NÁZOR: Konkláve: modlitbové stretnutie alebo politické preteky?

Správy sú presýtené špekuláciami, kto bude novým pápežom. Mená, fotky a životopisy sú na každom hlavnom náboženskom a sekulárnom programe. O konkláve sa vedú diskusie, akoby sa chystal otvoriť nejaký čudný tajomný obrad.

Odborníci ponúkajú názory na základe viacerých kritérií, tie však väčšinou vôbec neurčia, kto bude novým pápežom. Tu je dôvod, prečo:

Pápež sa vyberá na základe viery a rozumu. Nie je to šachová partia. Nie je to o moci. Pápež nie je pozícia, o ktorú sa ľudia usilujú ako pri prezidentovi alebo generálnom riaditeľovi.

Byť pápežom nie je ako priemerná práca. Technicky to vlastne ani nie je práca, ale poslanie: Nerozhodujete sa pre ňu, ste pre ňu povolaní. Nie je to ani ľahká pozícia. Svet pozorne sleduje a analyzuje každý krok, ktorý pápež urobí, každé slovo, ktoré povie. Každý posudzuje pápeža z jeho alebo jej vlastnej perspektívy a agendy. Státie v rybárskych topánkach je veľmi náročné.

Žiadny kardinál nechce byť pápežom

"Pápež sa vyberá na základe viery a rozumu. Nie je to šachová partia. Nie je to o moci. Pápež nie je pozícia, o ktorú sa ľudia usilujú ako pri prezidentovi alebo generálnom riaditeľovi."

Zdieľať

Katolícka cirkev bude počas nasledujúcich 20 rokov čeliť obrovským výzvam a búrkam. Nový pápež bude musieť obrátiť problémy na príležitosti a využiť vietor z búrok na kormidlovanie tejto lode ďalej v ústrety jej konečnému cieľu. Ale s touto úlohou príde aj veľká osobná cena: pichľavá kritika od extrémnej ľavice a pravice vnútri Cirkvi a politiky, vojna s diktatúrou relativizmu a existenciálny boj s kultúrou smrti, kľučkovanie s politickou korektnosťou, zápasy s konzumerizmom a dávky studenej sprchy od sveta apatie a nihilizmu. Toto je popis práce nasledujúceho pápeža. Nejakí záujemcovia?

Môj pocit zo života vo Vatikáne a z kardinálov, ktorých som poznal, je, že v skutočnosti žiadny z nich nechce byť pápežom. Je určite omnoho jednoduchšie byť kardinálom ako pápežom.

Ako mladému členovi Švajčiarskej gardy mi prelát vysvetlil, že jedným z dôvodov, prečo si pápeži menia svoje mená, keď sa ujímajú úradu, je ten, že ich predchádzajúci život skončil: Ktokoľvek je vybraný za následníka Petra, začína nový život a ako Ježiš povedal Petrovi v Jánovom evanjeliu 21:18 - bude vzatý, kam sám nebude chcieť ísť. Moja skúsenosť z pontifikátov blahoslaveného Jána Pavla II. a pápeža Benedikta XVI. tento názor posilňuje.

Nebezpečenstvo sekulárnej perspektívy

Silný mediálny záujem o to, kto bude novým pápežom, je z veľkej časti dobrou vecou. Je to svedectvo, že svet sa stále zaujíma o Boha, vieru a Cirkev. Je to poučný moment. Niet vo svete novín alebo časopisov, ktoré by nehovorili o tom, čo Cirkev od nasledujúceho pápeža potrebuje a kto by ním mohol byť. Tá debata je skvelá!

Kľúčovým nebezpečenstvom v interpretácii novinármi a pozorovateľmi je, ak proces konkláve vnímajú z čisto sekulárnej perspektívy. Hlasovanie v Sixtínskej kaplnke nie je podobné voľbám v politike. Nie sú tam žiadne „kampane“ v obvyklom zmysle slova, každý hlasujúci je aj kandidátom. Katolíci veria, že Cirkev je vedená Duchom Svätým (Jn 14:26), a teda ak kardináli v tomto procese hlasujú podľa svojho svedomia, výsledok je chápaný ako vôľa Božia.

"Kým som hlbšie neprehodnotil svoju katolícku vieru, nenapadlo ma, že úloha Jána Pavla II. v porážke komunizmu nebola riadená politicky, ale jeho vierou v našu ľudskú dôstojnosť danú od Boha."

Zdieľať

Do Vatikánu som prišiel ako mladý člen Švajčiarskej gardy s prevažne sekulárnym chápaním katolicizmu, ktorý bol vierou mojich rodičov, ale nie naozaj mojou vlastnou. „Vonkajší“ pohľad bol súčasne nápomocný aj klamlivý. Na jednej strane som sa s Jánom Pavlom II. a kardinálom Jozefom Ratzingerom mohol stretnúť bez predpojatého prístupu. Nevnímal som ich cez vidinu ich úradu, ale úplne iba cez ľudskú úroveň. Zistil som, že môj pohľad bol skreslený nazeraním na veci iba v sekulárnych pojmoch. Kým som hlbšie neprehodnotil svoju katolícku vieru, nenapadlo ma, že úloha Jána Pavla II. v porážke komunizmu nebola riadená politicky, ale jeho vierou v našu ľudskú dôstojnosť danú od Boha. Tú istú posvätnú dôstojnosť neskôr bránil pred náporom konzumerizmu a klientelistického kapitalizmu. Tieto dve perspektívy spoločne porazili komunizmus, ale ich pohnútky nemohli byť viac odlišné.

Rovnaká námietka sa vzťahuje aj na konkláve. Za účelom porozumieť a interpretovať, čo kardináli hovoria a robia, musíme najprv pochopiť, kým sú. Muži vstupujúci do konkláve svoj život odovzdali Cirkvi a žijú svoju vieru. Cirkev pre nich nie je politickou organizáciou, ale naozaj Telom Krista.

Byť pápežom nie je otázkou moci, ale zodpovednosti. Pápež je zodpovedný za vyše miliardu katolíckych duší, ktorým je pastierom. Na ňom spočíva obrana viery pred chybami a herézami. Nakoniec má za úlohu udržať Cirkev v celku. A preto – nie je zodpovedný ani tak svojim rovesníkom, ako Bohu. Nikto nechce robiť túto prácu kvôli moci. Je len niekoľko tých, ktorí sú ochotní to prijať, ak cítia Božie volanie.

Viac modlitbové stretnutie ako volebná udalosť

Samotnému konkláve predchádzajú „generálne kongregácie“, stretnutia, počas ktorých kardináli diskutujú o hlavných veciach, ktoré Cirkev potrebuje, a počas ktorých si pozývajú ľudí zvonku (nekardinálov a kardinálov po osemdesiatke), aby si vypočuli aj ich názory. Tieto stretnutia sa dejú spolu s mnohými svätými omšami a modlitbami, počas ktorých sa účastníci modlia za múdrosť a jasnosť. Pomáha to pochopiť ich prístup, ak rozmýšľate o ich úsilí viac v podobe hľadania, koho už vybral Boh, ako predstavovaním kandidátov samotných. Čo sa stalo pred týmto časom – v Ríme aj mimo neho, má podľa môjho názoru menší vplyv na výsledok, ako to, čo sa stane počas tohto rozhodujúceho času modlitby a reflexie.

Domnievam sa, že to bola homília o „diktatúre relativizmu“ od kardinála Ratzingera, ktorá primäla jeho bratov kardinálov vidieť ho ako možného budúceho pápeža viac, ako jeho predošlá práca v Ríme. Jeho kázeň vyjadrila to, čo mnoho z nich (a mnoho z nás) vnímali istú dobu a predpokladám, že pripravila mysle a srdcia kardinálov k rozhodnutiu, za koho hlasovať.

Je užitočné mať na pamäti, že kardináli chápu konkláve viac ako modlitbové stretnutie, než volebnú udalosť. To nás samozrejme nezastaví pred špekulovaním, kto bude novým pápežom, až bude všetko povedané a urobené. Táto analýza je užitočná a špekulácia aj vzrušujúca, avšak bohužiaľ je príliš jednoduché (a časté) prezentovať konkláve ako prezidentské voľby. Presnosť takýchto predpovedí hovorí za seba.

"Čo sa stalo pred konkláve – v Ríme aj mimo neho, má podľa môjho názoru menší vplyv na výsledok, ako to, čo sa stane počas tohto rozhodujúceho času modlitby a reflexie."

Zdieľať

Je to o hľadaní Božej vôle, nie väčšinového názoru

Nemyslím si, že ktokoľvek v roku 1978 radil Karola Wojtylu k možným kandidátom. Posledné konkláve bolo o niečo lepšie, eventuálny pápež bol aspoň na „zozname“. Kardinál Ratzinger určite bol spomínaný ako možný, ale často ako posledný a s akýmsi odtieňom „nevhodnosti“ (New York TimesWashington Times). Niekoľko top-vatikanistov ho dokonca ani vôbec nespomínalo (John Allan/NCR).

Celá história iba posilňuje rímske úslovie, že ktokoľvek vchádza do konkláve ako pápež, istotne ho opustí ako kardinál.

Nehovorím, že sa pri voľbe pápeža nič nepodobá na politikárčenie. Koniec koncov, katolíci veria, že milosť stavia na prirodzenosti. Ale príliš veľa analytikov ignoruje ušľachtilú časť procesu, čo je poľutovaniahodné, dokonca zavádzajúce. Voľba pápeža je založená na viere a rozume v zhode s krásnou katolíckou koncepciou „aj-aj“ viac, ako sekulárnym „buď-alebo“.

Priateľ slúžiaci ako člen Švajčiarskej gardy počas konkláve, ktoré zvolilo blahoslaveného Jána XXIII., mi povedal, že nikto nečakal takýto výsledok. Keď stál na stráži pred Sixtínskou kaplnkou a objavil sa nový pápež, myslel si, že je to iba nejaký skúšobný pokus vzhľadom k tomu, že muž obliekajúci slávnu pápežskú bielu sutanu nebol žiadnym z kardinálov, ktorých všetci pokladali za zvoliteľných. A pretože mu sutana naozaj ani príliš nesedela.

Každá analýza, ktorá predchádza konkláve, prispieva k racionálnemu aspektu voľby - samotné konkláve prispeje najdôležitejším (kritickým) a konečným aspektom viery. Výraz „voľba“ je preto pre ucho 21. storočia zavádzajúci. Voľba nového pápeža je úsilím o nájdenie Božej vôle, nie väčšinového názoru.

Andreas Widmer 
Autor je je spoluzakladateľom neziskového podnikateľského fondu The Seven Fund. V rokoch 1986-1988 pôsobil ako osobný strážca pápeža Jána Pavla II. Je autorom knihy "The Pope & The CEO: Pope John Paul II's Lessons in Leadership to a Young Swiss Guard'.

Pôvodný text: Conclave: Prayer Meeting or Political Rally?. Publikované s láskavým súhlasom autora, preložil L. Obšitník. Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC), facebook.com/PopeandtheCEO

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo