Pred piatimi rokmi spolu s manželkou a ďalšími rodinami založil súkromnú škôlku Pramienok v bratislavskej Petržalke a rozmýšľajú nad založením školy. Tvrdí, že by sme sa mali poučiť zo skúsenosti Západu, kde cirkevné školy, finančne závislé od štátu, išli v učebných osnovách do priveľkých kompromisov. 

Andrej Burianek v rozhovore pre Postoj hovorí, že jedným z najväčších problémov dnešného školstva je prefeminizovanosť, pre ktorú chlapci nemajú mužské vzory. Okrem iného tiež hovorí, aký charakter by mala mať dobrá škola, prečo uprednostňujú nosenie rovnošiat a v čom sú pozitíva oddeleného vzdelávania chlapcov a dievčat. Andrej Burianek žije v Bratislave s manželkou Gabrielou, ktorá je výkonnou riaditeľkou Pramienka, majú šesť detí.

Majú mať katolíci svoje elitné školy?

Podľa toho, čo si predstavujeme pod elitnou školou. Má to byť výberový klub? To si nemyslím. Katolíci majú mať kvalitné školy.

Čo by mal byť podľa vás ideál elitnej školy?

O elite by malo platiť, že sú to prirodzení lídri. Škola by mala vychovať práve takýchto ľudí. No nie v zmysle, že sme niečo viac alebo že rodičia si urobia čiarku, že majú dieťa na dobrej škole a môžu sa pochváliť pred susedmi.

Kvalitu je však veľmi ťažké dosiahnuť bez financií. Učitelia aj vedenie školy môžu byť akíkoľvek nadšení a obetaví, ale keď financie chýbajú, odráža sa to na kvalite. Vidíme to na tom, ako málo je mužov v školstve. Ak má byť muž živiteľom rodiny, nemôže pracovať ako učiteľ. Keď máme za cieľ zamestnať muža ako učiteľa, tak musíme niečo pridať.

Preto som za spolufinancovanie školstva zo strany rodičov. Ale nie preto, aby si škola robila biznis, ale aby sme zabezpečili deťom lepšie vzdelanie. Teda pokryli personálne, technické a materiálne zabezpečenie školy.

Niektoré súčasné cirkevné gymnáziá sa v rebríčkoch kvality škôl umiestňujú na popredných miestach, sú tam však aj slabšie školy. Nemalo by byť podľa vás cirkevných škôl radšej menej, aby viac cielili na kvalitu?

Nie som fanúšikom osemročných gymnázií, lebo rokmi sa ukázalo, že nenaplnili svoj účel, ktorý sa od nich očakával. Som zástancom kvalitného základného vzdelania. Myslím, že by sme mali mať jednosmerný systém, teda kvalitné základné školy a potom štvorročné gymnáziá.

Je tu však určité percento detí, ktoré sú výnimočne nadané, čo potvrdzujú aj monitory. Mali by sa podľa vás tieto deti vzdelávať osobitne na elitných školách?

Opäť sme pri otázke, čo tvorí elitu. Elitu netvorí to, že zoberieme nadané deti a začneme ich učiť oddelene. Ani spoločnosť by takúto skupinku nemala považovať za elitu. Lebo môžeme tu mať niekoho, komu to dobre myslí, trebárs má aj vyštudovaný Harvard, ale keď nebude mať charakter, tak svoje nadanie môže použiť na zlé ciele. Teda vytrieďovať deti, ktoré sú mimoriadne nadané či majú schopnosť rýchlo sa učiť, nevnímam ako cieľ dobrého školstva.

A aký by mal byť ten cieľ?

Rozvíjať dieťa celostne ako osobnosť, teda nezabúdať na charakter. A to je aj dôvod, prečo sme vstúpili do oblasti školstva a rozbehli sme zatiaľ škôlku v tomto duchu. A snívame, že raz vznikne na rovnakých princípoch aj škola.

Ak chcú dnes cirkevné školy prežiť, musia pritiahnuť pozornosť rodičov. Preto sa darí cirkevným školám, ktoré ponúkajú nejaký bonus, či už je to bilingválny program, alebo alternatívny pedagogický prístup. Systém spôsobuje, že školy musia podliezať rodičom, keďže sú závislé od normatívov. Je to správna cesta?

Cirkevné školy tu mali stáročia svoje poslanie a majú tu svoje miesto. Ale je pravdou, že zvlášť v Bratislave sú rodičia veľmi nároční a očakávajú od školy, že musí dať ešte niečo navyše ako bežný štandard.

To je čo?

Už zo svojej podstaty by mala poskytovať duchovnú formáciu a vedenie. Má úžasnú príležitosť v spolupráci s rodičmi rozvíjať deti po každej stránke. A to je priestor, kde by sa mohli cirkevné školy zlepšovať. Naše deti chodili a chodia do rôznych cirkevných škôl, no chýba nám bližšia spolupráca s rodičmi.

Napríklad cirkevná škola Matky Alexie od tohto polroku zavádza individuálne rodičovské združenia a zrušili tie kolektívne. Práve osobnejší tutoriálny prístup je podľa mňa cestou do budúcnosti. Na to, aby učitelia mohli spoznať prostredie, z akého dieťa pochádza, a v spolupráci s rodičom viesť konkrétneho žiaka.

Hoci pre rodičov určite nie je jednoduché zorganizovať si čas, malo by im záležať na prospechovom i osobnostnom rozvoji dieťaťa.

Už zo svojej podstaty by mala poskytovať duchovnú formáciu a vedenie. Má úžasnú príležitosť v spolupráci s rodičmi rozvíjať deti po každej stránke. Zdieľať

Hlavnými vychovávateľmi sú však rodičia, škola má byť len doplnok. No aby mohla škola spolupracovať, musí poznať rodinu a to, ako dieťa funguje doma. Lebo často to môžu byť dva odlišné svety.

Učiteľ by mal poznať vzťahové, sociálne zázemie rodiny, aby chápal, prečo dieťa reaguje tak, ako reaguje, či má nejaké limity, ktoré nevie prekonať, kvôli situácii v rodine. Samozrejme, v škole sa nemá prať špinavá bielizeň. Ale učiteľ môže pri práci s dieťaťom pomôcť rodine a rodina zas učiteľovi.

V Poľsku je napríklad tutoriálny prístup veľmi rozšírený. Kurzy pre pedagogických pracovníkov refinancuje ministerstvo školstva. Tam majú ešte aj jednu vec navyše, okrem stretnutia s rodičmi sa učiteľ-tútor stretáva osobitne aj s dieťaťom a pomáha mu rásť.

Na Slovensku sú cirkevné školy platené cez normatívy štátom, od tohto príjmu sú aj závislé. Mnohé z nich dnes preto bojujú s existenčnými problémami. Po revolúcii, keď sa tieto školy otvárali, tu boli silné ročníky detí a veriaci rodičia automaticky deti presúvali na tieto školy. Išlo o dobový fenomén alebo majú cirkevné školy v doterajšej podobe ešte budúcnosť?

Cirkevné školy tu majú svoje miesto, je však veľkým rizikom, že sú závislé len od štátnych peňazí.

Vo svete sú mnohé školy, ktoré začali fungovať ako iniciatívy skupín veriacich rodičov. Mnohí sa pýtajú, prečo by mali vznikať takéto školy, keď tu už cirkevné školy máme. No iniciatívu by mali postupne preberať laici.

Prečo?

Na Západe sa v 60. a 70. rokoch dostávali k moci ľavicové strany, ktoré povedali, že ak vás financujeme, budeme si diktovať podmienky a osnovy. Vznikol preto tlak na cirkevné školy, ktoré nie všetko aj ustáli. Išli do kompromisu a potom strácali svoj charakter.

Cirkevné školy tu majú svoje miesto, je však veľkým rizikom, že sú závislé len od štátnych peňazí. Zdieľať

Niektorí rodičia s tým nesúhlasili, tak si založili svoje súkromné školy, nezávislé od financovania štátu. Je to, samozrejme, náročné, ale rodičia sú takí vynaliezaví, že cesty sponzoringu sa dajú nájsť. Takáto škola im jednoducho zaručuje slobodu.

Lenže potrebujeme niečo také aj na dnešnom Slovensku?

Nevieme, čo budúca vláda so sebou prinesie, či ďalšie politické garnitúry nebudú tlačiť na obsahy väčšmi ako doteraz. Napokon, niektoré tlaky sa už podarilo odraziť, pokiaľ išlo napríklad o zavedenie sexuálnej výchovy a podobne. Otázne je, ako to ustojíme ďalej.

Teda ako cestu pre naše budúce cirkevné školstvo vidíte skôr školy komunitného charakteru?

Nie som si istý, či práve komunitné školy by boli cestou. Ako kresťania sme totiž povolaní k apoštolátu a keby sa škola robila len pre určitú komunitu, tak sa z nej poľahky môže stať getto. My sme však povolaní k tomu, aby sme školy zakladali, a všetci tí, ktorí sú ochotní akceptovať kritériá tej-ktorej školy, by mali mať dvere otvorené. Nakoniec kvalita pritiahne vždy aj ľudí mimo nášho sveta.

V škôlke, ktorú sme pomáhali zakladať, máme aj rodiny iného vierovyznania alebo aj ľudí bez viery, ktorí akceptovali náš spôsob práce s deťmi a oceňujú hodnoty, ku ktorým deti vedieme.

Na Slovensku to ešte zďaleka nie je masová téma, ale čoraz viac rodičov sa zamýšľa nad formou homeschoolingu. V kresťanskom svete je aj to jedna z reakcií na tlaky novej doby, čo si o tom myslíte?

Osobne nie som zástancom homeschoolingu práve z dôvodu, že sa nemáme sťahovať do seba, ale, naopak, ísť von.

A pokiaľ nám nevyhovujú štátne školy, zakladajme tie svoje a hľadajme rodičov podobného zmýšľania. Je to len o odvahe pustiť sa do toho a ísť za týmto snom pre svoje deti.

Čo vidíte ako hlavné neduhy dnešného školstva?

Dnešné školstvo trpí prefeminizovaním a vzťah učiteľka a chlapec je veľakrát dosť problematický. Dievčatká sú tie poslušné a chlapci tí výtržníci. Chlapci budú vždy zo svojej povahy tí živší, a pokiaľ nie je pedagóg, ktorý to chápe a je trpezlivý, ľahko to vyhodnotí tak, že ten chlapec je neposlušný.

Muži v našom školstve veľmi chýbajú. A rodičia nemôžu čakať, že sa to samo od seba zmení, mali by preto iniciatívu zobrať do svojich rúk a spolufinancovať školy.

Pri pojme takejto súkromnej školy každému napadne aj to slovo elitná...

Áno, ale takýto projekt môže byť pre kresťanov skvelou príležitosťou naučiť sa zdieľať. To znamená, že sú kresťania podnikatelia, ktorí v práci trávia veľa času a nemajú priestor podporovať školu nejakými brigádami, ale môžu podporiť školu finančne.

Na druhej strane sú tu rodičia, ktorí nezarábajú toľko, ale napríklad sú skvelými záhradníkmi alebo fotografmi a môžu poskytnúť škole ako vklad túto svoju zručnosť. Preto vravím, že nemôže byť cieľom ťahať od rodičov peniaze, lebo je to dobrý biznis. Škola by mala byť nezisková, to znamená, že peniaze, ktoré do nej rodičia vložia, by tam mali aj ostať.

Hoci je fakt, že katolíci majú v priemere viac detí ako zvyšok populácie a popri veľkých rodinách nemajú peniaze nazvyš, aspoň v Bratislave sa zatiaľ ukazuje, že cirkevné školy, kde sa nejakým spôsobom spolufinancuje, majú medzi rodičmi úspech. Či už ide o bilingválny program na škole Sv. rodiny alebo aj vaša škôlka Pramienok. Sú teda katolíci v mestách schopní ufinancovať svoju školu?

Čo sa týka platenia špeciálnych bonusov na bežných cirkevných školách, je veľmi fajn, že sa rozmýšľa nad skvalitňovaním štúdia. Ale tam je zase riziko, že príliš masové naberanie žiakov zmení ducha danej školy.

V akom zmysle?

Nebolo by asi v súlade s poslaním školy, keby rodičia, ktorí tam dali dieťa najmä z dôvodu cudzieho jazyka, prevalcovali fakt, že je to cirkevná škola. Tam záleží na dobrom vedení, aby udržalo charakter školy.

V tomto je však asi naozaj diametrálny rozdiel medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska. Naša škôlka Pramienok ukazuje, že v Bratislave je silný potenciál. Máme napríklad systém financovania ušitý na rodinu, to znamená, že máme aj rodiny, ktoré si nemôžu dovoliť veľké poplatky, ale máme aj lepšie situovaných rodičov, ktorí nás vedia potiahnuť.

Keby sme mali selektovať, že berieme len katolíkov a ešte bohatých, ďaleko nezájdeme. To by už bola elitárska škola, a to nechceme. Zdieľať

Zároveň máme fond pre rodiny, z ktorého podporujeme deti, ktoré by k nám chceli prísť. Ale, samozrejme, ten, kto menej donesie, nemôže očakávať, že sa bude len viezť. Mal by ponúknuť niečo, čím vie on prispieť škole. Keby sme mali selektovať, že berieme len katolíkov a ešte bohatých, ďaleko nezájdeme. To by už bola elitárska škola, a to nechceme.

Rodičia sú u vás informovaní, kto koľko a akým spôsobom prispieva na škôlku?

Rodičia sú, samozrejme, informovaní o výške poplatku za školné. Sú však rodiny, ktoré z rôznych dôvodov nemajú finančnú situáciu takú, že vedia uhradiť plné školné, ale vzhľadom na zameranie projektu chcú, aby ich dieťa navštevovalo túto škôlku.

Vtedy vieme urobiť výnimku a prispôsobiť platbu danej situácii rodiny. Nie je potrebné, aby tento fakt o sebe rodičia vedeli.

Vy síce vravíte, že škôlka nie je elitná, na druhej strane máte rovnošaty, čo v mnohých evokuje práve systém elitnej školy, ako ju poznáme z Veľkej Británie.

Nemám rád slovo rovnošata, u nás to evokuje niečo armádne alebo staré pionierske rovnošaty SZM. Preto to voláme skôr jednotné školské oblečenie. Chápem, že na Slovensku bude ešte dlhá cesta vysvetľovať zmysel jednotného oblečenia.

My sme to plánovali zaviesť už pred desiatimi rokmi na základnej škole sv. Uršule s vtedajšou pani riaditeľkou, ktorá potom odišla, takže sa to nedotiahlo. Dôvodov, prečo by cirkevné školy mohli ísť touto cestou, je však veľa.

Napríklad?

Keď sa nakúpi viac uniforiem, netreba už kupovať iné oblečenie do školy, sukničky, šatičky... Ďalšou výhodou je, že deti sú ľahko identifikovateľné aj vonku. Teda keby náhodou chalani z danej školy niekde robili výtržnosti, napríklad by sprejovali steny, hneď by sa vedelo, že to boli tí z tej školy.

Ďalšou vecou je aj bezpečnosť detí. To znamená, že keď sa v škole objaví niekto, kto tam nemá čo hľadať, hneď ho ľahko identifikujú. Ďalšou výhodou je stieranie sociálnych rozdielov, deti si už viac neporovnávajú značkové oblečenie a nekastujú podľa toho spolužiakov. Aj keď v škôlke ešte tento rozmer porovnávania nie je taký silný, aj tak si už vedia všímať a závidieť tričko s Elsou alebo sponky.

Výhodou školských rovnošiat je stieranie sociálnych rozdielov, deti si už viac neporovnávajú značkové oblečenie a nekastujú podľa toho spolužiakov. Zdieľať

Hlavný zmysel je v tom, že keď sú deti rovnako oblečené, nie sú rozptyľované tým, čo majú na sebe, tak sa viac pozerajú na učiteľku a rovnako aj učiteľka sa viac koncentruje na deti a vie si lepšie zapamätať ich tváre. Toto oblečenie vyjadruje tiež istú spolupatričnosť k inštitúcii.

Rovnošaty sú u nás nezvyklé, nemali s tým rodičia u vás problém?

Mnohí si to, naopak, pochvaľujú, lebo pri škôlkaroch im ubudol ranný boj, najmä pri dievčatkách, ktoré protestovali, že si nedajú také alebo onaké tričko. Samozrejme, sú deti, ktoré mali problém s rovnošatou, ale postupne si zvykajú. A mnohé mamičky nám potvrdili, že to šetrí aj financie.

Systém rovnakého oblečenia pripravuje deti aj do života. Keď raz nastúpia do korporácie alebo firmy, kde je predpísaný dresscode, nebude to pre ne nič neprirodzené. Alebo sú chvíle v živote, keď je potrebné dať si kravatu a sako a je to tak správne. Lebo aj kultúrou obliekania niečo vypovedáme o sebe.

Samozrejme, boli hlasy, že tým potierame individualitu dieťaťa, ktorá sa vyjadruje oblečením. Individualitu si však dieťa môže presadzovať iným spôsobom, v učení, v kreativite na vyučovaní a podobne. Ľudia u nás majú strach z uniformity kvôli minulosti. Ale ten strach tu nie je opodstatnený.

Ako sa darí súkromnej škôlke Pramienok po piatich rokoch od založenia?

Škôlka rastie, dostáva sa do povedomia rodičov. Dnes má štyridsať detí v troch triedach, šesť kvalifikovaných učiteľov, už má aj prvých absolventov.

Dokázali sa deti po tom, čo vychodili škôlku so špeciálnym prístupom, zaradiť do bežných základných škôl?

Dokázali sa zaradiť, ale máme reakcie od rodičov, ktorí po odchode zo škôlky vidia veľkú zmenu prístupu, keďže u nás boli navyknutí na intenzívnu komunikáciu s rodičmi a spätnú väzbu. Ak sa kontinuálne nepokračuje v rovnakom cielenom prístupe, ten efekt z prvých rokov sa postupne vytratí. Napríklad vedieme deti k tomu, aby pri príchode zdravili a vychovávame ich k slušnosti, zatiaľ čo v mnohých školách je to voľnejšie.

Okrem rovnošiat, tútorského prístupu, častej prítomnosti kňaza má škôlka aj iné špecifiká?

Hlavným bonusom je rozvoj charakteru a úzka spolupráca s rodičmi. Vychádzame z toho, že u detí do šiestich rokov sa budujú základné návyky, ktorých zvládnutie pomáha budovať charakter, a tým pádom veľké percento základov budúcej osobnosti. A keď sa premešká toto obdobie, majú rodičia neskôr veľmi ťažkú prácu s dieťaťom.

Hovoríme, že rodičia by mali mať víziu  pri výchove dieťaťa, cestu, kam chcú, aby sa dostalo. Teda či sa má dobre učiť alebo aby malo poriadok v práci, aby malo systém v živote.

Vychádzame z toho, že u detí do šiestich rokov sa budujú základné návyky, ktorých zvládnutie pomáha budovať charakter, a tým pádom veľké percento základov budúcej osobnosti. Zdieľať

To všetko sa dieťa nenaučí vstupom do školy, ale systematickou prácou od mala. A je ideálne, keď výchova doma ide v ruka v ruke s výchovou v škôlke. Sledujeme dieťa, či je pripravené do školy po všetkých stránkach, ale riešime aj rozvoj návykov a jeho charakteru. Takže ovplyvňujeme aj jeho budúce vlastnosti.

Neberú rodičia týchto detí osobne, že im hovoríte do výchovy?

Naopak, sú veľmi vďační za každú informáciu, ktorú dostanú o svojom dieťati. A všetci od začiatku vedia o našom prístupe v tejto oblasti. Nevnímajú škôlku ako inštitúciu, kde odkladajú svoje deti na prevýchovu, ale chcú vedome spolupracovať na rozvoji dieťaťa.

Náš tútoring nie je obyčajný rozhovor o názore konkrétneho učiteľa, pedagógovia sú vedení, ako presne majú tento rozhovor viesť, je to sprevádzanie rodičov. Učiteľ nesnorí, čo rodič s dieťaťom doma robí, je to vzťah dôvery.

Naši rodičia dostávajú na každý mesiac rozpis, čo s deťmi v škôlke robíme, aby presne vedeli, čo sme prebrali. Pretože deti na otázku, čo bolo v škôlke, veľa rodičom nepovedia.

Zároveň škôlka spolupracuje s občianskym združením Akadémie rodiny, ktoré organizuje kurzy aj pre rodičov. Témy týchto kurzov sú  venované rôznym etapám vývoja dieťaťa. Účasť je, samozrejme, dobrovoľná, ale mnoho rodičov to víta. Tento program ponúkame aj pre iné cirkevné školy, keby ho chceli ponúknuť svojim rodičom.

Charakteristikou škôl Opus Dei je aj oddelené vzdelávanie chlapcov a dievčat. Prečo je to tak?

Na Slovensku má oddelené vzdelávanie tradíciu, či už to bolo saleziánske vzdelávanie v Šaštíne, alebo uršulínske dievčenské školy. Dnes však už takúto školu nemáme.

Vo svojej vízii však rátame s tým, aby sa na základnej škole i gymnáziu uskutočňovalo oddelené vzdelávanie.

Prečo?

Chlapci a dievčatá sú si rovní, ale sú aj rozdielni. Dievčatá skôr dozrievajú ako chlapci, teda v rovnakom veku sú niekde inde.

Rozdielny prístup k nim môže byť teda prínosom. Iste, zaznievajú obavy, že by sme deti nemali takto selektovať, no výsledky z krajín, kde to funguje, ukazujú, že dievčatá z takýchto oddelených škôl sú na tom paradoxne lepšie v technických smeroch ako dievčatá zo zmiešaných tried.

Z akého dôvodu?

V zmiešaných triedach totiž dievčatá často rezignujú na súťaž s chlapcami v matematických smeroch či technických zručnostiach. Naopak, na chlapčenských školách sú častým fenoménom chlapčenské zbory či hudobné telesá. Chlapcom totiž nie je trápne vo svojom kolektíve, no pred dievčatami by im to bolo trápne.

V zmiešaných triedach totiž dievčatá často rezignujú na súťaž s chlapcami v matematických smeroch či technických zručnostiach. Zdieľať

Ďalšou charakteristikou týchto škôl je, že na chlapčenských školách učia primárne muži. Chlapci totiž potrebujú vo veku od päť do trinásť rokov vzor otca a mužské vedenie. V našom prefeminizovanom školstve to úplne chýba.

Kde majú potom takto oddelené deti spoznať svet opačného pohlavia?

V katolíckych kruhoch sú zväčša väčšie rodiny, kde je veľká pravdepodobnosť, že majú sestru alebo sesternice. Rodina nie je izolovaná, žije v spoločenstvách. Ale väčšinou títo malí chlapci do určitého veku o dievčatá nemajú záujem.

Chystáte teda v dohľadnom čase okrem škôlky aj založenie základnej školy?

Už sa podnikli prvé kroky, ale hlavným problémom v Bratislave je priestor. Rodičia absolventov škôlky sa nás pýtajú, či ich deti budú môcť pokračovať v tomto systéme, a je nám ľúto, že to zatiaľ nie je možné.

Škola je náročnejší projekt ako škôlka, je potrebná silná základňa rodín a učiteľov, ktoré by do toho šli. O učiteľov na škole sa treba postarať nielen po materiálnej stránke, ale aj formačnej stránke. Sen máme, už ho len zrealizovať.

Hnutie Opus Dei má po svete, ale aj v Európe množstvo škôl. Ako sa im dnes v období tvrdého sekularizmu darí?

Samotných škôl, ktoré spravuje priamo Opus Dei, je málo. Tie ostatné zakladajú rodičia, ktorí dostávajú formáciu Opus Dei. Takže je to občianska iniciatíva. A je prirodzené, že keď si tí rodičia volia duchovné vedenie pre školu, zavolajú si kňazov, ktorých poznajú zo svojho spoločenstva.

Tým, že tieto školy zakladajú rodičia, majú tieto inštitúcie veľkú mieru slobody sa rozhodnúť, akým smerom škola pôjde, či sa nenapojí neskôr na miestnych kňazov z farnosti alebo nejakú rehoľu. Opus Dei tie školy nevlastní.

Škola je náročnejší projekt ako škôlka, je potrebná silná základňa rodín a učiteľov, ktorí by do toho šli. Zdieľať

Jedna z prvých takýchto škôl vznikla v Ríme na prelome 60. a 70. rokov a bola to paradoxne učňovka, pre deti a rodiny, ktoré nemali dostatok financií. V Španielsku zase školy s deťmi z bohatších rodín financovali školu v štvrti na predmestí pre chudobnejších. A zaujímavé je, že tá štvrť sa vďaka tej škole zlepšila a dnes je štvrťou strednej triedy. Stúpla tam cena bytov a celkovo aj kvalita života.

To ukazuje, aký je fenomén školy dôležitý a pre nás kresťanov by malo byť výzvou do nej vstúpiť. Pretože cez deti vieme šíriť dobrú zvesť účinným spôsobom.

Tieto školy naozaj nemajú problém s tým, že veriacich rodín ubúda?

Dnes sú školy založené rodinami z Opus Dei takmer v každej krajine západnej i strednej Európy. Len v Španielsku je okolo stovky takýchto škôl.

Nemajú existenčné problémy, skôr naopak, pre rodičov, mnohokrát aj neveriacich, je prestížne dostať dieťa na jednu z týchto škôl. Vedia totiž, že je to kvalitná škola po akademickej i technickej stránke, ale aj po tej duchovnej.

V Poľsku takúto školu rozbehli pred pätnástimi rokmi, dalo sa tam dokopy asi sto rodín, vložili do toho svoje financie, zobrali úver a postavili školu na zelenej lúke pri Varšave.

To spôsobilo, že ľudia sa začali za touto školou sťahovať a začali si tam budovať svoje domy. V Poľsku vznikajú podobné školy aj v iných mestách. V Česku sú už dve školy rovnakého charakteru. Takže veríme, že už dozrieva čas aj na Slovensku.

Foto Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo