Majú progresívci na Slovensku šancu?

Majú progresívci na Slovensku šancu?

Žilina 20. január 2018, zakladajúci snem Progresívneho Slovenska, zdroj facebook PS.

Čo hovorí za a čo proti úspechu novej Štefunkovej strany.

Minulý týždeň Focus zverejnil prvý prieskum, ktorý meral preferenčnú silu Progresívneho Slovenska (PS). Tých štartovných 1,9 percenta trochu zarmútilo úzke jadro prívržencov PS a, naopak, vylepšilo náladu nielen v konzervatívnych radoch spektra.

Ale o čom vlastne vypovedá toto číslo?

Žiadna sláva

SaS Richarda Sulíka mala vo svojom prvom prieskume v roku 2009 len 2 percentá a o rok nato už vstupovala do parlamentu s vyše 12 percentami, strana Borisa Kollára mala v prvom prieskume len 1,1 percenta a o tri mesiace získala vo voľbách 6,6 percenta. Nehovoriac o Kotlebovej ĽSNS, ktorá v posledných prieskumoch pred voľbami v marci 2016 dosahovala okolo dvoch percent.

V súčasnosti, keď sa vytrácajú pevné väzby voličov na partaje a čoraz viac o volebnom výsledku rozhoduje emócia posledných dní, sa mohutné presuny voličov odohrávajú v priebehu jedného-dvoch týždňov pred voľbami. Z tohto pohľadu dnešných 1,9 percenta pre PS nevypovedá takmer o ničom.

Až na jednu výhradu: Progresívne Slovensko – najskôr v podobe think-tanku, ale s jasným cieľom – vzniklo už v septembri roku 2016, odkedy bolo v niektorých názorových médiách prezentované ako nová, nádejná strana, alternatíva voči Smeru aj SaS zároveň.

PS dodávala vážnosť aj podpora niektorých bohatých podnikateľov, rovnako tichá, no mentálne zreteľná podpora prezidenta Andreja Kisku.

Vzhľadom na mediálny záujem aj publicitu januárových 1,9 percenta pre PS nie je žiadna sláva Zdieľať

No kým Richard Sulík a jeho partia sa vo svojich politických začiatkoch doslova preblogovali k tomu, aby ich novinári (vrátane autora textu) vnímali a brali vážne, Štefunkov projekt to mal v tomto ohľade značne jednoduchšie. V prípade PS je tu dokonca opačný problém, než akému zvyčajne čelia nové a mediálne nevytrénované strany – niektoré médiá sa správajú k novej strane tak zaliečavo, že je otázkou, či sa tu do volieb podarí udržať aspoň elementárne novinárske štandardy.

Vzhľadom na mediálny záujem aj publicitu preto januárových 1,9 percenta pre PS nie je žiadna sláva. Stále však platí, že poznateľnosť značky PS nie je ešte veľká, keďže novú stranu rieši v tejto chvíli oveľa viac elitné a čitateľské než masové a divácke publikum.

O tom, či Progresívne Slovensko v prieskumoch prekročí v tomto alebo ďalšom roku päťpercentnú hranicu a či sa po roku 2020 stane viac alebo menej silnou parlamentnou stranou, rozhodnú viaceré faktory a dobové trendy.

Čo praje úspechu progresívcov

Ak sa pozrieme na krátke slovenské dejiny, uplynulých 25 rokov s výnimkou roku 2006 vždy platilo, že sa do parlamentu podarilo prekĺznuť celkom novej strane. V roku 1994 to boli Ľuptákovi robotníci, v roku 1998 Schusterova SOP, v roku 2002 Ficov Smer a Ruskovo ANO, v roku 2010 prekvapili SaS a Most, o dva roky neskôr Matovičovo OĽaNO a naposledy sme zažili hody prvolezcov, ĽSNS, Sme rodina a Sieť (hoci tá len preliezla a hneď spadla).

Dlho sa pritom argumentovalo, že táto nestálosť je daňou za to, že sme mladou demokraciou a ešte mladším štátom, ktorého systém sa potrebuje vykryštalizovať.

Dnes je už jasné, že rozhojdanosť straníckeho systému nie je príznakom slovenskej demokracie, ale novej európskej doby – stačí sa pozrieť, ako voľby v minulom roku prekopali politickú scénu vo Francúzsku a čo sa stalo v hyperstabilnom Nemecku.

Takže najlepšou správou pre Progresívne Slovensko – ale aj pre Beblavého Spolu – je, že podľa slovenskej historickej štatistiky by to malo v roku 2020 aspoň jednej novej strane vyjsť.

Po druhé, pre novú stranu je nevyhnutné, aby mala zanietené, hoci aj úzke jadro fanúšikov. Týmto úzkym jadrom PS disponuje. Najhmatateľnejšie je to na facebookovej stránke PS a na tom, ako ľudia reagujú na stranícke aktivity a statusy. PS má vyše 15-tisíc priateľov či sledovateľov, ktorí reagujú pomerne intenzívne. V decembri a januári odpovedalo pozitívne (lajkom či srdiečkom) na jeden status v priemere okolo 160 ľudí. Nevieme síce, do akej miery PS tieto svoje statusy sponzoruje tak, aby sa dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí, ale ide o porovnateľnú odozvu, akú máva na svojom facebooku SaS so 123-tisíc fanúšikmi.

Pre novú stranu je nevyhnutné, aby mala zanietené, hoci aj úzke jadro fanúšikov. Týmto úzkym jadrom PS disponuje. Zdieľať

Po tretie, ak hovoríme o potenciálnej úspešnosti projektu, netreba zabúdať na faktor Kiska. Podľa informácií z kuloárov sa zdá, že prezident Andrej Kiska v priebehu marca, teda rok pred prezidentskými voľbami, oznámi, že už nebude druhýkrát kandidovať na prezidenta. Paradoxne, hoci progresívne prostredie si dnes najviac želá, aby kandidoval, pre úspech samotného PS môže byť jeho nekandidatúra lepšou správou, než keby kandidoval a zvíťazil.

V prostredí PS sa spočiatku s napätím čakalo, či sa Kiska napokon neodhodlá prestúpiť z prezidentského úradu do straníckej politiky, inými slovami do čela Progresívneho Slovenska. Napokon Kiska na jar minulého roka oznámil, že nemá záujem o funkciu premiéra a neprejde do straníckej politiky.

Lenže ak Andrej Kiska o pár týždňov naozaj vyhlási, že už nepôjde na prezidenta, je sotva predstaviteľné, že sa úplne stiahne z verejného života – a v roku 2019 odštartuje kariéru 56-ročného rentiera, oddaného len svojim deťom a vnúčatám. Kiska má s ľuďmi z PS nadštandardné vzťahy, a hoci sa v minulosti označil za konzervatívca, je zrejmé, že doma sú mu najbližší viac či menej doľava nahnutí liberáli.

Aj preto možno tipovať, že Štefunkovi progresívci časom získajú silného podporovateľa, pričom verejný dosah exprezidentovej podpory určí forma jeho angažmánu. A o tej je ešte priskoro špekulovať.


Čo hovorí v neprospech progresívcov

Najväčším problémom novej strany je, že ľudia okolo Ivana Štefunka pôsobia zatiaľ viac fotogenicky než politicky. Nejde ani tak o rétorické výkony, tie sa budú časom zlepšovať (stačí si spomenúť na Sulíka z roku 2008), hlavný deficit PS súvisí s politickým obsahom.

Progresívci zatiaľ stelesňujú len pocit istej generačnej subkultúry, mladých, šikovných ľudí, ktorí študovali v zahraničí a želajú si, aby sa Slovensko čo najviac podobalo na Holandsko či Dánsko. K tomuto pocitu zatiaľ v PS nič iné nepridali.

Politicky pôsobia viacerí predstavitelia PS bezradne a nepripravene, akoby bola politika pre nich novou profesionálnou výzvou, a nie vášňou. Za rok a pol neprišli s témou, ktorú by mohli riešiť aspoň hodnotovo spriaznené médiá. Progresívcom pritom chýbajú charizmatickí lídri, o to väčšmi potrebujú zaujať, jedných nadchnúť a iných rozčúliť, tézami či rovno témami.

V PS napríklad vravia, že ich topprioritou má byť vzdelanie. To samo osebe nie je celkom ťahák na voliča, ale ak je to priorita, PS by malo k vzdelávaniu hovoriť aspoň niečo zaujímavejšie než SaS či iné strany. Lenže nehovorí a v dnešnom širšom vedení PS nevidieť niekoho, kto by sa mohol stať nositeľom progresívnej vzdelávacej revolúcie. Najbližšie k tomu by mal mať Martin Poliačik, ten však uplynulých osem rokov stelesňoval v SaS viac progresivistu než experta na vzdelávanie.

Politicky pôsobia viacerí predstavitelia PS bezradne a nepripravene, akoby bola politika pre nich novou profesionálnou výzvou, a nie vášňou.  Zdieľať

Druhým a väčším problémom PS je to, čo sa v slovenských podmienkach zhmotňuje do pojmu „slniečkarstvo“. Líder SaS Richard Sulík, ktorý reprezentuje celkom iný typ liberalizmu než PS a ktorý má súčasne najväčšie obavy z odčerpania voličov, im to určite ešte niekoľkokrát zopakuje.

Napokon, táto nálepka v princípe sedí, práve v prístupe k imigrácii, utečeneckej kríze a celkovo k identite Európy je najväčší rozdiel medzi progresívcami a zvyškom slovenskej politickej scény. 

Stačí sa pozrieť na posledné voľby v susednom zahraničí a uvidíme, že ideoví súputníci našich progresívcov neoslovujú ani liberálnejšie mestské prostredie. V českých parlamentných voľbách pohoreli Zelení, ktorí stáli v rámci Česka najbližšie k PS, do parlamentu sa sotva dostala Kalouskova a Schwarzenbergova TOP 09, v Rakúsku proimigrační Zelení vypadli z parlamentu, nahradila ich iná zelená strana, ktorá je zameraná protiislamsky.    

A po tretie, hoci Progresívne Slovensko okolie aj médiá (v Denníku N to presne opísal Peter Morvay) oprávnene vnímajú ako de facto liberálnu ľavicu, PS predstiera, že sú akési nové centrum, ktoré prekonalo staré hodnotové spory. A pritom celkom vážne tvrdia, že súčasný spor o štát má viac „organizačnú než ideologickú podstatu“.

V roku 2002 tento istý prístup mladý a veľmi ambiciózny Robert Fico nazýval treťou cestou – ktorú v tom čase veľmi mladý socialista Ivan Štefunko, toho času angažovaný v Sociálnodemokratickej alternatíve, odmietal. Fico z roku 2002 so svojím pôvodným konceptom napriek veľkej finančnej podpore narazil, čo rýchlo pochopil a pretransformoval sa na národného ľavičiara.

Štefunkovci dnes niekdajšiu Ficovu tretiu cestu kopírujú ako „vieru v pokrok“, teda ako progresivizmus, na ktorom sa majú zhodnúť takmer všetci, „progresívny kresťan aj liberál, rozumný pravičiar aj socialista“.

Samozrejme, dá sa pochopiť, prečo chce byť PS z marketingových dôvodov psom aj mačkou. Lenže ak v PS nechcú riskovať, že sú aj niečo viac než progresívnymi technokratmi, v skutočnosti môžu riskovať niečo iné – že nad marketingom napokon zvíťazí fádnosť.

Na radosť regresívnych kresťanov aj nerozumných pravičiarov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo