Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
04. február 2018

Nahrala som aj príbeh o členovi Hlinkovej gardy, ktorý schovával Žida

Novinárka Dagmar Mozolová mapuje príbehy rodín, ktoré zachránili Židov. Venovala im desiatky rozhlasových relácií a rozmýšľa aj nad knihou.
 Nahrala som aj príbeh o členovi Hlinkovej gardy, ktorý schovával Žida

Dagmar Mozolová sa narodila 1. 5. 1974 vo Zvolene. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a germanistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1997 pôsobila v Slovenskej televízii najprv ako moderátorka, neskôr už aj ako redaktorka. Od roku 2012 pôsobí v Slovenskom rozhlase. S manželom Petrom má štyri deti. Za Encyklopédiu spravodlivých získala v roku 2015 prémiu Literárneho fondu a v roku 2018 Krištáľové krídlo.

Ste autorkou rozhlasovej relácie Encyklopédia spravodlivých, v ktorej mapujete príbehy ľudí, ktorí pomáhali prenasledovaným slovenským Židom. Ako ste sa k tejto téme dostali?

V roku 2013 som v Rádiu Regina robila diskusiu o vzťahoch kresťanov a Židov. Pri príprave som narazila na pani Martu Vallovú z Kežmarku. Tá mi rozprávala o tom, že v čase, keď bola ešte v matkinom brušku, jej mama a starí rodičia zachránili v záhradnom domčeku jedenásť Židov. Za plotom pritom sídlila nemecká posádka a títo Židia počuli, ako tam Nemci pochodovali.

Celú nasledujúcu noc som nad tým musela rozmýšľať. Predstavovala som si seba ako matku, či by som dokázala nájsť takúto odvahu, ak by som vedela, že mi za to hrozí smrť. Zároveň som sa začala zamýšľať aj nad praktickými otázkami, ako im títo ľudia nosili jesť, ako sa starali o ich hygienu. Ako prežívali to nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo. Na druhý deň ráno som vstala a napísala som námet.

Ako ste takýchto ľudí hľadali?

Prvé kontakty mi poskytli Peter Borza, gréckokatolícky kňaz z Prešova, ktorý sa zaoberá osobou biskupa Gojdiča, a aktivistka a publicistka Anna Nagyová. Tá na túto tému robila výstavu. Dali prvých osem čísel, vycestovala som do Prešova a okolia a nahrala prvé príbehy. Vtedy som ešte nevedela, koľko takýchto ľudí nájdem. Či ich bude desať alebo dvadsať. Každý rok sa ma v rozhlase pýtali, či budem reláciu robiť aj v nasledujúcom roku. Moja odpoveď bola, že netuším, ale dúfam. Dnes máme deväťdesiatdva príbehov.

Dovtedy takéto príbehy neboli niekde komplexnejšie spracované?

Myslím, že zo Slovákov sa práve týmto záchrancom nikto systematicky nevenoval. Je pravda, že ľudí, ktorí pomáhali Židom, každý rok oceňuje Izrael. Existuje teda krátky príbeh, ako Židom pomohli, a Židovské múzeum vydalo aj encyklopédiu tých, ktorí majú oficiálny titul. Ale je hľadám aj tých neznámych, ktorí tiež zachraňovali, a pýtam sa do hĺbky. Kontakty medzi záchrancami a zachránenými boli po vojne často popretŕhané. Jedna pani, ku ktorej ešte len pôjdem, mi do telefónu povedala, že o jej otcovi nikto nič neurobil, a keby nebolo mojej relácie, príbeh by sa nikto nedozvedel.

Bol aj na základe vašich príbehov niekto zaradený do zoznamu Spravodlivých medzi národmi?

Áno, pomohla som tomu. V roku 2014 sme vysielali príbeh, ktorý mi rozprávali Mária a Zuzana Hažerové, dve dámy z Prešova. Vtedy, keď ich rodičia pomáhali Židom, boli už dosť veľké a všetko intenzívne prežívali. Rodičia ocenenie vtedy nemali. Vynikajúce bolo, že mali na papieri potvrdenie o tomto čine od jednej zo zachránených. Postúpili sme toto svedectvo do Jad Vašem. Po dlhšom podrobnom skúmaní, ktoré je vždy súčasťou celého procesu, prevzala vlani pani Mária ocenenie za rodičov. Bola veľmi šťastná.

Keď tieto príbehy rekonštruujete, väčšinou už asi nehovoríte s priamymi aktérmi, ale s ich potomkami.

Stretla som aj priamych záchrancov, ktorí však už boli veľmi vysokom veku. Pamätám sa na pani Kláru Hajtášovú, ktorej spomienky som nahrala v októbri 2014 a ona potom vo februári zomrela. Bol to jeden z najkrajších príbehov. Dokázala všetko, čo prežila, veľmi podrobne a emotívne opísať. Ďalšou priamou záchrankyňou, ktorú som stretla, bola pani Valika Halahiová. Ako osemnásťročná nosila každý druhý deň jedlo pätnástim Židom, ktorých jej rodičia schovávali v chatke v horách. Kupovala ho v pätnásť kilometrov vzdialenom Hronci a chodila za nimi potokom, aby nebolo vidno jej stopy.

Tradovali sa tieto udalosti ako silné rodinné príbehy alebo sa o tom skôr nehovorilo?

Je to rôzne. Väčšina detí z rodín, ktoré pomáhali Židom, má na to veľmi silné spomienky. Pamätajú si dokonca také detaily, ako je to, čo sa varilo, alebo čo mal kto oblečené. Ale je pravda, že v niektorých rodinách sa o tom hovorilo, ale v iných nie. Napríklad pani Markušová z Bratislavy mi rozprávala, že až keď zomrel jej otec, našli doma škatuľu s listami, z ktorých sa dozvedeli, že on so svojím bratom pomohli viacerým Židom a aj anglickým pilotom. Dovtedy o tom nevedeli a zistili to až v 80. rokoch. Nahrala som aj príbehy, kde sa to potomkovia dozvedeli dva-tri roky predtým, ale aj také, kde rodiny záchrancov a zachránených udržiavali medzi sebou kontakty desaťročia a počas bývalého režimu chodili rodinám záchrancov na Vianoce balíky s pomarančmi alebo iné dary.

Snažíte sa informácie, ktoré získate od pamätníkov, ešte nejako historicky overiť alebo doplniť?

Nie. K rozhovorom pristupujem ako k príbehom, ktoré majú posolstvo. To chcem ďalej sprostredkovať. Preto nepovažujem za dôležité, či sa udalosti udiali piateho alebo šiesteho januára a za akých politických okolností.

Počas nahrávania relácií ste sa určite stretli s mnohými motívmi, prečo títo ľudia pomáhali. Viete ich nejako charakterizovať?

Je to obtiažne v tom, že väčšinou som sa rozprávala s deťmi o ich rodičoch. Jedna pani mi rozprávala, ako jej matka spomínala, že keď u nich utekajúci Židia zaklopali na dvere, mala doslova len niekoľko sekúnd na rozhodnutie. V tej chvíli riešila dve dilemy. Ak ich neprijmú a im sa niečo stane, bude s tým musieť celý život žiť. Zároveň keď ich prijme, ohrozí seba a svoje deti. Toto zrejme bola morálna dilema mnohých.

Vo viacerých prípadoch hrala úlohu kresťanská viera a z nej vyplývajúca povinnosť pomáhať ľuďom v núdzi. Ale vyskytuje sa aj motív, že išlo o priateľov alebo známych. Čiže chceli pomôcť ľuďom, ktorých poznali a mali ich radi.

Pomerne známy je prípad gréckokatolíckeho biskupa Gojdiča, ktorý pomáhal prenasledovaným Židom. Stretli ste sa aj s inými podobnými prípadmi kňazov alebo rehoľníkov?

Narazila som na príbehy viacerých evanjelických kňazov, ktorí Židov buď krstili, alebo ukrývali. Napríklad farári Ondrej Spišák, Pavel Chorvát, Pavol Teriansky, pán Lúčanský. Na východe pomáhal Židom napríklad pravoslávny kňaz Vasilij Ptaščuk. Biskup Gojdič nielen sám pomáhal, ale vyzýval aj ostatných gréckokatolíckych kňazov, aby Židom pomáhali. V dedinke Oľšavica sa s pomocou miestneho gréckokatolíckeho kňaza Mašleja ukrývalo okolo sto Židov v domoch miestnych ľudí.

Pomáhali aj niektorí rímskokatolícki kňazi. Napríklad kňaz Gallo v dedine Jarok ukrýval Židov na svojej fare a zároveň pomáhal farníkom, ktorí ukrývali ďalších. Vlani tu bola sochárka z USA, pani Gabriella Karin, ktorá sa ako dieťa skrývala u bratislavských uršulínok. Mala som aj príbeh rehoľných sestier „notrdamiek“ z Kláštora pod Znievom, ktoré medzi svojimi zverencami sirotami ukrývali sedem židovských detí. Medzi nimi aj známeho speváka Petra Lipu s jeho sestrou. Pomáhali aj mnohí kazatelia protestantských malých cirkví, napríklad pán Čermák v Klenovci.

Dá sa povedať, že v niektorých regiónoch ľudia pomáhali viac ako v iných?

To si netrúfam povedať. Takúto regionálnu štatistiku som si nerobila ani si nemyslím, že by tieto príbehy, ktoré robím, boli napríklad z tohto hľadiska reprezentatívnou vzorkou. Viackrát som však bola nahrávať v regióne okolo Starej Turej, ale aj na východe. Dnes však už aj tí, ktorí rozprávajú, žijú inde ako keď boli deti, takže toto naozaj neviem posúdiť.

Pomáhali viac ľudia, ktorí mali kritický názor na vtedajší režim alebo to nehralo žiadnu úlohu?

Inzercia

V protestanských rodinách tento motív mohol hrať nejakú úlohu. Stretla som sa napríklad s pánom Paulínym z Dobrej Nivy, ktorého rodičia pomáhali nielen Židom, ale aj partizánom. Takýchto prípadov, kde to bolo takto spojené, som zaznamenala viacero.

Stretli ste sa aj s tým, že pomáhali aj zanietení podporovatelia režimu slovenského štátu?

Ale áno. Nahrala som aj príbeh o členovi Hlinkovej gardy, ktorý doma schovával Žida. Alebo tiež príbeh z Kežmarku, kde rodičia nejaký čas ukrývali Židov na povale. V tej obrovskej zime museli mladí manželia prežiť, ale nemohli ísť do domu. Ich záchrancovia to tajili aj pred vlastnými synmi, ktorí boli tiež členmi Hlinkovej gardy.

Narazili ste aj na to, že silným motívom pomoci bola vidina materiálneho prospechu?

Skôr naopak. Títo ľudia za to nebrali peniaze. Možno nejaký príspevok na stravu, ale nič viac. Väčšina mojich príbehov je z roku 1944, keď sa Židia, ktorí chceli utiecť pred deportáciami, museli rýchlo zbaliť a vydať sa na cestu. Veľa prostriedkov pri sebe nemali. Napríklad v Starej Turej bola rodina Durecová, ktorá zachránila Ladislava Kleina. Spočiatku, kým mal peniaze, tak prispieval na stravu, ale keď mu došli, tak mu povedali, že kým budú mať oni čo jesť, bude mať aj on. Ak si Židia u niektorých ukryli financie alebo iné cennosti, všetko im po vojne vždy vrátili.

Ktorý zo zozbieraných príbehov bol pre vás najsilnejší?

Vycestovala som do Mníchova za pani Mariannou Bergidou, ktorá bola zachránená ako bábätko. Jej otec už bol v roku 1944 vo väzení a ju spolu s matkou a sestrou vzali do košického geta. Chodila tam za nimi jej opatrovateľka, volali ju Eržiké. Tá jedného dňa Mariannu z geta tajne vyniesla. V košíku, v ktorom im nosila jedlo. Obyvateľov geta neskôr odtransportovali do koncentračného tábora, v ktorom mama a sestra zahynuli. Otec prežil a Eržiké potom s nimi ako pomocníčka v domácnosti žila celý život. Stala sa Marianninou druhou mamou. To bol silný príbeh. Celkovo, najsilnejšie príbehy sú tie, kde sú deti.

Ako matku ma tiež zaujal príbeh pani Lampartovej. Mala šesť detí a jej manžel pracoval v zahraničí. V dome ukrývala mladý židovský pár. Raz tam nejaký chlap zo susednej dediny doviedol brata ukrývaného pána. Veľmi ho prosila, aby ich neprezradil, on však išiel na gestapo a o tomto Židovi povedal, pričom o manželskom páre nevedel. Nemci v noci prišli, odviedli ho a vyhrážali sa tejto žene, že prídu aj po ňu a deti. Nakoniec nik neprišiel, ale tá žena so šiestimi deťmi musela mať hrozný strach.

Narazili ste aj na prípady ľudí, ktorí na svoju pomoc doplatili?

Áno. Napríklad pán Maradík z Prešova. Niekto ho udal a skončil v koncentračnom tábore Bergen-Belsen, kde aj zomrel. Alebo potomkovia jednej rodiny mi povedali, že ich susedia takisto ukrývali Židov, prišli im na to a vyvraždili celú rodinu.

 

Dagmar Mozolová so sochárkou Gabriellou Karin, ktorú ukrývali bratislavské uršulínky.

Aké ďalšie plány máte s touto témou?

Určite chcem vo vysielaní týchto príbehov pokračovať aj v tomto roku. Záujem o ne prejavilo tiež Múzeum holokaustu z USA. Veľmi rada by som ich dala aj do písomnej podoby a vydala ako knihu. Dúfam, že sa mi to pri štyroch deťoch raz podarí.

Nad televíznym spracovaním neuvažujete?

V roku 2015 sme robili desať častí s režisérom Jarom Vojtekom. Bola by som rada, keby sme v tom pokračovali a podarilo sa nám natočiť ešte aspoň ďalších desať častí. Kým sú tu tí, ktorí majú čo povedať.

Keď novinár pracuje na takejto silnej téme, v niečom ho to zmení alebo ovplyvní. Stalo sa to aj vám?

Naozaj neviem. (Smiech.) Možno v tom, že som si uvedomila, ako rozhodnutia, ktoré nám v nejakom čase prídu obyčajné, môžu mať silné posolstvo pre budúcnosť. Ako je dôležité, aby sme sa rozhodovali správne.

Táto téma bola pre mňa najmä na začiatku veľmi emocionálne náročná. Keď som strihala prvé relácie, tiekli mi slzy. Ak raz túto tému skončím, začnem ako terapiu asi robiť niečo pre deti.

Stretli ste sa kvôli tejto téme aj s negatívnymi reakciami?

S vyslovene negatívnymi nie. Ozvalo sa niekoľko ľudí, ktorí hovorili, že prečo sa venujeme iba Židom, keď počas vojny trpeli aj iní. Kolegyňa Soňa Gyarfášová sa však týmto ľuďom venuje v relácii Osudy, ktoré písalo 20. storočie. Najmä po Krištáľovom krídle mám nádherné ohlasy od mnohých často úplne neznámych ľudí, ktorí mi okrem krásnych slov píšu aj to, že som si ocenenie zaslúžila.

Foto: Andrej Lojan, archív Dagmar Mozolovej

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame