S Bielou ružou v škole modlitby

S Bielou ružou v škole modlitby

Pamätník Bielej ruže pred univerzitou v Mníchove.

Pred 75 rokmi boli popravení členovia protinacistickej skupiny Biela ruža.

Poznámka redakcie: Biela ruža bola nenásilná protinacistická skupina, tvorená najmä študentmi a učiteľmi Mníchovskej univerzity. V rokoch 1942 a 1943 jej členovia rozširovali v Mníchove antifašistické letáky, ktoré poukazovali na zločiny proti Židom a príslušníkom okupovaných národov. Silným motívom skupiny bolo kresťanstvo a obrana jeho hodnôt. Niektorí členovia Bielej ruže však v mladosti podľahli nacistickej ideológii a propagande a boli aj členmi nacistických organizácií.

 V roku 1943 bola Biela ruža odhalená a šiesti jej členovia, študenti Sophie Scholl, jej brat Hans Scholl, Christoph Probst, Willi Graf a profesor Kurt Huber, bolo popravení sťatím.

„Ten zvuk mi ešte stále znie v ušiach; už nikdy nebudem môcť naň zabudnúť a spoznala by som ho ihneď zase.“ „Aký zvuk?“ vypytoval som sa. „To podivné buchnutie, ktoré počuť, keď dopadne sekera gilotíny na šiju popraveného.“

Žena kamenárskeho majstra, v ktorého dielni sa zhotovovali oltárna doska a krstiteľnica pre môj vtedajší kostol, vyrastala ako dieťa vo väznici Mníchov Stadelheim. Bola dcérou väzenského záhradníka, ktorý býval so svojou rodinou za vonkajšími múrmi väznice, neďaleko popraviska. Odsúdených väzňov popravovali „strojom s padajúcim mečom“ , ako v tých časoch nazývali gilotínu. V rokoch 1933 až 1945 usmrtili gilotínou vo väznici Stadelheim vyše 1 000 ľudí. 22. februára 1943 bolo ten podivný zvuk počuť trikrát. Popoludní o 17.00 hod. bol vykonaný rozsudok smrti, ktorý okolo poludnia vyhlásil prezident Ľudového súdneho dvora Roland Freisler voči Christophovi Probstovi, Sophie a Hansovi Schollovcom. V nasledujúcich mesiacoch prišli týmto spôsobom o život aj Alexander Schmorell, profesor Kurt Huber a Willi Graf.

Odvtedy uplynulo 75 rokov a textov a publikácií o Bielej ruži je (v Nemecku) už toľko, že ich nemožno prehliadnuť. V rámci spomienkových podujatí odznelo a odznie množstvo prednášok, bolo napísaných veľa článkov, doktorských prác, divadelných predstavení, boli natočené kinofilmy a televízne filmy, uverejnili sa denníky a listy, jestvuje mnoho kníh... Už pri letmom pohľade si možno všimnúť, ako sa počas desaťročí menil a mení spôsob vnímania spomienok a významu Bielej ruže.

Do polovice 60. rokov sa kládol veľký dôraz na náboženské a kresťanské vnímanie. Bol to práve Romano Guardini, ktorý už v roku 1945 vo svojej spomienkovej reči na Mníchovskej univerzite určil smerovanie vo vnímaní Bielej ruže. Rozhodujúci význam pri spomienke na aktivity a pri snahe o pochopenie motívu mníchovských študentov a profesora Hubera mala kniha „Biela ruža“. Kniha, ktorú napísala Inge Scholl, staršia sestra súrodencov Hansa a Sophie Scholl, vyšla v roku 1952 a ihneď sa stala bestsellerom. Jazyk, ktorým sa hovorilo o členoch Bielej ruže v prvých dvoch desaťročiach po skončení Druhej svetovej vojny, bol na dnešné časy neobyčajne patetický. Používali sa slová ako mučeníci, hrdinovia, sebaobeta, čistota, heroická odvaha atď. Keď išlo o motiváciu k odboju, poukazovalo sa na to, že ťažisko takéhoto postoja členov Bielej ruže spočívalo jednoznačne v zrelej kresťanskej viere prítomnej v ich životoch, ktorej základy si osvojili či už v detstve, alebo v posledných rokoch a mesiacoch svojho života.

V súvislosti s udalosťami roku 1968 sa zmenilo takéto chápanie Bielej ruže a do popredia sa dostali pojmy ľudského svedomia a politicky vnímanej slobody. Stopy po kresťanskej motivácii sa vytratili, a ak sa aj spomenula, tak už len s akýmisi rozpakmi. Istú rolu tu zohral aj odlišný prístup príbuzných k ich popraveným rodinným príslušníkom: Inge Scholl cítila voči svojim súrodencom povinnosť udržiavať spomienku na Bielu ružu; rovnako aj Anneliese Knoop-Graf voči svojmu bratovi, a preto boli obidve aj publicisticky činné. Clara Huber sa tiež krátko po skončení vojny angažovala za to, aby sa spomínalo a pamätalo na jej muža a na študentov, zatiaľ čo rodina Probstovcov a Schmorellovcov sa so svojimi spomienkami vyrovnávali najprv skôr diskrétne, vyhýbajúc sa verejnosti.

V ostatných rokoch sledujeme, že dochádza k pokusu o triezvy, historicko-vedecký pohľad na životné príbehy členov Bielej ruže a na mníchovské udalosti osobitne v rokoch 1942 – 43. Je potešiteľné, že tento nový, skôr vecný prístup umožňuje vnímať nábožnosť študentov novým, od ideológie oslobodeným a nezaujatým spôsobom. Veľmi dobre o tom svedčí scenárista Fred Breinersdorfer, ktorý v interview z roku 2004 hovoril o práve uvedenom filme Sophie Scholl – posledné dni: „O tom, ako sa modlila Sophie Scholl, vieme z jej denníkov. A hoci ja nie som kresťan, musím priznať, že bez tohto aspektu by sme Sophiinu osobnosť nemohli pochopiť.“

Keď sledujeme tieto stručné, jednoducho načrtnuté dejiny vnímania Bielej ruže, mohla by nám prísť na um jedna scholastická poučka: Quicquid recipitur, ad modum recipientis recipitur!, t. j. Všetko, čo vnímame, vnímame cez optiku vnímajúceho. Keď človek číta ako kresťan zverejnené listy a denníky piatich študentov (u profesora Hubera sú pramene trochu odlišné), nachádza dojímavé a inšpiratívne svedectvá viery, vyjadrené originálnym jazykom na míle vzdialeným od zbožných formuliek. Niekoľko úryvkov z týchto dokumentov krátko predstavím a skomentujem v nasledujúcom texte:

SOPHIE SCHOLL sa ako dvadsaťročná zaoberá spismi sv. Augustína a osobitne jeho Vyznaniami. Niekoľko záznamov v jej denníku dokazuje, že vníma seba samu ako hľadajúcu, podobne ako mladý Augustín. V čistote svojho mladého srdca túži po opore a zmysle v živote ohrozenom prázdnotou a necitlivosťou. Vo svojom denníku sa pri modlitbe podobne ako sv. Augustín vždy znovu vracia k osloveniu TY. Nedokáže dlhodobo písať o Bohu v tretej osobe. Cíti nutkanie oslovovať ho priamo a jej zápisky sa tak stávajú autentickými modlitbami: „Ako suchý piesok je moja duša. Keď sa chcem k Tebe modliť, necítim nič iné než jej neplodnosť. Môj Bože, premeň Ty túto pôdu na úrodnú zem, aby Tvoje semeno nepadlo na ňu nadarmo, daj aspoň, aby na nej vyrástla túžba po Tebe, jej Stvoriteľovi, ktorého tak často už nechcem vidieť. Z celého srdca Ťa prosím, k Tebe volám, volám „Ty“, aj keď o Tebe neviem nič, iba to, že len v Tebe je moja spása. Neodvracaj sa odo mňa, keď aj Tvoje klopanie nepočujem, otvor moje studené srdce, moje hluché srdce, daj mi nepokoj, aby som našla cestu k pokoju, ktorý je živý v Tebe. Ja som bezmocná, ujmi sa ma a konaj so mnou podľa svojej vôle, prosím Ťa, prosím Ťa...“ (Denník; 15. 7. 1942)

Sophie Scholl v roku 1942.

Vrúcny vzťah k Bohu, ktorý tieto slová vyjadrujú, nebude ušetrený od kríz a pochybností. Práve cez tieto pochybnosti dozrieva do viery, ktorá už nie je založená na citoch, ale na niečom hlbšom, na rozhodnutí vôle, ktoré nezávisí od toho, čo človek cíti. Vďaka svojmu často poetickému jazyku, plnému obrazných vyjadrení, dokáže názorne opísať, ako sa človek môže riadiť podľa niečoho, čo už necíti: „Som tak vzdialená od Boha, že ho ani v modlitbe necítim. Áno, niekedy, keď vyslovím Božie meno, túžim sa ponoriť do ničoty. To nie je ani hrozné, ani závrat vzbudzujúce, to nie je vôbec nič – a to je ešte oveľa desivejšie. Proti tomu pomáha iba modlitba, a nech by vo mne zúrilo koľkokoľvek čertov, chcem uchopiť lano, ktoré mi Boh hodil v Ježišovi Kristovi, aj keď ho vo svojich zmeravených rukách už necítim. Prosím ťa, mysli na mňa vo svojej modlitbe; ja na teba tiež nezabudnem.“ (list priateľovi Fritzovi Hartnagelovi, 18. 11. 1942). V tomto čase dozrievania vo viere a modlitbe narazí na výrok sv. Terézie z Lisieux, ktorej „Príbeh jednej duše“ preložili do nemčiny v prvých desaťročiach 20. storočia a ktorý sa rýchlo rozšíril. V jednej vete tejto francúzskej mystičky, ktorá zomrela v mladom veku (1873 – 1897), sa cíti Sophie Scholl veľmi dobre pochopená. Dokazuje to aj list priateľke Lise Remppis z 2. 2. 1943, sotva tri týždne pred svojou popravou: „(...) poznáš slová mystičky, myslím že zneli takto: Keď chválim Boha, nepociťujem ani najmenšiu radosť. Chválim ho, lebo ho chváliť chcem. – Veľmi dobre chápem tieto slová.“

HANS SCHOLL, ktorý začiatkom leta 1942 spolu s Alexandrom Schmorellom skoncipoval a rozmiestnil prvé štyri letáky Bielej ruže, zažil pol roka predtým – začiatkom Adventu 1941 intenzívnu náboženskú skúsenosť. V dvoch listoch hovorí o tom, že teraz „môže po prvýkrát Advent a Vianoce skutočne oslavovať“. V liste Carlovi Muthovi, vydavateľovi časopisu „Hochland“, zakázaného v roku 1941, ktorý bol pre Hansa mentorom a otcovským priateľom, píše 22. 12. 1941: „Vážený pán profesor! Rád by som Vám adresoval niekoľko slov vďaky, ktoré sa ľahšie dajú napísať než povedať. Som naplnený radosťou, že môžem po prvý raz vo svojom živote osláviť Vianoce s jasným presvedčením naozaj kresťansky. (...) Trápil som sa v bezobsažnom čase na márnych cestách, na konci ktorých mi ostal vždy ten istý pocit opustenosti, tá istá prázdnota. (...) Jedného dňa prišlo odniekadiaľ riešenie. Počul som meno Pánovo a uvedomil som si ho. Do toho času spadá moje prvé stretnutie s Vami. Potom začalo byť všetko každým dňom jasnejšie. Akoby padli šupiny z mojich očí. Modlím sa. Cítim bezpečné pozadie a vidím istý cieľ. Tento rok sa mi Kristus nanovo narodil.“

Keď človek číta tieto riadky, rád by sa dozvedel bližšie o spôsobe, akým „jedného dňa odniekadiaľ prišlo riešenie“. V liste, ktorý napísal dobré dva týždne predtým jednej priateľke, nachádzame originálne vysvetlenie toho, čo chce Hans Scholl naznačiť „bezpečným pozadím“ a „istým cieľom“. 7. 12. 1941 píše Rose Nägeleovej: „Milá Rose! Druhý adventný týždeň, ktorý po prvý raz prežívam úplne v kresťanskom duchu, chcem ešte myslieť na teba. Dúfam, že tento list nasleduje dosť rýchle za tým predchádzajúcim, v ktorom si čítala veľa o nevyriešených veciach. Vcelku sa veľa vecí zmenilo, t. j. niečo sa podstatne upevnilo a stalo sa mi oporou v tomto čase, v ktorom tak veľmi hľadáme nejaké hodnoty. Našiel som tú jednu, jedinú možnú a trvalú hodnotu. Miesto na poduške, ktoré nebude nikdy ani teplé, ani studené, ako hovorí Jean Cocteau.“

Použitie tohto nezvyčajného obrazu Jeana Cocteaua (francúzsky spisovateľ a umelec, 1889 – 1963), ktorý Hans spája s „pevnou oporou“ a „jedinou možnou a trvalou hodnotou“, môže čitateľa viesť k zamysleniu. Čo chce Hans Scholl vyjadriť týmto obrazom, ktorý sa mu noc čo noc vynáral? Pravdepodobne chcel týmto „od počasia nezávislým miestom v poduške“ poukázať na niečo absolútne, na niečo, čo nie je podriadené meniacim sa teplotným vplyvom tela a priestoru. Toto miesto môže byť len neviditeľné vo vnútri podušky: odtiaľ pôsobí na povrch a umožňuje jeho oteplenie a ochladenie. Absolútno, ktoré samo osebe nie je ani teplé, ani studené, môže človek v striedaní teplôt len tušiť. Človek, ktorý sa pokúša zaspať a prevracia hlavu z jednej strany podušky na druhú, môže toto na chvíľu zakúsiť: okamih osviežujúceho schladenia, vyrovnania teploty, ktorý vzápätí pominie. Ale bol určite tu! Pre mystika je to spôsob, ako sa zjavuje Boh: Je blízko tým, že sa vyhýba. Je prítomný tým, že sa ukrýva. Božia paradoxná nedosiahnuteľná blízkosť – miesto v poduške, ktoré nie je ani teplé, ani studené – sa Hansa Scholla koncom roka 1941 očividne dotkla a zmenila jeho život.

CHRISTOPH PROBST je jediný z piatich študentov už ženatý a otec dvoch synov a jednej dcéry, ktorá sa narodila v januári 1943, mesiac pred jeho popravou. Jediný z priateľov bol bez vierovyznania. Jeho rodičia ho nedali pokrstiť, lebo chceli prenechať voľbu jeho náboženského smerovania na neho. Ústredným pojmom je pre neho celý život „láska“. Vo svojich listoch a poznámkach sa vždy znovu k tomuto pojmu vracia. Už v šestnástich rokoch, keď jeho otec spáchal samovraždu, cítil zodpovednosť za jeho druhú ženu, svoju nevlastnú matku, a chce ju utešiť: „Keď sa budeš mať zle, mysli len vždy na to najnádhernejšie, čo nám úbohým ľuďom bolo dané z neba, na lásku. V ťažkých hodinách som často túžil po niečom absolútnom, po skale, ktorá vyčnieva z hmly mylných predstáv, skale, na ktorej sa môžem pevne zachytiť, lebo všetko okolo mňa bolo premenlivé klzké. Len nedávno som tú skalu našiel, je to láska. Neskôr som sa čudoval, že človek musí niečo také hľadať, keď je to tak blízko. Všetky ostatné pojmy sa viažu na svet, na náš malý mozog. Láska vládne všade.“ (list; 13. 6. 1936).

Viackrát hovorí aj o živote ako o ceste, ktorej cieľ je mimo pozemskej etapy. Používa pritom výraz „najhorší chaos“, čo, pochopiteľne, súvisí s okolnosťami tej doby. V roku 1942 dvakrát píše svojmu nevlastnému bratovi Dietovi Sasseovi: „Aj v najhoršom chaose je dôležité, aby jednotlivec dospel k svojmu životnému cieľu, ktorý nemôže spočívať v niečom zvonka, ale vo vnútornom zavŕšení jeho osoby. Lebo život sa nezačína narodením a nekončí sa smrťou. Jeho veľkou úlohou je stať sa človekom, a je preto prípravou na bytie v inej, novej forme. Tejto úlohe sú v konečnom dôsledku podriadené všetky väčšie a menšie úlohy a udalosti života. My ešte nevieme rozpoznať ich vnútornú súvislosť, vieme ale, že musia byť zmysluplné. Neskôr raz dopadne svetlo na všetky veci nášho života, ktoré nám ich umožní jasnejšie pochopiť.“ (list; 27. 7. 1942).

O päť mesiacov neskôr doplní a prehĺbi Christoph Probst to, čo povedal: „Pokús sa aj utrpenie živo niesť, prijímaj ho bez strachu, pokojne, hovor si vždy znovu, že človek netrpí zbytočne, že aj utrpenie nám zosiela Boh, presne tak ako radosť, a že ono ťa pripravuje nielen na neskorší život, ale aj na smrť.“ (list; 13. 12. 1942).To, čo Christoph Probst vo vyššie citovaných vetách kladie svojmu nevlastnému bratovi na srdce, že „utrpenie treba živo niesť“ a vedieť, že „človek netrpí nadarmo“ a že ono nás spolu s radosťou pripravuje na život po smrti, sa stane o tri mesiace neskôr pre neho samého predčasnou trpkou skutočnosťou.

Hans Scholl a Alexander Schmorell ako príslušníci Wermachtu.

Ako však dosvedčuje rozlúčkový list matke, zostane tomuto chápaniu života verný. Nedokážeme si vlastne v tej situácii predstaviť dojímavejšie slová: „Najmilšia mamička – ďakujem Ti, že si mi dala život. Keď sa naň správne pozerám, bol len a len cestou k Bohu. Pretože som nemohol ďalej po nej kráčať, preskočím teraz posledný úsek. Jediné, čo ma trápi je to, že Vám musím spôsobiť bolesť. Nesmúťte tak veľmi za mnou, to by mi vo večnosti spôsobovalo bolesť. Veď teraz som v nebi a môžem Vám tu pripraviť srdečné prijatie. Práve sa dozvedám, že mám ešte hodinu čas. Prijmem teraz svätý krst a sväté prijímanie. Ak už nebudem môcť napísať žiadny ďalší list, pozdrav odo mňa všetkých mojich milých (...). Povedz im, že moje zomieranie bolo ľahké a radostné. Myslím na svoje nádherné roky detstva, na nádherné roky manželstva. Cez všetko žiari Tvoja milá tvár. Aká starostlivá a láskyplná si bola. Nedaj si vziať svoju životnú radosť. Zostaň zdravá. Kráčaj ďalej svojou cestou k Bohu.“ (22. 2. 1943)

ALEXANDER SCHMORELL, pokrstený v ruskej pravoslávnej viere, bol po predčasnej smrti svojej matky vychovávaný ruskou pestúnkou „ňaňou“ v ruskom jazyku, kultúre a náboženstve. Je zvláštne, že z piatich priateľov sa doteraz len jemu jedinému dostalo cirkevnej pocty, hoci sa o svojej viere vyjadroval veľmi zdržanlivo a zriedkavo. Až počas piatich mesiacov pobytu vo väzení sa prejaví a rozvíja neotrasiteľná viera. Jeho posledné listy z väzenia umožňujú pochopiť jeho svätorečenie ruskou pravoslávnou Cirkvou. Vo väzení dostal od jedného spoluväzňa teologickú literatúru, z ktorej cituje v liste svojim rodičom (otcovi a nevlastnej matke).

Keďže smel len raz za dva týždne písať list, zachovalo sa z toho obdobia iba osem listov. Ich pokojný, sebaistý a takmer radostný tón vyvoláva úžas. 2. júna 1943 píše svojej nevlastnej sestre Nataši: „Iste si čítala listy, ktoré som písal rodičom, takže si dosť informovaná. Určite sa budeš čudovať, keď dostaneš môj list, že som vnútorne zo dňa na deň pokojnejší, dokonca radostný a šťastný, že moja nálada je väčšinou lepšia ako predtým, keď som bol na slobode. Ako je to možné? To Ti hneď porozprávam: Toto celé „veľké“ nešťastie bolo potrebné, aby ma priviedlo na pravú cestu – preto to vlastne ani nebolo nešťastie. Predovšetkým som rád a ďakujem Bohu, že mi dal pochopiť toto znamenie a tak sa dostať na správnu cestu. Veď čo som doteraz vedel o viere, o skutočnej, hlbokej viere, o tej konečnej a jedinej pravde, o Bohu? Veľmi málo! – Teraz som ale dospel k tomu bodu, že dokážem byť aj vo svojej momentálnej situácii radostný a pokojný, plný dôvery – nech by prišlo čokoľvek. Dúfam, že aj vy ste prešli podobným vývojom a po hlbokej bolesti ste dospeli k postoju, že dokážete Bohu za všetko ďakovať. Celé toto nešťastie bolo potrebné, aby mi otvorilo oči, ale nielen mne, nám všetkým, všetkým tým, ktorých sa dotklo – aj našej rodine. Dúfam, že aj vy ste správne pochopili toto Božie znamenie.“

Z týchto riadkov môžeme vycítiť, ako rád by Alexander Schmorell odovzdal svojim rodinným príslušníkom skúsenosť útechy z viery a podelil sa s nimi o ňu. Podobne ako pre Christoffa Probsta, aj pre neho sa stane utrpenie, nešťastie kľúčom k hlbšiemu pochopeniu života a dôvery v Boha. Pravdepodobne preto v poslednej vete svojho posledného listu rodičom v deň popravy 13. 7. 1943 nenapísal „Nezabudnite na mňa“, ale: „... o niekoľko hodín budem v lepšom živote, u svojej mamy, a nezabudnem na vás, budem u Boha prosiť o útechu a pokoj pre vás. A budem na vás čakať! Jedno vám obzvlášť kladiem na srdce: Nezabudnite na Boha!!!“(sic!)

Členovia Bielej Ruže v Mníchove v roku 1942.

Cesta WILLIHO GRAFA bola priama. Nezišiel zo správneho smeru ani nešiel okľukami ako Hans a Sophie Schollovci, ktorí boli dlhé roky nadšenými členmi Hitlerjugend (Hitlerovskej mládeže). Vďaka stabilnej rodinnej situácii nezažil ani búrlivé rodinné podmienky s častým striedaním bydliska a školy ako Christoph Probst. A nemusel v sebe zjednotiť dve národné identity ako Alexander Schmorell, Nemec s láskou k svojej ruskej vlasti. Keď ho Gestapo vyzve, aby napísal svoj životopis, napíše Willi Graf, že „jeho výchova sa niesla úplne v duchu náboženského života“. V pätnástich rokoch vstúpil do „Bund Neudeutschland“ (Zväz Nové Nemecko), ktorý bol variantom katolíckeho mládežníckeho hnutia; neskôr sa pripojí k zoskupeniu „Grauer Orden“ (Sivý rád), ktoré sa naďalej tajne staralo o mládež medzičasom už zakázaného „Zväzu“.

Očividne bez nejakých väčších námietok zostal Willi Graf vždy verný katolíckej viere svojho detstva a v nej dozrieval do sebavedomého, rozvážneho a zodpovedného kresťanského bytia. O tom svedčia niektoré zachované listy, obzvlášť tie, ktoré písal svojej mladšej sestre Anneliese, keď sa jej viera dostala do krízy. Willi ako starší brat cítil zodpovednosť a chcel jej pomôcť. „Vidíš, tak rád by som Ti pomohol, nie preto, aby som Ťa obracal na vieru. Chcem len, aby si sa menej trápila a mala viac jasno. (...) Musíš často čítať Nový zákon, uvažovať nad každou jednou vetou a pýtať sa, čo sa tým asi myslí. K tejto práci treba pristupovať s obrovskou vážnosťou a bez akýchkoľvek predsudkov. Prikladám Ti malé dielo od Guardiniho, ktoré musíš poriadne a s veľkou otvorenosťou preštudovať.“ (6. 6. 1942)

Hoci Williho Grafa odsúdili na smrť už 19. apríla 1943, spolu s Alexandrom Schmorellom a profesorom Kurtom Huberom, nepopravia ho spolu s nimi 13. júla, ale ponechajú ho vo väzení až do 12. októbra. Gestapo dúfa, že sa pri ďalších výsluchoch dozvie ešte viac mien z okruhu priateľov a známych Williho Grafa, avšak márne. Sú to mučivo dlhé a osamelé mesiace vo väzení, počas ktorých sa mu zároveň ponúka možnosť pripraviť sa s pomocou neochvejnej viery na smrť. Podobne ako ostatní väzni môže aj on každé dva týždne písať svojej rodine na list papiera s 25 riadkami. Takmer v každom z týchto listov sa pokúša Willi Graf pomôcť svojim rodičom a svojej sestre prijať „osud“, priradiť zmysel „akokoľvek ťažkému údelu“, aj keď sa nedá pochopiť. Želá si, aby prijali všetko ako „Božie riadenie“, aby „sa zverili pod Božiu ochranu“ a aby „vložili všetko do Božích rúk“.

Neúnavne prosí svoju rodinu o modlitby za seba a naopak ich zas uisťuje o svojich modlitbách za nich. Kam až siaha pevná dôvera jeho viery, dosvedčuje list z 10. 9. 1943, mesiac pred jeho popravou: „Vari nemáme byť takmer až radi, že môžeme v tomto svete vziať na seba kríž, ktorý sa niekedy zdá, že prekračuje každú mieru? V istom zmysle je toto „skutočné“ nasledovanie Krista. Chceme sa pokúsiť tento kríž nielen jednoducho znášať, ale aj milovať a žiť stále dokonalejšie v dôvere v Božiu vôľu. Tak sa v tomto bolestnom utrpení naplní celý zmysel. Pre nás nie je smrť koncom, ale prechodom, bránou ku skutočnému životu. Snažím sa uvedomovať si tieto skutočnosti a prosím o silu a požehnanie, aby som to dokázal. Potom sa človeka nedotýkajú už tak silno veci každodenného života. (...) V nich totiž nespočíva naplnenie života.“

Čím viac sa človek zahĺbi do týchto svedectiev mladých ľudí, ktoré boli všetky napísané v časoch veľkého napätia a nebezpečenstva a napokon tvárou v tvár smrti, tým lepšie spoznáva autorov týchto denníkových zápiskov a listov. Niekedy môže mať nepríjemný pocit, že číta riadky, ktoré neboli písané pre neznámu verejnosť. Mimovoľne sa zblíži s pisateľmi listov a denníkov a stáva sa akýmsi „dôverníkom“, ktorý číta s vďačnosťou a úctou. Popri osobnom vzťahu, ktorý čitateľ týchto dokumentov nadviaže s každým jedným z piatich študentov, môže zároveň objaviť niektoré body, spoločné pre všetkých alebo takmer všetkých: Všetci prijmú v deň popravy sväté prijímanie, Alexander Schmorell z rúk pravoslávneho kňaza, Hans a Sophie Schollovci od evanjelického väzenského duchovného, Christoph Probst (bezprostredne po svojom krste) a Willi Graf od katolíckeho kňaza. Takmer všetci sa vo svojich rozlúčkových listoch obracajú na svojich rodičov, resp. na ešte žijúceho rodiča, ďakujú za dar života a prosia o odpustenie za utrpenie, ktoré svojim blízkym spôsobili okolnosťami života. Hans Scholl a Willi Graf si nezávisle od seba ako posledné slová z Biblie dajú prečítať žalm 90 (podľa dnešného číslovania 91).

Keď sa v súvislosti s už spomínaným filmom „Sophie Scholl – posledné dni“ spýtali herečky Júlie Jentsch, ktorá hrala rolu Sophie Schollovej, čo bolo pre ňu pri príprave na jej rolu najťažšie, odpovedala, poukážuc na svoj pôvod z bývalej NDR: Aby som dokázala zahrať Sophie Scholl, „musela som sa naučiť modliť“. V odpovedi ostalo otvorené, či iba ako herečka alebo aj vo svojom každodennom živote. Jasne tým vyjadrila to, čo by sa mohlo prihodiť mnohým, ktorí sa dnes podrobnejšie zaoberajú životom piatich študentov: historikom, novinárom, kultúrnym pracovníkom, študentom alebo jednoducho iba tým, čo sa zaujímajú: Osobné svedectvá nenásilným spôsobom stavajú každého čitateľa pred otázku, čo pre neho znamená Boh, pre čo sa oplatí žiť a aj zomrieť. A čo to vlastne je: modliť sa.

Text vyšiel s podporou Nadácie Konrada Adenauera.

Foto: Wikimedia



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo