RECENZIA: Prečo to Štúra začalo ťahať k Rusom?

Slovenskému školstvu býva okrem množstva iných neduhov vytýkané, že žiakov a študentov učí porozumieť viac cudzokrajnému historickému a ideovému vývoju, než tomu vlastnému. 

Kolektívna monografia „Idey a vývoj slovenského národotvorného myslenia“ nám ukazuje, ako veľmi je táto výčitka pravdivá. Pri jej čítaní čitateľ nemôže nenadobudnúť dojem, koľko málo poznatkov mal doteraz z dejín myslenia slovenského národa o sebe samom.

Štyria autori: Milan Hamada, Ľuboš Kačírek, Pavol Krištof a Marcel Martinkovič sa pred časom podujali na neľahkú úlohu sprístupniť slovenskej verejnosti doposiaľ nie príliš známe fakty o tom, ako rozmýšľali slovenské intelektuálne elity predovšetkým v 19. storočí. Inovatívnosť tohto autorského kolektívu nespočíva ani tak v tom, že by vo svojich štúdiách prinášal prevratné zistenia, ktoré by zásadnejšie pohýbali naším obrazom o národoveckom (či skôr národotvornom) myslení. Najväčším prínosom ich vedeckého úsilia je rozkrývanie širších súvislostí o formovaní „slovenskosti“ v percepcii tejto témy u niekdajších spoločenských elít, akými boli napríklad Adam František Kollár, Matej Bel (obaja ešte v 18. storočí), Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Ľudovít Štúr, Svetozár Hurban Vajanský či Jonáš Záborský, aby sme spomenuli aspoň známejšie mená. Toto rozkrývanie je navyše zasadené do politického kontextu doby, čo uľahčuje chápanie mnohých, inak pomerne spletitých súvislostí.

Každá zo štyroch štúdií je svojská a natoľko rozľahlá, že na tomto priestore nie je možné poskytnúť podrobný opis a rozbor každej z nich. Sústreďme sa preto skôr na jednu konkrétnu a v rámci nej na osobitnú subkapitolu, ktorú predznamenáva už samotný nadpis recenzie. Ňou je ideový obrat nášho azda najväčšieho národného buditeľa, ikonickej postavy slovenských národných dejín 19. storočia – Ľudovíta Štúra. Podrobne ho opisuje P. Krištof vo svojej stati (s. 95-103).

"Pri čítaní knihy čitateľ nemôže nenadobudnúť dojem, koľko málo poznatkov mal doteraz z dejín myslenia slovenského národa o sebe samom."

Zdieľať

Ako autor konštatuje, pre Štúrovo myslenie je typická pomerne radikálna zvratovosť, poznamenaná osobnými skúsenosťami, zvlášť badateľná v porevolučnom období, t. j. po odznení meruôsmych rokov. Zatiaľ čo pred revolúciou 1848/49 je jeho literárna tvorba symptomatická skôr gradualizmom: postupnou kultúrnou a národnou inštitucionalizáciou (jeho chronicky známe úsilie o rozvoj a kodifikáciu materinského jazyka ako základného inštrumentu na dosiahnutie týchto cieľov), a tiež snahou o demokratizáciu politiky, sklamanie a skepsa, ktoré prišli po neúspešnej revolúcii vedenej v prevažne idealistickom duchu, prevláda v následnej časti jeho života až do smrti.

Kľúčovým je pre toto obdobie v našej verejnosti dodnes nie príliš známe a analyzované dielo „Slovanstvo a svet budúcnosti“. Je poznačené sklamaním z vývoja a obratom od slovenskej národnej a kultúrnej osobitosti a prehodnocovaním cieľa celkového smerovania slovenského národa. Ako píše Krištof: „Predrevolučné zameranie na postupnú zmenu spoločnosti strieda kritika demokratických inštitúcií spolu s diagnostikovaním úpadku a demoralizácie Západu. Súčasne upiera svoje nádeje k hegemonistickému panslavizmu a k absolutizmu“ (s. 99). Romantizmus a entuziazmus Štúr opúšťa a koncentruje svoju pozornosť na – podľa neho jediné východisko zo situácie – cárske Rusko. Pevnosť feudálnej vlády, prísne hierarchizovaná spoločnosť, pravoslávie ako náboženský a ideologický tmel tejto spoločnosti, kritika liberalizmu, demokracie, kapitalizmu. To sú znaky typické pre túto (poslednú) fázu jeho tvorby. Toto je jeho postať, na ktorej zotrváva až do konca.

Hoci bola spomedzi rozličných tém knihy priblížená stručne len jedna, aj to len okrajová, treba zdôrazniť, že každá zo statí obsiahnutých v kolektívnej monografii vydanej Trnavskou univerzitou v Trnave obsahuje množstvo podnetov a námetov (nielen) na zamyslenie. Všetky štyri však majú spoločnú dôkladnú analýzu látky, založenú na precíznom poznaní faktov, ktorá pramení nielen zo syntetizácie doterajších sekundárnych prác, ale aj z poctivého archívneho štúdia starých periodík, vďaka čomu má slovenský čitateľ unikátnu možnosť zoznámiť sa s doteraz nepoznaným kultúrnym dedičstvom nášho národa. Aby sme však o tejto knihe nehovorili len v superlatívoch, spomeňme jeden nedostatok, ktorý však treba pripočítať výlučne subjektívnemu pohľadu autora tejto recenzie. Ním je pomerne hutný jazyk diela, ktorý môže spôsobovať isté problémy pri mentálnom spracúvaní ponúkaných myšlienok (v najmenšej miere sme ho identifikovali v poslednej štúdii z pera Ľ. Kačírka).

Na záver najvýznamnejšie posolstvo diela: história opäť potvrdila, že je učiteľkou života. Je až zarážajúce, nakoľko podobné sú základné intelektuálne rámce z  19. storočia tým dnešným. Napriek zmeneným spoločenským, ekonomickým a politickým okolnostiam rozoznávame aj dnes prudké názorové nezhody medzi tými, ktorý by mali byť „mozgami“ slovenskej society (nemyslime si, že medzi voľakedajšími národovcami panovala jednomyseľnosť, zhoda a bezhraničné kamarátstva!). A ďalej: napriek hlbokým civilizačným zmenám aj my aktuálne stojíme na pomyselnom rázcestí. Tam, kde stál svojho času Ľudovít Štúr a hľadíme – občas trochu zúfalo – do budúcnosti. Jeho riešením bol silný feudálny štát, spoločnosť nerovných osôb a jednotné náboženstvo prepojené s vládnucou mocou. Kam hľadíme my dnes, je jedna vec. Kam sa rozhodneme spoločne vykročiť – to je už čosi iné.

Marián Sekerák

Martinkovič, Marcel (ed.): Idey a vývoj slovenského národotvorného myslenia. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, Towarzystwo Słowaków v Polsce, 2011. ISBN 978-83-7490-430-8.

Foto: fff.truni.sk, snk.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo