Zjednotená Kórea by bola veľmoc

Zjednotená Kórea by bola veľmoc

Skupina ľudí víta severokórejských športovcov, ktorí prileteli na ZOH 2018 v juhokórejskom Pjongčangu. Foto: TASR/YONHAP.

Zimné olympijské hry 2018 sú dobrou zámienkou pozrieť sa bližšie aj na krajinu, v ktorej sa konajú. Južnú Kóreu.

Uplynulý rok pútal pozornosť najmä ten severný z dvoch štátov ležiacich na Kórejskom polostrove.

Či už išlo o raketové pokusy nukleárnej KĽDR, smrť amerického študenta Otta Warmbiera, prípadne slovné výmeny medzi administratívou Donalda Trumpa a režimom Kim Čong-una, Severná Kórea dominovala titulkom. Aj u nás médiá uverejnili niekoľko svedectiev ľudí, ktorí navštívili tento bizarný štát.

No Pjongčang nie je Pchjongjang. Pred nami je začiatok Zimných olympijských hier 2018, ktoré potrvajú až do 25. februára.

Je to príležitosť venovať viac pozornosti tomu južnému z dvoch kórejských štátov. Pretože Kórejská republika (ako sa Južná Kórea oficiálne nazýva) je v mnohých ohľadoch mimoriadnou krajinou.

Misionárska veľmoc

Hoci Južná Kórea za Japonskom v HDP na obyvateľa zaostáva len mierne, v jednej oblasti sú tieto dve východoázijské „hi-tech“ krajiny veľmi odlišné. Ide o pozície, ktoré dokázalo kresťanstvo získať v oboch spoločnostiach.

Kým v Japonsku tvoria kresťania len približne 2 percentá populácie, v Kórejskej republike tvoria viac než štvrtinu obyvateľstva (19,7 percenta protestanti a 7,9 percenta katolíci).

Dôvody pre tento kontrast sú komplexné, no čiastočne previazané. Kórea bola v rokoch 1910 až 1945 japonskou kolóniou. Japonci sa snažili oprieť tam svoju vládu ideologicky o šintoizmus a kult svojho cisára. Odpor voči tomu viedol k akémusi súzvuku medzi kresťanstvom a kórejským národným hnutím. Kresťanskí misionári i domáci konvertiti a ich potomkovia boli vnímaní ako tí, ktorí sú „na strane Kórejčanov“.

Niečo podobné poznáme aj z Európy. Tam, kde bola cirkev vnímaná ako opora domáceho obyvateľstva voči cudziemu útlaku (Írsko, Poľsko), si uchovala dlho spoločenský kredit i silné postavenie...

Neskôr, v druhej polovici 20. storočia, si juhokórejská spoločnosť s kresťanstvom spájala svoje pozápadnenie. Nešlo len o antikomunizmus a sústavnú hrozbu zo severu. Kresťanská viera nebola vnímaná ako prekážka modernizácie, ale, naopak, ako faktor, ktorý k modernizácii juhokórejskej spoločnosti prispieva.

To, prirodzene, nemalo len pozitívne dôsledky. Odvrátenou stránkou je, že niektoré prúdy v rámci juhokórejského kresťanstva môžu občas pôsobiť ako príliš zaťažené takzvaným evanjeliom prosperity.

V každom prípade, americký magazín Christianity Today písal pred dvanástimi rokmi, že Južná Kórea je druhou najčastejšou krajinou pôvodu kresťanských misionárov vo svete, hneď po Spojených štátoch. Juhokórejskí misionári pôsobia v ázijských krajinách ako Filipíny, Kambodža, Thajsko, ale dajú sa nájsť aj v Európe alebo na Blízkom východe.

V roku 2007 Taliban zajal 23 juhokórejských misionárov v Afganistane. Dvaja boli zabití, kým sa vláde v Soule podarilo dosiahnuť prepustenie ostatných.

Povesť juhokórejského kresťanstva doma medzičasom naštrbili korupčné škandály či konflikty s budhistami. Novšia štúdia tvrdí, že Južná Kórea poklesla v počte misionárov v zahraničí až na 6. miesto. Stále však ide o ohromný výkon, keďže kresťania medzi Juhokórejčanmi nikdy netvorili viac ako tretinu populácie.

Ekonomická veľmoc

Južná Kórea má 11. najväčšiu ekonomiku na svete. V tabuľkách HDP na obyvateľa zvykne figurovať okolo tridsiateho miesta. V Indexe ľudského rozvoja sa v celosvetovom porovnaní nachádza na 18. mieste. Je to druhé miesto v Ázii, po Japonsku, ktoré obsadilo celosvetovo 17. priečku (Slovensko je na 40. mieste).

Pritom ešte na začiatku 60. rokov išlo o jednu z najchudobnejších krajín na svete s HDP na obyvateľa na úrovni krajín subsaharskej Afriky.

Pikantné je, že väčšina kórejského priemyslu, vybudovaná ešte počas japonskej koloniálnej vlády, bola sústredená na severe polostrova. Komunistická KĽDR tak mala lepšiu hospodársku východiskovú pozíciu.  

Južná Kórea sa stala hospodárskou mocnosťou vďaka politike exportne poháňaného rastu. Iste, v jej industrializačnej politike bolo veľa štátnych zásahov a nástrojov, ktoré ekonomický liberál nevidí rád.

Na druhej strane, Južná Kórea má pomerne slušné umiestnenie aj v Indexe ekonomickej slobody. Nachádza sa na 27. mieste (Slovensko na 59. mieste).

Juhokórejčania pracujú tvrdo a mnohé aspekty ich pracovnej etiky sú nám Stredoeurópanom cudzie. No juhokórejský hospodársky zázrak je nádejou, že ak sa dokázala vyšvihnúť taká chudobná a vojnou zdevastovaná krajina, dokážu to aj iné, zdanlivo beznádejné prípady.     

Vojenská veľmoc

Južná Kórea je v mnohých ohľadoch udivujúcou krajinou. Disponuje dvojnásobkom rozlohy Slovenska, no má až 51 miliónov obyvateľov.

Možné to je vďaka vysokej miere urbanizácie. Približne 83 percent obyvateľov Južnej Kórey žije v mestách (u nás asi 54 percent). Komplikovanejšie je to s mierou plodnosti, ktorá naznačuje budúcnosť národa. Južná Kórea ju má jednu z najnižších na svete a ešte horšiu než my.  

V každom prípade, predstavte si, že na Slovensku žije 25 miliónov ľudí! Skoro toľko by naša krajina mala obyvateľov, keby u nás bola rovnaká hustota obyvateľstva ako v Južnej Kórei. Mimochodom, približne toľko ľudí žije na komunistickom severe, hoci KĽDR má ešte o pätinu väčšiu rozlohu ako Kórejská republika.

Čítate správne. Napriek výhražnému tónu Kimovho režimu Severná Kórea má o polovicu menšiu populáciu ako Južná Kórea.

Ako sa to odráža na vojenskej sile oboch krajín? Je to trochu komplikované. Sever má síce menej obyvateľov ako Juh, ale viac mužov v zbrani.

Podľa stránky globalfirepower.com, ktorá analyzuje konvenčné vojenské kapacity rôznych štátov, slúži v severokórejských ozbrojených silách asi 945-tisíc ľudí, kým v juhokórejských len 627-tisíc.

No keďže Kórejská republika je bohatšia (na obranu dáva 2,5 percenta HDP), má modernejšie a preto silnejšie konvenčné sily ako KĽDR (jej vojenské výdavky môžu pohlcovať pätinu až štvrtinu HDP). V rebríčku najsilnejších ozbrojených síl sveta Global Firepower 2017 sa juhokórejské ozbrojené sily umiestnili na 12. mieste, severokórejské až na 23. mieste.

Lenže aj tento pomer je relativizovaný severokórejským jadrovým programom. Južná Kórea jadrovými zbraňami nedisponuje, má akurát nukleárny dáždnik v podobe svojho amerického spojenca. Spojené štáty majú na Juhu umiestnených 37-tisíc vojakov, a tak útok zo Severu by okamžite vtiahol do vojny aj Ameriku.

V každom prípade, web globalfirepower.com odhaduje, že keby došlo k mierovému zjednoteniu oboch kórejských štátov pod vedením Juhu a na spôsob zjednotenia východného a západného Nemecka, nová 76-miliónová Kórea by sa stala vojensky šiestou najsilnejšou mocnosťou sveta. Niekde na úrovni Spojeného kráľovstva.

Soul by síce mohol predať alebo zošrotovať väčšinu severokórejskej výzbroje a prepustiť väčšinu severokórejských vojakov, no zdedil by atómovú bombu. A presne kvôli tomu nie je kolaps KĽDR vlastne v nikoho záujme.

Juhokórejčania sa boja nákladov zjednotenia. Čína by na svojej hranici zrazu nemala nárazníkový štát, ale konkurenčnú mocnosť. Odpadnutie severokórejskej hrozby by mohlo zhoršiť vzťahy Soulu a Tokia, kým Washington by prestal byť akútne potrebný.

Aj keď režim v KĽDR je otrasný, Pchjongjang sa vo východnej Ázii stal súčasťou miestnej rovnováhy síl. A preto môže mať tento režim pred sebou ešte dlhý život. Navyše poistený atómovou bombou.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo