Toni Erdmann, hrdina našich čias

Toni Erdmann, hrdina našich čias

Film o povýšenosti Nemcov a prázdnote globálnej kapitalistickej elity. Naj-sociálnodemokratickejší film posledného obdobia.

Film Toni Erdmann je ešte z roku 2016, jeho význam ale rastie. Pred rokom bol považovaný za favorita na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film, nedostal ho, súhlasím s Martinom Weissom, že dôvodom mohlo byť, že sa venoval témam, ktoré dostali Trumpa do Bieleho domu. Nemecko-rakúska komediálna dráma sa venuje primárne vzťahu dcéry a otca, rozpadnutému a odlúčenému, pozadím je zrážka príslušníka globálnej elity s pracujúcimi v chudobnom Rumunsku, a teda niečomu prudko nesamozrejmému: vzťahu medzi Západoeurópanmi a Východoeurópanmi, Nemcami a Rumunmi, kde ukáže prázdno a povrchnosť tých bohatších a srdečnosť a autenticitu tých chudobnejších.

Ines je asi 40-ročná Nemka, pracuje v Bukurešti. Je najatá na outsourcing, aby firma prepustila miestnych ľudí, našla dodávateľov inde, aby všetko bolo lacnejšie. Vedenie firmy situáciu pozná lepšie ako najatá konzultantka, ale nechce čeliť domácemu tlaku, stojí mu to za prenesenie zodpovednosti na cudziu firmu. Ines býva v luxusnom holobyte (ani stopa po živote), večere v hoteloch, šampanské a wellness, recepcie americkej ambasády atď. Vedie nudný fádny single život bez záväzkov, bez radosti.

Navštívi ju otec Winfried, všimne si to a pokúsi sa dcéru zachrániť.

Naoko odíde, dcéra si jeho pobyt veľmi nepraje, víkend s ním označí za hrozný, ale otec sa vráti, s lacnou parochňou, falošnými zubami a trápnym humorom. Predstavuje sa ako Toni Erdmann, je konzultant a coach, radí bohatým ako žiť. A vedome sa strápňuje, najmä pred kolegyňami a okolím svojej dcéry. Tá tají jeho identitu, hanbí sa aj za neho, chvíľu hrá hru, potom sa vzbúri – a dospeje.

Otec jej uštedrí niekoľko lekcií. Nasadí jej putá, akože vtip, priviaže sa k nej a ona s ním musí stráviť pracovnú cestu. Toni je láskavý a milý k bežným Rumunom, nepovyšuje sa nad nich, nehanbí sa ich navštíviť, ukáže dcére, ako spokojne ich rodiny žijú, aj keď za menej peňazí a bez znakov formálneho úspechu. Rozpráva sa so zamestnancom firmy, ktorý má byť prepustený a bráni jeho miesto, pred Ines, aj jeho šéfom. Ines klesá na dno, v intímnom živote, pracovne, súkromne. Hostí doma kolegov a priateľov zo svojej spoločenskej triedy, jedlo je dovezený catering, nesedia jej ale šaty s topánkami, a tak hostí privíta nahá. A celú akciu predefinuje z narodeninovej na nahotinovú. Ak chcete ísť dnu, musíte byť nahí. Jej šéf aj kolegovia to akceptujú, odhalia svoju prázdnotu a povrchnosť.

Príde aj Toni Erdmann, opäť je iný, tentokrát v bulharskom kukerskom kostýme, ktorý slúži na vyhnanie zlých duchov, kto je za maskou, sa nedá spoznať. Ale Ines to vie. Nahota pred kolegami a otcom je terapia, tento Evin moment je zlom. S otcom sa zblíži, opustí zamestnanie (aj keď nie biznis), neskôr doma v Nemecku si nasadí otcovu falošnú zubnú protézu, predsa len má jeho krv, je zachránená.

Film má niekoľko nesporných plusov. Zvykli sme si, že európske umenie je až šokujúco monokultúrne. Hoci tvrdíme, že národné motívy sú prekonané a kultúrna elita je vždy proti nacionalizmu, v skutočnosti je nacionálna iným spôsobom. Koľko filmov alebo románov ste v poslednom období videli/čítali, kde by dochádzalo ku konfrontácii dvoch európskych kultúr? Pár výnimiek existuje, najmä pokiaľ ide o islam a imigrantov, spomeniem aspoň skvelý francúzsky film Prorok (o tom niekedy nabudúce), ale koľko príbehov dokáže postaviť príbeh na odlišnosti európskych národov? Kedysi veľká téma, taká dôležitá pre západnú Európu a jej integráciu, dnes úplný okraj. Môže sa Európa integrovať a súčasne udržiavať národné naratívy vo svojich kultúrach? Pochybujem.

Toni otvára aj ďalšiu tému, zatiaľ skrytú v neverejných analýzach. Aké je pozadie kapitalistických vzťahov medzi východom a západom Európy?

Pred časom sa téme venoval francúzsky ekonóm Thomas Piketty s kolegami, ale ich analýza bola spochybnená. Počul som o analýzach v Česku či Poľsku, ktoré sa snažia kvantifikovať množstvo kapitálu vyvezeného z krajiny na západ firmami a bankami, ktoré privatizovali štátny majetok. Medzi východoeurópskymi krajinami sú značné rozdiely, nie každá privatizovala v takom rozsahu ako my, situáciu u nás ešte skomplikovala kupónová privatizácia a následný divoký mečiarizmus. V každom prípade západné firmy u nás zmenili podnikovú kultúru a zisky, ktoré u nás produkujú a ktoré vyvážajú do domovských krajín, našim ekonomikám (a mzdám) chýbajú. Neverím na skratky, Orbán ukázal svaly, nie rozum, ale o probléme treba hovoriť a k západným firmám treba zmeniť prístup.

Nielen kvôli dvojitému štandardu niektorých potravín či produktov, ale aj kvôli dvojitej kultúre. Stačí si pozrieť, čo sponzorujú rôzne firmy od Tesca cez Orange po talianske banky na západe a čo u nás. Rozdiely sú veľké aj medzi tým, čo vedia podporiť v Poľsku či Česku a čo u nás. Vždy keď vidím, čo sponzorovali a čím sa pýšia veľké banky, cítim trápno. O automobilkách ani nehovoriac. Oni sa zjavne cítia spokojne a suverénne. Suverénnejší ako my.

Hranica medzi západom a východom Európy je vážna vec, jej význam sa posilňuje. Konzultant Toni Erdmann nás povzbudzuje, aby sme zmenili prístup.

Foto: YouTube, stránka k filmu

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo