezlečená z väzenského odevu, vie o poprave, medzi nimi dvojitá mreža, nemôžu sa dotknúť, iba rozprávať o osobných veciach. Počas toho stretnutia, ako napísala neskôr, bol Clementis pevný, vyšla mu len jedna slza, na konci.

„Lída moja jediná,

pred chvíľou som Ti povedal, že som so všetkým vyrovnaný. Myslel som vtedy, že je to pravda. Ale až po stretnutí s Tebou som videl, že bez Teba, bez toho, aby som s Tebou spolu prežíval všetko to, čo nás pojilo a bude spájať – bez toho by bolo bývalo moje vyrovnanie len rozumom a vôľou vynúteným postojom. Dala si mi to najvyššie, to, s čím odchádzam, keď si mi sama povedala, že všetko vieš a chápeš. Veď viem, inak to ani nemohlo byť – nepochyboval som o tom. A predsa Tvoje slová boli to, čo som ešte potreboval.

Pred stretnutím s Tebou som v liste Oľge a Bože napísal, že ma ešte čakajú najťažšie chvíle môjho života – rozlúčka s Tebou, Lída moja jediná. Nebudem už ten list prepisovať – hoci som sa v ňom v tomto prípade tak beznádejne neúplne vyjadril.

Vieš, že som sa vždy bál veľkých slov. A ktoré slová by mohli byť dosť veľké a dôstojné na vyjadrenie toho, o čom mi hovorili Tvoje oči. Nikdy sme si neboli tak blízki, tak svoji – ako za tými sieťovými mrežami. Akými strašnými útrapami si musela prejsť, Lída moja večne milovaná, aby si bola taká krásna, taká čistá a veľká, že si mi nakoniec mohla dať to, čo teraz voči Tebe cítim a na čo nenachádzam slovného výrazu.

Teraz už verím, že budeš mať dosť sily k ťažkému životu, ktorý Ťa čaká. A to je pre mňa ďalšia a veľká útecha v týchto posledných hodinách. Verím, že si sama nájdeš odpoveď na otázku, ktorú si mi dala a ktorú som nechal nezodpovedanú. Ako žiť? Verím a viem, že môžeš žiť len životom dôstojným ľudskej bytosti, životom človeka, ktorý bol a ostal až do konca v mojich predstavách cieľom a zmyslom môjho uvedomelého konania.

Verím, že sa dožiješ – o desať, o pätnásť rokov? – socialistickej Európy a pozdravíš ju aj za mňa. Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku. (...)“

Clementisov list pokračuje spomienkami, na jeho konci je dátum z dňa popravy a krátky, posledný list.

„Pijem veľa čiernej kávy, trochu som si poležal, píšem s prestávkami – ale Ty aj tak vieš, čím sú vyplnené zámlky, že medzi nami neostalo nič nevypovedané a nedopovedané – aj keď sme si to v slovách azda nevyjadrili.

Šicko Ty mojo, Hádička drahá, viem, že budeš obklopená láskou a nežnosťou tátu a mámy a všetkých našich, ktorí Ti budú pomáhať prebolieť to najhoršie.

Dofajčujem posledné fajky a počúvam. Počúvam Ťa jasne spievať Smetanove a Dvořákove piesne a som, ostávam a budem vždy s Tebou.“

Za týmto listom je vo vydaní z roku 1968 biela strana. Patrí tam čierna, majestát smrti.

Grigorij Zinovjev v roku 1936. Pred smrťou Lenina sa stal časťou vládneho triumvirátu s Kamenevom a Stalinom, bol popravený v roku 1936 vo veku 52 rokov. Foto: wikimedia

Na konci knihy je ešte jeden list, z novembra 1967 (pani Lída zomrela krátko po novom roku 1988). Svojím spôsobom najhrozivejší.

„... Odviedli ma nazad do Ruzyne a nemohla a nevládala som veriť, že by si mohol zahynúť takou potupnou smrťou – z rúk Tvojich súdruhov. Sedela som chvíľu v cele, zasa vo väzenskom rúchu, ale nevydržala som to, pýtala som si čistiace prostriedky a celú noc som ako v horúčke drhla svoju celu. Ráno ma predviedli pred veliteľa väznice a ten mi oznámil, že zavčas ráno na Tebe rozsudok smrti vykonali. Šiel si vraj na popravu statočne, celá poprava trvala päť minút a nebola fyzicky bolestná. (...)

A dnes sa lúčim s Tebou ešte raz v tejto korešpondencii, dávam ju do rúk verejnosti ako dokument o Tvojom charaktere – o tom, že si nesklamal.

Vladíčok môj najdrahší! Ani hrobu nemáš, Tvoj popol rozmetali na Pankráckej planine, ale všetko, čo si vykonal pre lepšiu budúcnosť sveta a človeka, postaví Ti v srdciach verných pomník.

A keby si mohol ešte prehovoriť, osvedčil by si určite svoju vieru v komunizmus a prízvukoval by si nám i budúcim, že umrieť za spravodlivú vec, za šťastnú budúcnosť sveta – nie je márne.“

Úmrtný list Vladimíra Clementisa. Foto: wikimedia

Stalin zomrel o tri mesiace a dva dni po Clementisovi. Gottwald o tri mesiace a 11 dní.

 

III.

Francúzsky komunista André Gide navštívil Sovietsky zväz v roku 1936. Po návrate napísal reportáž s názvom Návrat zo ZSSR (1936) s voľným pokračovaním Poopravenie Návratu zo ZSSR (1937, česky 2015).
Gide na pohrebe Maxima Gorkého predniesol prejav, kde vyhlásil: „Osud kultúry je v našich predstavách spätý s osudom Sovietskeho zväzu. Budeme ho brániť.“ Jeho krédo znelo: „Kdo vyjádří, co pro nás SSSR znamenal? Víc než druhou vlast: byl pro nás příkladem, vzorem. Tam se dělo to, o čem jsme snili, v co jsme netroufli ani doufat, ale k čemu směřovalo naše odhodlání, naše síly. Byl pro nás zemí, kde se utopie stávala skutečností.“  

Ale Gide precitne a o sovietskom režime napíše, že je „přesně to, co jsme nechtěli“ a „z tohoto hrdinského a obdivuhodného lidu, který si tak založil naši lásku, záhy nezůstane nic než kati, prospěcháři a oběti“.

Clementisovi v Moskve chýbali kaviarne, niečo mu na tom nesedelo. Clementis vedel o ježovštine z rokov 1936 – 38, keď sa Stalin v procesoch zbavil Zinovjeva, Kameneva a ďalších čelných komunistov, poznal povahu stalinizmu, protestoval proti paktu Molotov-Ribbentrop, kritizoval Stalina za napadnutie Fínska. Bol za to na začiatku vojny vylúčený zo strany. Josette Baer vo svojej biografii Clementisa píše, že aj s vydávaním Davu mohol prestať kvôli tomu, aby sa vyhol sporom so stalinizmom. Ak tento rozhľadený znalec kultúry nečítal Koestlera, o čom pochybujem, čítal alebo poznal aspoň Gida či Rotha, určite postoj Teigeho a následný protistalinský apel F. X. Šaldu.

Napriek tomu veril. Na konci vojny sa vrátil, stal členom ÚV, štátnym tajomníkom a po smrti Jana Masaryka ministrom zahraničných vecí.

Keď bol v Amerike, dostával signály, že sa proti nemu chystá proces, vrátil sa domov, bol uväznený, týraný. Ale veril. Do konca.

André Gide (vpravo) na fotografii z roku 1920. Foto: wikimedia

Bol intelektuálne bystrý, teror proti nevinným vedel leninsky zdôvodniť, svoje miesto v strane obhájiť. Clementis nebol žiadny humanista, to sa s jeho ideológiou vyvracia. Jeho život a posledné dni zato dokonale ilustrujú mystique humaine, ako to nazval Voegelin, jeho viera bola ľudským dielom a veľkým kontrastom k pravej viere.

Toto, nie dav, je srdce komunizmu. Ale patrí k nemu aj ten dav: zaplnené Staromestské námestie 21. februára, generálny štrajk z 24. februára či plný Václavák v stredu 25. februára 1948, kde stál Clementis vedľa Gottwalda. Nič z toho ale nepôsobí tak hrozivo ako Clementisova viera.

Temnotu komunizmu nemožno pochopiť bez toho, čo sa odohralo a neodohralo v jeho svedomí v noci z druhého na tretieho decembra.

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo