Ako vidia nás katolíkov

Ako vidia nás katolíkov

Martin Šimečka počas preberania štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy udeleného 1. januára 2018 pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky. Foto: TASR/Pavel Neubauer

V uplynulom roku vyšlo viacero knižných titulov a rozhovorov známych slovenských liberálov, ktoré okrem iného ukazovali ich videnie nás kresťanov, resp. katolíkov.

Spomeňme knihu Martina Šimečku „Medzi Slovákmi“ a knihu Mariána Leška „Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej“.

Šimečkov ťažký problém s katolíkmi

Martin Šimečka má povesť liberálneho intelektuála. Tá povesť bola teraz posilnená i vysokým štátnym vyznamenaním, ktoré mu udelil prezident Andrej Kiska. Toto jeho postavenie nijako nespochybňujem. On tým intelektuálom je. Napokon, byť intelektuálom až tak veľmi nesúvisí so schopnosťou vyhýbať sa omylom. „Niektoré nezmysly dokáže vymyslieť len intelektuál,“ trefne poznamenal Ronald Reagan. A skutočne, vymýšľať nové svety vrátane tých, čo nemajú spätosť s realitou, to je vyhradené najmä intelektuálom.n

S Martinom Šimečkom som sa prvýkrát stretol na jednom disidentskom stretnutí v byte Jána Čarnogurského koncom roka 1988. A za tých tridsať rokov stále narastalo jeho podozrenie voči katolíkom ako sile, čo ohrozuje slobodu a je spojená s fašizmom. Tejto Šimečkovej dlhodobej téme sa už na stránkach Postoja venovali Jozef Majchrák aj Jaroslav Daniška.

V čase konania referenda o rodine v roku 2015 Šimečka označil kresťanov angažujúcich sa v referende za Putinových užitočných idiotov. Vzápätí Šimečka zreťazil niektoré pojmy. Keď Putin, tak Stalin. Keď Stalin, tak pakt Molotov-Ribbentrop. Keď pakt Molotov-Ribbentrop, tak kresťanskí aktivisti sú nielen Putinovi užitoční idioti, ale sú aj spojení s fašizmom. Napokon, názov onoho Šimečkovho článku bol „Mierka fašizmu“. A tak sme boli všetci u Šimečku komunisti aj fašisti zároveň.

V článku z 15. marca 2017 pre Denník N s názvom „Nielen o Čarnogurskom. Z disidentskej minulosti neplynie nárok na mravnú autoritu“ Šimečka píše: „Hlavným motívom vzdoru katolíckych disidentov voči komunizmu nebola úcta k slobode a ľudským právam, ale snaha uchovať cirkev v tradičnej polohe.“

Túto tému Šimečka rozvíjal aj v knihe „Medzi Slovákmi“ a začiatkom tohto roka ju opäť zdôrazňuje v novoročnom rozhovore „Vrátil som sa do lepšej krajiny“ v týždenníku Týždeň. Redaktor sa pýta: „Vidíte prepojenie kotlebovcov a katolicizmu na Slovensku?“ „Ja tam to prepojenie vidím, hoci je rozostrené,“ odpovedá Šimečka.

V knihe „Medzi Slovákmi“ nájdeme Šimečkovu formuláciu „katolícka cirkev sa chtiac-nechtiac ocitá po boku fašistov“ (str. 115).

Šimečka opakovane kladie otázku, či katolíci budú chrániť i jeho slobodu.

Martin M. Šimečka: Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo Ako som sa stal vlastencom). Bratislava: N Press, 2017

Konkrétni kresťania sú fajn, tí všeobecní sú fašisti

Šimečka vie pochváliť katolicizmus konkrétnych katolíkov, ktorých pozná, či je to Ján Langoš, František Mikloško, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry. Keď však hovorí o katolíkoch všeobecne, vždy to smeruje k jeho prepojeniu na fašizmus. Lenže tam je myšlienková chyba. Vyššie menovaní sa predsa nestali známymi osobnosťami tak, že boli od katolíckych más oddelení, ale práve preto, lebo boli s nimi spojení. Katolíkov, ktorí sa cítia nasledovníkmi čo len jedného z menovaných, je predsa na státisíce.

Pozoruhodná je neintelektuálnosť Šimečkovej argumentácie pri dokazovaní prepojenia katolicizmu na fašizmus. V rozhovore pre Týždeň upozorňuje, že slovenský fašista je „hlboko konzervatívny“. Tak ako katolíci. „Keby som bol rigidný katolík, opýtam sa sám seba, ako je možné, že fašisti so mnou natoľko súhlasia.“

Šimečka opakovane kladie otázku, či katolíci budú chrániť i jeho slobodu. Prečo sa pýta, keď ju vždy chránili? Šimečka sa zúčastnil na Sviečkovej manifestácii a predsa musí vedieť, že ju boli schopní zorganizovať iba kresťania. Zdieľať

Takže my tu dvetisíc rokov veríme v naše konzervatívne hodnoty, a keď sa v posledných pár desaťročiach objavia nejakí divní fašisti, ktorí v niektorých (!) témach majú podobný konzervatívny názor, tak my máme náš dvetisícročný postoj zmeniť? Mimochodom, dvetisíc rokov... Tritisíc a viac. Veď to máme od konzervatívnych židov, ktorých Tóru my nazývame Starý zákon. Majú sa aj oni začať pýtať sami seba?

Čo bude so Šimečkovou slobodou?

Šimečka opakovane kladie otázku, aj v knihe, aj v Týždni, či katolíci budú chrániť i jeho slobodu. Prečo sa pýta, keď ju vždy chránili? Šimečka sa zúčastnil v roku 1988 na Sviečkovej manifestácii zorganizovanej kresťanmi. Šimečka predsa musí vedieť, že masovú demonštráciu boli schopní zorganizovať iba kresťania.

Šimečka síce uznáva, že katolíci bojovali statočne proti komunizmu, ale stále sa vracia k tvrdeniu, že im šlo iba o náboženskú slobodu. Ako hovorí, „o to, udržať cirkev v tradičnej polohe“. Je to nezmysel. Organizátori Sviečkovej manifestácie uviedli tri požiadavky, za ktoré sa malo manifestovať. Za obsadenie uprázdnených biskupských stolcov, za náboženskú slobodu a za dodržiavanie občianskych práv. Tá prvá bola pre katolíkov, druhá pre všetkých kresťanov. A tá tretia bola pre všetkých. Čo chce povedať Šimečka? Že neverí Mikloškovi, Juklovi, Krčmérymu? Tým, o ktorých hovorí, že im verí?

Pozná Martin Šimečka list predstaviteľov slovenskej tajnej cirkvi adresovaný kardinálovi Františkovi Tomáškovi z 10. apríla 1989, v ktorom sa solidarizovali s väzneným Václavom Havlom a ďalšími českými politickými väzňami? Podpísali ho napríklad biskup Ján Chryzostom Korec, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš a ďalší. Bol publikovaný v samizdatovom Katolíckom mesačníku, č. 4, 1989.

Ďalej, ak by kresťanom nešlo o slobodu a občianske práva, celé dlhoročné angažovanie sa KDH by nemalo zmysel, veď náboženská sloboda bola dosiahnutá krátko po Novembri. Ale KDH sa angažovalo v ekonomickej transformácii, v ochrane verejného poriadku, v školstve, v zápase s mečiarizmom, v integrácii Slovenska do EÚ.

Pár mesiacov po Novembri '89 sa katolíci dočkali toho, že nimi založené KDH bolo označené liberálmi vo VPN za ohrozenie slobody. Po voľbách muselo ísť VPN so „slobodu ohrozujúcim“ KDH do vlády. A o ďalších pár mesiacov ponúklo VPN kreslo predsedu vlády KDH, lebo VPN muselo čeliť vo svojom vnútri Mečiarovi.

Po voľbách 1992 liberáli Šimečkovho typu v zmysle politického zastúpenia v parlamente prestali existovať. To bolo to obdobie, keď Mečiarov minister školstva Matúš Kučera odporúčal všetkým, ktorým sa nepáči nová vláda, emigrovať zo Slovenska preč. To boli tie časy, na ktoré Šimečka naráža v Týždni, keď spomína, ako ho kdekto označoval za cudzinca. S kým vtedy liberáli z niekdajšej Šimečkovej VPN nadväzovali kontakt? S KDH, lebo ono bolo jedinou parlamentnou silou vzdorujúcou Mečiarovi.

A tou silou bolo až do Mečiarovho pádu v roku 1998. A ako sa mu liberáli odvďačili? Mlčky alebo otvorene podporovali Dzurindovu snahu pohltiť kresťanské KDH v liberálnej SDK. Mimochodom, o tomto Šimečka v „Medzi Slovákmi“ nepíše, hoci inak sa dotýka všetkých kľúčových udalostí oného obdobia.

Videnie cez mriežku a krivenie úlohy katolíkov

Šimečkov pohľad na katolíkov je pohľadom cez akúsi mriežku, ktorá znemožňuje vidieť určité segmenty reality. Nehovorím, že niečo také je len jeho vlastnosť alebo vlastnosť liberálov. Takú mriežku je schopný vytvoriť si v rôznych iných témach ktokoľvek vrátane autora tohto článku. Šimečkova mriežka mu bráni vidieť úlohu katolíkov za ostatných tridsať rokov a vidieť, aký pluralitný je v kultúrnom a politickom zmysle slovenský katolícky svet.

Dokáže si slovenský liberalizmus priznať, že Mečiar vzišiel z liberálnej VPN a že hlavným politickým protivníkom Mečiara bol v rokoch 1991 – 1997 Ján Čarnogurský, ktorého až v poslednom predvolebnom roku vystriedal Mikuláš Dzurinda? Zdieľať

V každom prípade mriežka tohto typu prispieva k zvláštnemu pokriveniu úlohy katolíkov. Zďaleka sa to netýka iba Šimečkových názorov. Toto pokrivenie je stále viac a viac viditeľné. Rok 2017 bol rokom, keď došlo k prelomeniu Mečiarových amnestií, a mečiarizmus bol už spracovaný umelecky napríklad vo filme Únos alebo Mečiar. Jaroslav Daniška už pomenoval na stránkach Postoja úkaz, že úlohu katolíkov z KDH pri porážke mečiarizmu v tomto spracovaní nevidno.

Dokáže si slovenský liberalizmus priznať, že Mečiar vzišiel z liberálnej VPN a že hlavným politickým protivníkom Mečiara bol v rokoch 1991 – 1997 Ján Čarnogurský, ktorého až v poslednom predvolebnom roku vystriedal v tejto úlohe Mikuláš Dzurinda? Ján Čarnogurský v ťažkých časoch mečiarizmu nezaváhal ani na chvíľu, ale po porážke mečiarizmu si dovolil povedať (narážajúc na traumu z osudu iného zakladateľa slovenskej štátnosti, ktorým bol Tiso), že by nebolo dobré, keby bol Mečiar trestne stíhaný a odsúdený. Tento výrok slovenský liberalizmus dlho pripomínal, až sa dnes mladému človeku môže Čarnogurský zdať ako akýsi Mečiarov spolupracovník. Porovnajme to s osudom Milana Kňažka, ktorý tým Mečiarovým spolupracovníkom naozaj bol a ktorý bol liberálnym prostredím už dávno úplne omilostený až do tej miery, že dnes Kňažko pokojne obviňuje zo zapríčinenia mečiarizmu Fedora Gála.

Tiež si všimnime, ako sa z katolíkov robí akási protieurópska sila. Vidno to z Šimečkovho rozhovoru pre Týždeň. I tam vie spomenúť konkrétnych kresťanov, u ktorých ocení ich „proeurópskosť“. Vo všeobecnosti sú však pre neho katolíci akousi hrozbou pre EÚ, pre Západ. „Ľudské práva, liberálne hodnoty Západu, to všetko je pre nich irelevantné, keď na to príde,“ hovorí Šimečka.

Patrím ku generácii politikov, ktorá doviedla Slovensko do EÚ. Zároveň som odmietol predstavu o EÚ, ktorej pôda sa bude využívať na šírenie utopickej ideológie. Dnes s prekvapením zisťujem, že som vykresľovaný ako „protieurópska“ sila. Zdieľať

Ktoré liberálne hodnoty Západu? Právo na potrat? Ale veď to je sovietska, komunistická hodnota. Na Západ sa dostala desaťročia po tom, čo bola samozrejmosťou na komunistickom Východe. Manželstvá osôb rovnakého pohlavia? To je také „ľudské právo“, o ktorom Martin Šimečka pred dvadsiatimi rokmi netušil, že je to „ľudské právo“.

V skutočnosti slovenskí katolíci boli na čele procesu vstupovania Slovenska do EÚ. A to, že majú vlastnú politickú skúsenosť z čias komunizmu, im dodáva sebavedomie, že i oni sami môžu ovplyvňovať Západ, a nie iba preberať videnie krajín západne od nás.

Patrím ku generácii politikov, ktorá doviedla Slovensko do EÚ. Zároveň som ako kresťanský demokrat odmietol predstavu o EÚ, ktorej pôda sa bude využívať na šírenie utopickej ideológie o tom, čo je život človeka v rodine. Dnes s prekvapením zisťujem, že som vykresľovaný ako „protieurópska“ sila.

Marián Leško: Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej (Rozhovory s Tomášom Gálisom). Bratislava: Premedia, 2017.

Zvláštny Šimečkov jazyk

Šimečkovi právom prekáža označovanie ľudí za „neslovenských“, „protislovenských“ a podobne. V knihe „Medzi Slovákmi“ o Jánovi Čarnogurskom píše: „Dnes sa správa ako Putinov agent.“

S Jánom Čarnogurským netreba vždy súhlasiť. Aj ja s ním nie vždy súhlasím a vtedy s ním aj verejne polemizujem. Ale kto pozná Jána Čarnogurského, vie, že celý svoj politický život strávil meditovaním o slovenskom záujme a z toho vyplývajúcom politickom konaní. Nikdy nesledoval záujem mocností. Prečo teda Šimečka posmešne spomína Putinovho agenta? Ale veď práve Šimečkovi nie je po chuti, keď jeho a jemu blízkych liberálnych priateľov kdekto označoval za amerických, pražských, bruselských a neviem akých protislovenských agentov. Tak prečo takto suverénne hovorí o Čarnogurskom?

Triezvy pohľad Mariána Leška

Leško katolíkov príliš nehladká, ale so samozrejmosťou hovorí o výsostne dôležitej úlohe, ktorú zohralo KDH pri porážke mečiarizmu. V porovnaní so Šimečkom je to obrovský rozdiel. Zdieľať

Takmer protipólom Šimečkových výstupov, čo sa názorov na KDH/katolíkov týka, je kniha Mariána Leška „Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej“. Takmer je možno prisilné slovo, lebo, samozrejme, ani Leško katolíkov príliš nehladká. Je k nim kritický a často nespravodlivo. V porovnaní so Šimečkom je to však obrovský rozdiel.

Leško nemá problém pomenovať nebývalý úkaz v slovenskej politike, ktorým bola výchova celej generácie mladých politikov v KDH jeho predsedom Čarnogurským. A veď tejto vlastnosti sa hovorí otvorenosť. Neautoritársky prístup. To je opak autoritárstva, z ktorého podozrieva katolíkov Šimečka. Stalo sa tak vďaka prajnému, neautoritárskemu prístupu Čarnogurského. Leško uznáva politické schopnosti mnohých Čarnogurského politických detí bez ohľadu na to, či sa neskôr profilovali liberálne alebo konzervatívne.

Leško so samozrejmosťou hovorí o výsostne dôležitej úlohe, ktorú zohralo KDH pri porážke mečiarizmu. „V tom čase nikto nedokázal mobilizovať svojich stúpencov ako KDH,“ hovorí.

Leškova kniha, aj s niektorými vecnými chybami a určitými posunmi vo vnímaní spôsobenými liberálnou orientáciou autora, je zrejme tým najlepším, čo mohlo v liberálnom mediálnom tábore vzniknúť o štvrťstoročnom období slovenskej samostatnosti.

Disident nás vidí horšie

Martin Šimečka bol statočný disident. Marián Leško bol v 80. rokoch redaktorom týždenníka Nové slovo, vydávaného Ústredným výborom Komunistickej strany Slovenska. Marián Leško je schopný o nás hovoriť nie síce s nadšením, ale triezvo a s relatívnym uznaním. Disident stále hovorí o našom spojení s fašizmom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo