Keď Londýn bombardovali nemecké vzducholode

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Keď Londýn bombardovali nemecké vzducholode

Nemecká bombardovacia vzducholoď. Bola veľká asi ako klasický zámorský parník tej doby.

Nemecké bombardovanie Londýna z 2. svetovej vojny je dnes už podrobne zmapované. Avšak po prvýkrát padali nemecké bomby na londýnske mestské časti už v roku 1915.

Slávny francúzsky spisovateľ Jules Verne, známy svojimi opismi budúcich strojov a technických vynálezov, mal v Británii svojho dvojníka: Herberta Georgea Wellsa. Aj mladý Wells opisoval vo svojich románoch stroje, ktoré ešte len mali vzniknúť. Ale zatiaľ čo Francúz hovoril o výskumných ponorkách, raketách, ktoré leteli k Mesiacu, či veľkých výletných lodiach, Angličan opisoval iné veci: tanky, masové letecké bombardovanie či akúsi novú superzbraň, ktorá dokázala ničiť celé mestá – tú nazval „atómovou bombou“. Jeho román s názvom „The World Set Free“ (Oslobodený svet), kde túto superbombu opisoval, vyšiel rok pred vypuknutím I. svetovej vojny.

V roku 1908 vyšiel iný jeho román, ktorý sa mal taktiež zapísať do dejín. Niesol názov „The War in the Air“ (Vojna vo vzduchu) a opisoval, ako boli vzducholode – technická vymoženosť tej doby – prerobené na masívne vraždiace stroje, ktoré bombardovali New York. Ba čo viac, bolo iba tri roky po prvom lete bratov Wrightovcov a dolet lietadiel bol stále veľmi obmedzený. No Wells ich vo svojom románe opísal ako rýchlo letiace vražedné stroje, ktoré sa navzájom zostreľovali. „The War in the Air“ rozprával príbeh o tom, ako mohutná nemecká vzdušná flotila zložená z desiatok vzducholodí a množstva stíhačiek napadla zo vzduchu USA a doslova zničila mesto na rieke Hudson. Niečo ako „vojnu na oblohe“ si dovtedy nevedel nikto predstaviť ani v tých najbujnejších snoch.

Boli to na tú dobu skutočne smiešne vízie, veď kto by dával na taký mierumilovný stroj, akým bola vzducholoď, bomby? A vôbec – prečo by niekto bombardoval bezbranné mestá, ktoré majú na výsledok na vzdialenom bojisku nulový vplyv? V roku 1910 sa skrátka o taktike boja a o možnostiach zbraní uvažovalo ešte v starých rámcoch z 19. storočia. Avšak pár britských vysokopostavených dôstojníkov si uvedomilo, že azda naozaj nemusí byť pre vzducholode až také nemožné uniesť ťažké bomby, a apelovali na vládu, aby zisťovala možnosti, ako sa eventuálne proti takému útoku brániť. Tá ich však, nanešťastie, neposlúchala...

H. G. Wells zomrel v roku 1946, rok po Hirošime, ako zlomený muž neveriaci v dobrý osud ľudstva. Vízia ničivej atómovej zbrane, ktorá vzišla z jeho pera, však nebola zďaleka jedinou predpoveďou, ktorá sa vyplnila ešte za jeho života.

Vzdušná flotila

Presne na prelome 19. a 20. storočia uzrel svetlo sveta prelomový letecký vynález – vzducholoď. Šlo o vzdušné plavidlo, ktorým šlo ľubovoľne manévrovať, čo bolo skutočnou technickou revolúciou, keďže dovtedy sa stále používali len nemotorné balóny. Vzducholoď na vlastné náklady skonštruoval nemecký vynálezca Ferdinand von Zeppelin a používala sa na vyhliadkové lety ponad Alpy. Zeppelinov stroj bol luxusný dopravný prostriedok, ktorý bol populárny najmä medzi smotánkou vtedajšej nemeckej spoločnosti. Vzducholode lietali rýchlosťou 125 km/h, na oblohe sa udržali viac ako 24 hodín a veľké boli asi ako zaoceánske parníky (na dĺžku merali približne 200 metrov). Šlo teda o poriadne monštrá.

Ako však predpovedal už Wells, toto vznešené vzdušné plavidlo malo byť zneužité na veľmi nevznešené ciele. Nemecký námorný dôstojník Peter Strasser sa nadchol pre myšlienku využitia vzducholode ako bombardovacieho prostriedku. Po počiatočnom rýchlom ťažení v I. svetovej vojne sa útok Nemeckého cisárstva zastavil. Začala sa nikam nevedúca zákopová vojna. Strasser presvedčil nadriadených, že masívnou bombardovacou kampaňou, keď zasype bezbranné anglické mestá bombami, prinúti Britániu, aby sa z vojny stiahla. Osamotené Francúzsko sa potom bude dať ľahšie poraziť. Generalitu s takýmito kalkuláciami nebolo treba dlho presviedčať.

Nemecký priemysel sa pustil do urýchlenej výstavby flotily asi desiatich bombardovacích vzducholodí. Bola vyvinutá špeciálna superľahká hliníková zliatina, ktorá tvorila kostru vzducholode. Vo vnútri bolo umiestnených 19 vakov naplnených plynom ľahším ako vzduch, ktoré dodávali stroju vztlak. Zvonka bola kostra potiahnutá plátenným plášťom. Pod ním sa nachádzala gondola pre posádku. Tam sa tiež skladovali letecké bomby pripravené zapáliť Anglicko.

Smrť zo vzduchu

Nemci začali svoju bombardovaciu kampaň od začiatku roka 1915. Vždy lietali len v noci. Najskôr postupovali opatrne. Nad prístupné malé pobrežné mestečká juhozápadného Anglicka vysielali jedno, dve, tri vzdušné plavidlá. Postupne si však razili cestičku k svojmu hlavnému cieľu a aj počty útočiacich vzducholodí sa postupne zväčšovali. Strasser pred členmi svojich posádok vyhlásil: „Je pred vami svätá úloha – zničenie Londýna. Buďte pripravení zaplatiť cenu najvyššiu. Len to vám zaistí ako synom Nemecka nesmrteľnú slávu.“ A skutočne, 21. mája sa už vzducholode dostali tak blízko k hlavnému mestu, že jedna z nich zablúdila až nad samotný Londýn. Pomaly prelietavala nad mestom zhadzujúc naň svoj smrtonosný náklad. Len tento jeden stroj zhodil takmer 120 bômb na rôzne časti mesta, zanechávajúc za sebou žiarivé požiare. Od tohto momentu sa stal Londýn hlavným a primárnym cieľom všetkých nemeckých bombardovacích akcií. Útoky mali byť čo najtvrdšie, presne podľa Strasserovej doktríny „čím je vojna desivejšia, tým skôr sa nepriateľ vzdá“.

Peter Strasser, vynálezca strategického bombardovania.

Bomby z osamelého náletu zabili niekoľko desiatok civilistov, čo bolo oproti stratám na fronte mizivé číslo. Ale britská verejnosť a najmä tlač boli skutočne pobúrené. Obviňovali Nemcov z barbarskosti aj vlastnú vládu z neschopnosti zabezpečiť patričnú obranu. Tá urýchlene konala a z francúzskych bojísk stiahla svoje najlepšie delá. Odteraz mali chrániť juhovýchodný cíp Británie. Frekvencia náletov postupne narastala. Ukázalo sa však, že delá nedokážu spôsobiť vysoko letiacim monštrám žiadne škody. Bolo treba vymyslieť iný spôsob obrany. Na rad prišli noční stíhači. Lietali do výšok asi troch či štyroch kilometrov nad zemou, kde sa nachádzali ich nepriatelia, a vo svetlách pozemných reflektorov na obrie stroje pálili. Britské guľomety zanechávali v plášťoch vzducholodí s nemeckým krížom malinké dierky, ktoré im nijako neubližovali. Zdalo sa, že neexistuje spôsob, ako dostať tie železné príšery z oblohy dole.

O život medzitým prichádzali najmä ženy a deti. Britská tlač nazvala nemecké vzdušné bombardovacie sily „Baby killers“ (vrahovia detí). Na to sa urazene ozval sám Strasser, ktorý napísal: „Nazývajú nás vrahmi žien a detí. ... To, čo robíme, je síce odpudivé, ale celkom nutné. Dnes už neexistuje niečo ako civilné obyvateľstvo. Moderná doba si žiada totálnu vojnu.“ Inokedy odvrkol: „Moji muži bojujú za svätú vec, tak ako by mohli hrešiť, keď si len konajú svoju povinnosť? Ak už to má byť hrozné, tak nech je to aspoň spásou Nemecka.“

Zúfalá obrana

Britské podniky sa horúčkovito snažili prísť na to, akým spôsobom možno vzducholoď zostreliť. Bola predsa naplnená vodíkovou náplňou – vysoko horľavou látkou – nedalo by sa práve to nejako využiť? Nejakým spôsobom ju zapáliť? Ale ako? James Buckingham, súkromný výrobca áut zo stredného Anglicka, prišiel ešte v roku 1915 so zaujímavým vynálezom: nábojom, ktorý sa vo vzduchu rozhorel. Nábojnica bola naplnená fosforom, látkou, ktorá pri kontakte so vzduchom naozaj horela. Z náboja vystupoval počas letu malý plamienok ohňa. Armáda tento nový vynález okamžite prijala do svojej výzbroje.

Keď však prišiel čas na ostrú skúšku, keď na Londýn opäť letela letka niekoľkých vzducholodí, žiadaný účinok sa nedostavil. Piloti pálili zo svojich guľometov očakávajúc ohňostroj, no mohutné nemecké stroje si ďalej plávali oblohou ako dáke slony, ktorým neubližujú ani jedovaté šípy. Niečo nebolo v poriadku. Pri dodatočných testoch sa britskí vedci utvrdili v názore, že príčinou, prečo sa náplň nezapálila, bol nedostatok vzduchu vo vakoch, kde bola uskladnené. Bolo treba vymyslieť spôsob, ako urobiť do plátenného trupu vzducholode väčšie diery, ako po sebe zanechávali guľky z guľometov.

Takto sa postupne vyvinul náboj obsahujúci nitroglycerín. Nitroglycerín je výbušná látka citlivá na nárazy. Počítalo sa s tým, že pri náraze náboja cez niekoľko vrstiev plátna vzducholode sa táto látka stlačí natoľko, že vybuchne a spôsobí v trupe vzducholode diery niekoľkokrát väčšie, ako to bolo pri klasickom strelive. Do stroja začne prúdiť väčšie množstvo vzduchu a kyslík sa zmieša s vodíkom, čím vznikne výbušná zmes. No a táto vzniknutá zmes sa zapáli pomocou horiaceho náboja naplneného fosforom. Náboje sa mali pre maximálnu účinnosť ukladať do zásobníkov striedavo, nitroglycerínový, fosforový, nitroglycerínový, fosforový atď. Na papieri vyzeralo všetko pekne, ale úspechom si už nikto nebol taký istý.

Furious (Rozzúrený), prvá lietadlová loď sveta a britské eso schované v rukáve. Vľavo dole si možno všimnúť špeciálne upravenú námornú verziu stíhačky Sopwith Camel. Šesť takýchto strojov podniklo úspešný nálet na nemeckú základňu vzducholodí, Tondern.

V noci z 1. na 2. septembra 1916 sa na hlavné mesto valila vôbec najväčšia flotila vzducholodí za celú vojnu obsahujúca 16 strojov, každý nesúci viac ako stovku bômb. Prišiel čas vyskúšať novú techniku obrany. Do vzduchu vyletelo niekoľko desiatok stíhačiek typu B.E.2c. Jedným z pilotov bol aj mladučký vojak, len 21 ročný William Leefe Robinson. Vyletel do výšky 3 400 metrov tesne pod trup jednej zo vzducholodí a zamieril svoj guľomet na mohutný plášť lode. So sebou mal presne tri zásobníky nábojov. Robinson pálil niekoľko desiatok sekúnd pozdĺž trupu, až kým neminul celý kotúč nábojov, no nič sa nestalo. Vzal teda druhý zásobník, no výsledok bol rovnaký. Pri poslednom treťom zásobníku sa rozhodol, že bude strieľať len na jedno konkrétne miesto v plášti. A podarilo sa! Celá obria mašina sa priamo pred jeho očami rozhorela – plameň sa rozšíril od miesta, kam letec pálil – a postupne začala padať smerom dole.

Celé veľkomesto pod Robinsonom sa prizeralo, ako horiaca 200-metrová ozruta padá dole z neba. Matky budili svoje deti a otcovia prevolávali na slávu kráľovi. Ctihodné londýnske Timesy celú udalosť opísali slovami: „Bola to najväčšia verejná šou, akú Londýn kedy zažil.“ Na druhý deň si pozostatky po „Zeppelinovi“ – ako vzducholode Angličania volali – rozobrali obyvatelia mesta na pamiatku. Leefe Robinson sa stal národným hrdinom a celebritou doslova cez noc. Podľa jeho skúseností sa spísala príručka pre pilotov, ako postupovať proti vzducholodiam. Od tohto času sa už Londýn dokázal brániť pomerne úspešne a i ten najmenší nemecký úspech bol vykúpený len ťažkými stratami na strojoch a posádkach. Postupne sa darilo ničiť vzducholode už nad Lamanšským prielivom, takže sa k hlavnému mestu ani nepriblížili.

Osud Leefea Robinsona bol však napokon veľmi smutný. Zomrel posledný deň roku 1918 na španielsku chrípku. Mal iba 23 rokov...

Nálet na Tondern

Aj vďaka Wellsovmu románu sa v Británii šírili fantastické zvesti o účinkoch bombardovania zo vzducholodí ešte pred tým, než k nemu naozaj došlo. Nemecké monštrá sa do akcie vôbec po prvýkrát dostali už pol hodiny pred oficiálnym vypovedaním vojny Francúzsku, keď bombardovali francúzske pobrežné mestečká. Prvý lord admirality, „hyperaktívny flegamtik“ Winston Chruchill, preto presadil návrh, aby sa hangáre vzducholodí bombardovali zo vzduchu, kým si to nenamieria nad Britániu.

V roku 1914 vzlietli britské stíhačky s bombami pod krídlami zo zatiaľ neobsadených Antverp proti základniam vzducholodí v Kolíne a Düsseldorfe. Bolo ťažké zasiahnuť z výšky budovy hangáru, no jednu vzducholoď sa predsa len podarilo zničiť. V tom istom roku sa tiež Briti pokúsili o útok z mora – za pomoci hydroplánov. Táto akcia ale dopadla fiaskom, keďže pilotom sa ani len nepodarilo nájsť cieľovú oblasť. Po tomto nezdare sa Briti vzdali svojich snáh o zničenie vzducholodí ešte na zemi.

V roku 1918 sa však staré plány oprášili. David Lloyd George, britský ministerský predseda, túžil zasiahnuť smrtiace stroje, ktoré spôsobili jeho vlasti toľko útrap, v ich vlastných hangároch. Pomsta možno mala prísť neskoro, no aspoň by bola sladká. Nemci mali viaceré základne, kde svoje monštrá uchovávali. Britskému loďstvu sa ako najdostupnejší cieľ javila tá na dánskom území neďaleko mesta Tondern. Velenie armády prišlo s odvážnym a nevídaným plánom: špeciálne upraviť jednu svoju loď tak, aby mohli lietadlá štartovať priamo z jej paluby. Nikto iný sa o niečo podobné nikdy predtým nepokúsil. Zdalo sa ale, že by to mohlo fungovať. 17. júla 1918 opustila brehy Anglicka vojnová loď s názvom HMS Furious so siedmimi špeciálne upravenými stíhačkami typu Sopwith 2F. 1 Camel. Každé lietadlo nieslo pod krídlami dve bomby s váhou 22,5 kilogramu.

Misia s kódovým označením Operation F7, ktorá sa neskôr do histórie zapísala pod názvom The Tondern Raid (nálet na Tondern), vošla do svojej vrcholnej fázy 19. júla o 3.00 ráno, keď sa materská loď nachádzala asi 120 km od cieľa akcie. Do vzduchu z paluby HMS Furious postupne vzlietlo všetkých sedem strojov, no jeden sa pre problémy prakticky ihneď vrátil. Utvorili sa dve útočné vlny po troch lietadlách. Let nad Tondern trval bzučiacim lietadielkam hodinu a pol.

Prvá vlna pod velením kapitána W. D. Jacksona zhodila svoj náklad na hangáre vzducholodí o 4.35. Zdalo sa, že niektoré z bômb azda zasiahli cieľový objekt, ale nič nebolo isté. Prvé tri lietadlá museli núdzovo pristáť v neutrálnych častiach Dánska z dôvodu nedostatku paliva. Druhá vlna dorazila o desať minút neskôr a ju už privítala protiletecká paľba. Veliteľ tejto trojice kapitán Smart neskôr vypovedal, že netuší, či zasiahol stanovený cieľ, keďže paľba z diel ho značne vyrušovala. Piloti z druhej vlny sa po útoku dostali späť nad more a boli nútení núdzovo pristáť do vĺn pod sebou. Dvoch sa podarilo zachrániť, ale tretí, Toby Yeulett, sa utopil.

Nálet nad Tondern bol napokon úspešnou akciou. Prvej vlne sa podarilo zničiť hneď dve vzducholode, druhá vlna zničila balón. Veľa ale ľuďom kapitána Smarta nechýbalo, aby sa im podarilo zasiahnuť sklady paliva. Leteckú základňu Tondern po tomto útoku následne Nemci radšej zavreli. Žiadna vzducholoď z nej nikdy viac nevzlietla.

Letecké bombardovanie – nápad, ktorý sa ujal

Blížil sa koniec vojny a začínalo byť jasné, že proti presile ťahajú za kratší koniec práve Nemci. Peter Strauss, vynálezca leteckého bombardovania a hlavný propagátor vzducholodí – nosičov bômb, sa rozhodol pár týždňov pred ukončením všetkých bojov, že sa na poslednom nálete na Londýn zúčastní sám. Brehy Anglicka však nikdy nezazrel – ešte nad kanálom La Manche zostrelila jeho vzducholoď britská stíhačka. Strauss tvrdil, že vraždenie civilistov leteckými pumami je ospravedlniteľné tým, „že to spasí Nemecko“. Nakoniec sám zahynul v ohni svojho milovaného stroja.

Nemecká bombardovacia kampaň Londýna dnes nakoniec nevyznieva až tak strašne – 51 náletov, zhodených bolo dovedna 5 000 bômb, celkové straty činili asi 600 mŕtvych a 2 000 ranených. Avšak psychologický efekt „smrti z neba, proti ktorej niet obrany“, bol ďalekosiahly. Oproti bombardovacím akciám v II. svetovej vojne však pôsobí to z rokov 1914 – 1918 ako štatistická chyba – nálety, keď za jedinú noc zahynuli desiatky tisíc civilistov, boli vtedy úplne bežné.

Vzducholode teda zostarli, no nová desivá taktika „totálnej vojny“ vonkoncom nie.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo