Keď vchádzam do nemocničnej izby, netuším, čo sa tam odohrá

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Keď vchádzam do nemocničnej izby, netuším, čo sa tam odohrá

Rozhovor so zdravotným klaunom Pavlom Mihaľákom.

Umelecký riaditeľ združenia Červený nos Clowndoctors hovorí o tom, ako vyzerajú klauniády na detských nemocničných oddeleniach, ako na ne reagujú pacienti a ich rodičia aj to, či sa zdravotným klaunom môže stať iba vtipný človek.

Pamätáte si na svoju prvú klauniádu?

To bola terapia šokom. Prišiel som, ešte iba ako „pomocný“ klaun, spolu s dvomi kolegami na izbu JIS-ky k chlapcovi, ktorý bol už dlhší čas v bdelej kóme. Nevedel som, ako reagovať. Mal otvorené oči, no zdalo sa, že nič nevníma. Jeho mamka nám prezradila, že má rád kone. Môj starší kolega na mňa pozrel a hovorí: „Pán kolega, počuli ste, koníky. Vy už viete, čo s tým robiť.“

Čo ste vtedy spravili?

S rozpakmi som k nemu pristúpil a začal mu hrať na ukulele pesničku o koňoch. Ale celú popletenú. Keď som mu spieval, začalo mu mykať kútikmi úst a z očí sa mu spustili slzy. „Strašne sa teší,“ povedala nám jeho mamka.

Bol to teda na úvod hneď silný zážitok, ktorý zmenil môj obraz o tom, čo vlastne práca zdravotného klauna znamená a aký magický je svet tohto humoru.

Ako ste sa dostali ku klaunovaniu?

Bolo to pred ôsmimi rokmi v čase, keď sa združenie rozširovalo o nových členov. Osemnásť rokov som pracoval v bábkovom divadle v Prešove, odkiaľ som poznal aj vtedajšiu umeleckú šéfku združenia, ktorá ma oslovila, či by som nechcel byť zdravotným klaunom. Prvý raz som to odmietol, pretože v divadle som bol maximálne vyťažený, no na druhý raz som už ponuke neodolal.

Čo ste predtým museli absolvovať?

Musel som prejsť výberovým workshopom. Náš zakladateľ, Američan Gary Edwards, s nami strávil týždeň intenzívneho výberového konania a po ňom nasledovali ďalšie časti vzdelávania a výcvikové kurzy, ktoré trvajú dodnes. Už na začiatku som zistil, že klaun je pre mňa veľmi silná umelecká hodnota. Momenty, s ktorými som sa stretol na oddeleniach v nemocnici, ma hneď utvrdili v tom, že robím niečo, čo má obrovský význam a dodáva mi to energiu.

Ako vyzerajú klauniády na detských nemocničných oddeleniach? Máte dopredu šou pripravenú alebo je to čistá improvizácia?

Pred deťmi sa tvárime ako zdravotnícky personál. Chodievame vždy dvaja. Ja ako doktor idem so svojím kolegom, sestričkou alebo medikom s cieľom „vyšetriť“ pacienta. Niekedy som napríklad primár a môj klaunský partner je asistent. Základom je, že medzi nami vznikne nejaký problém, ktorý sa snažíme vyriešiť.

Nepracujeme však so žiadnym pripraveným scenárom. Každá nemocničná izba môže byť úplne iná. Keď do nej vchádzame, netušíme čo z toho vznikne a čo sa tam odohrá. Vymyslíme si, že ideme napríklad zisťovať veľkosť uší, no skončí sa to tak, že nakoniec opravujeme nemocničný radiátor.

No dobrá improvizácia musí byť pripravená. A to sa učíme počas celoživotného klaunského vzdelávania.

Musíte vopred poznať diagnózu pacienta?

Keď sa stávalo, že za nami vybehla z izby mama a ďakovala, pretože sa dieťa po mesiacoch znovu usmialo, bola to najkrajšia spätná väzba. Zdieľať

Do detailov nie, no od lekárov či sestričiek si zistíme určité technické záležitosti a veci, na ktoré máme dávať pozor. Nemôžeme rozosmiať dieťa po operácii tak, aby mu popraskali stehy. Alebo je pod perinou, nevidíme teda, že má ruku v sadre, potrebujeme to ale vopred vedieť, aby sme mu napríklad nedávali skúšať žonglovať s loptičkami a mohli mu tak ublížiť. Samozrejme, musíme dodržiavať hygienické predpisy a ak je to potrebné, nosíme na tvárach rúška.

Ako na vás zvyknú deti reagovať?

V 99 percentách prípadov je to úžasne pozitívne. V začiatkoch som ešte nevedel celkom odhadnúť, aký mala naša klauniáda efekt. Keď sa potom stávalo, že za nami vybehla z izby mama a ďakovala, pretože sa jej dieťa po dlhých mesiacoch znovu usmialo, bola to najkrajšia spätná väzba.

Je to od rodičov bežná reakcia? Sú vždy ochotní vás prijať a pustiť k dieťaťu?

Niektorí sú zo začiatku trochu skúmaví a sledujú, čo sa bude diať. Často prežívajú traumu spoločne s dieťaťom, a tak sú vďační za každý prejav radosti, ktorý na ňom uvidia, pretože v nemocnici jej veľa nedostáva. Stáva sa, že je rodič natoľko traumatizovaný zdravotnou situáciou dieťaťa a chráni ho, že nechce prijať ani klaunov. Vtedy to rešpektujeme, no neskôr, keď vidí, čo klauniáda spôsobila pri vedľajšej posteli, krôčik po krôčiku je otvorenejší.

Lekári?

Lekári sú kamoši (úsmev). Na to, aby sme mohli na oddelenia do nemocníc prísť, potrebujeme v prvom rade súhlas vedenia a potom tiež zdravotníckeho personálu. Našou misiou je pomáhať nielen deťom a rodičom, ale i lekárom. A je veľmi fajn, že nás často nielen akceptujú, ale s nami aj spolupracujú.

Ako?

Zavolajú nás napríklad pri odberoch krvi, keď je potrebné odpútať pozornosť dieťaťa od injekcie alebo nám poradia, ktorého pacienta máme navštíviť, lebo nemá dobrý deň.

Lekárom ponúkame aj vzdelávanie cez semináre o komunikácii a práci s humorom, ktorý môžu využiť pri svojej každodennej činnosti.


Foto – cervenynos.sk

Koľko trvá priemerná klauniáda?

Záleží na tom, koľko je na oddelení detí. V priemere je to asi tri hodiny. Je to často aj fyzicky náročné. Keď leziete po parapete, žonglujete so stoličkami alebo nesiete na pleciach kolegu, dá to zabrať. Ja bývam po klauniáde vždy spotený (smiech).

Ako vzniklo vaše klaunské meno Dodo Cikaj? 

Ešte počas výberového workshopu. Mali sme kratučkú prestávku. Len stihnúť toaletu. A ako tak vykonávam malú potrebu, kolega vbehol ku mne. A rozrušene zajakavo na mňa: „Do-do-docikaj a poď!“... a moje meno bolo na svete.

Okrem klasických klauniád na nemocničných izbách máte program, v rámci ktorého sprevádzate dieťa na operačnú sálu. Ako to prebieha?

Najviac stresu a nepríjemných pocitov je práve v bezprostrednom čase pred operáciou. Máme klauna, ktorý je v nemocnici prítomný v čase operačných hodín a ide s deťmi až pred operačnú sálu. Keďže sú to pre deti aj rodičov veľmi intímne situácie, chodieva s nimi vždy iba jeden klaun, aby sa zachovala istá diskrétnosť.

Ktoré situácie sú pre vás z psychického hľadiska najnáročnejšie?

Pre mňa sú to určite tie z onkologických oddelení, kde ležia pacienti, ktorí sú dlhodobo hospitalizovaní alebo sa pravidelne vracajú na liečby. Vtedy sa medzi nami vytvárajú aj hlbšie vzťahy. Poznal som napríklad desaťročného chlapca, ktorý bol napriek ťažkosti svojej diagnózy a liečby stále veselý. Vytvorili sme si skutočne parťácky vzťah. Jedného dňa som sa ho spýtal, prečo je taký smutný. Povedal mi, že ide domov. Vravím – „Vau, veď to je super.“ Až potom mi došlo, čo to vlastne v jeho prípade znamená. To sú ťažké momenty, ktoré sú súčasťou našej činnosti, ale musíme sa s nimi naučiť pracovať.

Mali ste prípad, keď vám lekári povedali, že sa vďaka vám zlepšil stav niektorého pacienta?

Jedného dňa som sa ho spýtal prečo je smutný. Povedal mi, že ide domov. Vravím – „Vau, veď to je super.“ Až potom mi došlo, čo to v jeho prípade znamená. Zdieľať

Áno, takých „malých zázrakov“ sme mali viacero. Jeden z najsilnejších bol príbeh dvanásťročného Jakuba, ktorý po náhlom ochorení mozgu upadol na dva mesiace do bdelej kómy. Bol nehybný, bez reflexov, lekári neverili, že to prežije. Aj rodičia sa pripravovali na najhoršie. Napriek tomu za ním chodievali klauni.

Aj keď zdanlivo nič nevnímal a neprejavoval nijaké reakcie?

Áno. Po niekoľkých týždňoch sa však stal zázrak a Jakub sa prebral. Prvé, čo po prebudení povedal, bolo, že chce vidieť klaunov. Tí za ním chodievali aj počas liečebných pobytov v Kováčovej a postupne sa bezvládny chlapec s atrofovaným svalstvom opäť postavil na nohy. Sám priznal, že klauni mu svojím humorom dodávali silu na boj s chorobou.

Aké sú základné predpoklady, aby sa niekto mohol stať zdravotným klaunom?

Jedna vec je stať sa klasickým klaunom, iná je byť zdravotným klaunom, čo je o niečo náročnejšie. Byť klaunom neznamená iba vedieť rozprávať vtipy. Klaun je komplexný umelecký prvok, ktorý si vyžaduje celoživotné vzdelávanie. Vtipné je, že sme asi jediná inštancia na svete, ktorej princípom vzdelávania je učiť sa, ako „byť blbý“ (smiech).

Čo to znamená?

Ide o podstatu klaunskej postavy, pretože cez svoju jednoduchosť, hlúposť a búraním spoločenských tabu otvára brány do duše ľudí, ktoré iné umenie nedokáže.

Musí byť kandidát na klauna vyslovene vtipný typ človeka so zmyslom pre humor?

Nie, dokonca si myslím, že vôbec nemusí byť klaunom iba ten, ktorý je veselý a neustále sa rehoce. Základom práce klauna je, že sa nesmie smiať na vlastnom humore. Vtedy je účinok humoru výrazne silnejší.

Máte ešte ďalšie pravidlá, ktorých sa musíte pri práci pridržiavať?

Existujú klaunské techniky, ktoré sa za stáročia vyprofilovali. Jednou z nich je aj určitý princíp, ktorý využívame aj my, a to je práca vo dvojici. Dá sa to ilustrovať na známej komickej dvojici Laurel a Hardy. Podstatou je, že táto dvojica pracuje na princípe, kde je jeden blbý a druhý ešte blbší a spoločne búrajú tabu v rozličných situáciách, ktoré sa snažia vyriešiť. Funguje to na vzťahu, že jeden je šéfom situácie a druhý je jeho asistent alebo kolega. Tento systém aplikujeme do svojich vystúpení.

Sme asi jediná inštancia na svete, ktorej princípom vzdelávania je učiť sa, ako „byť blbý“  Zdieľať

Okrem toho musíme mať určité zručnosti. Každý klaun sa profiluje inak, niekto je viac muzikálny, niekto zase dokáže robiť akrobatické alebo kúzelnícke kúsky. Ak chcete niečo urobiť blbo, musíte to najprv vedieť perfektne, aby to v klaunskom ponímaní vyzeralo profesionálne.

Pri výbere teda kladiete dôraz na umelecké schopnosti?

Áno, avšak ďalšou dôležitou časťou je osobnosť daného človeka, jej sila a stabilita. Ide o jeho schopnosť byť empatický, vnímať bolesť iných a dokázať ju spracovať. Niekoľkokrát do týždňa navštevujeme detské onkologické oddelenia, čo sú naozaj neľahké situácie. Musíme si teda dokázať vybudovať určitú rezistenciu, aby sme mohli profesionálne pracovať.

Dá sa to naučiť?

V začiatkoch som aj ja mával miliónkrát slzy v očiach a dodnes sa mi to stáva. Ak sa stretávate s bolesťou a smrťou, je to často veľmi emotívne.

Čo sa dá v týchto chvíľach robiť?

Najväčšou pomocou je pre klaunov v takej chvíli červený nos, ktorý je najsilnejší štít. V momente keď si ho nasadím, už nie som Pavel Mihaľák, ale doktor Dodo Cikaj, ktorý má úplne iné vnímanie sveta. Táto postava mi umožňuje preniesť sa cez ťažké veci s určitou ľahkosťou a priniesť život aj do traumatických udalostí, ktoré deti neraz prežívajú v nemocniciach.

Okrem detských pacientov robíte klaundiády aj pre seniorov. Prečo ste sa rozhodli venovať aj tejto skupine?

Ako vraví náš zakladateľ Gary Edwards – „Už starnem a chcem, aby za mnou chodili klauni.“ Keď sme začali navštevovať seniorov, zistili sme, že je to potrebné ako soľ. V zariadeniach, v ktorých žijú, nech sú akokoľvek luxusné, strácajú pomaly kontakt so životom, na ktorý boli zvyknutí. A práve ten sa im snažíme priniesť. Veľmi intenzívne pracujeme s ich spomienkami z minulosti, či už prostredníctvom piesní, alebo vôní, ktoré im niečo evokujú. Snažíme sa oživiť ich pamäť a zlepšiť tak kvalitu ich života.



Zdravotní klauni z občianskeho združenia Červený nos Clowndoctors fungujú na Slovensku už pätnásty rok. Zakladateľom združenia je Američan Gary Edwards, ktorý prvú klauniádu spravil v Spojených štátoch ešte v sedemdesiatych rokoch. Odvtedy vyučuje a pomáha pri rozvoji projektov zameraných na klaunovanie v nemocniciach po celom svete. V roku 2003 prišiel na Slovensko a začal vyberať prvých slovenských zdravotných klaunov. V súčasnosti takmer šesťdesiatka zdravotných klaunov absolvuje mesačne spolu okolo dvesto návštev nemocníc po celom Slovensku. 


Foto: Andrej Lojan

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo